Sociálny pracovník na psychiatrii: Komplexný prístup k duševnému zdraviu

Sociálna práca v zdravotníctve, a zvlášť na psychiatrii, je komplexná a multidisciplinárna oblasť. Cieľom je poskytnúť oporu, podporu a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Práve v zdravotníckom zariadení sa často odkrývajú latentné problémy, ako týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách. Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti.

Špecifiká sociálnej práce v zdravotníctve

Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania, napríklad pri podávaní žiadostí o umiestnenie do iných zariadení alebo kontaktovaní iných inštitúcií. Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici alebo pôsobiť ako case manager.

Pozícia sociálneho pracovníka v tíme zdravotníckych pracovníkov je opodstatnená, keďže práca sociálnej práce v zdravotníctve má široký záber. Podstatné je však, ako je pozícia sociálneho pracovníka vnímaná jednak zdravotníckymi pracovníkmi a aj samotnými klientmi - pacientmi.

Právne postavenie a kompetencie

Nepriaznivý pre sociálnych pracovníkov v zdravotníctve je fakt, že pozícia sociálneho pracovníka doteraz nemá vytvorený právny status, chýba presné vymedzenie kompetencií sociálnych pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach a nie sú pre nich vytvorené miesta s príslušným platovým zaradením.

Pre doriešenie právneho postavenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nutné formulovať právne začlenenie pracovnej pozície zdravotne sociálneho pracovníka (sociálny pracovník v zdravotníctve) do kategórie iných zdravotníckych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním novelizáciou zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a taktiež legislatívne zadefinovať sociálnu starostlivosť o pacienta ako súčasť multidisciplinárneho prístupu k chorému alebo ranenému pacientovi a ich dôsledkami na sociálne prostredie.

Kvalifikačné predpoklady a vedomosti

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy, vrátane vysokoškolského vzdelania magisterského stupňa v odbore sociálna práca a praktických skúseností získaných počas štúdia.

Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie. Zmyslom profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov je ich príprava na čo najkvalitnejšie zvládnutie profesionálnych kompetencií viažucich sa k výkonu profesie sociálna práca.

Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď. Mal by mať rozsiahle vedomosti z oblastí ako:

• Medicína (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a somatických faktorov)
• Psychológia, psychoterapia, patopsychológia, psychiatria
• Zdravotnícka etika
• Sociológia
• Sociálna a zdravotná politika
• Pedagogika, andragogika
• Ošetrovateľstvo
• Právo a legislatíva
• Výpočtová technika, informačné technológie

Práca sociálnych pracovníkov je náročná, veľmi zaujímavá, ale nie vždy docenená. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v určitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu. Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, predchádza im dlhodobá, mravčia práca sociálnych pracovníkov.

Osobnostné predpoklady a zručnosti

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi a je neustále v interakcii s človekom. Jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého je optimálna komunikácia.

Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť. Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu. Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania.

Komunikačné a interpersonálne zručnosti

Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho počúvania, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient - sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá naučiť len pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikačným a tréningovým procesom.

Sociálny pracovník v zdravotníctve využije skúsenosti s individuálnou, rodinnou a skupinovou prácou. Pri riešení problémov klienta/pacienta si musíme uvedomiť, že vzťah klienta k jeho chorobe nezávisí len od jeho osobnosti, ale aj od rodinného zázemia a od etnických i kultúrnych tradícií. Tímová práca je častokrát náročná a môže viesť ku konfliktom. Sociálny pracovník by mal mať schopnosti znášať konflikty a vedieť ich riešiť.

V zdravotníctve všetci zainteresovaní vykonávajú svoju prácu v špecifických podmienkach ľudskej núdze, bolesti, utrpenia a odkázanosti na pomoc iných, preto hádam ani netreba zdôrazňovať, že práve tu stále viac vstupujú do popredia otázky ľudskej dôstojnosti, morálnych a etických princípov.

Zodpovednosť a dôvernosť

Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné, aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácií, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutočnosť, že okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od:

• Kvalitného vzdelania
• Sociálneho rozhľadu
• Integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery u ľudí)
• Profesionálnych predpokladov a schopností
• Schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami

Etapy práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola:

1. Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia)
2. Stanovenie sociálnej diagnózy
3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci
4. Intervencia a sociálna pomoc
5. Ukončenie spolupráce (overovanie výsledkov)

Prvý kontakt s pacientom

Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvedá sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť.

Je dôležité, aby:

• Klient/pacient porozumel poslaniu sociálneho pracovníka.
• Dôraz bol kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených.
• Bolo dôležité získať si dôveru klienta/pacienta.
• Pacienta bolo treba posudzovať ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby.
• Bolo dôležité, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (či z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo od klienta, prípadne na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka).
• Bola použitá metóda individuálneho prístupu.

Stanovenie sociálnej diagnózy

Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu, kde témy musia mať hierarchickú postupnosť a používa otvorené otázky. Správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch a informácie o tom, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú oporu. Obsah najzákladnejších informácií zahŕňa identifikačné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém), rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygienu, intelekt a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomickú situáciu klienta, bývanie a bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpečie, príbuzných klienta, sociálnu oporu, celkový dojem z klienta a všíma si pohľad do budúcnosti.

Pozornosť si vyžaduje hľadanie slovnej podpory, mlčanie, popieranie faktov, agresia, emotívne neúmerné správanie. Používané metódy sú rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta, analýza existujúcich dokumentov.

Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci

V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc. Plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov, pričom mnohí klienti majú viac problémov naraz. Je potrebné brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:

• Naliehavé problémy vyžadujú plán krátkodobej pomoci.
• Menej naliehavé problémy vyžadujú plán dlhodobej pomoci.

S plánom je potrebné oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu. Je dôležitá dohoda - kto, čo, za akých podmienok a dokedy. Pozor na nespolupracujúceho alebo odporučeného klienta inou osobou, inštitúciou.

Intervencia a sociálna pomoc

Podľa Schavela a Čiseckého poznáme dva druhy intervencií:

• Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
• Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, či naplánovaného stretnutia.

Ukončenie spolupráce

Ide o kontrolu účinnosti použitých metód sociálnej práce, bilancovanie (úplné, čiastočné alebo nedostatočné vyriešenie problému), ukončenie spolupráce sociálneho pracovníka a klienta - pacienta, odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti.

Ďalšie činnosti a prínos sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník v zdravotníctve tiež:

• Participuje na výskumoch a prieskumoch v zdravotníckych zariadeniach.
• Podľa potreby sa zúčastňuje na lekárskych vizitách.
• Aktívne sa zúčastňuje na ďalšom vzdelávaní.

Zdravotne sociálny pracovník do značnej miery prispieva k humanizácii zdravotníckeho zariadenia, v ktorom pôsobí. Aktívne sa podieľa na „oživení“ takéhoto zariadenia, pomáha pacientovi zorientovať sa v životnej situácii, ktorá môže byť pre neho nová a nezvyčajná. Taktiež pomáha pacientovi zorientovať sa v nemocničnom prostredí, a tým aj schopnosť lepšej adaptácie na život v danej inštitúcii. Vyhľadáva a poskytuje informácie, ktoré pacient potrebuje, a motivuje pacientov k tomu, aby sa stali spoluzodpovednými za riešenie svojej životnej situácie.

Základné princípy etiky sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v spoločenskom dianí, musí spĺňať aj osobnostné predpoklady. Medzi základné etické princípy patria:

• Prospešnosť (beneficiencia) - predpokladá konať dobro pre konkrétneho človeka.
• Neškodnosť (non-maleficiencia) - žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Dodržiavať pravidlo: „Nihil nocere!“ - nikdy neškodiť.
• Autonómia (svojbytnosť) - rešpektovať rozhodnutie pacienta/klienta podľa vlastného presvedčenia (autonómni pacienti/klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu).

Etické požiadavky na zdravotnícky personál

Zdravotnícky personál by mal byť telesne a duševne zdravý, odborne a osobnostne zdatný. Medzi etické požiadavky patria:

• Odborná úroveň - vedomosti.
• Prosociálnosť - poskytnúť pomoc bez rozdielu, prejaviť súcit, obetovať sa pre iných, nezávidieť úspechy iným.
• Empatia - schopnosť vcítiť sa do problémov iných.
• Solidárnosť.
• Svedomie.
• Sebavedomie.
• Komunikatívnosť - vzbudzuje dôveru.
• Sympatia - celkový zjav, oblečenie, správanie sa atď.
• Stavovské cnosti - bezúhonnosť, česť, mlčanlivosť, pravdovravnosť, poctivosť, ochota, usilovnosť, nezištnosť, veľkorysosť, dochvíľnosť, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť.

Uplatňovaním sociálnej práce v praxi poskytujú zdravotnícki pracovníci účinný nástroj k zvládaniu komplexnej problematiky zdravia a choroby. Pri výkone pomáhajúcich profesií sa pracovníci pridržiavajú etických kódexov, ktoré sa líšia podľa zamerania jednotlivých povolaní.

Klinická sociálna práca v oblasti duševného zdravia

Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov (Clinical Social Work Federation, 1997) definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi. Klinickí sociálni pracovníci/čky tak poskytujú služby zamerané na duševné zdravie pre jednotlivcov a rodiny.

Dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby, anebo ide o rôzne typy závislostí. S pribúdajúcimi psychiatrickými diagnózami u osôb s kombinovanými závislosťami veľakrát návyková látka nie je primárny problém. Primárnym problémom môže byť psychická diagnóza, negatívny generačný prenos atď. V resocializácii je dôležitá tímová práca a samozrejme ďalšie vzdelávanie.

Pri psychiatrických diagnózach je dôležitá spolupráca s ostatnými klinickými odborníkmi. Teoreticky je nutné vychádzať z eklektického prístupu. Metódy je potrebné vnímať ako veľmi individuálne - spoznať anamnézu, vytvoriť plán rozvoja s ostatnými zainteresovanými odborníkmi. Teda zvoliť prácu „na mieru“ s klientom. Sociálny pracovník musí byť dobre vyzbrojený terapeutickými metódami, technikami a praktickými skúsenosťami, ak sa to skĺbi s ľudským prístupom, je profesia zároveň aj povolaním. Špecifikom sú závislí, obete násilia, obchodovaní.

V práci so závislými je vhodné mať absolvované teoretické vyučovanie, obdobné ako majú psychológovia v oblasti psychiatrie a klinickej psychológie. Klinická práca je v tom momente, keď ide o duálne diagnózy, alebo o organické poškodenia mozgu a ak to ovplyvňuje správanie klientov.

Stigmatizácia v spoločnosti a jazyku

Sociálny pracovník je ešte stále príliš často niekto, kto pripravuje zmluvy, vedie osobné kontá, rôznu administratívu, preto žiaľ nemá dostatok príležitostí, aby rozvíjal svoje zručnosti a postoj k ľuďom so skúsenosťou s duševným ochorením. Ak navyše pracuje v inštitucionálnej veľkokapacitnej pobytovej sociálnej službe, v objekte pre 130 ľudí, tak nemá dostatok príležitostí, aby sprevádzal človeka so skúsenosťou s duševným ochorením na ceste k zotaveniu. Stigmu vnímame ako situáciu, v ktorej nepoznanie a nedostatočná informovanosť vedú k určitému postoju k druhému človeku. Ide o systémový problém.

Pandémia priniesla mnohým ľuďom dotyk s ich vlastnou zraniteľnosťou a zmenila vnímanie psychických porúch. Mnohé známe tváre verejne priznali psychické problémy. Avšak, verejnosť často pripisuje mediálne známym osobám na základe ich správania rôzne psychiatrické diagnózy, čo je nesprávne a neprofesionálne.

Slovenský jazyk zo stigmatizácie neobviňujeme - je to o tom, ako tento jazyk používame. Je rozdiel povedať, že je človek duševne chorý alebo že má skúsenosť s duševným ochorením. Keď poviem duševne chorý človek, tak ochorenie staviam pred toho človeka. Keď o človeku hovorím ako o osobe so skúsenosťou s duševným ochorením, tak vlastne hovorím, že je to iba jedna z jeho skúseností.

O ľuďoch s duševným ochorením sa rozpráva ako o psychiatrických pacientoch. Všetci však máme nejakého lekára a definujeme sa ako pacienti len vo chvíľach, keď sa nachádzame v ambulancii. V slovenčine existujú slovné spojenia a výrazy, ktoré nie sú relevantné v danom kontexte. Používajú sa nevhodne a nevyjadrujú nádej, že to môže byť aj inak. Povedať bezdomovec je iné, ako povedať človek bez domova. Môžem o niekom povedať, že je nezamestnaný alebo že aktuálne nemá prácu. Často sa objavuje slovo nesvojprávny - akoby daný človek nemal svoje práva. To nie je pravda, on má svoje práva, je len pozbavený alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, čiže nemôže napríklad podpisovať zmluvy a podobne. Bazálna citlivosť, vnímavosť je dôležitá.

Model CARe a cesta k zotaveniu

V občianskom združení Nájdi sa sprevádzame ľudí so skúsenosťou s duševným ochorením na ich ceste k zotaveniu. Popritom by sme chceli inšpirovať ostatných a priniesť nový koncept zotavenia do prostredia sociálnych služieb. Naše služby sú dostupné pre ľudí so skúsenosťou s duševným ochorením a pre ľudí so psychosociálnou zraniteľnosťou. Nepýtame si od klienta potvrdenie od lekára, nemáme podmienku ani vo vzťahu k hospitalizácii.

Táto služba je terénna a poskytovaná na území Bratislavy. Poskytujeme ju tam, kde má zmysel osobný kontakt. Keď je pre človeka dôležité stretnúť sa na bezpečnom mieste, tak hľadáme bezpečné miesto. V prvom rade sa zameriavame na silné stránky človeka a predchádzajúce skúsenosti s bývaním, prácou a voľným časom. Staviame na jeho skúsenostiach a silných stránkach, nie na našich. Zameranie na podporu zotavenia je naša druhá kotva. Proces zotavenia je založený na nádeji v lepšie zajtrajšky. Na hľadaní individuálnej cesty ako kvalitne žiť s duševným ochorením - s jeho symptómami a dôsledkami.

tags: #socialny #pracovnik #psychiatria