Sociálna práca je komplexná a náročná profesia, ktorá si vyžaduje špecifické kvalifikácie, osobnostné predpoklady a dodržiavanie etických princípov. V súvislosti s ochranou zraniteľných skupín obyvateľstva a zabezpečovaním dodržiavania právnych predpisov zohráva kľúčovú úlohu Inšpekcia v sociálnych veciach (ISV) Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktorá vykonáva dozor nad dodržiavaním osobitných predpisov v oblasti sociálnych služieb, sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ako aj kompenzácií sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.
Inšpekcia v sociálnych veciach: Dozor a kontrolné mechanizmy
ISV je samostatný organizačný útvar ministerstva a jej činnosť upravuje zákon č. 345/2022 Z. z. o inšpekcii v sociálnych veciach. Účelom dozoru je vyhodnotenie činnosti vzhľadom na jej súlad s platnými právnymi predpismi a následné právne relevantné reagovanie na zistené nedostatky. Dozor je typickou činnosťou orgánov verejnej správy.
Dozorované subjekty
Zákon o inšpekcii v sociálnych veciach určuje subjekty občianskej spoločnosti (fyzické a právnické osoby), inak ministerstvu nepodriadené, ako aj organizačné súčasti štátu ako dozorované subjekty. Tieto subjekty majú povinnosti dané právnymi predpismi v oblasti sociálnych vecí. Osobitosťou inšpekcie v sociálnych veciach je rôznorodá povaha a povinnosti dozorovaných subjektov, a to tak v oblasti sociálnych služieb, ako aj v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Postup pri výkone dozoru
Pri výkone dozoru Inšpekcia v sociálnych veciach primerane postupuje podľa základných pravidiel kontrolnej činnosti stanovených zákonom o kontrole v štátnej správe. Ide o postup, ktorého cieľom je dospieť ku zisteniu - jeho výsledkom teda nie je vydanie rozhodnutia, ale „úradné“ (platné a zákonné) zistenie/overenie skutočného stavu (zahŕňajúce i porovnanie so stavom žiaducim, vymedzenie odchýlok, príčin a podobne).
ISV sa riadi aj procesnoprávnymi normami pre správne konanie vo verejnej správe, vzhľadom na požiadavku ustanovenia § 3 ods. 7 zákona č. 71/1976 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Princípy správneho práva sa musia uplatňovať pri výkone verejnej správy vždy, bez ohľadu na to, či samotný výkon verejnej správy má povahu rozhodovania o verejných subjektívnych právach osôb, alebo nie.
ISV preto aj vo svojom postupe primerane (teda s prihliadnutím na účel a cieľ dozoru) uplatňuje pri výkone dozoru - v rámci jeho procesnej realizácie, ako aj formulovania záverov dozoru, princíp viazanosti právom, konania v primeranej lehote, legitímneho očakávania, proporcionality, materiálnej pravdy, spolupráce, zákazu diskriminácie a ďalšími.
Plánovanie a priebeh dozoru
Inšpekcia v sociálnych veciach vykonáva dozor prioritne na základe svojho plánu dozornej činnosti na príslušný kalendárny rok, ktorý zverejňuje na svojom webovom sídle. Plán dozornej činnosti vychádza z verejného záujmu, odborných informácií, poznatkov, vývoja a rizík v rôznych vecných oblastiach inšpekcie v sociálnych veciach, reálnych možností výkonu dozoru, ako aj z priorít v nasledujúcom období. Zohľadňuje predovšetkým osobitnú zraniteľnosť dotknutých fyzických osôb - cieľovej skupiny v oblasti sociálnych vecí. Tou sú najmä maloleté deti, seniori, osoby so zdravotným znevýhodnením alebo s ťažkým zdravotným postihnutím.
Inšpekcia v sociálnych veciach vykonáva dozor aj na základe oznámenia. Oznámenie môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, a to písomnou formou. Z opisu skutočností by malo byť zrejmé, že sa ním poukazuje napr. na nesplnenie si povinností poskytovateľa sociálnej služby pri poskytovaní sociálnej služby vo vzťahu ku konkrétnemu prijímateľovi sociálnej služby, alebo na neplnenie účelu poskytnutého peňažného príspevku na kompenzáciu.
Ak oznámenie neobsahuje náležitosti, Inšpekcia v sociálnych veciach vyzve oznamovateľa, aby v lehote nie kratšej ako 7 dní nedostatky oznámenia odstránil. Inšpekcia v sociálnych veciach nerieši anonymné podania osôb. Podľa zákona o inšpekcii v sociálnych veciach Inšpekcia v sociálnych veciach, ak o to požiada oznamovateľ, utají totožnosť oznamovateľa.
Výsledky dozoru a sankcie
Výsledným materiálom z dozoru, teda overenia dodržiavania povinností dozorovaným subjektom, je v prípade, ak Inšpekcia v sociálnych veciach zistí nedostatky, Protokol o výsledku vykonaného dozoru alebo Konsolidovaný protokol o výsledku vykonaného dozoru, ak sú podané opodstatnené námietky proti zisteným nedostatkom alebo proti odôvodneniu zistených nedostatkov. Ak neboli vykonaným dozorom nedostatky/porušenia povinností zistené, o výsledku dozoru sa spíše Záznam. Protokol aj záznam ministerstvo zverejňuje na svojom webom sídle do 7 dní od ukončenia dozoru.
Inšpekcia v sociálnych veciach má oprávnenie ukladať dozorovanému subjektu povinnosť prijať neodkladné opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, pri ktorých možno dôvodne predpokladať vystavenie osoby ohrozeniu života, zdravia, neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu. Vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie povinností ustanovených platnou právnou úpravou v oblasti sociálnych vecí je tiež jednou z hlavných úloh ISV. Ministerstvo preto zverejňuje aj právoplatné rozhodnutia vo veciach uloženia pokuty alebo zákazu vykonávať činnosť.
Sociálny pracovník v zdravotníctve: Špecifiká a výzvy
Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Takisto treba zdôrazniť, že práve v zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď. (Kovalčíková, 2005). Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti.
Úlohy sociálneho pracovníka v zdravotníctve
Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania (žiadosti o umiestnenie do iných zariadení, kontaktovanie iných inštitúcií a pod.). Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager a pod.
Zdravotne sociálny pracovník do značnej miery podľa Špatenkovej (2003):
- prispieva k humanizácii zdravotníckeho zariadenia, v ktorom pôsobí,
- aktívne sa podieľa na „oživení“ takéhoto zariadenia,
- pomáha pacientovi zorientovať sa v životnej situácii, ktorá môže byť pre neho nová a nezvyčajná,
- pomáha pacientovi zorientovať sa v nemocničnom prostredí, a tým aj schopnosť lepšej adaptácie na život v danej inštitúcii,
- vyhľadáva a poskytuje informácie, ktoré pacient potrebuje,
- motivuje pacientov k tomu, aby sa stali spoluzodpovednými za riešenie svojej životnej situácie.
Sociálny pracovník tiež participuje na výskumoch a prieskumoch v zdravotníckych zariadeniach, podľa potreby sa zúčastňuje na lekárskych vizitách a aktívne sa zúčastňuje na ďalšom vzdelávaní.
Kvalifikačné a osobnostné predpoklady
Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy:
- vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa v odbore sociálna práca,
- praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania.
Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie. (Tokárová, 2002)
Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od:
- kvalitného vzdelania,
- sociálneho rozhľadu,
- integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery u ľudí),
- profesionálnych predpokladov a schopností,
- schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.
Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii s človekom a jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého je optimálna komunikácia. Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť. Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu.
Potrebné znalosti
Sociálny pracovník v zdravotníctve rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď. Je dôležité, aby mal znalosti z mnohých oblastí, napríklad:
- medicíny (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a somatických faktorov),
- psychológie, psychoterapie, patopsychológie, psychiatrie,
- zdravotníckej etiky,
- sociológie,
- sociálnej a zdravotnej politiky,
- pedagogiky, andragogiky,
- ošetrovateľstva,
- práva a legislatívy,
- výpočtovej techniky, informačných technológií.
Práca sociálnych pracovníkov je náročná, veľmi zaujímavá, ale nie vždy docenená. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v určitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu. Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, predchádza im dlhodobá, mravčia práca sociálnych pracovníkov (Devečková, 2007).
Etapy práce sociálneho pracovníka
Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola (Novotná - Schimmerlingová, 1992):
- Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia).
- Stanovenie sociálnej diagnózy.
- Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci.
- Intervencia a sociálna práca.
- Ukončenie spolupráce (overovanie výsledkov).
1. Prvý kontakt s pacientom
Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvedá sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť.
- klient/pacient musí porozumieť poslaniu sociálneho pracovníka,
- dôraz je kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených,
- dôležité je získať si dôveru klienta/pacienta,
- pacienta je treba posudzovať ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby,
- dôležité je, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (či z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo od klienta, prípadne na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka),
- metóda - individuálny prístup.
2. Stanovenie sociálnej diagnózy
Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu:
- kľúčové informácie o sociálnom probléme,
- od najzákladnejších vecí k zložitejším, témy musia mať hierarchickú postupnosť, používa otvorené otázky,
- správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch,
- informácie o tom, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú oporu,
- obsah najzákladnejších informácií - identifikačné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém), rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygiena, intelekt a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie a bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpečie, príbuzní klienta, sociálna opora, celkový dojem z klienta, všímať si pohľad do budúcnosti.
Metódy používané pri stanovení sociálnej diagnózy sú rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta a analýza existujúcich dokumentov.
3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci
V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc. Plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov. Mnohí klienti majú viac problémov naraz, preto treba brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:
- naliehavé problémy - plán krátkodobej pomoci,
- menej naliehavé - plán dlhodobejšej pomoci.
S plánom je potrebné oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu. Dôležitá je dohoda - kto, čo, za akých podmienok a dokedy. Pozor treba dávať na nespolupracujúceho alebo odporučeného klienta inou osobou či inštitúciou.
4. Intervencia a sociálna práca
Podľa Schavela, Čiseckého (2005) poznáme dva druhy intervencií:
- Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
- Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, či naplánovaného stretnutia.
5. Ukončenie spolupráce
Poslednou etapou je ukončenie spolupráce, ktoré zahŕňa kontrolu účinnosti použitých metód sociálnej práce, bilancovanie (úplné, čiastočné alebo nedostatočné vyriešenie problému), samotné ukončenie spolupráce sociálneho pracovníka a klienta - pacienta, a prípadné odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti.
Etické princípy v sociálnej práci
Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v spoločenskom dianí, musí spĺňať aj osobnostné predpoklady. Uplatňovaním sociálnej práce v praxi poskytujú zdravotnícki pracovníci účinný nástroj k zvládaniu komplexnej problematiky zdravia a choroby. Pri výkone pomáhajúcich profesií sa pracovníci pridržiavajú etických kódexov, ktoré sa líšia podľa zamerania jednotlivých povolaní. Základné princípy etiky sociálneho pracovníka sú:
- Prospešnosť (beneficiencia) - predpokladá konať dobro pre konkrétneho človeka.
- Neškodnosť (non-maleficiencia) - žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Dodržiavať pravidlo: „Nihil nocere!“ - nikdy neškodiť.
- Autonómia (svojbytnosť) - rešpektovať rozhodnutie pacienta/klienta podľa vlastného presvedčenia (autonómni pacienti/klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu).
Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácii, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutočnosť, že okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.
Etické požiadavky na zdravotnícky personál
Okrem základných princípov sú na zdravotnícky personál kladené aj špecifické etické požiadavky:
- Telesne a duševne zdravý.
- Odborne a osobnostne zdatný:
- Odborná úroveň - vedomosti.
- Prosociálnosť - poskytnúť pomoc bez rozdielu, prejaviť súcit, obetovať sa pre iných, nezávidieť úspechy iným.
- Empatia - schopnosť vcítiť sa do problémov iných.
- Solidárnosť.
- Svedomie.
- Sebavedomie.
- Komunikatívnosť - vzbudzuje dôveru.
- Sympatia - celkový zjav, oblečenie, správanie sa atď.
- Stavovské cnosti - bezúhonnosť, česť, mlčanlivosť, pravdovravnosť, poctivosť, ochota, usilovnosť, nezištnosť, veľkorysosť, dochvíľnosť, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť.
Pozícia sociálneho pracovníka v tíme zdravotníckych pracovníkov je opodstatnená, keďže práca SP v zdravotníctve má široký záber. Podstatné je však, ako je pozícia sociálneho pracovníka vnímaná jednak zdravotníckymi pracovníkmi a aj samotnými klientmi - pacientmi (Mojtová, 2008).
Nepriaznivý pre sociálnych pracovníkov v zdravotníctve je fakt, že pozícia sociálneho pracovníka doteraz nemá vytvorený právny status, chýba presné vymedzenie kompetencií sociálnych pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach a nie sú pre nich vytvorené miesta s príslušným platovým zaradením (Mojtová, 2008). Pre doriešenie právneho postavenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nutné formulovať právne začlenenie pracovnej pozície zdravotne sociálneho pracovníka (sociálny pracovník v zdravotníctve) do kategórie iných zdravotníckych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním novelizáciou zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a taktiež legislatívne zadefinovať sociálnu starostlivosť o pacienta ako súčasť multidisciplinárneho prístupu k chorému alebo ranenému pacientovi a ich dôsledkami na sociálne prostredie (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013).
tags: #socialny #pracovnik #kontrola #dokumentacie