Sociálny pracovník ako poradca: Úlohy, kompetencie a etické aspekty

Sociálna práca je multidisciplinárna oblasť, ktorá sa zaoberá riešením sociálnych problémov jednotlivcov, rodín, skupín a komunít. Sociálny pracovník zohráva kľúčovú úlohu v podpore sociálnej inklúzie a zlepšovaní kvality života ľudí v rôznych životných situáciách. Tento článok sa zameriava na profesijnú orientáciu sociálneho pracovníka a jeho úlohy v kontexte slovenskej sociálnej práce.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako oblasť, ktorá podporuje sociálne zmeny, rieši problémy v medziľudských vzťahoch a pomáha zlepšovať život prostredníctvom rozvoja schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia. Každá národná asociácia má svoju definíciu sociálnej práce, ale všetky zdôrazňujú význam pomoci, ktorá smeruje ku skvalitneniu života jednotlivcov, rodín, skupín, komunít a celej spoločnosti. Z pôvodne represívne orientovanej sociálnej práce sa preorientovala na preventívne aktivity.

Sociálna práca je vnímaná ako multidisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov.

Predmet, objekt a úlohy sociálnej práce

Predmetom sociálnej práce je skúmanie príčin sociálnych problémov u jednotlivcov, skupín a komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach. To zahŕňa ekonomické, psychologické, zdravotné a výchovné aspekty života v reálnom prostredí.

Konkrétne sa predmet sociálnej práce zameriava na:

• Klienta sociálnej práce - človeka (jednotlivca, skupinu, komunitu), ktorý potrebuje profesionálnu pomoc na zvládnutie svojich problémov.
• Skúmanie procesu zlyhávania klienta a odhaľovanie faktorov, ktoré posilňujú nežiaduce správanie.
• Skúmanie procesu socializácie a resocializácie klienta s ohľadom na jeho špecifiká a rôznorodosť.

Sociálny subjekt má právo, možnosť a zodpovednosť za svoju sociálnu pozíciu v spoločnosti, čo je dôležité pre prístup k sociálnej problematike a sociálnej zodpovednosti.

Objektom sociálnej práce je praktická činnosť ľudí, ktorá pokrýva jedinca, skupinu, komunitu a celú spoločnosť. Obsah sociálnej práce zahŕňa:

• Rešpektovanie jedinečnosti každého individuálneho života.
• Rešpektovanie univerzality života a spoluzodpovednosti za kvalitu prežitia, reprodukciu a kolobeh života.
• Humanizáciu života a vytváranie dôstojného prostredia pre každý individuálny život.

Vzťah sociálnej práce k iným vedným disciplínam

Sociálna práca je úzko prepojená s množstvom akademických a praktických disciplín, ktoré sa zaoberajú životom človeka. Najvýznamnejšie prepojenia sú s:

• Právom a právnymi vedami: Právo poskytuje informácie o povinnostiach spoločnosti voči klientovi, o právach a povinnostiach sociálneho pracovníka voči klientovi a o právach a povinnostiach klienta voči spoločnosti. Právny systém reguluje nežiaduce správanie v prípade vážnych sociálnych stretov.
• Etikou: Etika poskytuje vzory ľudského správania, ktoré sú spoločnosťou akceptované alebo odmietané.
• Psychológiou: Psychológia a sociálna práca sa zameriavajú na klienta a jeho problém, vzťahy v spoločnosti, myšlienkové procesy a emocionálne stavy klienta. Psychológia sa zaoberá vnútorným svetom klienta, zatiaľ čo sociálny pracovník sa zameriava na spoločenské fungovanie klienta a hľadá možnosti riešenia v jeho okolí a v spoločnosti.
• Patopsychológiou: Patopsychológia poskytuje poznatky o psychických anomáliách a deficitoch, hraničných stavoch osobnosti a psychických sprievodných javoch životných nedostatkov.
• Psychiatriou: Psychiatria a sociálna práca sa zaoberajú ľuďmi a ich individuálnymi či spoločenskými problémami. Psychiatria sa zameriava na liečenie choroby a medicínsky model človeka, zatiaľ čo sociálny pracovník sa upriamuje na vzťahy medzi ľuďmi, posilňuje silné stránky osobnosti a pracuje na zmene životných podmienok pre klienta.
• Sociológiou: Sociológia sa zameriava na odhalenie vedeckých faktov a zákonitostí javov, zatiaľ čo sociálna práca sa zameriava na pomoc klientovi, aby lepšie porozumel sám sebe a svojim vzťahom k iným. Sociálna práca sa snaží odhaliť klientove kladné stránky a rezervy v jeho okolí.
• Sociálnou pedagogikou: Sociálna práca a sociálna pedagogika sa vyvíjali súbežne a majú spoločný základ. Sociálna práca skúma sociálne problémy človeka a ich riešenie, zatiaľ čo sociálna pedagogika je pedagogickou disciplínou. Oba odbory sa zameriavajú na človeka, sociálnu aktivitu v spoločenskom prostredí a humanistický prístup.
• Filozofiou: Filozofia tvorí základ vedeckého poznávania a ponúka spôsob poznávania a formulácie teórií. Filozofia obsahuje sociálne poznanie reality ľudskej spoločnosti v jej vývoji.

Pomoc a pomáhanie v sociálnej práci

Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola pomoc súčasťou života existencie ľudskej spoločnosti a vyskytovala sa v súvislosti s niektorou z foriem akútneho ohrozenia ako boli napríklad choroba, či agresia alebo osirenie, ovdovenie, chudoba a telesné postihnutie.

V stredoveku boli vytvorené dve formy poskytovania pomoci: spontánna a osobná pomoc (dávanie almužny) a organizovaná pomoc pre ľudí, o ktorých sa nedokázali postarať ich rodiny alebo blízki (seniori, siroty, chorí). Medzi prvé organizované inštitúcie zamerané na pomoc zaraďujeme špitály.

Pojem pomoc sa mení spolu so zmenami, ktoré prebiehajú vo vnútri spoločnosti a je závislá na jej štruktúre, kultúre, náboženstve a podobne. Z historického hľadiska je možné pri poskytovaní pomoci rozlíšiť tri formy:

1. Individuálnu, dobrovoľnú pomoc orientovanú na aktuálnu pomoc.
2. Sociálnu politiku štátu prostredníctvom práva a financií s preventívnym charakterom.
3. Služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie.

Dnes má človek nárok na odbornú pomoc zo strany sociálneho pracovníka, najmä v situáciách ako sú:

• Nezamestnanosť
• Chudoba
• Choroba (zdravotná alebo duševná)
• Staroba
• Smrť živiteľa
• Úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie
• Strata rodiny
• Strata domova
• Rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné.

V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu: objasňovanie, presvedčovanie, dozor. Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť). Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci: sprevádzanie, vzdelávanie (návody a poučenie), poradenstvo, terapia.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem, miere a dĺžke poskytnutej starostlivosti. Klient je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému a je odkázaný na starostlivosť odborníka, čiže je v pasívnej pozícii.

Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na klienta (jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť) alebo sociálne prostredie, ak pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú štát, obce, sociálna poisťovňa, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie, občianske združenia, nadácie a spolky.

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej formy pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje o tom, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu.

Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. V podmienkach slovenskej sociálnej práce je pojem sociálna starostlivosť vývojovo starší ako pojem sociálna pomoc, pričom znamená aj širší obsah.

Sociálne poradenstvo ako kľúčová úloha sociálneho pracovníka

Sociálne poradenstvo je profesionálna odborná činnosť, vykonávaná odborníkom a založená na vzťahu, podpore, pomoci, rozvoji, optimálnom uplatnení klienta na jeho reálnej orientácii v živote. Sociálne poradenstvo slúži na odstránenie, prípadne aspoň zmiernenie negatívnych návykov alebo spôsobov správania klienta a jeho začlenenia do spoločenského rámca, rodiny, pracovného kolektívu, komunity. Je to odborná činnosť, resp. súbor činností, ktoré majú priviesť klienta k samostatnému, zodpovednému riešeniu vlastného problému, ktorý vznikol ako dôsledok stretu klientových ašpirácií so sociálnou realitou.

Mnohí klienti prichádzajú do poradne s neprimeranými očakávaniami, že poradca za nich všetko okamžite vyrieši. Užitočnejší je širší pohľad na poradenstvo a jeho možnosti, ktorý ho chápe ako metódu vzdelávania a výchovy, metódu redukovania emocionálneho napätia, metódu o pomoci človeka pri riešení problémov a pri hľadaní nových primeraných foriem života. Klient by sa mal podieľať na analýze problémov, pokúsiť sa lepšie poznať sám seba, pochopiť motiváciu a kauzalitu svojho správania a hľadať nový systém fungovania vo svete. Poradenstvo sa významne zameriava tiež na aktivizáciu občanov pri prekonávaní alebo náprave nepriaznivej sociálnej situácie.

Typy sociálneho poradenstva

• Sociálne poradenstvo prvého kontaktu: Ide o rozhovory s klientom s cieľom sociálnej diagnostiky a využívania účinnej metodiky zvládania jeho krízových situácií a problémov.
• Odborné sociálne poradenstvo: Mal by ho vykonávať vysokoškolsky vzdelaný odborník špecializovaný na profesiu sociálneho poradcu v ambulantných alebo rezidenčných sociálnych inštitúciách. Predstavuje kvalitatívne vyšší stupeň a vyznačuje sa nasledovnými znakmi:
  1. Ide o súbor činností, má teda činnostný charakter.
  2. Táto činnosť je určená na podporu klienta.
  3. Miera podpory klienta zo strany sociálneho pracovníka je individuálna podľa potreby konkrétneho klienta.
• Špecializované sociálne poradenstvo: Poskytuje sa v situácii, keď problémy klientov vyžadujú špeciálne vedomosti, zručnosti a využívanie poradenských postupov v rámci organizačne rozvinutého a profesionálne zabezpečeného poradenstva v Centrách poradensko-psychologických služieb.

Poradenské prístupy

Medzi hlavné poradenské prúdy patria tri systémy poradenských prístupov:

1. Dynamický prístup: Založený na princípe determinácie súčasného správania minulosťou a využívaní princípu kauzality.
2. Behaviorálny prístup: Vychádza z predpokladu, že každé správanie je výsledkom toho, čo sa človek naučil alebo nenaučil.

Obsah práce sociálneho poradcu môžeme rozdeliť do dvoch základných oblastí, a to na:

1. Bezprostredné služby klientom: Tvorí bezprostredná poradenská činnosť, ktorá je ťažiskom práce pracovníka. Podľa cieľa, ktorý má byť poradenstvom dosiahnutý - môžeme sociálne poradenstvo rozčleniť na: prevenciu, psychickú a sociálnu stabilizáciu sociálneho klienta, pomoc pri spoznaní a zhodnotení osobného a sociálneho, pomoc pri rozvoji osobného a sociálneho potenciálu potrebného na prekonanie sociálnych problémov.

Rola a osobnostné predpoklady sociálneho poradcu

Rola poradcu v poradenskom procese závisí od poradenského prístupu. Poradca môže pracovať direktívne, preberať zodpovednosť za riešenie prípadu do svojich rúk, štruktúrovať jednotlivé sedenia, uplatňovať techniky práce s klientom. V nedirektívnom prístupe pôsobí poradca ako katalyzátor v procese riešenia problému, pomáha klientovi nachádzať skryté potenciály a sprevádza ho v ťažkej životnej situácii. Nestavia sa do pozície, že vie, čo je pre klienta najlepšie, pomáha klientovi vyjasňovať si jednotlivé alternatívy riešenia problému, ale zodpovednosť za výber a zvolenú cestu necháva na klientovi.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa prirodzene prezentuje ako ideálny typ jedinca, ktorý disponuje s potrebnými profesionálnymi znalosťami a s pozitívnymi vlastnosťami, v ktorých nesmie chýbať humánnosť, schopnosť pracovať v tíme, schopnosť sebainštrumentalizácie, iniciatívnosť a dynamickosť, morálna integrita, sociálne cítenie, rešpektovanie súkromia a úcta k životu. K zásadným požiadavkám kladeným na sociálneho pracovníka patrí aj požiadavka jeho morálneho kreditu. Sociálne cítenie však nie je v žiadnom prípade súcit. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol, umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci.

Dôležitou kompetenciou je podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti. Tu sociálny pracovník pomáha klientovi prevziať zodpovednosť za vlastný život, učí ho kontrole vlastného konania, eliminácii správania vedúceho ku konfliktom a vedie ho k realizácii vlastných práv. Jazyk ako hlavný komunikačný prostriedok medzi sociálnym pracovníkom a klientom má byť zrozumiteľný. Pri výbere jazykových prostriedkov by mal sociálny pracovník prihliadať na úroveň jazykovej kultúry klienta. Jeho vyjadrovanie musí byť vecné, jasné a prispôsobené stavu klienta.

Schopnosť inštrumentalizácie, teda schopnosť využívať samého seba ako pracovný nástroj - inštrument predpokladá, že bude so svojimi vedomosťami, vlastnosťami, schopnosťami a zručnosťami disponovať tak, aby ich využil v prospech klienta. Od sociálneho pracovníka sa vyžaduje zaangažovanie sa do problémov klientov, široké spektrum osobných skúseností, flexibilita, otvorenosť pri vyjadrovaní citov, postojov, schopnosť mať nadhľad nad problémom a pod. Avšak osobnú zaangažovanosť musí mať pod kontrolou, čo si žiada tzv. kognitívnu sebadištanciu, čo znamená, že sociálny pracovník reflektuje svoje vlastné city, myslenie a samozrejme konanie a nenecháva sa ovplyvňovať tzv. citovou nákazou.

Priestorové podmienky pre sociálne poradenstvo

Efekt poradenskej práce je do značnej miery závislý od vonkajších podmienok, v ktorých sa poradenský proces odohráva. Optimálne je, ak je poradňa umiestnená v samostatných priestoroch, kde jej činnosť nie je rušená činnosťou iných inštitúcií. V podmienkach sociálnej práce nebude ľahké zabezpečiť samostatnú poradenskú miestnosť pre sociálneho poradcu. Ak sociálny poradca nemá primerané priestorové možnosti, mal by zvoliť stratégiu konzultovania s klientom v jeho prostredí (domácnosť, škola, pracovisko), kde sa možno dá nájsť priestor zabezpečujúci anonymitu.

Ak máme možnosť konzultovať s klientom vo vyhradených priestoroch, architektúra priestorov poradne by mala zaručovať anonymitu klienta. V praxi to znamená, že klient čakajúci na prijatie či konzultáciu, by nemal byť vystavený zraku verejnosti. Vstupnou miestnosťou poradne by mala byť čakáreň. Sedenie v čakárni by malo byť pohodlné, pretože klient môže čakať na konzultáciu či prijatie dlhší čas. Ukázalo sa, že je užitočné, ak je v čakárni viac možností sedenia. Klienti, ktorí majú vážne problémy, chcú byť niekedy so svojimi problémami sami, mimo iných ľudí, rozhádaní klienti by tiež nemali sedieť v tesnej blízkosti.

Dvere do konzultačných miestností by mali byť zvukotesné. Dôležité je samotné zariadenie konzultačnej miestnosti. Osvedčili sa dva druhy sedenia. Pracovný stôl poradcu by mal slúžiť v prevažnej miere na vybavovanie administratívy spojenej s jeho prácou. S klientom by mal poradca pracovať za pracovným stolom iba výnimočne. Pracovať cez stôl sa odporúča s veľmi agresívnymi klientmi, ktorí môžu poradcu ohrozovať. Pri frekventovanej práci s agresívnymi klientmi je potrebné trocha netradične zariadiť konzultačnú miestnosť. Je dobré, ak miestnosť má dvoje dvere, aby v prípade hroziaceho napadnutia mal poradca možnosť ústupu. Do takýchto konzultačných miestností sa montuje signalizačné zariadenie, ktoré umožňuje poradcovi včas privolať pomoc. Optimálne sedenie s klientom je v "sedacom kúte", na kreslách alebo pohodlných stoličkách.

Formy sociálnej práce

V sociálnej práci sa všeobecne používajú dve základné delenia foriem, a to z aspektu cieľovej skupiny a z aspektu miesta výkonu. Niektorí autori rozlišujú ešte delenie podľa formy prejavu na ústnu a písomnú, ktoré majú ešte ďalšie delenia, napríklad na elektronickú, telefonickú, osobnú, listovú a podobne.

• Individuálna forma: Ak je cieľovou skupinou poradcu jednotlivec.
• Skupinová forma: Ak pracuje poradca so skupinou, rodinou, neformálnou skupinou, komunitou alebo organizáciou.

Z aspektu miesta výkonu rozlišujeme:

• Ambulantná sociálna práca: Vykonáva sa obyčajne na pracovisku sociálneho poradcu, prípadne v spoločných priestoroch skupiny iných odborníkov. Klient prichádza zo svojho prirodzeného prostredia.
• Rezidenciálna, inštitucionálna sociálna práca: Realizuje sa v sociálnom zariadení, v ktorom poradca pracuje s istou špecifickou skupinou klientov tohto zariadenia.
• Terénna sociálna práca: Poradca dochádza za klientom do jeho prirodzeného prostredia, v ktorom veľmi efektívne dokáže vypracovať sociálnu diagnózu a realizuje obyčajne aj sociálnu terapiu.

Klient v sociálnom poradenstve

Sociálnym klientom je človek, ktorý nie je schopný sám ani s pomocou svojej rodiny zabezpečiť si základné životné podmienky alebo ktorý je v sociálnej núdzi, vzhľadom na svoje ťažké zdravotné postihnutie. Klienti sa dostávajú k sociálnemu poradcovi obyčajne dvoma spôsobmi: spontánne alebo distribúciou, teda sú poslaní nejakou inou autoritou, resp. inštitúciou. Veľkú časť sociálnej klientely tvoria práve distribuovaní klienti. Tento fakt kladie vysoké nároky na prácu poradcu v počiatočných fázach poradenského procesu, v ktorých musí poradca použiť celý repertoár svojich vedomostí a zručností na to, aby dokázal klienta motivovať k ďalšej spolupráci.

Sociálny klient môže byť človek predstavujúci istú skupinu, s charakteristickým sociálno-diagnostickým prvkom (bezdomovec, závislý, zdravotne postihnutý, opustený, starý a chorý, chudobný, opustené dieťa, týrané a zneužívané dieťa, prostitútka, nezamestnaný, utečenec, recidivista, mládež s poruchami správania, týraná žena a podobne). Príslušnosť klienta k istej sociálnej skupine však pre poradcu nemusí byť, a obyčajne ani nie je, problémom. Problematickými sa pre poradcu stávajú klienti, ktorí v poradenskom procese prejavujú prvky poruchového správania sa vo vzťahu k poradcovi.

Etika v sociálnom poradenstve a supervízia

Wronská už v roku 1937 tvrdila, že zakaždým, keď sa nejaká práca vykonávaná dobrovoľne a z nadšenia vyvinie do povolania, dostáva nový charakter a vyžaduje odborné výkony a znalosti. Ak spoločnosť žiada pre výkon tejto činnosti odborné profesionálne zručnosti, znamená to, že uznáva význam tohto povolania, a tým aj jeho profesionálom zveruje určitú autoritu. Vzhľadom k závažnosti spoločenských úloh sa musí sociálny pracovník riadiť pevne stanovenou etikou svojho povolania. Etický kódex sociálneho pracovníka v sebe obsahuje najmä požiadavku na jeho vedomosti, zručnosti, skúsenosti, chránenie dôstojnosti klienta, netolerovanie predsudkov, ponechanie plnej moci klientovi, prejav trvalého záujmu o klienta, profesionálnu zodpovednosť, zodpovednosť za štandardnosť služieb, spolupráca s inými a dodržiavanie dôvernosti.

Supervízia je metóda kontinuálneho zvyšovania profesionálnej kompetencie poradcu, vedie pracovníka k samostatnému vykonávaniu profesie, chráni klienta pred nekompetentnými a jatrogenizujúcimi intervenciami poradcu a súčasne chráni status profesie alebo profesijnej skupiny. Hlavným pracovným prostriedkom poradcu je osobnosť a profesionálne zručnosti, preto supervízia zahŕňa v sebe integráciu osobnostných vlastností poradcu, jeho teoretické znalosti a praktické skúsenosti. Prvé kroky v supervízii predstavuje školská supervízia. Školská supervízia sa objavuje v učebných plánoch, keď študenti začínajú praxovať na špecializovaných pracoviskách. Supervízormi sú jednak pedagógovia v škole, ktorí študentov na supervíziu pripravujú a jednak špeciálne pripravení pracovníci v teréne, ktorí tútorsky vedú študenta rôznymi fázami jeho prípravy.

tags: #socialny #pracovnik #ako #poradca