Rola sociálneho pracovníka vo väzenskom ústave a dôležitosť sociálnej opory pre väznené osoby

Sociálni pracovníci zohrávajú kľúčovú úlohu v spoločnosti, pomáhajú jednotlivcom, rodinám a komunitám prekonávať rôzne prekážky a zlepšovať ich životnú úroveň. Ich práca je rozsiahla a rôznorodá, vyžaduje si širokú škálu zručností a vedomostí. Tento článok sa zameriava na priblíženie pracovnej náplne sociálneho pracovníka, jeho rolí a dôležitosti v systéme sociálnej starostlivosti so špecifickým dôrazom na jeho pôsobenie vo väzenskom ústave.

Úvod do sociálnej práce a jej rôznorodosť

Sociálna práca je profesia, ktorá sa zameriava na pomoc jednotlivcom, rodinám, skupinám a komunitám pri zlepšovaní ich sociálneho fungovania. Sociálni pracovníci sa snažia zmierňovať chudobu, nespravodlivosť a iné sociálne problémy. Ich cieľom je posilniť ľudí, aby sa dokázali sami postarať o svoje potreby a žiť plnohodnotný život.

Pracovná náplň sociálneho pracovníka je veľmi rôznorodá a závisí od špecializácie, pracovného prostredia a cieľovej skupiny. Sociálny pracovník je odborník, ktorý sa na profesionálnej úrovni zaoberá pomocou a pomáhaním. Medzi ďalšie činnosti sociálneho pracovníka patrí:

• Zhromažďovanie informácií: To zahŕňa rozhovory s klientmi a ich rodinami, a analýzu ich situácie.
• Vypracovanie plánov pomoci: Na základe posúdenia potrieb klientov vypracuje sociálny pracovník individuálny plán pomoci, ktorý zahŕňa ciele, stratégie a konkrétne kroky na ich dosiahnutie.
• Poskytovanie priamej pomoci: Sociálny pracovník poskytuje priamu pomoc klientom, ktorá môže zahŕňať poradenstvo, terapiu, sprostredkovanie služieb, finančnú pomoc a iné formy podpory.
• Monitorovanie pokroku klientov: Sociálny pracovník pravidelne monitoruje pokrok klientov a upravuje plán pomoci podľa potreby.

Roly sociálneho pracovníka podľa Režníčka

Podľa Režníčka existujú viaceré typy rolí sociálneho pracovníka:

• Opatrovateľ alebo poskytovateľ sociálnych služieb: Pomáha klientom v ich bežnom živote pri zabezpečovaní dôležitého chodu.
• Sprostredkovateľ služieb: Pomáha klientom získať kontakt s potrebnými sociálnymi zariadeniami, prípadne s inými zdrojmi pomoci.
• Učiteľ sociálnej adaptácie: Pomáha klientom modifikovať ich správanie tak, aby mohli účinnejšie riešiť svoje problémy.
• Poradca alebo terapeut: Pomáha klientom získať vhľad na ich postoje, pocity, spôsoby konania so zámerom napomôcť ich osobnostnému rastu alebo adaptabilnejšiemu správaniu.
• Prípadový manažér: Usiluje sa o zaistenie, koordináciu, vhodný výber a súvislé poskytovanie služieb, najmä u klientely s väčším množstvom sociálnych a zdravotných potrieb.
• Manažér pracovnej náplne v zariadení: Organizuje a plánuje prácu, načasovanie a dávkovanie intervencie, sleduje kvalitu poskytovania.

Sociálny pracovník v našich podmienkach musí preberať zodpovednosť za riešenie prípadu, pričom je obmedzovaný vo svojich kompetenciách a možnostiach aj nedostatkom času, či množstvom klientov.

Sociálna opora vo väzenskom prostredí

Inštitúcia väzenského ústavu a samotné umiestnenie v takomto zariadení predstavuje pre obvinených a odsúdených potrebu prispôsobiť sa novým podmienkam. Prítomnosť sociálnej opory pozitívne vplýva na celkovú pohodu väznených osôb. Spolu s fungujúcou a spoľahlivou sociálnou sieťou pomáha obvineným a odsúdeným prekonávať dopady súvisiace s uväznením.

Sociálna opora je druh prosociálneho správania a pomoci vyznačujúca sa skutkami v prospech inej osoby, ktorá sa nachádza v kríze alebo záťaži, bez očakávania odmeny. Je nápomocná pri zvládaní nepriaznivých životných udalostí zasahujúcich celkovú psychickú pohodu a zdravie. Vanková (2020) uvádza dva hlavné typy sociálnej opory:

• Hodnotiaca opora: Umožňuje zhodnotenie komunikácie, poskytuje informácie užitočné pre samohodnotenie. Posilňuje kladné sebahodnotenie a sebavedomie človeka, ktorý je v núdzi.
• Inštrumentálna opora: Poskytuje praktické druhy hmotnej a materiálnej pomoci; napr. pomoc so zabezpečením vhodného oblečenia a obuvi odpovedajúcim klimatickým podmienkam pri prepustení z výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody, poskytnutie finančných prostriedkov na zabezpečenie prepravy do miesta bydliska, pomoc s hľadaním práce alebo bývania po prepustení z väzenského ústavu. Inštrumentálna opora sa javí ako žiaduca najmä pred prepustením klienta z väzenského ústavu.

Odborní pracovníci zainteresovaní do poskytovania sociálnej pomoci sa snažia pred prepustením väzneným osobám, ktoré to potrebujú, zabezpečiť pri prechode do občianskej spoločnosti následnú kontinuálnu pomoc, či už s využitím štátneho alebo neštátneho sektora. Takáto pomoc by mala obsahovať vyššie uvedené zložky sociálnej opory, aby sa prepusteným osobám najmä v prvých mesiacoch po prepustení uľahčilo zvládanie niektorých náročnejších situácií súvisiacich so začlenením do spoločnosti, napr. administratívna pomoc spojená s vybavovaním na úradoch, orientácia v meniacej sa spoločnosti, pomoc s návratom do rodiny, komunity a pod.

Dostupnosť sociálnej opory v penitenciárnych podmienkach neposkytuje väzneným osobám iba pomoc pri zvládaní pre nich záťažových situácií. Podľa Justovej (In Kleskeň 2016, s. 35) sa dostupná sociálna opora podieľa aj na vytváraní nových resocializačných návykov, ktoré sa podieľajú na predchádzaní páchania trestnej činnosti. Sociálna opora nie je rozhodujúca iba počas umiestnenia osôb vo väzenskom ústave, ale i po ich prepustení z neho. Uľahčuje prechod z penitenciárneho do občianskeho prostredia, zabraňuje recidíve a zvyšuje pravdepodobnosť zapojenia sa do života bez ohrozenia zdravia ovplyvneného psychickými chorobami, ktoré sa mohli objaviť v súvislosti s umiestnením vo väzenskom ústave (Seal et al. 2007 In Dadi et al.).

Zdroje sociálnej opory vo väzení

Sociálna opora môže pochádzať z formálnych alebo neformálnych zdrojov. K neformálnym zdrojom priraďujeme rodinu, blízke osoby a pod., k formálnym zdrojom radíme väzenský personál (napr. sociálnych pracovníkov, psychológov, duchovných a i.) a inštitucionalizované zdroje z vonkajšieho prostredia (napr. sociálni kurátori, pracovníci občianskych združení a pod.).

• Neformálne zdroje: Udržiavanie kontaktu so svojimi neformálnymi zdrojmi sociálnej opory sa vo väzenskom ústave môže uskutočňovať prostredníctvom návštev (aj videonávštev), korešpondencie a telefonovania.
• Formálne zdroje: V rámci väzenského ústavu sa do kontaktu s väznenými osobami okrem personálu podieľajúceho sa na režimových činnostiach dostáva aj odborný personál, medzi ktorý patrí sociálny pracovník. Formálne zdroje sociálnej opory pôsobiace priamo v penitenciárnom ústave a odborní pracovníci z rôznych oblastí externého prostredia sú významným zdrojom sociálnej opory nielen počas priebehu umiestnenia, ale u niektorých väznených osôb aj pred prepustením z väzenského ústavu, kedy sa podieľajú na riešení problémov spojených s návratom do občianskej spoločnosti a k rodinným príslušníkom.

Štúdie ukázali, že v období bezprostredne po prepustení z väzenia je až 92 % väzňov, ktorí sa vracajú späť do spoločnosti, odkázaných na svojich blízkych, pokiaľ ide o inštrumentálne formy sociálnej opory spojené s bývaním, ošatením, stravovaním, starostlivosťou o deti, prepravou, finančnou pomocou a pomocou so zabezpečovaním zamestnania. Pri uplatňovaní sociálnej opory považujeme za dôležité poukázať na dodržiavanie a rešpektovanie profesionálnych vzťahov medzi zainteresovanými stranami vo väzenskom ústave, t. j. osobami poskytujúcimi sociálnu oporu a jej prijímateľmi - obvinenými a odsúdenými.

Uväznenie je okrem iného spojené so stratou slobody, obvyklých opôr a vymanením sa zo svojho sociálneho prostredia. Prítomnosť sociálnej opory tak plní ochrannú funkciu, ktorá pomáha pri adaptácii a prekonávaní stresových situácií spojených s umiestnením do väzenského zariadenia (Zimet, Dahlem, Zimet & Farley 1988 In Rodrigues a Santos, s. 213).

Úloha sociálneho pracovníka v poskytovaní opory

Základným aspektom úspešnej a účinnej intervencie je pozitívny, podporný vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom, podmienkou ktorého je empatia, rešpekt, ústretovosť, vrelosť a opravdivosť (Řezníček 1994, s. 104). „V procese intervencie má klient mať psychickú aj praktickú oporu v sociálnom pracovníkovi.“ (Schavel, Čisecký 2005, s. 106). Pociťovanie veľkej opory zo strany penitenciárneho sociálneho pracovníka v podmienkach slovenského väzenského systému v rámci výskumu zameraného na sociálne poradenstvo uvádzalo 44 % respondentov (N = 145).

„Vnímanie sociálnej opory medzi väznenými je spojené so zníženými pocitmi odcudzenia, úzkosti a väznenia, pričom zároveň vedie k vyššej „výraznosti identity“ a očakávaniam po prepustení.“ (Meyers a kol. 2017a In Paterline & Petersen, 1999, s. 33).

Štatistiky a fakty o sociálnej opore vo väzení

Výskum ukázal, že rodinný stav vplýva rozdielne z pohľadu porušovania interných pravidiel väzenského ústavu na odsúdených mužov a na odsúdené ženy. U ženatých mužov je nižšia pravdepodobnosť, že budú porušovať pravidlá ako slobodní muži. Medzi vydatými a slobodnými ženami neboli v tomto ukazovateli zaznamenané rozdiely, čo Pollock (2002 In Jiang a Winfree 2006b, s. 48) vysvetľuje väčšou pravdepodobnosťou, že manželky odsúdených mužov ich budú navštevovať a postarajú sa o deti, než manželia, ktorí navštívia svoje uväznené manželky a postarajú sa o deti. U väznených žien, ktoré udržiavajú telefonický kontakt so svojimi deťmi (buď im volajú alebo prijímajú od nich hovory) bola na mesačnej báze zaznamenaná očakávaná miera porušovania pravidiel nižšia o 27% (Jiang a Winfree 2006c, s. 48).

Sprostredkovanie návštevy väznených osôb s im blízkymi osobami patrí k cenenej forme udržiavania kontaktu. Väznené osoby majú možnosť v prípade bezkontaktnej návštevy okrem vizuálneho stretnutia nadviazať aj fyzický kontakt. La Vigne et al. (2005 In Meyers a kol. 2017) však upozorňujú, že zážitok z návštevy a jej následné výsledky sú ovplyvnené vzájomnou kvalitou vzťahov medzi návštevníkmi a väznenými osobami. „Inými slovami, dynamika a výmena názorov medzi väzňami a ich návštevníkmi nemusia mať vždy podporný charakter.“ (Meyers a kol. 2017b, s. 222).

Marešová (2013, s. 18) uvádza, že prijímanie sociálnej opory je lepšie u ľudí s vyšším socioekonomickým statusom ako u ľudí s nižším socioekonomickým statusom. Ľudia s vyšším socioekonomickým statusom majú oproti ľuďom s nižším socioekonomickým statusom lepší prístup k osobným zdrojom zvládania stresu, sú sebavedomejší, viac sa zameriavajú na vnútornú lokalizáciu kontroly a majú lepší pocit kontroly nad vzniknutými problémami.

Valentovičová (2019, s. 85 - 90) na základe realizovaného výskumu uskutočnenom na reprezentatívnej vzorke väzenskej populácie (N = 841) v období od mája 2017 do júna 2017 medzi odsúdenými v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody v Slovenskej republike uvádza, že najviac využívanou formou udržiavania kontaktu s vonkajším prostredím sa deje v 39, 72% prípadov prostredníctvom korešpondencie. Druhý najčastejší spôsob (35, 46%) tvorí kombinácia korešpondencie, telefonovania a návštev, pričom až pre 89% odsúdených má rodina najvyššiu hodnotu.

Pozrime sa na rozdelenie využívaných foriem udržiavania kontaktu s vonkajším prostredím:

Personál a externé subjekty

Väzneným osobám sa môže dostávať sociálnej opory od formálnych zdrojov pôsobiacich vo väzenskom ústave na báze vykonávaných denných činností, účasti na organizovaných aktivitách (napr. poradenské skupiny, svojpomocné skupiny a pod.), na základe vlastnej alebo sprostredkovanej žiadosti alebo od iných spoluväzňov. Do skupiny špecifického personálu môžeme zaradiť napr. sociálnych pracovníkov, psychológov, pedagógov a duchovných. Kerley a Copes (2009 In Dadi et al. 2019b, s. 4) uvádzajú, že väzneným osobám účastným na duchovných aktivitách spojených s praktikovaním viery sa dostáva sociálnej opory zo strany ostatných angažovaných jedincov. Významnú úlohu tiež zohráva poskytovanie sociálnej opory zo strany externých subjektov a ich spoločnej participácii na organizovaných aktivitách a programov penitenciárnej sociálnej práce. K externým formálnym zdrojom patria o. i. sociálni kurátori, pracovníci občianskych združení a pod.

Sociálna opora pomáha tlmiť sociálne problémy, ktorými väznené osoby čelia v súvislosti s uväznením. Implementácia zaobchádzania v zmysle poznania jednotlivých väznených osôb a identifikovania prípadných rizík, ktoré sa u nich môžu vyskytovať, uľahčuje vzájomné interakcie medzi personálom a väznenými osobami. V tomto ohľade zohrávajú podstatnú úlohu v podmienkach väzenstva v Slovenskej republike pracovníci na pozíciách samostatný referent režimu, referent režimu, sociálny pracovník, pedagóg a psychológ. Pracovníci na uvedených pozíciách nadväzujú kontakt s uväznenou osobou v prvých hodinách príp. dňoch po jej umiestnení vo väzenskom ústave.

Nadviazanie kontaktu s väznenými osobami krátko po dodaní do väzenského ústavu slúži okrem poskytnutia informácií o právach a povinnostiach, o možnostiach udržiavania kontaktu a k získaniu anamnestických údajov od väznených osôb i k uľahčeniu nadviazania zmysluplných sociálnych interakcií. „Sociálna opora a sociálna intervencia sú adekvátne metodické prístupy, ktoré vedú k opätovnému získavaniu určitej kontroly klienta nad situáciou, v ktorej sa práve nachádza.“ (Mátel, Hardy a kol. 2013, s. 413).

Sociálna opora má v podmienkach väzenských ústavov uplatnenie naprieč jednotlivými fázami umiestnenia osoby vo väzenskom ústave, žiaduca je napr. pri zvládaní dodania do výkonu väzby a nástupu do výkonu trestu odňatia slobody resp. riešení problémov súvisiacich s výkonom väzby a výkonom trestu odňatia slobody (napr. prevencii suicidálnych pokusov (Konrad a kol. 2007) a i.).

Prekonávanie problémov a prevencia

Pozitívne pro-sociálne oporné mechanizmy vo väzenskom ústave prispievajú k bezproblémovému fungovaniu väznených osôb a pre ex-páchateľov by mali byť dobrým znamením pri ich opätovnom zaradení do spoločnosti. Na rozdiel od negatívne (antisociálne) nastavených oporných mechanizmov, ktoré zahŕňajú väzenský sociálny systém a jeho negativistický kódex väzňov (viď prisonizácia) prostredníctvom, ktorého môže prichádzať k šíreniu pro-kriminálneho správania vo väzenskom ústave a neskôr aj v spoločnosti, čo môže sťažovať aj samotný návrat do občianskej spoločnosti (Jiang & Winfree 2006c, s. 48).

Začlenenie prvkov sociálnej opory do dennej rutiny vykonávaných činností personálom väzenského ústavu a jej vnímanie zo strany väznených osôb predstavuje efektívny nástroj, ktorý má pri práci s touto cieľovou skupinou široké uplatnenie s evidentnými výsledkami. Odporúča sa:

• Pokiaľ je to možné (dovoľujú to kapacitné a bezpečnostné podmienky) umiestňovať klientov do väzenských ústavov čo najbližšie k miestu ich bydliska.
• Vytvorenie technických podmienok udržiavania kontaktu s blízkymi osobami prostredníctvom videonávštev.
• Podporovať (resp. vytvárať podmienky) pre plynulý prechod poskytovania sociálnej opory z podmienok väzenského ústavu do civilného prostredia.

Pokiaľ sa jedná o inštitucionalizovaný subjekt (resp. pre intervencie spojené s poskytovaním sociálnej opory väzneným osobám (či už z radov väzenského personálu alebo externého subjektu) by malo existovať dostatočné personálne zázemie. Poskytovanie intervencií sociálnej opory nie je univerzálne a je potrebné ich diferencovať pre každého jednotlivca alebo skupinu väznených osôb za účelom dosiahnutia maximálnej účinnosti. Intervencie interných a externých formálnych zdrojov sociálnej opory môžu byť smerované na oblasť rozvoja vlastných kompetencií, pracovných kompetencií a osvojenie nových zručností. Tréningy a nácviky kognitívnych a rozhodovacích schopností sa môžu zameriavať na riešenie špecifických potrieb väznených osôb (alebo prepustených osôb v rámci začlenenia späť do komunity), ktoré ovplyvňujú ich schopnosť správneho rozhodovania a kontroly správania. Iné intervencie sa môžu formou zážitkového učenia zamerať na zvládanie hnevu, zlepšenie morálneho uvažovania a pod. (UNODC 2018b, s. 36).

Osobnosť sociálneho pracovníka a jeho psychologická príprava

Osobnosť sociálneho pracovníka je jedným z najdôležitejších nástrojov, ktoré má k dispozícii. Sociálny pracovník by mal byť poctivý, spravodlivý, pravdovravný, pracovitý a mal by vzbudzovať dôveru. Dôležitá je schopnosť komunikovať s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami. Medzi zásadné požiadavky kladené na sociálneho pracovníka určite patrí aj požiadavka jeho morálneho kreditu.

Kľúčové zručnosti a kvalifikácia

Sociálny pracovník by mal mať širokú škálu zručností a vedomostí, vrátane:

• Komunikačné zručnosti: Schopnosť efektívne komunikovať s klientmi, rodinami, kolegami a ďalšími odborníkmi. Jazyk ako hlavný komunikačný prostriedok medzi sociálnym pracovníkom a klientom má byť zrozumiteľný.
• Empatia: Schopnosť vcítiť sa do situácie klientov a pochopiť ich pocity. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci.
• Analytické zručnosti: Schopnosť analyzovať komplexné situácie a identifikovať problémy a potreby.
• Riešenie problémov: Schopnosť navrhovať a implementovať efektívne riešenia problémov.
• Organizačné zručnosti: Schopnosť efektívne organizovať prácu a spravovať čas.
• Etické správanie: Dodržiavanie etických zásad sociálnej práce a rešpektovanie dôstojnosti a práv klientov. Je založená na predpoklade, že sociálny pracovník akceptuje všeobecné zásady kladené na túto profesiu ako napr. zásada rovnosti klientov, zásada sociálnej solidarity, požiadavka diskrétnosti a pod.
• Schopnosť inštrumentalizácie: Schopnosť využívať samého seba ako pracovný nástroj - inštrument predpokladá, že bude so svojimi vedomosťami, vlastnosťami, schopnosťami a zručnosťami disponovať tak, aby ich využil v prospech klienta.
• Reflexívna kompetencia: Schopnosť zachytiť a porozumieť procesu myslenia a emočným stavom klienta.
• Sociálna kompetencia: Schopnosť porozumieť vzniku a vývoju určitých sociálnych situácií v ich integratívnej súvislosti s určitým historickým vývojom spoločnosti a vedieť nájsť aj tie skutočnosti, ktoré v prítomnej realite spôsobujú vznik individuálnych problémov klientov.

Na výkon povolania sociálneho pracovníka je potrebné mať vysokoškolské vzdelanie v odbore sociálna práca. Okrem toho je dôležité absolvovať odbornú prax a neustále sa vzdelávať v oblasti sociálnej práce.

Psychologická príprava sociálnych pracovníkov

Psychologická príprava sociálnych pracovníkov je nevyhnutná pre efektívny výkon ich povolania. Zahŕňa rôzne aspekty, ako:

• Sociálny pracovník ako osobnosť
• Sociálny pracovník ako odborník v interakcii s inými
• Sociálny pracovník ako psychoterapeut a poradca: Poradenstvo sociálneho pracovníka je jedna z možných ciest pomoci človeku, ktorý má problémy. Poskytuje rady, informácie, usmerňuje správanie a pomáha pri zmene systému práce klienta.
• Sociálny pracovník ako pedagóg: Učí klienta žiť po novom, získavať nové zručnosti a návyky.
• Sociálny pracovník ako manažér: Ovláda manažérske postupy s cieľom zvýšiť možnosti svojho odborného rastu.
• Sociálny pracovník ako vedec a výskumník: Uskutočňuje prieskumy a výskumy sociálnych a psychologických faktov pre získanie širšej poznatkovej základne o sociálnych problémoch.

K zásadným požiadavkám kladených na sociálneho pracovníka určite patrí aj požiadavka jeho morálneho kreditu. Je dôležité mať zmysel pre humor a životný optimizmus, no nie na úkor zľahčovania situácie klienta. Zmysel pre humor má byť nápomocný sociálnemu pracovníkovi zvládať každodennú rutinu. Schopnosť práce v tíme je tiež nevyhnutná, nakoľko sociálny pracovník neustále pracuje s ľuďmi, ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo.

tags: #socialny #pracovnik #vo #vazeni