Sociálna práca v neziskovom sektore je postavená na dvoch základných pojmoch: sociálna práca a neziskový sektor. Intenzívny rozvoj tohto sektora nastal po roku 1989 na Slovensku, keď sa spoločnosť transformovala z jednosektorovej na pluralitnú. Neziskové organizácie, často označované ako „tretí sektor“, sú významnou časťou verejného sektora, ktorý formou rozličných činností, najmä produkciou rôznych služieb, realizuje plnenie úloh spojených s riešením prejavov trhovej nerovnováhy. Jeho úlohou nie je tvorba zisku, ale zabezpečenie spotrebných úloh.
Charakteristika neziskových organizácií
Mimovládne organizácie sú nezávislé a fungujú na samosprávnom princípe. Ich činnosť sa riadi zriaďovacími dokumentmi, majú vlastné kontrolné mechanizmy určené správnou, prípadne inou radou. Okrem toho, nie sú náboženské a nie sú politické, čo ich odlišuje od cirkevných inštitúcií, politických strán a odborov.
Pozitívny obraz o mimovládnych organizáciách prevláda aj v mienke verejnosti. Ľudia ich považujú za užitočné najmä v oblasti tradičnej sociálnej solidarity a sociálnoprávnej ochrany. Rastie aj priaznivé hodnotenie organizácií pôsobiacich mimo sféry zdravotníckej a sociálnej starostlivosti. Otázka, ako by mali neziskové organizácie vyzerať, má viacero odpovedí. Môžu to byť skupiny nadšencov, odborníkov, organizácie pracujúce zadarmo alebo za peniaze z darov, zbierok, daňových poplatníkov či predaja služieb. Často je potreba taká veľká, že súčinnosť všetkých troch sektorov (štátneho, komerčného a neziskového) je nevyhnutnou podmienkou.
Funkcie mimovládnych organizácií
Mimovládne organizácie plnia množstvo rôznych funkcií:
- Formulovanie a tlmočenie predstáv a požiadaviek občanov: Prostredníctvom aktívnej účasti občanov sa zisťujú a transformujú požiadavky na politické požiadavky, čo umožňuje zapojiť aj marginalizované skupiny.
- Uchovávanie a rozvoj rôznorodosti a plurality: Toto pôsobí ako nástroj zvyšovania spoločenskej tolerancie a je neodmysliteľným prvkom demokracie.
- Mienkotvorná funkcia: Neziskové organizácie rozširujú informácie o alternatívnych pohľadoch, vytvárajú názorové platformy a ovplyvňujú spoločenskú diskusiu.
- Pôsobenie v prospech spoločenskej integrácie: Cez tretí sektor sa jednotlivé skupiny občanov začleňujú do spoločenského života a zmierňujú sa napätia medzi súťažiacimi skupinami.
- Politická socializácia: Ľudia sa prostredníctvom nich učia princípy demokracie, kultivujú občianske cnosti a môžu sa stať spolutvorcami nového legislatívneho prostredia.
- Kontrolné funkcie: Dozerajú na dodržiavanie demokratických pravidiel, slúžia ako signalizačné mechanizmy pred negatívnymi tendenciami a poskytujú spätnú väzbu.
- Poskytovanie služieb a verejných statkov: Ide najmä o humanitárne, sociálne, vzdelávacie, informačné či právnické služby, ktoré nie sú zabezpečované štátom ani trhom.
- Ponúkanie priestoru pre sociálne inovácie a experimenty: Tretí sektor funguje ako skúšobné laboratórium pre nové sociálne formy a spôsoby ľudského správania.
- Prevencia a riešenie konfliktov: Najmä etnických a rasových konfliktov, kde aktivisti mimovládnych organizácií vzbudzujú väčšiu dôveru.
- Rozmnožovanie spoločenského bohatstva: Neziskové organizácie prinášajú kognitívne bohatstvo (teoretické koncepty a stratégie) a bohatstvo praktických skúseností, zručností a schopností zvládnuť komplikované životné skúsenosti.
Dobrovoľníctvo a svojpomoc
Činnosť dobrovoľníckej organizácie je postavená prevažne na dobrovoľníkoch a ich práci. Väčšinou ide o neziskové organizácie, ktoré sa snažia presadzovať práva menšín a uspokojovať individuálne potreby obyvateľov. Dobrovoľníctvo je veľmi pestrý sektor, tvorený malými spolkami miestneho významu až po veľké, profesionálne organizácie. Rozsah služieb poskytovaný prostredníctvom dobrovoľníkov je mimoriadne široký a zameriava sa na všetky úseky sociálnej práce - od práce s deťmi až po seniorské služby.
Dobrovoľník je fyzická osoba, ktorá slobodne, bez nátlaku rozhodla venovať svoj čas, znalosti a skúsenosti činnosti, ktorú pokladá za zmysluplnú a prospešnú. V sociálnej praxi sa stretávame s dobrovoľníkmi, ktorí sa nadchnú pre prácu situačne alebo časovo obmedzenú, napríklad študenti pomáhajúcich profesií.
Svojpomoc ako oblasť laických aktivít býva porovnávaná s profesionálnou starostlivosťou. Jej liečiteľský potenciál je známy už od pradávna. Členov svojpomocných skupín tvoria ľudia, ktorých spája spoločný osud, stav, symptóm alebo spoločná skúsenosť. Skupiny sú do značnej miery autonómne a samoregulujúce, zdôrazňujú viac partnerskú solidaritu ako hierarchickú nadradenosť. Ich snahou je čo najmenej sa obracať o pomoc na profesionálnych pracovníkov a na úrady, pretože väčšinou nenachádzajú primeranú pomoc. Rozširovanie laických kompetencií umožňuje jednotlivcovi zbavovať sa závislosti od organizácií založených na starej deľbe práce.
História a súčasnosť svojpomocných skupín na Slovensku
História svojpomocných skupín na Slovensku je pomerne krátka. Zmienky o ich činnosti sú ojedinelé, možno len činnosti niektorých spolkov, napríklad stretávanie sa vojnových invalidov alebo ľudí bez prístrešia, by sa mohli nazvať svojpomocnými skupinami, ak išlo o vzájomnú podporu v zložitých životných situáciách. Konkrétna zmienka o svojpomocných skupinách v odbornej literatúre takmer neexistuje. Existuje však určitá súvislosť alebo vzájomná väzba s dobrovoľníckou činnosťou.
Na rozdiel od dobrovoľníctva sú iniciátormi svojpomoci jednotlivci, ktorí sami, svojimi vlastnými silami zvládajú zložité životné situácie. Spájajú sa s cieľom pomôcť ľuďom v núdzi, ale tiež preto, že sami prekonávajú alebo prekonali podobné životné situácie alebo sú postihnutí porovnateľnými ťažkosťami. Činnosť svojpomocných skupín bola v minulosti spravidla suplovaná paternalistickým prístupom štátu. Rozvoj svojpomocných skupín je závislý od úrovne a jasného formulovania premyslenej stratégie ich podpory.
Identifikovanie svojpomocných skupín na Slovensku je relatívne zložité, ich činnosť je pomerne málo diferencovaná a väčšinou je organizovaná v rámci občianskych združení. Tieto združenia majú prijaté stanovy, svoje orgány, vnútorné štruktúry, spôsob financovania a zameranie činnosti. Výhodou je, že občianske združenia môžu získať finančné prostriedky na svoju činnosť a tak podporovať aj existenciu svojpomocných skupín. Z hľadiska obsahu a zamerania činnosti svojpomocných skupín na Slovensku ide najmä o pacientov trpiacich nevyliečiteľným ochorením, s ťažkým zdravotným postihnutím, ľudí závislých na alkohole a drogách alebo abstinujúcich závislých.
Filozofia kvality sociálnej práce
Sociálne vzťahy medzi ľuďmi majú kvalitatívny rozmer. Filozofia kvality sociálnej práce je postavená na viacerých pilieroch:
- Úcta: Je jedným zo sociálnych komponentov architektúry dôstojnosti človeka. Vytvára rámec pre občiansku slobodu a slobodu k zodpovednosti človeka za seba samého a za prostredie, v ktorom žije.
- Akceptácia (prijímanie): Je druhým rozmerom vzťahov medzi ľuďmi. Kým úcta predpokladá citlivý odstup, toleranciu, veľkorysosť a nadhľad, podstatou akceptácie je poskytnutie slobodného priestoru pre druhého človeka. V sociálnej práci ide o dôležitý eticko-filozofický postoj a psychosociálny proces, v ktorom vnímame seba samého a druhého človeka takého, aký je. Akceptácia je podmienená poznaním samého seba a úctou k druhému človeku.
- Zostávanie: Úcta a akceptácia vychádzajú z hodnotovej orientácie. Zostávanie je dôsledkom týchto postojov a na rozdiel od prvých dvoch kategórií je teoretickým základom pre poskytovanie starostlivosti.
Ústava deklaruje, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva a slobody sa zaručujú na území SR všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na slobodnú voľbu povolania.
Rizikové skupiny v sociálnej práci
Zákon o sociálnej pomoci za sociálnu núdzu považuje aj stav, keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím potrebuje zmierniť sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia alebo ich prekonať. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) charakterizovala duševnú poruchu, ktorá v širšom chápaní znamená zmenu niektorých psychických procesov prejavujúcich sa v správaní a existencii človeka, ktorá znemožňuje alebo sťažuje jeho fungovanie. Takáto starostlivosť má charakter tímovej, multidisciplinárnej spolupráce. Medzi rizikové skupiny patria okrem iných aj pacienti trpiaci nevyliečiteľným ochorením, s ťažkým zdravotným postihnutím, ľudia závislí na alkohole a drogách alebo abstinujúci závislí.
tags: #socialny #pracovnik #v #neziskovom #sektore