Spolunažívanie si vyžaduje osvojenie si istých sociálnych a emocionálnych kompetencií, ktoré umožňujú človeku prispôsobovať sa svojim potrebám a súčasne aj potrebám iných ľudí. V škole sa väčšinou sústreďujeme na odovzdávanie vedomostí, ale čoraz viac je dôležitejšie zameriavať sa aj na rozvoj emocionality, sociability a vzájomných vzťahov. Veď najlepšie sa učí v tej triede, kde vládnu medzi žiakmi dobré vzťahy a prevláda pozitívna atmosféra. Na rozvoj sociálnych a emocionálnych kompetencií musí učiteľ vytvoriť prostredie, v ktorom prevláda rešpekt a vzájomné akceptovanie sa. Keď dieťa cíti, že ho rešpektujú a akceptujú, rozširuje tieto pocity aj na ostatné deti.
Prečo je sociálny rozvoj žiaka dôležitý?
Schopnosť vytvárať funkčné vzťahy, efektívne komunikovať a interagovať v rozmanitých sociálnych situáciách je pre človeka kľúčová z pohľadu úspešnej socializácie, sebarealizácie a životnej spokojnosti. Škola je pre žiakov miestom, kde si tieto schopnosti intencionálne a spontánne precvičujú, rozvíjajú a uvedomujú si ich význam v každodennom živote jednotlivca a sociálnej skupiny. Význam školy v rozvoji sociálnych zručností a sociálnych kompetencií zdôrazňuje aj nový Štátny vzdelávací program pre základné vzdelávanie (2023) [ďalej len „ŠVP“], ktorý zaraďuje sociálnu a emocionálnu gramotnosť medzi cieľové výstupy vzdelávania.
Hoci komunikačná kompetencia a sociálne kompetencie sú podľa zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov dlhodobo strategickými cieľmi výchovy a vzdelávania, začlenením pod sociálnu a emocionálnu gramotnosť získavajú väčšiu dôležitosť. Absolvent základného vzdelávania by mal preukázať schopnosť spolupráce, efektívne komunikovať a riešiť konflikty, bezpečne vyjadrovať a regulovať svoje emócie, plánovať svoju krátkodobú a dlhodobú budúcnosť, analyzovať riziká a príležitosti, prijímať zodpovedné rozhodnutia atď. Nový ŠVP (2023) definuje 17 okruhov gramotností, z toho 8 tzv. doménových (jazyková a komunikačná, matematická, informatická, prírodovedná, spoločenskovedná, technická a profesijná, zdravotná a pohybová, umelecká) a 9 prierezových (vizuálna, digitálna, čitateľská, finančná, občianska, mediálna, interkultúrna, environmentálna, sociálna a emocionálna).
Wellbeing a duševné zdravie žiakov
Efektívne uplatňovanie sociálnych zručností v interakciách prispieva k wellbeingu, na čo pred časom poukázala aj Štátna školská inšpekcia (ďalej len „ŠŠI“) v rámci medzinárodného projektu „Školská inšpekcia - partner spokojného žiaka a úspešnej školy“ (2021 - 2023). Autori projektu sú presvedčení, že ak v škole panujú dobré vzťahy a napĺňajú sa základné potreby všetkých aktérov vzdelávania, žiaci vykazujú vyššiu životnú spokojnosť, čo sa pozitívne prejavuje na ich vzdelávacích výsledkoch. M. Elias, riaditeľ univerzitného centra sociálneho a emocionálneho učenia pri Katedre psychológie Rutgerskej univerzity, tvrdí, že školy majú morálnu a etickú povinnosť prevziať zodpovednosť za wellbeing žiakov v školskom prostredí, nielen za osvojovanie vedomostí.
Národná edukačná asociácia v USA, združujúca 3 milióny pedagógov, zároveň uvádza, že rozvojom sociálnych a emocionálnych zručností možno eliminovať rizikové správanie žiakov a predchádzať jeho vzniku, napr. drogové závislosti, násilie, šikanovanie a predčasné ukončenie štúdia, ak sa programy sociálneho a emocionálneho učenia realizujú dlhodobo. Na Slovensku zatiaľ neexistujú relevantné dáta o stave duševného zdravia žiakov. Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR preto pripravuje národný projekt Dáta o duševnom zdraví, ktorý bude systematicky monitorovať duševné zdravie detí a študentov na základe ich kognitívneho, emocionálneho a sociálneho vývinu a vzdelávacích výsledkov.
Teoretické východiská sociálneho rozvoja
Teória výchovy, tradične chápaná ako jadrová pedagogická disciplína spolu s didaktikou, sa zaoberá výchovou v užšom slova zmysle, teda všetkým okrem rozumového vývoja. Výchova v širšom slova zmysle zahŕňa vzdelávanie a mimopoznávací rozvoj (nonkognitívny). V praxi vzdelávanie a výchova prebiehajú súčasne a rozdeľujeme ich iba teoreticky. Výchova je zámerné pôsobenie, ktorým chceme dosiahnuť pozitívne zmeny v správaní človeka. Socializácia, premena človeka na spoločenskú bytosť prostredníctvom interakcie s inými, je tiež forma nezámerného učenia. Teória výchovy sa zaoberá cieľavedomým a zámerným pôsobením. Ak je výchova v súlade so socializáciou, jej výsledky sa dosahujú ľahšie.
Kritika tradičnej teórie výchovy
Niektorí odborníci, ako napríklad M. Zelina v diele Teórie výchovy alebo ako vychovať dobro v nás, navrhujú alternatívne chápanie teórie výchovy. Zelina hovorí o základných filozofických východiskách výchovy a alternatívnych spôsoboch. Autori ako Kosová tvrdia, že by sa teória výchovy mala zmeniť a nahradiť disciplínou zameranou na personálny (osobnostný) a sociálny rozvoj. Teóriu výchovy v tradičnom poňatí chápeme ako základ k možnej nadstavbe - alternatívnej výchovy.
Ciele výchovy
Cieľ výchovy predstavuje určitú predstavu alebo ideál, ku ktorému chceme výchovným pôsobením dospieť. Stále platí antický ideál všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti po stránke rozumovej, telesnej a emocionálnej. Prof. S. Štefanovič uvádza tieto ciele výchovy:
- Autentická osobnosť: Chápe poriadok prírody, civilizácie a kultúry v sebe i mimo seba, pozná možnosti i obmedzenia a perspektívy svojej existencie ako bytosti prírodnej, spoločenskej a kultúrnej. Je skutočná a sama sebou.
- Tvorivá osobnosť: Neprijíma pasívne dané, ale pretvára skutočnosť v mene hodnôt, ktoré uznáva. Podľa Kučerovej "poľudšťuje svet a chce ho urobiť stále ľudskejším."
- Slobodná osobnosť: Poznává nutnosť, uvedomuje si a realizuje svoje možnosti, tak aby sa zlepšovala. Podáva maximálny možný výkon. Je relatívne nezávislá a v priebehu svojho života sa zbavuje pút závislosti.
- Zodpovedná osobnosť: Zodpovedá za svoje činy pred sebou a spoločnosťou a neprenáša zodpovednosť na iných.
- Totálna osoba: Rozvíja sa po stránke intelektuálnej, motorickej i emocionálnej, je schopná mnohostranne si osvojovať skutočnosť a vzťah k nej, tzn. rozvíjať žiaka ako cítiaceho človeka. Vnútorné integrovaný človek má odstup od sveta, je schopný objektívne pozerať na seba vie zaujať vecnú pozíciu.
Mimopoznávací rozvoj podľa Zelinu
Zelina definuje cieľ výchovy ako mimopoznávací rozvoj, ktorý zahŕňa:
- Kognitivizácia: Naučiť človeka myslieť, rozmýšľať a aplikovať poznatky v praxi.
- Emocionalizácia: Rozvíjanie citov človeka, jeho prežívanie.
- Motivácia: Rozvoj potrieb a záujmov, túžob, prianí, hodnôt a ideálov človeka (nemusí, ale chce).
- Socializácia: Vychovávať prosociálneho človeka, s dobrým vzťahom k iným ľuďom.
- Rozvíjať schopnosť prijímania alebo zvnútorňovania progresívnych hodnôt do štruktúry osobnosti.
Funkcie cieľa výchovy
- Orientačná funkcia: Cieľ dáva smer výchovnému pôsobeniu.
- Motivačná a stimulačná funkcia: Dobre vytýčené ciele motivujú človeka k výkonu. Cieľ by mal byť rozdelený na blízke, stredné a vzdialené ciele, aby bol motivujúci a stimulujúci.
- Realizačná funkcia: Ciele sa premietajú do konkrétnych projektov výchovy a umožňujú každodennú realizáciu.
Aký typ výchovného procesu realizujeme, závisí od stanovených cieľov výchovy. V súčasnosti je všeobecne akceptovateľný dialektický prístup k výchove.
Dialektický prístup k výchove
Pri výchove vychádzame z toho, že osud človeka je podmienený tromi druhmi skúseností:
- Sociálne skúsenosti: Výchova je podmienená vonkajšími vplyvmi (exogénnymi), ktoré zahŕňajú:
- Prírodné a materiálne prostredie
- Spoločenské prostredie
- Biologické skúsenosti: Tvoria vnútorné (endogénne) podmienky, ktoré zahŕňajú:
- Dedičnosť
- Typ vyššej nervovej sústavy
- Vlastnosti temperamentu
- Momentálny aj celkový psychický a fyzický stav.
Kvality výchovného pôsobenia
Pri každom type činnosti môžeme dosiahnuť tri kvality výchovného pôsobenia:
- Dosahovanie učebných cieľov: Čiastková výchova - pri dosahovaní tejto kvality je činnosť samoúčelná resp. nevyužíva možnosti, ktoré táto činnosť ponúka.
- Dosahovanie vzdelávacích cieľov: Individuálna výchova, personalistická výchova - využíva činnosť, ktorú riadime na maximálny rozvoj jednotlivca.
- Dosahovanie výchovných cieľov: Spoločenská výchova, sociálna výchova - činnosť, ktorú využívame na vytváranie dobrých vzťahov medzi členmi skupiny, tzn. ide o dialektické chápanie výchovného procesu, t. j. akceptovanie všeobecných podmienok rozvoja jednotlivca (berie do úvahy všetky vnútorné a vonkajšie podmienky).
Modely výchovy
- Racionálny model: Vychádza z preferovania racionálneho poriadku života školy a požaduje jeho dodržiavanie všetkými účastníkmi.
- Humanistický model výchovy: Je protipólom racionálneho modelu, pretože je založený na dôvere v silu (moc) humánnych vzťahov medzi ľuďmi. Funguje na báze dohody, priateľstva, rešpektovania, vzájomnej dôvery, na báze hľadanie alternatívnych spôsobov riešenia. Učiteľ nemá autoritatívny spôsob ale demokratický spôsob výchovy.
- Postmodernistický model: Zdôrazňuje spätosť školy s prostredím, ktoré je premenlivé, nestabilné, preto neumožňuje presnú organizačnú štruktúru školy. Kladie dôraz na jedinca, jeho slobodu a jeho sebakontrolu. Obsah je daný požiadavkami praxe.
- Integrovaný model: Berie z predchádzajúcich modelov to, čo je pozitívne.
Etapy vo vývoji mravného usudzovania
- Obdobie heteronómne: Obdobie predškolského veku, keď človek nie je schopný mravného hodnotenia svojich činov.
- Obdobie autonómne: Začína vstupom do školy a prežívame v ňom celý život.
Etapy pri výchove jednotlivca
- Diagnostická etapa: Zisťovanie stavu, získavanie čo najviac informácií o človeku.
- Motivácia na požadovanie žiaduceho správania a stanovenie úloh, ktoré sa majú riešiť: Každý jednotlivec má vedieť, čo má robiť a ak má robiť, požiadavka musí byť správne formulovaná. Žiak si musí vytvoriť správny vzťah k tejto požiadavke (videl v nej zmysel).
- Riešenie vytýčených úloh, ich realizácia v praktickom konaní: Vytváranie zručností a návykov správania.
Etapy vo výchove skupiny
- Prípravná etapa (organizačná): Robí sa v nej diagnostika (spoznávanie) skupiny, pripravujú sa personálne (lektor) a materiálne (trieda, rozloženie lavíc) podmienky, za ktorých bude výchova prebiehať. Na základe toho vypracujem plán skupiny.
- 1. etapa: Vyznačuje sa tým, že na skupinu kladie požiadavky organizátor. Robia sa dohody so skupinou o normách, ktoré budú platiť. Organizátor musí vycítiť požiadavky, žiaci sa spolupodieľajú na tvorbe požiadaviek. Pri kontrole požiadaviek je organizátor v prvej etape osamotený, za jeho neprítomnosti žiaci požiadavky neplnia.
- 2. etapa: Skupina sa do nej dostáva, keď sa okolo organizátora - učiteľa vytvorí tzv. jadro (aktív). Sú to žiaci, ktorí prijali požiadavky organizátora, zvnútornili si ich, súhlasia s nimi a pomáhajú učiteľovi pri zabezpečovaní ich plnenia.
- 3. etapa: Je charakteristická tým, že plnenie požiadaviek zabezpečuje kolektív alebo skupina tzv. tlakom verejnej mienky. Túto etapu nazývame aj odmena učiteľovi za ťažkú prácu v prvých dvoch etapách.
Metódy rozvoja sociálnych kompetencií
Výchovné metódy sú nástroje, ktoré učiteľ používa na dosiahnutie cieľov výchovy. Voľba metód závisí od veku žiakov, ich individuálnych charakteristík, cieľov výchovy a konkrétnej situácie. Medzi bežne používané metódy patria:
- Vysvetľovanie a presviedčanie: Používa sa na objasnenie noriem správania, hodnôt a cieľov. Učiteľ argumentuje, uvádza príklady a snaží sa žiakov presvedčiť o správnosti určitých postojov a správania.
- Cvičenie a precvičovanie: Opakované vykonávanie určitých činností s cieľom upevniť žiaduce návyky a zručnosti.
- Hodnotenie a odmeňovanie: Poskytovanie spätnej väzby žiakom o ich správaní a výsledkoch. Odmeňovanie (pochvala, uznanie, vecné odmeny) motivuje žiakov k žiaducemu správaniu.
- Trestanie: Používa sa v prípadoch, keď žiak porušuje pravidlá a normy správania. Trest by mal byť primeraný previneniu a mal by mať výchovný charakter.
- Príklad: Učiteľ ide svojim správaním príkladom žiakom. Žiaci sa učia pozorovaním a napodobňovaním správania dospelých.
- Hra: Využíva sa najmä v mladšom školskom veku.
Praktické aktivity pre rozvoj sociálnych zručností v triede
Pre rozvoj sociálnych a emocionálnych kompetencií existuje mnoho praktických aktivít, ktoré môže učiteľ implementovať do vyučovania alebo triednických hodín:
- Pozitívne odkazy: Pripevnite žiakom špendlíkom na chrbát papier a povedzte im, aby každý každému napísal na chrbát niečo pozitívne. Keď to urobia, sadnite si do kruhu a žiaci si potichu prečítajú všetky odkazy. Potom môžu vybrať jeden, ktorý sa im najviac páčil a prečítajú ho nahlas.
- Príbeh o sebe: Žiaci napíšu na papier krátky príbeh zo svojho života. Učiteľ potom príbehy pozbiera, vloží ich do nejakej nádoby a postupne ich začne čítať. Úlohou žiakov je priradiť príbeh ku konkrétnemu žiakovi.
- Zapíšte, roztrhajte a odhoďte svoj stres: Povedzte svojim žiakom, aby napísali na papier situáciu, osobu alebo udalosť, ktorá ich najviac stresuje. Keď dopíšu, povedzte im, aby papier roztrhali a pri trhaní si predstavovali, ako stres z nich vychádza.
- Vnímanie zvuku: Povedzte žiakom, aby boli chvíľu ticho a sústredili sa len na zvuky, ktoré počujú a po určitej dobe sa sústredili len na ten zvuk, ktorý na nich vplýval najintenzívnejšie. Neskôr sa môžete porozprávať o tom, aké pocity v nich konkrétny zvuk vyvolával.
- Rozhovor o emóciách: Táto aktivita sa dá použiť predovšetkým na začiatku alebo na konci týždňa. Žiaci sedia v kruhu a rozprávajú o svojich pocitoch. Vzájomné zdieľanie pocitov pomáha žiakom si uvedomovať, že často určitý problém nemajú len oni sami, ale i ďalší spolužiaci. To, že žiaci dokážu rozprávať aj o svojich pocitoch, ich učí empatii a lepšiemu vzájomnému pochopeniu. Ideálne je, keď sa aj učiteľ zapojí do aktivity.
- Emocionálna prechádzka: Učiteľ povie každému žiakovi, aký emočný stav bude pantomimicky stvárňovať. Môže byť veselý, smutný, šťastný, nahnevaný, prekvapený, bláznivý a podobne.
- Stratený kamarát: So žiakmi sa môžete zahrať aj hru na „strateného kamaráta“. Jeden žiak bude ujo z ulice a druhý žiak bude predstavovať niekoho, komu sa stratil kamarát. Musí ujovi opísať jeho pozitívne vlastnosti. Ďalší žiaci v triede hádajú, kto sa vlastne z triedy stratil.
- Zastavený film: Podľa počtu žiakov učiteľ vytvorí skupiny 3-5 žiakov. Pustí hudbu. Počas zvukov hudby skupinky sa voľne pohybujú po triede. Keď hudba prestane hrať, žiaci sa zastavia v polohe, v akej sa práve nachádzajú a stoja ako sochy. Potom učiteľ povie, čo majú skupiny robiť. Napríklad: „Zbierame maliny, učíme sa, tancujeme, cvičíme, lúčime sa, varíme a podobne.“ Žiaci začnú pantomimicky vykonávať činnosť ako v nejakom filme. Po určitom čase opäť zaznie hudba a žiaci sa voľne pohybujú po triede. Potom učiteľ opäť zastaví hudbu a hra pokračuje.
- Triedna vlajka: Pocit spolupatričnosti pomáha vytvárať aj triedna vlajka. Môžete ju so žiakmi urobiť napríklad na začiatku školského roka.
- Kreslenie pocitov: Učiteľ prinesie veľký výkres a povie deťom, aby nakreslili niečo, čo v nich za posledné obdobie vyvolalo smútok, hnev, strach alebo radosť. Keď výkres dokončia, učiteľ im povie, aby sa pokúsili vytvoriť podľa obrázkov vety alebo krátky príbeh. Ak máte v triede veľa žiakov, rozdeľte ich do skupín.
- Loptička prianí: Žiaci sa posadia do kruhu. Navzájom si hádžu loptičku. Ten žiak, ktorý hodil loptičku svojmu spolužiakovi alebo spolužiačke, mu/jej povie, čo jej najviac praje. Potom žiak, ktorý loptičku chytil, si vyberie niekoho ďalšieho z triedy a povie mu, čo mu najviac praje. Aktivita pokračuje dovtedy, kým sa nevystriedajú všetci žiaci.
- Hra na básnikov: Žiaci sedia v kruhu a každý má pripravenú pero. Rozdáme 2 veľké papiere A4. Prvý hráč napíše čitateľne na papier jeden riadok ľubovoľného textu. Posledné slovo napíše na prázdny riadok. Papier zloží tak, aby bolo vidno iba posledné slovo. Potom ho podá susedovi. Ten si prečíta posledné slovo a napíše jeden riadok (verš), ktorý sa s uvedeným slovom rýmuje. Posledné slovo opäť napíše na prázdny riadok, papier zloží a podá ďalej. Obsah „básne“ je teda všetkým básnikom tajný. Každý pozná iba posledné slovo žiaka, od ktorého preberá papier. Táto hra sa dá hrať aj tak, že sa žiaci vopred dohodnú, na akú tému budú písať.
- Spoločný obrázok: Žiakov rozdelíme do dvojíc alebo im umožníme, aby si sami našli dvojicu. Každá dvojica si zoberie jeden papier a jedno pero. Ich úlohou je nakresliť spoločný obrázok, a to bez používania slov, mimiky a gestikulácie. Úloha sa končí, keď každá dvojica svoj obrázok dokreslí.
- Naše myšlienky a pocity: Žiaci sedia v kruhu tak, aby každý videl na každého. Učiteľ skupine predstaví tému. Janka, chcel by som mať tvoju vlastnosť, schopnosť ...
- Kto som?: Všetci žiaci dostanú list papiera a preložia ho na polovicu. Do jednej polovice napíšu čo najviac svojich povahových vlastností. Učiteľ listy pozbiera, zamieša a nalepí ich na stenu v triede. Žiaci si potom čítajú vystavené charakteristiky. Do spodných častí píšu mená spolužiakov, ktorých podľa popísaných vlastností spoznali. Po ukončení tejto časti si žiaci zo steny zoberú svoju charakteristiku a vytvoria malé skupinky (4 - 5 členov). Navzájom sa porozprávajú o tom, čo si myslia o dohadoch, či boli presné a podobne. Tiež sa poinformujú o tom, čo sa o sebe dozvedeli a navzájom na svoje zistenia reagujú. Môže nasledovať diskusia v triede. Pri tejto aktivite si často žiaci uvedomujú, že ich videnie seba samého sa môže výrazne odlišovať od toho, ako ich vnímajú druhí.