Pojem „verejný činiteľ“ je v slovenskom právnom poriadku často používaný, avšak jeho presná definícia a rozsah právomocí a zodpovedností nie sú vždy jednoznačné. Tento článok sa zameriava na definíciu verejného činiteľa v kontexte Trestného zákona, so špeciálnym zameraním na sociálnych pracovníkov a štátnych zamestnancov, a objasňuje ich postavenie, právomoci a prípadnú trestnoprávnu zodpovednosť.
Kto je verejný činiteľ?
Definíciu verejného činiteľa ponúka § 128 Trestného zákona (zák. č. 300/2005 Z. z.). Podľa tohto ustanovenia sa za verejného činiteľa považuje široký okruh osôb, ktoré sa podieľajú na plnení úloh spoločnosti a štátu a používajú pritom právomoc, ktorá im bola zverená. Ide o osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb.
Medzi verejných činiteľov patria okrem iných:
- Prezident Slovenskej republiky
- Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky
- Poslanci Európskeho parlamentu
- Členovia vlády
- Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky
- Sudcovia
- Prokurátori
- Osoby zastávajúce funkciu v orgáne verejnej moci
- Príslušníci ozbrojených síl
- Osoby v služobnom pomere
- Starostovia
- Predsedovia vyšších územných celkov
- Poslanci orgánu územnej samosprávy
- Štátni zamestnanci alebo zamestnanci orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu
- Osoby, ktoré vykonávajú pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy
- Notári
- Súdni exekútori
- Členovia lesnej stráže, vodnej stráže, rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osoby, ktoré majú oprávnenie člena stráže prírody
Dôležité je zdôrazniť, že pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení Trestného zákona vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Každý páchateľ musí byť trestne zodpovedný, aby sa proti nemu mohlo viesť trestné konanie, pri páchateľoch trestných činov vo verejnej správe a to konkrétne verejných činiteľov, je ale dôležité skúmať aj postavenie páchateľa, ako špeciálny subjekt.
Sociálny pracovník ako štátny zamestnanec
Štátny zamestnanec je zamestnanec v služobnom pomere podľa zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe. Tento zákon predstavuje základnú právnu úpravu štátnych zamestnancov a ich postavenia vo vzťahu k štátu ako zamestnávateľovi. Štátna služba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere k štátu a zákon vymedzuje, na ktoré vzťahy sa v rámci tohto pomeru uplatní Zákonník práce.
Kedy je štátny zamestnanec verejným činiteľom?
Nie každý štátny zamestnanec je automaticky považovaný za verejného činiteľa. Štátny zamestnanec nemusí byť v rámci vykonávania práce v služobnom, resp. štátnozamestnaneckom pomere vždy v postavení verejného činiteľa. Trestný zákon vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje okruh osôb, ktoré sa podieľajú na plnení úloh štátu. Nie každý štátny zamestnanec spĺňa kritéria verejného činiteľa, väčšine z nich chýbajú potrebné právomoci, aby sme ich mohli považovať za verejných činiteľov.
V kontexte sociálnej práce to znamená, že sociálny pracovník, ktorý je štátnym zamestnancom a vykonáva činnosti, pri ktorých používa právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy (napríklad rozhodovanie o sociálnych dávkach, umiestňovanie detí do náhradnej starostlivosti a pod.), je považovaný za verejného činiteľa. Verejným činiteľom je fyzická osoba, ktorej zákon zveruje určitú formu výkonnej moci. Vzhľadom nato, že zákonom zverené oprávnenia vykonávajú ľudia, prichádza k zneužívaniu právomoci, keďže človek už od nepamäti má sklony k zneužívaniu moci, ktorá mu bola zverená.
Sociálny pracovník ako verejný činiteľ má v súvislosti s výkonom svojej funkcie určité právomoci a zodpovednosti. Medzi jeho právomoci patrí napríklad:
- Rozhodovanie o poskytovaní sociálnych dávok a služieb
- Vykonávanie sociálnych šetrení
- Umiestňovanie detí do náhradnej starostlivosti
- Zastupovanie záujmov klientov v konaniach pred orgánmi verejnej moci
- Spolupráca s inými subjektmi pri riešení sociálnych problémov
Medzi jeho zodpovednosti patrí napríklad:
- Dodržiavanie právnych predpisov a etického kódexu sociálneho pracovníka
- Ochrana záujmov klientov
- Zabezpečenie dôvernosti informácií
- Profesionálny a objektívny prístup ku klientom
- Zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činnosti
Sociálna práca je v zmysle § 3 ods. 2 zákona . 219/2014 Z.z. vykonávaná na základe viacerých zákonov, ktoré definujú opatrenia a poradenstvo v oblasti sociálnych služieb. Medzi ne patria opatrenia podľa § 11 ods. 3 písm. a), opatrenia podľa § 12 ods. 1 písm. a), sociálne poradenstvo podľa § 44a ods. 1 písm. a) a opatrenia podľa § 44a ods. 1 písm. b), ako aj povinnosť uvedená v § 14 ods. 1. Taktiež zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách upravuje špecializované sociálne poradenstvo (§ 16, ods. 1) a sociálnu posudkovú činnosť (§ 50, ods. 3).
Trestnoprávna zodpovednosť sociálneho pracovníka ako verejného činiteľa
Ako verejný činiteľ, sociálny pracovník nesie trestnoprávnu zodpovednosť za svoje konanie v súvislosti s výkonom svojej funkcie. To znamená, že sa môže dopustiť trestného činu v postavení verejného činiteľa, ak zneužije svoju právomoc alebo poruší svoje povinnosti. Medzi najčastejšie trestné činy, ktorých sa môže dopustiť verejný činiteľ, patrí napríklad zneužitie právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona), prijímanie úplatku (§ 328 Trestného zákona), podplácanie (§ 332 Trestného zákona) alebo nadržovanie (§ 336 Trestného zákona).
V zmysle § 19 ods. 1 Trestného zákona „Páchateľom trestného činu je ten, kto trestný čin spáchal sám“. Vzhľadom na § 13 Trestného zákona je osoba braná na trestnú zodpovednosť aj v štádiu prípravy na zločin. To znamená, že páchateľom môže byť aj osoba, ktorá trestný čin síce nedokonala, ani sa oň nepokúsila, ale svojím konaním sa na spáchanie zločinu pripravovala.
V súvislosti s trestnou zodpovednosťou páchateľa je potrebné poukázať aj na § 22 a 23 Trestného zákona, v ktorých sú vymedzené okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť páchateľa. Podmienkou trestnej zodpovednosti páchateľa je v zmysle ustanovení Trestného zákona predpokladaný vek a príčetnosť. V zmysle uvedených ustanovení je páchateľom osoba, ktorá dovŕšila 14 rok svojho veku a v čase spáchania trestného činu bola príčetná.
Pri trestných činoch s vymedzeným/obmedzeným okruhom páchateľov, nemôže byť páchateľom osoba, ktorá do tohto okruhu nepatrí. Pod pojem páchateľ trestných činov vo verejnej správe, t.j. v štátnej a miestnej samospráve, nemôžeme zaradiť každú osobu, ktorá svojim konaním narúša poriadok vo veciach verejných alebo osobu, ktorá porušuje verejnú morálku prípadne mravnosť.
Sociálny pracovník a oznamovacia povinnosť
Sociálny pracovník je povinný vykonávať svoju prácu v súlade s etickými princípmi. V praxi sa však môžu vyskytnúť situácie, kedy sa sociálny pracovník ocitne v dileme medzi splnením zákonnej povinnosti a rešpektovaním záujmu klienta. Jednou z takýchto situácií je, keď sa sociálny pracovník dozvie od klienta o pripravovanej, páchanej alebo už spáchanej trestnej činnosti.
Platný Trestný zákon pozná dve skutkové podstaty súvisiace s touto problematikou: neoznámenie trestného činu a neprekazenie trestného činu. Kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal zločin alebo niektorý z presne špecifikovaných trestných činov, je povinný to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní pod ťarchou trestu odňatia slobody. Od tejto povinnosti je oslobodený ten, kto by oznámením uviedol seba alebo blízku osobu do nebezpečenstva. Ďalej je od povinnosti oznámiť spáchaný trestný čin oslobodený ten, kto by porušil spovedné tajomstvo alebo podmienku mlčanlivosti.
Nasledujúce ustanovenie Trestného zákona ukladá povinnosť osobne alebo prostredníctvom iného prekaziť spáchanie alebo dokončenie trestného činu, o ktorého príprave alebo páchaní sa dozvie, alebo aspoň včas oznámiť prípravu alebo páchanie činu.
Z dikcie zákona vyplýva, že sociálny pracovník o spáchanom, páchanom alebo pripravovanom zločine, resp. inom trestnom čine, má oznamovaciu povinnosť. Morálna i profesijná povinnosť sociálneho pracovníka rešpektovať klientovo súkromie a zachovávať dôvernosť informácií, získaných pri svojej práci, predsa nemusí byť pri zachovaní citlivého prístupu, v rozpore s oznamovacou povinnosťou podľa zákona.
Legislatívny rámec sociálnej práce
Výkon sociálnej práce je regulovaný viacerými právnymi predpismi, vrátane:
- Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov
- Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 5/2016, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z.
- Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov
- Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
Na výkon zamestnania sociálneho pracovníka sa zo zákona nevyžaduje žiaden certifikát, ani písomné osvedčenie. Avšak na výkon samostatnej praxe sa vyžaduje 3-ročná prax v oblasti sociálnej práce. V zmysle zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci § 7 ods. 2 písm. b) sa pri povolení na výkon samostatnej praxe vyžaduje 3-ročná prax.
Sociálny pracovník je samostatný odborný pracovník, ktorý disponuje znalosťami a zručnosťami z oblasti sociálnej prevencie aj intervencie. V rámci svojej odbornej intervencie disponuje širokým arzenálom metód a techník sociálnej práce, ktoré erudovane aplikuje v rámci sociálnej prevencie, sociálneho poradenstva, sociálnej rehabilitácie a krízovej intervencie. Po zaškolení môže vykonávať sociálnu posudkovú činnosť.
Sociálny pracovník má zodpovednosť v prvom rade voči svojim klientom, má rešpektovať klientovo súkromie a dôvernosť informácií získaných pri svojej práci. Svoju prácu považuje za službu. V zmysle Etického kódexu má sociálny pracovník zodpovednosť aj voči spoločnosti, a to podporovaním jej všeobecného blaha.
