Sociálny pracovník v penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Sociálna práca je multidisciplinárnou oblasťou vedeckého poznania, ktorá sa zaoberá vedeckým poznávaním sociálnych problémov - ich vznikom, príčinami, možnosťami riešenia, otázkou zodpovednosti občana aj štátu, optimálnou mierou a formami pomoci pre jednotlivca, skupinu či komunitu. Ako každodenná oblasť praktickej realizácie špeciálnymi pracovnými metódami pomáha pri zvládaní takých sociálne problémových situácií občanov, akými sú napríklad práca s občanmi v penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti.

Úloha sociálneho pracovníka vo väzenstve

Sociálny pracovník vo väzenstve zohráva kľúčovú úlohu v procese nápravy a resocializácie odsúdených. Jeho práca zahŕňa široké spektrum činností, od pomoci pri zvládaní trestu až po prípravu na prepustenie a reintegráciu do spoločnosti.

Inštitúcia väzenského ústavu a samotné umiestnenie v takomto zariadení predstavuje pre obvinených a odsúdených potrebu prispôsobiť sa novým podmienkam. Prítomnosť sociálnej opory pozitívne vplýva na celkovú pohodu väznených osôb. Spolu s fungujúcou a spoľahlivou sociálnou sieťou pomáha obvineným a odsúdeným prekonávať dopady súvisiace s uväznením.

Sociálna opora ako kľúčový prvok

Sociálna opora je druh prosociálneho správania a pomoci vyznačujúca sa skutkami v prospech inej osoby, ktorá sa nachádza v kríze alebo záťaži, bez očakávania odmeny. Je nápomocná pri zvládaní nepriaznivých životných udalostí zasahujúcich celkovú psychickú pohodu a zdravie. V zahraničnej literatúre sa v tejto oblasti stretávame s pojmom sociálna podpora (ang. social support).

Hobbs (2000a, s. 4) ju definuje ako akúkoľvek formu pomoci, ktorá môže byť vyžiadaná alebo poskytnutá inou osobou, osobami s cieľom vyriešiť svoje problémy, pričom jednotlivec nemusí nevyhnutne vyhľadávať oporu, ale môže mu napomôcť len samotné vnímanie, že v prípade potreby mu bude dostupná.

Vanková (2020, s.) rozlišuje niekoľko typov sociálnej opory:

• Hodnotiaca opora: umožňuje zhodnotenie komunikácie, poskytuje informácie užitočné pre samohodnotenie. Posilňuje kladné sebahodnotenie a sebavedomie človeka, ktorý je v núdzi.
• Inštrumentálna opora: poskytuje praktické druhy hmotnej a materiálnej pomoci; napr. pomoc so zabezpečením vhodného oblečenia a obuvi odpovedajúcim klimatickým podmienkam pri prepustení z výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody, poskytnutie finančných prostriedkov na zabezpečenie prepravy do miesta bydliska, pomoc s hľadaním práce alebo bývania po prepustení z väzenského ústavu a pod. Inštrumentálna opora sa javí ako žiaduca najmä pred prepustením klienta z väzenského ústavu.

Odborní pracovníci zainteresovaní do poskytovania sociálnej pomoci sa snažia pred prepustením väzneným osobám, ktoré to potrebujú, zabezpečiť pri prechode do občianskej spoločnosti následnú kontinuálnu pomoc, či už s využitím štátneho alebo neštátneho sektora. Takáto pomoc by mala obsahovať vyššie uvedené zložky sociálnej opory, aby sa prepusteným osobám najmä v prvých mesiacoch po prepustení uľahčilo zvládanie niektorých náročnejších situácií súvisiacich so začlenením do spoločnosti, napr. administratívna pomoc spojená s vybavovaním na úradoch, orientácia v meniacej sa spoločnosti, pomoc s návratom do rodiny, komunity a pod.

Dostupnosť sociálnej opory v penitenciárnych podmienkach neposkytuje väzneným osobám iba pomoc pri zvládaní pre nich záťažových situácií. Podľa Justovej (In Kleskeň 2016, s. 35) sa dostupná sociálna opora podieľa aj na vytváraní nových resocializačných návykov. A teda návykov, ktoré sa podieľajú na predchádzaní páchania trestnej činnosti.

Sociálna opora nie je rozhodujúca iba počas umiestnenia osôb vo väzenskom ústave, ale i po ich prepustení z neho. Uľahčuje prechod z penitenciárneho do občianskeho prostredia, zabraňuje recidíve a zvyšuje pravdepodobnosť zapojenia sa do života bez ohrozenia zdravia ovplyvneného psychickými chorobami, ktoré sa mohli objaviť v súvislosti s umiestnením vo väzenskom ústave (Seal et al. 2007 In Dadi et al.).

Vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom

Základným aspektom úspešnej a účinnej intervencie je pozitívny, podporný vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom, podmienkou ktorého je empatia, rešpekt, ústretovosť, vrelosť a opravdivosť (Řezníček 1994, s.). „V procese intervencie má klient mať psychickú aj praktickú oporu v sociálnom pracovníkovi.“ (Schavel, Čisecký 2005, s. 106). Pociťovanie veľkej opory zo strany penitenciárneho sociálneho pracovníka v podmienkach slovenského väzenského systému v rámci výskumu zameraného na sociálne poradenstvo uvádzalo 44 % respondentov (N = 145).

„Vnímanie sociálnej opory medzi väznenými je spojené so zníženými pocitmi odcudzenia, úzkosti a väznenia, pričom zároveň vedie k vyššej „výraznosti identity“ a očakávaniam po prepustení.“ (Meyers a kol. 2017a In Paterline & Petersen, 1999, s.).

Zdroje sociálnej opory

Sociálna opora môže pochádzať z formálnych alebo neformálnych zdrojov. K neformálnym zdrojom priraďujeme rodinu, blízke osoby a pod., k formálnym zdrojom radíme väzenský personál (napr. sociálnych pracovníkov, psychológov, duchovných a i.) a inštitucionalizované zdroje z vonkajšieho prostredia (napr. sociálni kurátori, pracovníci občianskych združení a pod.). Cullen (1994 in Thames 2010, s. 5) uvádza, že neformálne poskytovanie sociálnej opory sa uskutočňuje prostredníctvom vzťahov s jednotlivcami, ktorí nie sú spájaní so žiadnou štátnou alebo úradnou inštitúciou. Na rozdiel od formálne poskytovanej sociálnej opory, ktorú poskytujú formálne organizácie.

Udržiavanie kontaktu so svojimi neformálnymi zdrojmi sociálnej opory sa vo väzenskom ústave môže uskutočňovať prostredníctvom návštev (aj videonávštev), korešpondencie a telefonovania. Udržiavanie kontaktu s vonkajším prostredím upravujú v podmienkach väzenského systému Slovenskej republiky primárne zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov a zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Formy udržiavania kontaktu s vonkajším prostredím

Valentovičová (2019, s. 85 - 90) na základe realizovaného výskumu uskutočnenom na reprezentatívnej vzorke väzenskej populácie (N = 841) v období od mája 2017 do júna 2017 medzi odsúdenými v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody v Slovenskej republike uvádza, že najviac využívanou formou udržiavania kontaktu s vonkajším prostredím sa deje v 39,72% prípadov prostredníctvom korešpondencie. Druhý najčastejší spôsob (35,46%) tvorí kombinácia korešpondencie, telefonovania a návštev, pričom až pre 89% odsúdených má rodina najvyššiu hodnotu.

Štúdie ukázali, že v období bezprostredne po prepustení z väzenia je až 92 % väzňov, ktorí sa vracajú späť do spoločnosti, odkázaných na svojich blízkych, pokiaľ ide o inštrumentálne formy sociálnej opory spojené s bývaním, ošatením, stravovaním, starostlivosťou o deti, prepravou, finančnou pomocou a pomocou so zabezpečovaním zamestnania.

Z výskumných zistení Jiang a Winfree (2006a, s. 48) realizovaných v oblasti účinkov sociálnej opory pri umiestnení odsúdených vo väzenskom ústave vyplýva, že rodinný stav vplýva rozdielne z pohľadu porušovania interných pravidiel väzenského ústavu na odsúdených mužov a na odsúdené ženy. U ženatých mužov je nižšia pravdepodobnosť, že budú porušovať pravidlá ako slobodní muži. Medzi vydatými a slobodnými ženami neboli v tomto ukazovateli zaznamenané rozdiely, čo Pollock (2002 In Jiang a Winfree 2006b, s. 48) vysvetľuje väčšou pravdepodobnosťou, že manželky odsúdených mužov ich budú navštevovať a postarajú sa o deti, než manželia, ktorí navštívia svoje uväznené manželky a postarajú sa o deti.

U väznených žien, ktoré udržiavajú telefonický kontakt so svojimi deťmi (buď im volajú alebo prijímajú od nich hovory) bola na mesačnej báze zaznamenaná očakávaná miera porušovania pravidiel nižšia o 27% (Jiang a Winfree 2006c, s.).

Sprostredkovanie návštevy väznených osôb s im blízkymi osobami patrí k cenenej forme udržiavania kontaktu. Väznené osoby majú možnosť v prípade bezkontaktnej návštevy okrem vizuálneho stretnutia nadviazať aj fyzický kontakt. La Vigne et al. (2005 In Meyers a kol. 2017) však upozorňujú, že zážitok z návštevy a jej následné výsledky sú ovplyvnené vzájomnou kvalitou vzťahov medzi návštevníkmi a väznenými osobami. „Inými slovami, dynamika a výmena názorov medzi väzňami a ich návštevníkmi nemusia mať vždy podporný charakter.“ (Meyers a kol.).

Takúto absenciu podporného charakteru môžeme v praxi zaznamenávať nie len smerom od návštevníkov k väzneným osobám, ale i opačne napr. v situácii, kedy má väznená osoba sprostredkovanú návštevu so svojim dieťaťom umiestneným v centre pre deti a rodiny (pozn. detský domov) a mohli by sme očakávať, že samotný rodič sa bude snažiť byť oporou pre svoje dieťa, no k takejto iniciatíve neprichádza vždy. Domnieva sa, že zdrojom môžu byť napr. Marešová (2013, s. 18) uvádza, že prijímanie sociálnej opory je lepšie u ľudí s vyšším socioekonomickým statusom ako u ľudí s nižším socioekonomickým statusom. Ľudia s vyšším socioekonomickým statusom majú oproti ľuďom s nižším socioekonomickým statusom lepší prístup k osobným zdrojom zvládania stresu, sú sebavedomejší, viac sa zameriavajú na vnútornú lokalizáciu kontroly a majú lepší pocit kontroly nad vzniknutými problémami.

Väzneným osobám sa môže dostávať sociálnej opory od formálnych zdrojov pôsobiacich vo väzenskom ústave na báze vykonávaných denných činností, účasti na organizovaných aktivitách (napr. poradenské skupiny, svojpomocné skupiny a pod.), na základe vlastnej alebo sprostredkovanej žiadosti alebo od iných spoluväzňov. Vo vzťahu k celému inštitucionálnemu personálu sa odporúča poskytnúť školenie, vzdelávanie prispôsobené ich všeobecným a špecifickým povinnostiam, ktoré budú reflektovať súčasné osvedčené postupy v trestných vedách založené na dôkazoch (UNODC, s. 23).

Do skupiny špecifického personálu môžeme zaradiť napr. Kerley a Copes (2009 In Dadi et al. 2019b, s. 4) uvádzajú, že väzneným osobám účastným na duchovných aktivitách spojených s praktikovaním viery sa dostáva sociálnej opory zo strany ostatných angažovaných jedincov. Významnú úlohu tiež zohráva poskytovanie sociálnej opory zo strany externých subjektov a ich spoločnej participácii na organizovaných aktivitách a programov penitenciárnej sociálnej práce. K externým formálnym zdrojom patria o. i. Formálne zdroje sociálnej opory pôsobiace priamo v penitenciárnom ústave a odborní pracovníci z rôznych oblastí externého prostredia sú významným zdrojom sociálnej opory nie len počas priebehu umiestnenia, ale u niektorých väznených osôb aj pred prepustením z väzenského ústavu, kedy sa podieľajú na riešení problémov spojených s návratom do občianskej spoločnosti a k rodinným príslušníkom.

Intervencie interných a externých formálnych zdrojov sociálnej opory môžu byť smerované na oblasť rozvoja vlastných kompetencií, pracovných kompetencií a osvojenie nových zručností. Tréningy a nácviky kognitívnych a rozhodovacích schopností sa môžu zameriavať na riešenie špecifických potrieb väznených osôb (alebo prepustených osôb v rámci začlenenia späť do komunity), ktoré ovplyvňujú ich schopnosť správneho rozhodovania a kontroly správania. Iné intervencie sa môžu formou zážitkového učenia zamerať na zvládanie hnevu, zlepšenie morálneho uvažovania a pod. (UNODC 2018b, s.).

Sociálna opora pomáha tlmiť sociálne problémy, ktorými väznené osoby čelia v súvislosti s uväznením. Implementácia zaobchádzania v zmysle poznania jednotlivých väznených osôb a identifikovania prípadných rizík, ktoré sa u nich môžu vyskytovať, uľahčuje vzájomné interakcie medzi personálom a väznenými osobami. V tomto ohľade zohrávajú podstatnú úlohu v podmienkach väzenstva v Slovenskej republike pracovníci na pozíciách samostatný referent režimu, referent režimu, sociálny pracovník, pedagóg a psychológ. Pracovníci na uvedených pozíciách nadväzujú kontakt s uväznenou osobou v prvých hodinách príp. dňoch po jej umiestnení vo väzenskom ústave.

Nadviazanie kontaktu s väznenými osobami krátko po dodaní do väzenského ústavu slúži okrem poskytnutia informácií o právach a povinnostiach, o možnostiach udržiavania kontaktu a k získaniu anamnestických údajov od väznených osôb i k uľahčeniu nadviazania zmysluplných sociálnych interakcií. „Sociálna opora a sociálna intervencia sú adekvátne metodické prístupy, ktoré vedú k opätovnému získavaniu určitej kontroly klienta nad situáciou, v ktorej sa práve nachádza.“ (Mátel, Hardy a kol. 2013, s. 413).

Sociálna opora má v podmienkach väzenských ústavov uplatnenie naprieč jednotlivými fázami umiestnenia osoby vo väzenskom ústave, žiaduca je napr. zvládaní dodania do výkonu väzby a nástupu do výkonu trestu odňatia slobody resp. riešení problémov súvisiacich s výkonom väzby a výkonom trestu odňatia slobody (napr. prevencii suicidálnych pokusov (Konrad a kol. 2007) a i.). Pozitívne pro-sociálne oporné mechanizmy vo väzenskom ústave prispievajú k bezproblémovému fungovaniu väznených osôb a pre ex-páchateľov by mali byť dobrým znamením pri ich opätovnom zaradení do spoločnosti. Na rozdiel od negatívne (antisociálne) nastavených oporných mechanizmov, ktoré zahŕňajú väzenský sociálny systém a jeho negativistický kódex väzňov (viď prisonizácia4) prostredníctvom, ktorého môže prichádzať k šíreniu pro-kriminálneho správania vo väzenskom ústave a neskôr aj v spoločnosti, čo môže sťažovať aj samotný návrat do občianskej spoločnosti (Jiang & Winfree 2006c, s.).

Odporúčania pre prax

Začlenenie prvkov sociálnej opory do dennej rutiny vykonávaných činností personálom väzenského ústavu a jej vnímanie zo strany väznených osôb predstavuje efektívny nástroj, ktorý má pri práci s touto cieľovou skupinou široké uplatnenie s evidentnými výsledkami. Odporúčania pre prax zahŕňajú:

• Pokiaľ je to možné (dovoľujú to kapacitné a bezpečnostné podmienky) umiestňovať klientov do väzenských ústavov čo najbližšie k miestu ich bydliska.
• Vytvorenie technických podmienok udržiavania kontaktu s blízkymi osobami prostredníctvom videonávštev.
• Podporovať (resp. vytvárať podmienky) pre plynulý prechod poskytovania sociálnej opory z podmienok väzenského ústavu do civilného prostredia.
• Pokiaľ sa jedná o inštitucionalizovaný subjekt (resp. pre intervencie spojené s poskytovaním sociálnej opory väzneným osobám (či už z radov väzenského personálu alebo externého subjektu) by malo existovať dostatočné personálne zázemie.
• Poskytovanie intervencií sociálnej opory nie je univerzálne a je potrebné ich diferencovať pre každého jednotlivca alebo skupinu väznených osôb za účelom dosiahnutia maximálnej účinnosti.

Systém postpenitenciárnej starostlivosti vo Francúzsku

Postpenitenciárna starostlivosť je komplexný systém, ktorý zahŕňa aktivity a služby zamerané na pomoc osobám prepusteným z výkonu trestu odňatia slobody pri ich opätovnom začlenení do spoločnosti. Vo Francúzsku má tento systém dlhú tradíciu a prešiel viacerými reformami, ktoré viedli k vytvoreniu inštitúcie SPIP (Services Pénitentiaires d'Insertion et de Probation), teda Systému služieb nápravy, umiestnenia a probácie.

História vývoja penitenciárnej starostlivosti vo Francúzsku

Z histórie vývoja penitenciárnej starostlivosti vo Francúzsku zistíme, že od prvej svetovej vojny, teda od roku 1911, celý systém spadá pod ministerstvo spravodlivosti. V roku 1999 prešiel systém významnou reformou. Vydaním dekrétu číslo 99-276 z 13. 4. 1999 bol novelizovaný trestný zákonník (trestný zákonník Francúzskej republiky).

Novela trestného zákonníka zrušila dovtedy existujúce inštitúcie CPAL a SSE.

• CPAL - Le comité de probation et d'assistance aux libérés: voľne preložené ako Výbor probácie a pomoci prepusteným, ako inštitúcia, ktorá zabezpečovala podporu a pomoc prepusteným a zároveň správu a dohľad nad výkonom trestov mimo nápravných zariadení.
• SSE - Les services sociaux éducatifs: voľne preložené ako sociálno-výchovné služby, zabezpečovala správu väzníc, výchovných zariadení a dohľad nad odsúdenými na trest odňatia slobody.

V súčasnosti, po novele trestného zákonníka z roku 1999, existuje len jedna inštitúcia SPIP - Services Pénitentiaires d'Insertion et de Probation - voľne preložené ako Systém služieb nápravy, umiestnenia a probácie. Vytvorením, zmenou starej štruktúry bolo umožnené zefektívnenie systému sledovania odsúdených. SPIP majú možnosť zabezpečovať starostlivosť od nápravnej cez výchovnú až po prepustenie a začlenenie odsúdených do spoločnosti.

SPIP: Moderný prístup k náprave a resocializácii

SPIP spadá pod pôsobnosť ministerstva spravodlivosti a jeho cieľom je zabezpečiť komplexnú starostlivosť o odsúdených, od nápravy cez výchovu až po prepustenie a začlenenie do spoločnosti. Riaditeľ SPIP riadi riaditeľ, ktorý je zodpovedný za celý chod organizácie. Riaditeľ má pod sebou regionálnych riaditeľov pobočiek. Regionálny riaditeľ má pod sebou riaditeľov jednotlivých nápravných zariadení a/alebo radcu z oblasti sociálnych služieb.

Pracovníci SPIP pôsobia pri výkone trestu odňatia slobody, ako aj pri všetkých ostatných formách výkonu trestu. Vo väzniciach umožňujú väzňom jednoduchší kontakt na sociálnej úrovni (ošetrenie, návštevy, vzdelávanie, kontakt s rodinou, špeciálne sa venujú odsúdeným závislým od toxických látok).

„Prijatím zákona z 9. marca 2004, ktorého cieľom bolo prispôsobenie justície vývoju, rozvoju kriminality vo Francúzsku sa SPIP stali centrom nového systému prideľovania trestov. V súčasnosti je vo Francúzsku 95 SPIP a 6 v zámorských oblastiach.“

Kompetencie SPIP

Kompetencie SPIP pôsobia pri výkone trestu odňatím slobody ako aj pri všetkých ostatných formách výkonu trestu. Vo väzniciach umožňujú väzňom jednoduchší kontakt na sociálnej úrovni (ošetrenie, návštevy, vzdelávanie, kontakt s rodinou, špeciálne sa venujú odsúdeným závislým od toxických látok). Starajú sa o odsúdených a prispôsobujú výkon a podmienky trestu ich náprave. Všetko sa to deje priamo v zariadeniach, pracovníci SPIP majú po zariadeniach voľný pohyb. Zodpovedajú sa v každom zariadení jeho riaditeľovi.

Náplň práce sociálneho pracovníka vo väzenstve (vo Francúzsku)

Sociálny pracovník vo väzenstve, často pracovník SPIP, má rozsiahlu náplň práce, ktorá zahŕňa:

• Individuálna práca s odsúdenými: Každý sociálny pracovník dostane pridelený určitý počet zverencov, o ktorých sa stará. Získava informácie o ich profile od riaditeľa zariadenia a v krátkom čase sa s nimi osobne stretáva.
• Sociálna diagnostika a plánovanie: Pracovník sa stará o profil každého zverenca. Vyhodnocuje potreby zverenca po návrate na slobodu a pripravuje ho na prepustenie.
• Vzdelávanie a rozvoj: Sociálny pracovník vzdeláva odsúdenca a zľahčuje mu trest. Popri individuálnej práci sa každý pracovník musí počas roka zapojiť do nejakej z kolektívnych aktivít pripravovaných pre väzňov.
• Spolupráca s komisiami a inštitúciami: Spolupracuje s odsúdeným, predkladá dôvody a dôkazy komisii na prehodnocovanie trestov. Predkladá jej návrhy na zníženie trestov. Pri trestoch mimo nápravných zariadení SPIP zabezpečujú plnenie výkonu trestu, informujú inštitúcie o výkone trestu.
• Príprava na prepustenie: Hlavnou úlohou pracovníka je vyhodnotiť potreby zverenca po návrate na slobodu a pripraviť ho na prepustenie. Základnými kritériami, ktoré prehodnocuje, je možnosť zamestnania, všeobecného vzdelania, profesionálneho vzdelania, ubytovania. Pomáha vychádzajúcim väzňom zaradiť sa do života.
• Kontakt s rodinou a vonkajšími väzbami: Sociálni pracovníci udržiavajú kontakt s vnútornými ako aj vonkajšími sociálnymi väzbami. Sociálny pracovník pre potreby sociálneho rozvoja odsúdeného udržiava kontakt s rodinou odsúdeného aj mimo zariadenia. Má na starosti pripraviť miestnosť návštev na návštevu rodinných príslušníkov odsúdeného. Pri deťoch má odsúdený právo na dve spoločenské hry.

Špecifické úlohy a kompetencie

• Elektronické sledovanie: Pracovník má možnosť prepracovať sa s väzňom až na trest odňatia slobody mimo zariadenia, napríklad na elektronické sledovanie väzňov. Elektronické sledovanie osôb bolo zadefinované prijatím zákona v roku 1997. Od roku 2000 začalo testovanie elektronického sledovania osôb a od roku 2003 je bežne využívané v súdnej praxi. Elektronické sledovanie je používané pre výkon do jedného roka. Prijatím zákona z 12. decembra 2005 bolo umožnené nasadenie mobilného elektronického sledovania. Toto zariadenie umožňuje v každom momente lokalizovať osobu. Je používané pre tresty nad 7 rokov.
• Projekt CPA: Od januára 2012 pribudla SPIP povinnosť pripraviť pre každého súdeného dokument o jeho kriminálnych cieľoch. Ide o plnenie projektu CPA o vytvorení jedinečného začlenenia kriminálnych činov kriminálnikov. Od marca 2012 už musí byť tento posudkový dokument štandardizovaný a rovnaký pre každého súdeného francúzskeho občana. Ide o projekty CPA: Developing a Methodology to Collect Data on Community Sanctions and Measures and Attrition Rates in Europe (DECODEUR CSM - started 2011).

Postavenie a zodpovednosť sociálneho pracovníka

Každý pracovník má zabezpečený voľný pohyb po nápravnom zariadení v spoločných priestoroch, disciplinárnych priestoroch ako aj ubytovacích priestoroch zariadenia počas denných hodín (keď sú otvorené cely, je povolený pohyb väzňov). Pracovníci SPIP sa angažujú dobrovoľne do rozličných komisií existujúcich v zariadení a podieľajú sa svojimi postrehmi a nápadmi na chode. O správaní sociálnych pracovníkov v zariadení informujú zamestnanci zariadenia riaditeľa. Sociálny pracovník podlieha riaditeľovi väznice. Riaditeľ väznice sa môže stretnúť s väzňom na žiadosť väzňa, na žiadosť jeho sociálneho pracovníka, alebo vo výnimočných prípadoch. Pracovníci SPIP sú zodpovední za to, že všetky ich aktivity sú v súlade s bezpečnostnými predpismi platnými v zariadeniach.

Sociálny pracovník má za úlohu pri odsúdenom byť mu poradcom, pomôcť mu pochopiť jeho trest, vysvetliť mu dôvod a účel trestu, informovať jeho rodinu o jeho treste, zabezpečiť kontakt s rodinou, vzdelávať odsúdenca, zľahčiť mu trest. Spolupracuje s odsúdeným, predkladá dôvody a dôkazy komisii na prehodnocovanie trestov. Predkladá jej návrhy na zníženie trestov. Pracovník má možnosť prepracovať sa s väzňom až na trest odňatia slobody mimo zariadenia, napríklad na elektronické sledovanie väzňov. Hlavnou úlohou pracovníka je vyhodnotiť potreby zverenca po návrate na slobodu a pripraviť ho na prepustenie.

Mediácia ako nástroj sociálnej práce

Inštitút mediácie sa začal vo Francúzsku používať ešte pred tým, než existoval a bol definovaný zákonom. Zaslúžili sa o to už v roku 1989 inštitúcie ako asociácia Parents - Enfants - Médiation - Rodičia - deti - mediácia; základným počinom bol prúd SOS Enfants du divorce - SOS Deti z rozvodu. Vznikli asociácie Association Pour la Médiation Familiale (APMF) a Fédération Nationale de la Médiation Familiale (FENAMEF). Tieto inštitúcie vznikali samostatne a boli výsledkom snáh „sociálnych pracovníkov“, ktorí boli advokáti rodinného práva, terapeuti, psychológovia, sociálni pracovníci. Tí sa nechali inšpirovať systémom, ktorý vznikal v USA v 70. rokoch. Výsledkom ich snahy boli pracovné návštevy v Kanade, odkiaľ si vďaka menšej jazykovej bariére priniesli množstvo poznatkov a začali ich aplikovať do svojej praxe.

Mediácia je vo Francúzsku zapracovaná do súdneho poriadku. Celý rad rodinných problémov je automaticky riešený inštitútom mediácie. Až v prípade nezhody a zlyhania mediácie nastupuje súdne pojednávanie. Mediácia bola oficiálne rozpoznaná vo Francúzsku vydaním zákona číslo 95/125 z 8. februára 1995 „relative à l'organisation des juridictions et à la procédure civile, pénale et administrative“ - kde sa zmenila organizácia a procesné právo pre občianske spory.

Mediácia vo Francúzskej republike je založená na princípe dôvery. Všetko prerokované a povedané, zistené pri procese mediácie, je dôverné a nemôže byť vynesené von. Nemôže byť poskytnuté tretej strane. Len za predpokladu, že by s tým súhlasili obe strany. Princíp dôvery môže porušiť mediátor len v dvoch prípadoch: ak je ohrozený psychický, fyzický stav a vývoj dieťaťa, alebo ak treba zverejniť dohodu z mediácie a postupy, aby sa dohoda mohla naplniť.

Mediátor sa pohybuje v medziach zákona a rešpektuje osoby. Musí si udržať pozíciu tretej strany a neustále sa musí uisťovať, že etické a deontologické podmienky sú neustále plnené počas celého procesu mediácie.

Výzvy a nedostatky systému postpenitenciárnej starostlivosti

Napriek snahám a reformám, systém postpenitenciárnej starostlivosti čelí viacerým výzvam. Bernard Chaouat vo svojej knihe "Reconstruire sa vie après la prison: Quel avenir après la sanction ?" poukazuje na problémy, s ktorými sa stretávajú prepustení väzni pri opätovnom začleňovaní do spoločnosti. Sťažuje sa na nedostatočnú podporu, obmedzené možnosti vzdelávania a preplnenosť väzníc.

Ponuka na vzdelávanie po celý čas uväznenia nebola žiadna. Aby väzeň získal prístup k možnosti vzdelávať sa, musí byť odsúdený na minimálny trest, t. j. trest odňatia slobody 2 až 3 roky. Chaouat rozprával o preplnení väzníc a nezvládaní stavu. Práca, ktorú mohol v zariadení vykonávať, bola nekvalifikovaná pásová výroba. Sťažoval si na systém starostlivosti, nakoľko sa odsúdený dostal k zubárovi na ošetrenie po troch mesiacoch. Autor poukazuje na problémy systému. Odvoláva sa na známu formulu prezidenta Giscarda d´Estainga, ktorý sa v roku 1974 stal 20. prezidentom Francúzskej republiky: „Väzenie je odobratie slobody, nič viac, len odobratie slobody.“

Yves Perrier vo svojom dokumente "Des comites de probation aux services penitentiaires d´insertion et de probation - Probačný Výbor pre SPIP s názvom Päťdesiat rokov vývoja" poukazuje na to, že zmeny v penitenciárnej a probačnej starostlivosti postupujú pomaly a je potrebné sa zamerať na psychologický stav odsúdených, hľadať nové druhy trestov a integrovať do systému väzníc viacej psychológov, aby sa trestanci mohli liečiť a na slobodu prepúšťať vyliečení a pripravení na zaradenie do spoločnosti. Poukazuje na vyškoľovanie nových sociálnych pracovníkov. On osobne zastáva názor, že treba viacej sledovať psychologický stav odsúdených, hľadať im nové druhy trestov.

Vzdelávanie v sociálnej práci

Sociálna práca je jednoodborové štúdium zamerané na prípravu profesionálov pre oblasť sociálnej práce na všetkých úrovniach. Organizačne je členené na II. stupeň VŠ štúdia - 4 semestre v dennej forme a 4 semestre v externej forme. Štúdium v odbore Sociálna práca pripravuje vysokoškolsky vzdelaných, samostatných pracovníkov schopných zabezpečovať, koordinovať a priamo poskytovať sociálnu starostlivosť a sociálne služby pre všetky skupiny obyvateľov odkázaných na sociálnu pomoc.

Študijný program je preto zameraný na získanie vedomostí a osvojenie zručností, ktoré oprávňujú absolventa štúdia:

• Vykonávať praktickú sociálnu prácu v inštitúciách.
• Organizovať, riadiť a zabezpečovať rozvoj sociálnej práce zameranej najmä na nasledovné úseky: sociálnu prevenciu, sociálne poradenstvo, sociálne služby, sociálnoprávnu ochranu, mediáciu, supervíziu, manažment, prácu v odborných multidisciplinárnych tímoch.
• Podieľať sa na výskume v sociálnej práci.
• Sledovať, hodnotiť a navrhovať riešenia k závažným sociálno-patologickým javom v spoločnosti ako je nezamestnanosť, chudoba, kriminalita a pod.

Obsah štúdia pozostáva z teoretických prednášok, sociálno-psychologických výcvikov, odbornej praxe, prípravy zameranej na psychológiu, filozofiu a etiku, pedagogiku, právo, sociológiu, ale tiež na vybraný okruh informácií zo zdravotnícky orientovaných predmetov.

Absolventi študijného programu sociálna práca majú možnosť pracovať na všetkých stupňoch a úsekoch praxe sociálnej práce ako sociálni pracovníci, sociálni poradcovia, mediátori a manažéri v zdravotníckych a sociálnych inštitúciách. Môžu pôsobiť v rezorte ústredných orgánov štátnej správy (MPSVaR SR, ÚPSVaR, MZ SR, MV SR a iné), samosprávy a v rezortných vzdelávacích zariadeniach.

Absolvent magisterského štúdia sociálnej práce v zdravotníctve nájde uplatnenie ako sociálny pracovník v inštitúciách štátnej správy, samosprávy, v zariadeniach sociálnych služieb, zariadeniach sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately. Uplatní sa ako manažér v sociálnych organizáciách, vo verejnej správe, v sociálnej ekonomike, v riadiacich a kontrolných inštitúciách. Môže sa aktívne podieľať na tvorbe sociálnej politiky a sociálnej legislatívy, ako analytik a výskumník v inštitúciách zaoberajúcich sa sociálnymi problémami na miestnej, národnej alebo medzinárodnej úrovni.

Kurzy a vzdelávanie pre odborníkov

Ponuka na vzdelávanie po celý čas uväznenia nebola žiadna. Aby väzeň získal prístup k možnosti vzdelávať sa, musí byť odsúdený na minimálny trest, t. j. trest odňatia slobody 2 až 3 roky.

Pre odborníkov a absolventov pomáhajúcich profesií, ktorí pracujú alebo v budúcnosti plánujú pracovať s odsúdenými alebo prepustenými osobami, sú dostupné špecializované kurzy. Požadované vstupné vzdelanie je minimálne prvý stupeň vysokoškolského štúdia.

Obsahová náplň a vzdelávací výstup kurzu tvoria aktuálne informácie poznatky z oblasti výkonu penitenciárnej a postpenitenciárnej práce. Absolvent chápe širší význam trestu, pozná tresty, ktoré je možné udeliť v rámci SR a ich špecifiká, ovláda podmienky elektronického monitoringu, dokáže identifikovať priestor pre pomoc a podporu v rámci výkonu trestu, vie efektívne pracovať s odsúdeným a prepustenými osobami, dokáže prepájať penitenciárnu a postpenitenciárnu starostlivosť. Absolvent disponuje odbornými vedomosťami o probácií, má zručnosti vo vedení probačného stretnutia, vie identifikovať typ páchateľa a používať techniky sociálneho poradenstva v probácií. Je schopný analyzovať a identifikovať problém a riziko recidívy páchateľa. V probačnom procese je schopný komunikácie a kooperácie zameranej na motiváciu páchateľa k pozitívnej zmene a jeho mobilizáciu. Absolvent ovláda mediačné konanie v trestnom konaní.

Celkový rozsah kurzu je 70 hodín rozdelených do troch blokov (1. blok - 3 dni, 2. blok - 2 dni, 3. blok). Forma je prezenčná. Kurz má teoreticko - praktický charakter, jeho nosná časť je orientovaná na praktické využitie. Teoretickú časť tvoria prednášky, diskusie, prezentácie a prípadové štúdie, praktickú časť tvoria cvičenia, modelovanie, nácvik, tréning, hranie rolí a pod.

tags: #socialny #pracovnik #v #penitenciarnej #a #postpenitenciarnej