Sociálny pracovník v nemocnici: Komplexný sprievodca jeho úlohami a významom

Sociálny pracovník v nemocnici je neoddeliteľnou súčasťou tímu zdravotníckych pracovníkov. Jeho prítomnosť a činnosť sú kľúčové pre zabezpečenie komplexnej starostlivosti o pacientov, ktorí sa ocitli v náročných životných situáciách v dôsledku choroby, úrazu alebo iných nepriaznivých okolností. Táto pozícia zohráva kľúčovú úlohu v zabezpečení komplexnej starostlivosti o pacientov tým, že rieši ich sociálne, emocionálne a praktické potreby.

Hľadáme nemocničného sociálneho pracovníka, ktorý bude poskytovať podporu pacientom a ich rodinám počas hospitalizácie. Medzi hlavné úlohy patrí hodnotenie sociálnej situácie pacienta, poskytovanie poradenstva, pomoc pri plánovaní prepustenia z nemocnice, sprostredkovanie kontaktu s komunitnými službami a podpora pri zvládaní krízových situácií. Ich práca pre pacienta a jeho život po hospitalizácii je kľúčová. Pomáhajú osamoteným pacientom i rodinám, dokážu podporiť aj poradiť, orientujú sa v oblasti ochrany práv, komunikujú s úradmi, políciou, rodinou aj príbuznými. Vďaka nim sa zdanlivo neriešiteľné situácie darí vyriešiť.

Mnohí pacienti o ich pôsobení v nemocnici ani nevedia, ich pomoc si však veľmi pochvaľujú. Pacienti a ich rodiny sa často v nemocnici ocitnú v nečakaných a ťažkých situáciách. Práve tu je nezastupiteľná úloha sociálneho pracovníka, ktorý poskytuje informácie o možnostiach riešenia sociálnej situácie pacienta, pomáha pacientom a rodinám vyrovnať sa s novou situáciou, zvládať stres a emócie spojené s chorobou.

Sociálni pracovníci v nemocniciach patria k profesiám, ktoré pacienti často nevidia. Ich pomoc však býva neoceniteľná. Stoja pri ľuďoch v najťažších životných situáciách, hľadajú riešenia a navigujú v zložitom byrokratickom systéme.

Odborné zameranie a ciele sociálnej práce v zdravotníctve

Sociálna práca v zdravotníckom zariadení je zameraná na analýzu sociálnych dôsledkov, ktoré vyplývajú z hospitalizácie pacienta. Tieto dôsledky môžu byť náhle, v prípade úrazov alebo akútnych ochorení, alebo dlhodobé, ak sa vplyvom hospitalizácie zvýraznia existujúce sociálne problémy pacienta. Cieľom sociálneho pracovníka je zrealizovať odbornú analýzu sociálnych problémov, stanoviť sociálnu diagnózu a navrhnúť plán riešení na zmiernenie alebo vyriešenie týchto dôsledkov. Dôležitým aspektom je aktívna spolupráca pacienta a jeho okolia, ako aj multidisciplinárna kooperácia so zdravotníckymi pracovníkmi, úradmi, štátnymi a samosprávnymi inštitúciami a inými organizáciami.

Hlavným cieľom je poskytnúť pacientovi a jeho sociálnemu okoliu (rodina, komunita) odporúčania v zmysle súboru sociálnych intervencií k zabezpečeniu hlavne oblasti následnej starostlivosti po ukončení hospitalizácie v zdravotníckom zariadení. Sociálna práca v zdravotníctve je súčasťou ošetrovateľského a liečebného procesu a vychádza z holistického prístupu k človeku. Je to práca zameraná na integráciu človeka do spoločnosti, prípadne, ak integrácia už nie je možná, ide o zabezpečenie dôstojného prežitia zvyšku jeho života.

„Našou hlavnou úlohou je súčinnosť pri riešení sociálnej situácie pacienta, sociálne poradenstvo a podpora, ochrana práv pacienta a prevencia sociálno-patologických javov,“ hovorí Mgr. Mária Moravcová, vedúca Referátu sociálnej práce Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove. Sociálny pracovník pomáha pacientom a ich rodinám, ktorí po prepustení z nemocnice potrebujú ďalšiu pomoc.

„Ide najmä o zabezpečenie opatrovateľskej služby, ak sa pacient nedokáže postarať o seba sám a rodina mu nemôže pomôcť, vtedy vybavujeme žiadosť o opatrovateľskú službu. Ak pacient potrebuje dlhodobú celodennú starostlivosť, pomáhame s podaním žiadosti o umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb. Spolupracujeme s úradmi práce, mestskými úradmi a ďalšími organizáciami, aby sme zabezpečili kontinuitu starostlivosti aj po prepustení z nemocnice,“ vysvetľuje skúsená odborníčka.

Dôležité je zapojiť práve rodinu do procesu starostlivosti a poskytnúť jej potrebné informácie, aby bola pripravená na nové výzvy, zmenu životnej situácie. V súčasnosti je častým problémom aj osamelosť pacientov, ktorí sú opustení a nemá im kto v ťažkej životnej situácii pomôcť. Vtedy sociálni pracovníci hľadajú cestu z krízovej situácie, snažia sa nadviazať kontakt s príbuznými a sú nápomocní pri riešení následnej sociálnej starostlivosti o pacienta po ukončení hospitalizácie ako je opatrovateľská starostlivosť, umiestnenie v zariadení sociálnych služieb a iné.

Klienti sociálnej práce v nemocnici

Klientmi sociálnej práce v nemocnici sú prevažne osamelo žijúci starí ľudia, bezdomovci, ľudia z marginalizovaných a segregovaných komunít, pacienti, ktorí sú obeťami domáceho násilia, zanedbávania starostlivosti, pacienti bez totožnosti, pacienti pod vplyvom návykových látok a drog, osoby ťažko zdravotne postihnuté, deti, u ktorých je evidentne zanedbávaná osobná starostlivosť, deti so syndrómom týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, deti, ktoré sú nechcené a určené na adopciu, deti z utajených pôrodov a pod. Klientmi sociálneho pracovníka v nemocnici sú aj rodinní príslušníci pacientov, ale aj zamestnanci nemocnice, ktorí potrebujú pomoc pri riešení rôznych sociálnych problémov.

Ako vidíte, klientela sociálneho pracovníka v nemocnici je širokospektrálna a samotná sociálna práca okrem odbornosti je flexibilná činnosť a závisí nielen od charakteristiky jednotlivých klientov, ale aj od podstaty problému.

Príklady komplexných prípadov

„Každý prípad v sociálnej práci je jedinečný a náročný, ale niektoré sa dajú považovať za extrémne zložité. Ide o situácie, kde sa prelína viacero závažných problémov naraz, čo si vyžaduje mimoriadne úsilie a spoluprácu s mnohými inštitúciami. Väčšinou ide o pacientov - cudzincov alebo bez domova s nízkym príjmom alebo dokonca bez príjmu,“ hovorí Mgr. Moravcová o skúsenostiach z praxe.

Spomína prípad pacienta, ktorý bol hospitalizovaný s rozsiahlymi omrzlinami, mal aj ďalšie zranenia, bol podvyživený, s psychickými problémami. „Mal nulový príjem, čo znamenalo nemožnosť zaplatiť si lieky, jedlo a základné potreby. Pacient nemal ani domov, čo znamenalo, že po prepustení z nemocnice nemal kam ísť. Chýbali mu doklady, čo znemožňovalo akúkoľvek komunikáciu s úradmi a sťažovalo hľadanie rodiny.“

Sociálna práca s maloletými deťmi

Asi najťažšou časťou agendy sociálnych pracovníkov je riešenie problémov maloletých detí. Tých riešia v prešovskej nemocnici ročne približne 200. „Ide o riešenie prípadov, kedy boli zistené nedostatky v riadnej starostlivosti rodičov o dieťa, ak deti majú nejaké telesné alebo duševné zdravotné znevýhodnenie, prípady, kedy matky opustili svoje dieťa hneď po narodení, prípady, keď sa matka zriekne svojho dieťaťa, pôrod maloletej pacientky, nájdené deti v hniezde záchrany a deti z utajeného pôrodu,“ opisuje Mgr. Moravcová.

Pri zisteniach zanedbávania, prípadoch rôznych intoxikácií maloletých a mladistvých sa tieto odstupujú odboru kriminálnej polície. „V prípade, že sa dieťa zo zdravotných alebo iných dôvodov nemôže vrátiť domov, v spolupráci s príslušnými oddeleniami štátnej správy zabezpečujeme umiestnenie detí v centre pre deti a rodiny alebo v profesionálnej rodine,“ opisuje súčasť práce Mgr. Moravcová.

Maloleté dieťa, ktorého sa matka po narodení právne zriekne, je následne ponúknuté na adopciu, alebo ide do pestúnskej starostlivosti.

Komunikácia s inštitúciami

„Podstatnou zložkou našej práce je komunikácia s viacerými kľúčovými orgánmi a inštitúciami, aby sme pacientovu situáciu mohli efektívne vyriešiť. S úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny vybavujeme dávky v hmotnej núdzi, posúdenie odkázanosti. S mestskými úradmi komunikujeme ohľadne overenia trvalého pobytu či iných informácií, vyššie územné celky zase riešia umiestnenie do domova sociálnych služieb alebo špecializovaného zariadenia. S políciou riešime vybavovanie dokladov,“ hovorí vedúca referátu sociálnej práce prešovskej nemocnice.

Pri zabezpečení ďalšej starostlivosti po prepustení z hospitalizácie si sociálny pracovník zhotovuje tzv. prepúšťací plán, ktorý zahŕňa ďalšie zariadenia a inštitúcie, ktoré sociálne a zdravotné služby poskytujú. Zabezpečuje umiestnenia pacientov na oddeleniach ODCH, v zariadeniach DOS, LDCH, a v hospicoch, zabezpečuje opatrovateľskú službu, službu Agentúry domácej ošetrovateľskej služby, vybavuje opatrovateľský príspevok.

Pre umiestnenie klienta v ZSS je potrebné skompletizovať zdravotnú dokumentáciu a vypracovať sociálny posudok a žiadosť o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu. V tomto smere spolupracujú so sociálnymi pracovníkmi na mestských a obecných úradoch, ale aj na VÚC. V prípade príspevku na opatrovanie a kompenzáciu ŤZP kompletizujú zdravotnú dokumentáciu a spolupracujú s ÚPSVaR. S ÚPSVaR spolupracujú pri vyplácaní dávok štátnej sociálnej podpory a pomoci. So Sociálnou poisťovňou riešia vybavovanie PN, dlhodobej OČR, zastupujú klientov pri vybavovaní invalidných, starobných a iných dávok zo systému sociálneho zabezpečenia. So zdravotnými poisťovňami spolupracujú pri zabezpečení zdravotníckych pomôcok. Spolupracujú s jednotlivými zariadeniami sociálnych služieb, či sú to zariadenia pre seniorov, špecializované zariadenia, domovy sociálnych služieb, útulky atď.

Proces umiestňovania klienta do zariadenia sociálnych služieb (ZSS)

V prípade, že si zdravotný stav pacienta vyžaduje umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb, sociálny pracovník zrealizuje podrobnú analýzu zdravotného a sociálneho stavu pacienta. Pri rozhodovaní o umiestnení pacienta do zariadenia sociálnych služieb je potrebné zohľadniť viacero kritérií: vek pacienta, aktuálny zdravotný stav a vývoj zdravotného stavu, sociálny a ekonomický stav pacienta: rodinný stav, stav bývania, sociálne fungovanie pacienta pred hospitalizáciou, vzťah príbuzných vo vzťahu k pacientovi.

1. FÁZA: Vyhodnotenie a výber typu zariadenia

Po vyhodnotení aktuálneho zdravotného a sociálneho stavu pacienta a rozhodnutí o zahájení procesu umiestnenia do ZSS sa určí, o aký typ zariadenia ide. Zariadenia sociálnych služieb sa delia na:

• Zariadenie pre seniorov: Určené pre osoby v dôchodkovom veku s nepriaznivým zdravotným stavom, obmedzenou mobilitou a sebaobsluhou. Vyžaduje sa celková odkázanosť najmenej IV. stupňa.
• Zariadenie opatrovateľskej služby: Určené pre plnoleté osoby, ktorým sa poskytuje pobytová sociálna služba na určitý čas vzhľadom na zmenu zdravotného stavu, mobility a sebaobsluhy.
• Domov sociálnych služieb: Poskytuje sociálnu službu týždennou, ambulantnou alebo pobytovou formou osobe do dovŕšenia dôchodkového veku, vzhľadom na zmenu zdravotného stavu, stavu mobility a stavu sebaobsluhy danej osoby.
• Špecializované zariadenie: Poskytuje pobytovú sociálnu službu osobe pri zmene zdravotného stavu, stavu mobility a stavu sebaobsluhy, ktoré vznikli v dôsledku ochorení ako Parkinsonova choroba, Alzheimerova choroba, demencia rôzneho typu, schizofrénia, skleróza multiplex, pervazívna vývinová choroba, hluchoslepota, organický psychosyndróm ťažkého stupňa.

Po vyhodnotení celkového stavu a výbere druhu sociálnej služby sa spisuje Žiadosť o posúdenie odkázanosti, ktorá obsahuje:

• Základné údaje o žiadateľovi (meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo, adresa trvalého pobytu, číslo občianskeho preukazu, kontakt na žiadateľa, kontakt na blízku osobu žiadateľa, rodinný stav žiadateľa, aktuálny ekonomický príjem žiadateľa).
• Druh sociálnej služby (DSS, ŠZ, Zariadenie podporného bývania, rehabilitačné stredisko).
• Formu sociálnej formy (denná, týždenná, celoročná).

V prípade obmedzenia spôsobilosti na právne úkony žiadateľa zastupuje oprávnená osoba podľa uznesenia príslušného súdu. K žiadosti sa prikladá lekársky nález na účely posúdenia odkázanosti na sociálnu službu, ktorý analyzuje aktuálny zdravotný stav žiadateľa vzhľadom na vybraný druh sociálnej služby. Nález musí obsahovať aj aktuálny popis duševného stavu žiadateľa, stav mobility a stav kontinencie. Odporúča sa priložiť kópie prepúšťacích správ za posledné obdobie a nálezy od odborných lekárov (psychiatrické vyšetrenie) nie staršie ako 3 mesiace.

Po skompletizovaní žiadosti sa táto zaregistruje na príslušnom úrade:

• Na obecnom alebo mestskom úrade v mieste trvalého bydliska, ak ide o konanie vo veci posúdenia odkázanosti na sociálnu službu v Zariadení pre seniorov a v Zariadení opatrovateľskej služby.
• Ak je žiadateľ občanom Nitrianskeho kraja, žiadosť sa podáva na Úrade Nitrianskeho samosprávneho kraja v Nitre.

2. FÁZA: Monitoring a uzatvorenie zmluvy

Druhá fáza umiestňovania osoby do ZSS začína zmonitorovaním zariadení sociálnych služieb v rámci kraja, ktorý daný druh sociálnej služby podľa rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu vydanou obcou alebo vyšším územným celkom poskytujú. Odporúča sa už počas prvej fázy umiestňovania osoby do ZSS zmonitorovať poskytovateľov pobytových sociálnych služieb.

Po rozhodnutí o výbere zariadenia sociálnych služieb sa s daným zariadením uzatvára písomná zmluva o poskytovaní sociálnej služby, ktorá obsahuje:

• Meno a priezvisko osoby, ktorej sa má poskytovať sociálna služba.
• Dátum narodenia.
• Adresa trvalého pobytu.
• Druh a forma sociálnej služby.

K zmluve sa prikladá potvrdenie o príjme danej osoby za aktuálny a predchádzajúci kalendárny rok a potvrdenia o vyhlásení o majetkových pomeroch. Na základe tejto žiadosti sa daná osoba zaeviduje do zoznamu čakateľov. Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby na stanovený druh sociálnej služby podľa rozhodnutia na stanovenú sociálnu službu je možné uzatvoriť aj s viacerými zariadeniami sociálnych služieb (dvoma a viac).

3. FÁZA: Nástup do zariadenia

Tretia fáza znamená konkrétne stanovenie termínu nástupu žiadateľa do konkrétneho zariadenia sociálnych služieb. V prípade ak vybrané zariadenie sociálnych služieb disponuje voľným miestom a žiadateľ súhlasí je možné daný nástup doriešiť už pri druhej fáze, t.j. pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní sociálnej služby.

K nástupu do zariadenia sociálnych služieb je nutné sa riadiť pokynmi sociálneho pracovníka vybraného zariadenia sociálnych služieb.

• Kompletizácia potrebných osobných vecí: hygienické potreby, osobné doklady (občiansky preukaz, preukaz poistenca, rodný list).
• Potvrdenie o bezinfekčnosti.
• Potvrdenie o poskytovateľovi primárnej zdravotnej starostlivosti.
• Odhlásenie od aktuálneho praktického lekára pre dospelých, prihlásenie k novému praktickému lekárovi pre dospelých v manažmente ZSS.

Špecifiká sociálnej práce v zdravotníctve

Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Práve v zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď.

Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti. Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania (žiadosti o umiestnenie do iných zariadení, kontaktovanie iných inštitúcií a pod.). Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager a pod.

Právne postavenie sociálneho pracovníka v zdravotníctve

Nepriaznivý pre sociálnych pracovníkov v zdravotníctve je fakt, že pozícia sociálneho pracovníka doteraz nemá vytvorený právny status, chýba presné vymedzenie kompetencií sociálnych pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach a nie sú pre nich vytvorené miesta s príslušným platovým zaradením. Pre doriešenie právneho postavenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nutné formulovať právne začlenenie pracovnej pozície zdravotne sociálneho pracovníka (sociálny pracovník v zdravotníctve) do kategórie iných zdravotníckych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním novelizáciou zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a taktiež legislatívne zadefinovať sociálnu starostlivosť o pacienta ako súčasť multidisciplinárneho prístupu k chorému alebo ranenému pacientovi a ich dôsledkami na sociálne prostredie.

Kvalifikačné predpoklady pre výkon sociálnej práce

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy:

• Vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa v odbore sociálna práca.
• Praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania.

Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie.

Vedomosti a zručnosti sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď. Mal by mať vedomosti z:

• Medicíny (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a somatických faktorov).
• Psychológie, psychoterapie, patopsychológie, psychiatrie.
• Zdravotníckej etiky.
• Sociológie.
• Sociálnej a zdravotnej politiky.
• Pedagogiky, andragogiky.
• Ošetrovateľstva.
• Práva a legislatívy.
• Výpočtovej techniky, informačných technológií.

Práca sociálnych pracovníkov je náročná, veľmi zaujímavá, ale nie vždy docenená. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v určitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu. Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, predchádza im dlhodobá, mravčia práca sociálnych pracovníkov.

Osobnostné predpoklady pre výkon sociálnej práce

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii s človekom a jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého je optimálna komunikácia.

Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť. Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu.

Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania. Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho počúvania, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient - sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá naučiť len pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikačným a tréningovým procesom.

Sociálny pracovník v zdravotníctve využije skúsenosti s individuálnou, rodinnou a skupinovou prácou. Pri riešení problémov klienta/pacienta si musíme uvedomiť, že vzťah klienta k jeho chorobe nezávisí len od jeho osobnosti, ale aj od rodinného zázemia, a od etnických i kultúrnych tradícií. Tímová práca je častokrát náročná a môže viesť ku konfliktom. Sociálny pracovník by mal mať schopnosti znášať konflikty a vedieť ich riešiť.

V zdravotníctve všetci zainteresovaní vykonávajú svoju prácu v špecifických podmienkach ľudskej núdze, bolesti, utrpenia a odkázanosti na pomoc iných, preto hádam ani netreba zdôrazňovať, že práve tu stále viac vstupujú do popredia otázky ľudskej dôstojnosti, morálnych a etických princípov. Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácii, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutočnosť, že okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od:

• Kvalitného vzdelania.
• Sociálneho rozhľadu.
• Integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery u ľudí).
• Profesionálnych predpokladov a schopností.
• Schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.

Etapy práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola (Novotná - Schimmerlingová, 1992):

1. Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia).
2. Stanovenie sociálnej diagnózy.
3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci.
4. Intervencia a sociálna pomoc.
5. Ukončenie spolupráce (overovanie výsledkov).

1. Prvý kontakt s pacientom

Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvedá sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť.

• Klient/pacient musí porozumieť poslaniu sociálneho pracovníka.
• Dôraz je kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených.
• Dôležité je získať si dôveru klienta/pacienta.
• Pacienta je treba posudzovať ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby.
• Dôležité je, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (či z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo od klienta, prípadne na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka).
• Metóda - individuálny rozhovor.

Vo svidníckej nemocnici Ivana Vojtašeková v dopoludňajších hodinách prichádza na oddelenia, kde je potrebná jej intervencia. Zvyčajne ju kontaktuje vedúca sestra oddelenia, niekedy priamo lekár. Pred samotnou návštevou pacienta sa stretne s ošetrujúcim lekárom s cieľom získať potrebné informácie o pacientovi. Vysvetlí kroky, ktoré bude robiť. Následne navštívi pacienta pri lôžku. Ak to zdravotný stav pacienta dovolí, vedie rozhovor s pacientom, robí anamnézu. Vždy sa však pacientovi predstaví a objasní mu dôvod, pre ktorý ho navštívila. Ak pacient nekomunikuje, navštívi ho aj napriek tomu. Chce vedieť a vidieť kto je ten pacient/tá pacientka. Nechce, aby to bolo len meno bez tváre. Podľa informácií, ktoré získa od lekárov, vedúcich sestier či pacientov, učiní následné kroky. Tu je to rôzne a záleží to od aktuálnej situácie. V tomto momente však už začína robiť konkrétne kroky zamerané na riešenie sociálneho problému pacienta. O intervencii vedie záznamy, sumarizuje potrebné kontakty, plánuje ďalšie kroky. Tejto agende sa venuje zvyčajne v poobedňajších hodinách.

2. Stanovenie sociálnej diagnózy

Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu:

• Kľúčové informácie o sociálnom probléme.
• Od najzákladnejších vecí k zložitejším, témy musia mať hierarchickú postupnosť, používa otvorené otázky.
• Správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch.
• Informácie o tom, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú oporu.
• Obsah najzákladnejších informácií - identifikačné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém), rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygiena, intelekt a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie a bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpečie, príbuzní klienta, sociálna opora, celkový dojem z klienta, všímať si pohľad do budúcnosti.
• Metódy - rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta, analýza existujúcich dokumentov.

3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci

V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc.

• Plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov.
• Mnohí klienti majú viac problémov naraz.
• Brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:
  • Naliehavé problémy - plán krátkodobej pomoci.
  • Menej naliehavé - plán dlhodobejšej pomoci.
• S plánom oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu.
• Dohoda - kto, čo, za akých podmienok a dokedy.
• Pozor na nespolupracujúceho alebo odporučeného klienta inou osobou, inštitúciou.

4. Intervencia a sociálna pomoc

Podľa Schavela, Čiseckého (2005) poznáme dva druhy intervencií:

• Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
• Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, či naplánovaného stretnutia.

5. Ukončenie spolupráce

• Kontrola účinnosti použitých metód sociálnej práce.
• Bilancovanie / úplné, čiastočné alebo nedostatočné vyriešenie problému.
• Ukončenie spolupráce sociálneho pracovníka a klienta - pacienta.
• Odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti.

Zmysel a dôležitosť práce sociálneho pracovníka

Zmyslom práce sociálneho pracovníka je dávať zmysel. Ukázať, že ešte nie je všetkému koniec. Vypočuť a povzbudiť pacientov a ich rodiny. Byť tu, aby vnímali, že každá situácia je riešiteľná a momentálne nie sú v tom jediní a osamotení. Napr. rozhodnúť sa pre umiestnenie rodiča v zariadení sociálnych služieb je silný moment pre celú rodinu. Pacient častokrát prijíma túto zmenu ľahšie ako jeho najbližší. Ak sa podarí, že rodina prejaví skutočné emócie, viem, že je to na dobrej ceste a vtedy to má zmysel.

Potom sú prípady, kedy sa pacient vracia domov a vyžaduje si iný prístup na aký bola jeho rodina zvyknutá. Často krát vidím strach v očiach detí pacientov, ktoré už dávno nie sú deti. Postupne, pomaly ich sprevádzam celou prípravou na návrat rodiča domov. Hoci prípad od prípadu je podobný, každý je tak iný.

Vďaka práci sociálnych pracovníkov v nemocnici dochádza ku skráteniu doby hospitalizácie a znižuje sa i riziko rehospitalizácie. Sociálni pracovníci motivujú pacientov k riešeniu vlastných problémov. Pomáhajú pacientom v tom, aby vedeli účelne využiť materiálne a finančné prostriedkov sociálnych služieb.

Etika sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v spoločenskom dianí, musí spĺňať aj osobnostné predpoklady. Medzi základné princípy etiky sociálneho pracovníka patria:

• Prospešnosť (beneficiencia) - predpokladá konať dobro pre konkrétneho človeka.
• Neškodnosť (non-maleficiencia) - žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Dodržiavať pravidlo: „Nihil nocere!“ - nikdy neškodiť.
• Autonómia (svojbytnosť) - rešpektovať rozhodnutie pacienta/klienta podľa vlastného presvedčenia (autonómni pacienti/klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu).

Etické požiadavky na zdravotnícky personál

Zdravotnícky personál, vrátane sociálnych pracovníkov, by mal spĺňať tieto etické požiadavky:

• Telesne a duševne zdravý.
• Odborne a osobnostne zdatný:
  • Odborná úroveň - vedomosti.
  • Prosociálnosť - poskytnúť pomoc bez rozdielu, prejaviť súcit, obetovať sa pre iných, nezávidieť úspechy iným.
  • Empatia - schopnosť vcítiť sa do problémov iných.
  • Solidárnosť.
  • Svedomie.
  • Sebavedomie.
  • Komunikatívnosť - vzbudzuje dôveru.
  • Sympatia - celkový zjav, oblečenie, správanie sa atď.
• Stavovské cnosti - bezúhonnosť, česť, mlčanlivosť, pravdovravnosť, poctivosť, ochota, usilovnosť, nezištnosť, veľkorysosť, dochvíľnosť, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť.

Uplatňovaním sociálnej práce v praxi poskytujú zdravotnícki pracovníci účinný nástroj k zvládaniu komplexnej problematiky zdravia a choroby. Pri výkone pomáhajúcich profesií sa pracovníci pridržiavajú etických kódexov, ktoré sa líšia podľa zamerania jednotlivých povolaní.

tags: #socialny #pracovnik #v #nemocniciach