Sociálny román: Hlboká analýza ľudského údelu a spoločenských vplyvov

Sociálny román je literárny žáner, ktorý zobrazuje spoločnosť, myslenie a konanie postáv v závislosti od sociálnych skupín. Autori sociálnych románov dospeli k ustálenému typu literárnej postavy, ktorá sa označuje ako sociálny typ. Tento článok sa zameriava na charakteristiku a znaky sociálneho románu, pričom sa dotýka aj jeho vývoja a významných predstaviteľov v slovenskej a svetovej literatúre.

Sociálny typ postavy a jeho charakteristika

Sociálny typ je literárna postava, ktorá stelesňuje výrazné znaky niektorej časti národného spoločenstva. Tieto znaky sa stávajú živým symbolom daného obyvateľstva. Postava sociálneho typu je nositeľom typických vlastností svojej sociálnej vrstvy. Napríklad, postavy z nižších vrstiev sú často zobrazované ako tvrdé, čestné, ale zároveň trpezlivo znášajúce poníženie od pánov, pretože si uvedomujú svoje sociálne postavenie. Sociálne rozdiely medzi postavami boli zvýraznené v socialistickom realizme, kde bol robotník idealizovaný ako kladná postava, zatiaľ čo bohatší gazda alebo fabrikant bol vykresľovaný ako záškodník a vykorisťovateľ.

Charakteristické črty sociálneho románu

Sociálny román sa vyznačuje niekoľkými charakteristickými črtami, ktoré ho odlišujú od iných literárnych žánrov. Medzi hlavné znaky patria:

• Zobrazenie spoločnosti: Sociálny román sa zameriava na zobrazenie spoločnosti, jej štruktúry, problémov a konfliktov. Román sa zameriava na zobrazenie spoločnosti ako celku, pričom poukazuje na jej štruktúru, sociálne vrstvy, vzťahy medzi nimi a problémy, ktoré v nej existujú.
• Sociálne prostredie: Dôraz sa kladie na sociálne prostredie, v ktorom postavy žijú a ktoré ich ovplyvňuje. Konanie postáv je úzko spojené s ich sociálnym prostredím a spoločenskými okolnosťami. Ich myslenie a rozhodnutia sú ovplyvnené sociálnymi skupinami, vplyvom vojny, biedy a podobne.
• Sociálne problémy: Román sa zaoberá sociálnymi problémami, ako sú chudoba, nerovnosť, vykorisťovanie, útlak a nespravodlivosť.
• Sociálne vzťahy: Zobrazujú sa sociálne vzťahy medzi postavami, ktoré sú ovplyvnené ich sociálnym postavením a spoločenskými normami.
• Kritika spoločnosti: Sociálny román často kritizuje spoločnosť a jej nedostatky, pričom poukazuje na potrebu sociálnych zmien. Sociálne romány často kritizujú spoločenské nespravodlivosti, nerovnosti a problémy, pričom sa snažia poukázať na ich príčiny a dôsledky.
• Sociálny typ postavy: Vytvárajú sa sociálne typy postáv, ktoré reprezentujú určité sociálne skupiny a ich charakteristické vlastnosti. Postavy v sociálnom románe často predstavujú sociálny typ, ktorý stelesňuje typické vlastnosti určitej sociálnej skupiny alebo vrstvy.
• Realistické zobrazenie: Sociálny román sa snaží o realistické zobrazenie skutočnosti, pričom sa vyhýba idealizácii a zameriava sa na objektívne zobrazenie každodenného života človeka a spoločnosti.

Vývoj sociálneho románu a jeho filozofické základy

Sociálny román sa vyvinul v 19. storočí ako reakcia na spoločenské zmeny spôsobené priemyselnou revolúciou a rozvojom kapitalizmu. Autori sa snažili realisticky zobraziť život ľudí v rôznych spoločenských vrstvách, pričom poukazovali na sociálne problémy a nespravodlivosť. Rozvoj priemyslu a prírodných vied v 19. storočí našiel ohlas vo filozofii pozitivizmu, ktorého zakladateľom bol August Comte. Pozitivizmus považuje za skutočné to, čo je možné zachytiť zmyslami, pochopiť rozumom a overiť si praxou. Pozitivizmus mal veľký vplyv na umenie a literatúru. Spisovatelia sa snažili objektívne zobraziť ľudské vzťahy a verne vystihnúť skutočnosť. Naturalizmus, filozofický a umelecký smer, ktorý vznikol v druhej polovici 19. storočia, vychádza z filozofie pozitivizmu.

Slovenská literatúra a sociálny román

V slovenskej literatúre sa sociálny román rozvíjal najmä v období realizmu a medzivojnového obdobia. Medzi významných predstaviteľov patria:

Martin Kukučín (1860-1928) a jeho dielo Dom v stráni

Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, bol významný predstaviteľ slovenského realizmu. Narodil sa v rodine slobodných sedliakov v dedine Jaseňová na Orave. Študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom a neskôr medicínu v Prahe. Zoznámil sa s darwinizmom, tolstojizmom a ruskou realistickou literatúrou. Jeho román Dom v stráni zobrazuje rozpor medzi težármi (statkármi, zemianstvom) a sedliakmi. Kukučín tu podal pre neho netypický záver - nie je harmonický.

Sedliactvo predstavuje rodina Mate Beraca, kde je ukázaný rozklad ich myslenia. Mladšia generácia sedliakov je veľmi zhýčkaná a už nechce tvrdo pracovať na poli. Mate Berac je klasický sedliak, silno pripútaný k pôde, pretože v nej vidí jedinú obživu. Je to zidealizovaná postava, ktorá má všetky znaky kladného hrdinu. Vyznačuje sa múdrosťou, je hlavou rodiny, tvrdo dodržiava tradície a nevie pochopiť mladú generáciu, že odchádza za prácou do mesta. Je presvedčený, že medzi ľuďmi sa nedajú zotrieť spoločenské rozdiely. Tvrdí, že každý človek si má nájsť seberovného: „Nie sme rovnakí, ani nebudeme. Boh dal, že sú mocní, ktorí rozkazujú a sú nízki, ktorí poslúchajú.“ Nesúhlasí so vzťahom svojej dcéry s Nikom Dubčičom.

Niko Dubčič je mladý statkár, syn šory Anzuly. Zaujíma sa o jednoduchý ľud, ale neskôr pochopí, že nie je možné zobrať ženu z nižšej spoločenskej vrstvy a berie si za ženu statkárku Doricu. Katica Beracová je najmladšia a najmilšia dcéra Mate Beraca. Je roztopašná, samopašná, márnivá. V láske k Nikovi vidí možnosť, ako preniknúť do sveta pánov.

Obsah románu je rozdelený do štyroch častí:

1. Vzplanutie lásky medzi Nikom a Katicou.
2. Katino úsilie vymaniť sa z vlastného sociálneho prostredia a Nikova snaha priblížiť sa sedliactvu.
3. Nikov rozchod s Katicou.
4. Smrť Mateho Beraca, ktorá tvorí symbolický epilóg.

Časové rozpätie deja sa zhoduje so striedaním ročných období. V jazyku diela sa vyskytujú srbsko-chorvátske výrazy, veľmi veľa talianskych a francúzskych slov a nárečové slová.

Jozef Cíger Hronský (1896-1960) a román Jozef Mak

Jozef Mak je psychologický román so znakmi záznamu boja človeka, človeka - milióna, ktorý prežije všetko navzdory osudu. Dielo je aj obrazom dediny s jej problémami - napríklad alkoholizmom, ktorý postupne robí z ľudí trosky. Poukazuje na to, že častokrát človeku určí osud rodina a ľudia (Jule zakazovali vydať sa). Opisuje nesúhlas niektorých ľudí s pomaďarčovaním, ale aj ich nemohúcnosť. Autor sa usiloval opísať tesnú spätosť človeka s prírodou. Jozef Mak je symbolom obyčajného človeka, ktorý trpí a pasívne prijíma svoj osud. Je to expresionistický román medzivojnového obdobia z dedinského prostredia so silným sociálnym akcentom. Nie je podstatné to, že je bieda, hospodárska kríza, ale ako to postava pociťuje. Často sa zvýrazňuje fatalita (osudovosť) románu. Akoby bol osud vopred daný a človek nemá právo búriť sa. Autor lyrizuje mnohé pasáže, jedinečne pracuje s pásmom reči postáv a pásmom reči rozprávača. Rozprávač vstupuje do deja, prihovára sa svojej postave a hovorí za ňu.

Hlavná dejová línia sa odohráva v jednoduchom stredoslovenskom dedinskom prostredí, medzi jednoduchými ľuďmi. Autor umiestnil tému románu do predvojnového i vojnového obdobia.

Charakteristika hlavných postáv:

• Jozef Mak: Človek - milión, v jeho mene je drobnosť, početnosť, mnohosť, teda nie výnimočnosť. Narodil sa ako nemanželský syn vdove po Janovi Makovi. Pred vojnou sa prejavuje aktívne, snaží sa búriť proti osudu, zmeniť ho, je drevorubač, vidí biedu, utrpenie, ponižovanie matky, rozhodne sa postaviť si dom. Zmysel života vidí v Maruši, ktorú si chce do domu priviesť. No len čo dostavia, povolávajú ho. Po vojne autor ukazuje vplyv a následky vojny, mení sa na pasívnu postavu, nemá dostatok síl ani vôle, aby sa vzoprel a vzdoroval osudu, prispôsobil sa, je slabý v rozhodovaní, nedokáže si rozkázať ani vo vzťahu k Maruši, nevie pochopiť lásku July, na ktorej si vybíja zlosť. Až po jej smrti si uvedomuje, čo stratil.
• Jula Petrisková: Objavuje sa až neskôr. Bolo to nízke dievča s utrápenými očami, ktoré vyzeralo, akoby už - už chcelo začať bedákať. Ľavú ruku mala chorú, od pleca až po lakeť vyschnutú. Nikto nerátal s tým, že by sa mohla vydať. Má určený osud starej dievky. Nebráni sa rozkazovaniu. Bola stvorená na to, aby pomohla tomu, kto to potrebuje. Je pracovitá, skromná, tichá, ľúbiaca, nevzdáva sa. Jozefa a Julu spája, že obaja vzdorujú osudu, tomu čo im bolo predurčené. Obaja sú neschopní komunikovať spolu (expresionistický znak) - ich komunikácia je krátka, výstižná, nevedia k sebe vyjadriť city, obaja však vedia aj bez slov, čo ten druhý prežíva.
• Jano Mak: Jožov nevlastný brat, falošný, slaboch, pretvaroval sa, bil mladších a slabších, bol statný, nervózny, často bol opitý, bol drevorubačom, v hore bol milý, keď však prišiel domov, stal sa z neho zlý manžel - Marušu bil a ostatným nadával, nebol čestný.
• Maruša Meľošová: Najexpresionistickejšia postava v diele. Prekoná radikálnu zmenu z krásneho a dobrého dievčaťa na skazenú a škaredú ženu. Pred vojnou: statočná, mravne čistá, vnútorne silná, po smrti matky vedie gazdovstvo, odsudzuje otca pre nemravnosť, ľúbi Jozefa čistou láskou. Po vojne: vojna ju poznačila, ubila všetko pekné. Koná pudovo, živočíšne, chce si zo života zobrať čo najviac, nedokáže sa vzdať Joža, nemá žiadne rozumové ani morálne zábrany, koná v afekte - a tak aj zomiera.

Kniha má štyri línie:

1. Ľúbostná - Jozef a Maruša
2. Ľúbostná - Jozef a Jula
3. Budovanie dediny - stavanie železnice, školy
4. Opis prírody

Hronský vystupuje v diele ako rozprávač. Postavám sa prihovára a uvažuje, napr. nad ich činmi. Používa nárečové slová, vulgarizmy. Hlavná myšlienka: Utrpenie je súčasťou dedinského človeka, a keď sa mu ho nedostáva, tak je nešťastný.

Milo Urban (1904-1982) a Živý bič

Živý bič je unanimistický román (z lat. una anima = jedna duša) - skupina ľudí (v tomto prípade dedina Ráztoky) vystupuje a koná ako jeden. Je to najviac prekladané dielo do cudzích jazykov. Témou je brutálne zasahovanie 1. svetovej vojny do života dediny. Eva Hlavajová čaká dieťa, dedina ju odsúdi, pretože nepoznajú okolnosti. Po narodení syna, stále opustená a odsúdená, sa utopí v rieke. Ilčíčka je tragická postava, ktorá vo vojne stratila jediného syna - nezniesol šikanu svojho nadriadeného a zabil ho a bol popravený. Nevie sa zmieriť s jeho smrťou a ostro vystupuje proti nespravodlivosti a zlu. Spolu s Adamom stojí na čele dedinského davu. Notár Okolický je nečestný, vypočítavý, reprezentant štátnej moci, rozhoduje o ich odvodoch → oberá rodiny o živiteľov. Celá dedina ho chce potrestať - aj za to, čo spôsobil Eve. Pokúša sa ujsť na voze so slamou, ale dedinčania ho nájdu a ponoria do potoka, aby si vytrpel nejaký trest → klát sa uvoľní a on zomiera.

Román je rozdelený na dve časti:

1. Stratené ruky: Autor zachytáva na jednej strane temné úkazy vojnových čias, na druhej strane bezradnosť, fatalizmus a pasivitu dedinského ľudu, ktorý je vojnou nesmierne ohromený. Jeho smutné položenie zneužívajú príslušníci vládnucej triedy. Hoci hornooravská dedina (Ráztoky) leží ďaleko za frontom, tragika vojny preniká až sem. Hneď v úvode ju pripomína Ondrej Koreň, ktorý sa vrátil z frontu ako bez ruky a nemý.
2. Adam Hlavaj: Svoje „stratené ruky“ medzi prvými nájde vojenský zbeh Adam Hlavaj. Je ústrednou postavou druhej časti ako symbol ľudového vzdoru proti vojne i vrchnosti. Jeho vzbura je však individualistická. Autor zobrazuje dedinu v dramatickom pohybe. Jednotlivé kapitoly románu sú zaľudnené celým rodom plasticky vykreslených postáv, či už je to stará Ilčička, ktorá sa nebojí vykričať pravdu ani ozbrojeným prisluhovačom vládnuceho poriadku alebo Eva Hlavajová, Adamova žena, ktorú zneužije Okolický. Ľud reaguje ako jedna bytosť. Urban často využíva vnútorný monológ, lyrizáciu slovesného prejavu. V záverečnej časti románov sa Adam Havaj stáva vykonávateľom rozsudku nad zvodcom svojej ženy.

Peter Jilemnický (1901-1949) a jeho diela

Jilemnického tvorba predstavuje jeden z vrcholov slovenskej prózy medzivojnového obdobia. V románe Chlieb moderným kompozičným a výrazovým poňatím reaguje na najpálčivejšie spoločenské a sociálne problémy poprevratového dedinského života. Za jeho najväčší tvorivý experiment sa považuje jeho román Pisár Gráč, ktorý možno charakterizovať ako križovatku rôznych umeleckých smerov, ktoré v tomto čase zasiahli slovenské umenie (expresionizmus, existencializmus a impresionizmus). Ide tu o „záznam“ autorovho vedomia o vojne a uvedomenie si dôsledkov 2. svetovej vojny, ktorá práve začína. Vojnu zobrazuje ako cirkus; hrdinstvo a vlastenectvo ako falošné hodnoty. Jeho román Pole neorané píše metódou socialistického realizmu, má však aj prvky moderné (avantgardné) - prvky lyrizovanej prózy. Dejová osnova románu sa dotýka troch zlomov (pádov) v živote hlavnej postavy Maťa Horoňa.

1. Prvý zlom: Horoň sa vracia z vojny nový, premenený „rudým diablom“. Hneď po príchode sa dostane do konfliktu s otcom, lebo si chce vziať za ženu chudobné dievča Magdu Kotryzovú proti jeho vôli.
2. Druhý zlom: Po nešťastnej otcovej smrti sa Maťo vracia hospodáriť na otcovskú pôdu. Voda mu však berie nádejnú úrodu i rozostavaný dom.
3. Tretí zlom: Tvrdý Maťo sa nevzdá, prežije svoj „víťazný pád“, svoje zžitie sa s kamenistou Kysuckou pôdou, ktorú sa odhodláva zúrodniť a prinútiť ju k novému životu.

František Hečko (1905-1960) a Červené víno

Červené víno je generačný román s autobiografickými prvkami. Je to typický sociálno-psychologický román, ktorý má prvky expresionizmu - postavy plné vitality, vášne, života a lyrizovanej prózy. Využívaním postupov ľudovej rozprávky (boj dobra a zla) autor majstrovsky ovplyvňuje city čitateľa, vyvoláva v ňom sympatiu, rozcitlivenie. Dej rámcuje aj jedna situácia z deja: na začiatku románu odchádzajú potajomky z bohatého majetku Michala Habdžu v Zelenej Mise Urban a Kristína a na konci románu odchádzajú ticho ako zlodeji s prázdnymi rukami Marek a Lucka. Habdžovci - Michal + Verona - rodičia Urbana, záleží im na majetku nie na cti. Urban - pracovitý, najstarší syn, po tom ako si zobral za ženu Kristínu rozhodol sa vzoprieť rodičovskej „diktatúre“ a ušiel s ňou do Vlčindola. Kristína - Urbanova žena, pekná, pracovitá, bezhranične manžela miluje, je „predmetom“ nenávisti medzi Urbanom a jeho rodičmi a medzi Urbanom a Silvestrom B. Marek - Urbanove prvé dieťa, narodené hneď po svadbe.

Je to jeden z najslávnejších a najobľúbenejších slovenských románov. Najvýraznejšie je spracovaná dedinská tematika - zachytáva plasticky západoslovenskú dedinu vo vinohradníckom kraji, zaľudnenú typickými obyvateľmi. Autor zachytáva život dediny na troch generáciách Habdžovcov, je to teda generačný román, ale najviac je dielo autobiografickým románom, pretože postavy Urbana a Kristíny mali svoje prototypy v rodičoch autora. Je to aj spoločenský román - postavy sú presne zakotvené vo svojej spoločenskej vrstve a autor cez ne poukazuje na jej napredovanie alebo zánik (napr. zánik patriarchálneho sedliactva). Sociálny román - dielo o boji dedinského človeka o prežitie v ťažkej práci, ale aj o vykorisťovaní a propagácii sociálno-demokratických a neskôr komunistických myšlienok. Autor zobrazuje nesmiernu biedu na slovenskej dedine. Nedostatok peňazí má za dôsledok biedu, choroby a smrť detí. Takmer celé dielo je o láske Urbana a Kristíny, neskôr o láske Marka a Magdalény, ale aj mnohých iných dvojíc. Lásku chápe autor ako expresionisti - ako vášeň, je pudová, ale aj oddaná, nežná. Je tam láska v každej forme - materinská, súrodenecká, starorodičovská, manželská, mimomanželská. Celú pospolitosť dediny formuje práca a láska a niekde sa pridáva choroba. Autor zachytáva vypuknutie 1. svetovej vojny, odchod otcov a synov na front, osudy rodín, ktoré zostali bez živiteľa. Zachytí správy o prvých ranených, ale aj zabitých.

Svetová literatúra a sociálny román

Vo svetovej literatúre patria medzi významných predstaviteľov sociálneho románu:

Honoré de Balzac (1799-1850) a Ľudská komédia

Honoré de Balzac bol významný francúzsky realista. Pochádzal z dedinskej rodiny, otec zbohatol počas Francúzskej revolúcie ako vojenský zásobovateľ. Vyštudoval právo, ale venoval sa písaniu poviedok a románov. Ženy zohrávali dôležitú úlohu v jeho živote. Niekoľko mesiacov pred smrťou sa oženil s poľskou šľachtičnou Evelinou Hanskou. Balzac vytvoril cyklus asi sto románov, známy ako Ľudská komédia, ktorý zobrazuje život Francúzska v období ponapoleonskom až do polovice 19. storočia. Dielo je prierezom spoločnosti od najnižších vrstiev po najvyššie. Majstrovsky vystihol psychológiu najmä ženských postáv alebo ľudí posadnutých nejakou vášňou. Román Otec Goriot sa odohráva v penzióne pani Vauquerovej, ktorý je symbolom sociálneho rozvrstvenia spoločnosti. Čím vyššie otec Goriot postupuje v budove penziónu, tým je chudobnejší a tým nižšie sa sociálne zaradí. Osudy postáv sa odohrávajú v penzióne vdovy Vauguerovej. Otec Goriot zomiera za prítomnosti cudzích ľudí a pochovaný je na trovy študentov. Dcéry na pohreb pošlú koč so služobníctvom. Otec Goriot na smrteľnej posteli povie: „Človek musí umierať, aby spoznal, čo sú deti.“ Vautrén plánuje odísť do Ameriky, kde chce zbohatnúť na obchode s otrokmi. Román Šagrénova koža je filozofická štúdia o túžbe po moci a peniazoch. Rafael de Valentin získa kožu, ktorá mu splní všetky želania, za každým sa však scvrkne, pričom jej veľkosť značí Rafaelov život.

Émile Zola (1840-1902) a naturalizmus

Émile Zola patrí k ústredným postavám európskeho naturalizmu a tvorcom moderného sociálneho románu. Jeho ambícia „preložiť spoločnosť do románu“ stála na experimentálnej metóde, empirickom zbieraní materiálu, na teórii determinizmu prostredníctvom dedivosti (hereditas) a prostredia (milieu), a na bezprecedentnom cyklickom projekte Les Rougon-Macquart. Zola pritom prepojil estetiku s vedou: román mal byť „laboratóriom“, v ktorom sa skúša pôsobenie sociálnych a biologických činiteľov na ľudskú vôľu. Zolova poetika sa formuje v prostredí industrializácie, urbanizácie a buržoáznej konsolidácie moci. Technologické inovácie (železnica, parné stroje), nová dynamika kapitálu a sociálna diferenciácia vytvárajú „laboratórne“ podmienky pre pozorovanie triednych presunov, masových emócií a ekonomických bublín.

Zola nadväzuje na realizmus (Balzac), no žiada prísnejšie metodické postupy. V manifeste k „experimentálnemu románu“ vyžaduje, aby spisovateľ postupoval ako fyziológ: stanovil hypotézu, zhromaždil pozorovania, a v konštrukcii príbehu „skúsil“ dopady premenných (alkohol, hlad, špekulácia, vojna) na organizmus a vedomie postáv. Dedivosť (hereditas): do rodovej línie zasahujú temperament, patologické dispozície i psychické sklonosti. Prostredie (milieu): práca, ulica, trh, fabriky aťažia na konanie postáv; kontext modeluje etiku aj jazyk. Cyklický projekt - dvadsať románov - sleduje vetvenie jednej rodiny naprieč sociálnymi triedami a povolaniami, čím vytvára rez spoločnosťou. Obviňovaný z „pornografie biedy“, Zola argumentuje, že pravda je predpokladom reformy. Sociálne teleso sa nedá liečiť bez diagnózy: ukázať alkoholizmus, prekarizáciu a násilie znamená otvoriť predpolitický horizont empatie. Moderný priestor je sám postavou. Tržnica je „žalúdok“ mesta, železnica „tepnou“ kapitálu, burza „mozgom“ špekulácie. Na pozadí biologických a sociálnych tlakov sleduje Zola mikrodramatiku rozhodovania: ako sa šíri strach v dave, ako sa rodí násilie „zospodu“ i „zhora“, ako sa normalizuje cynizmus. Zolove hrdinky nie sú monolitné typy: od robotníčok po kurtizány testuje, ako trh s telom a prácou deformuje intímne väzby. Nana zrkadlí spoločnosť, ktorá komodifikuje túžbu; pracujúce ženy v L’Assommoir nesú dvojitú záťaž domácnosti a fabriky. Zola anticipuje sociológiu davu: fyzika zhromaždenia mení jednotlivca na „časticu“ kolektívu, ktorá zrýchľuje alebo tlmí násilie. Štýl spája precízny popis s obrazovou hutnosťou. Synestézie, rytmizované katalógy, technické termíny i argot tvoria štýlový mix, ktorý má zároveň presvedčiť a rozochvieť.

Charles Dickens (1812-1870)

Jeho romány Oliver Twist a David Copperfield zobrazujú život v Anglicku v 19. storočí, pričom poukazujú na chudobu, sociálnu nespravodlivosť a pokrytectvo spoločnosti.

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828-1910)

Jeho romány Vojna a mier a Anna Karenina zobrazujú ruskú spoločnosť v 19. storočí, pričom sa zaoberajú sociálnymi, politickými a morálnymi problémami. Román Idiot - v spoločenských salónoch vyššej ruskej spoločnosti sa knieža Myškin nevie zmieriť s pokryteckou morálkou, pretože sám je čestný a pravdovravný. Nakoniec akoby rezignuje na život a odchádza sa liečiť zo svojej údajnej psychickej choroby.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881)

Jeho romány Zločin a trest a Bratia Karamazovci sa zaoberajú psychologickými a morálnymi dôsledkami sociálnych problémov a nespravodlivosti. V románe Zločin a trest sa Raskoľnikov, mladý študent, rozhodne zavraždiť úžerníčku, pretože si viac menej myslí, že je to ospravedlniteľné. Potom však dostáva výčitky svedomia a zisťuje, že každý zločin má za následok trest, či už psychický alebo fyzický. Román Bratia Karamazovci je spoločensko-psychologický román, syntéza autorových názorov na človeka a spoločnosť.

Sociálny a psychologický román

Sociálny román je spoločenský. Sú v ňom príznačné vplyvy spoločenských okolností na myslenie a konanie postáv. Postavy sú teda ovplyvňované spoločenskou situáciou, tým čo sa momentálne deje vo svete. Napríklad postavy ovplyvňované sociálnymi skupinami, vplyv vojny, biedy a podobne. Psychologický román sa sústreďuje na vnútorný svet postáv bez výraznejšieho zreteľa na spoločenské udalosti okolo nich. To znamená, že postavy nie sú ovplyvňované tým, čo sa deje vo svete. Pre psychologický román je príznačné, že postavy sú silno, citovo prežívajúce, trápia vo svojom vnútri, riešia dilemy, silno sa zamýšľajú a sú plní rozporov.

Expresionizmus a existencializmus v sociálnom románe

V slovenskej literatúre sa v sociálnom románe často využívajú prvky expresionizmu a existencializmu, ktoré sú typické pre modernú prózu medzivojnového obdobia a sú odrazom snahy autorov otvoriť sa Európe a svetu, a tak dosiahnuť tvorivú slobodu a ústup od tradície k modernosti. Postavy sú obyčajní ľudia - nazerá sa do ich hĺbky - vnútra človeka. Experionizmus a existencionalizmus predstavujú:

• Expresionizmus: Latinský výraz, ostrý, názorný. Snaží sa zobraziť realitu cez silné emócie. V sociálnom románe sa expresionizmus prejavuje v zobrazení extrémnych situácií, silných vášní a vnútorných konfliktov postáv.
• Existencializmus: Zaoberá sa problémami bytia, existencie človeka, najmä jeho pocitmi, psychologickými reakciami na podnety zvonku (na svet), pohľadom do vnútra človeka. Hrdinovia prežívajú často pocity beznádeje, úzkosti, strachu. Prežívajú hraničné situácie medzi životom a smrťou.

Príklady využitia expresionizmu a existencializmu v slovenskom sociálnom románe:

• Milo Urban, Živý bič: Román zobrazuje živelnú vzburu dedinského kolektívu proti vojne a vrchnosti. Využívajú sa silné emócie, vnútorné monológy a lyrizácia slovesného prejavu. Človek je ako prírodné indivídium, ktoré sa stáva súčasťou živelnej vzbury v dedinskom kolektíve.
• Jozef Cíger Hronský, Jozef Mak: Hronský je „človek - milión“, ako malá čiastočka kolektívu.
• Peter Jilemnický, Pisár Gráč: Román kombinuje expresionizmus, existencializmus a impresionizmus. Ide tu o „záznam“ autorovho vedomia o vojne a uvedomenie si dôsledkov 2. svetovej vojny, ktorá práve začína. Vojnu zobrazuje ako cirkus; hrdinstvo a vlastenectvo ako falošné hodnoty.

tags: #socialny #roman #o #ludskom #udele #o