Úloha sociálneho pracovníka pri ochrane a pomoci týraným deťom: Komplexný prístup k syndrómu CAN

V dnešnej dobe sa čoraz častejšie z médií dozvedáme o deťoch, ktoré sú doma vystavované násiliu. Týranie, zneužívanie a zanedbávanie detí je závažný celospoločenský problém, ktorý si vyžaduje komplexný prístup a aktívnu účasť všetkých zainteresovaných strán. Problém týrania dieťaťa nie je nový, sprevádza ľudstvo prakticky od začiatku jeho existencie. V histórii ľudskej spoločnosti sa stretávame s rôznymi formami týrania a zneužívania dieťaťa, ako napríklad predávanie detí do otroctva, zabíjanie handikepovaných detí, ktoré boli príťažou pre rodinu i spoločnosť, či zbavovanie sa nechcených detí. Vlčková (2001) uvádza, že jeho existencia bola ovplyvnená tým, že dieťa bolo všeobecne považované za vlastníctvo rodičov, s ktorým mohli ľubovoľne nakladať.

Ak chceme týmto obetiam pomôcť, je potrebné poznať základné formy, prejavy a následky týrania, zanedbávania a zneužívania. Sociálni pracovníci zohrávajú kľúčovú úlohu v identifikácii, ochrane a pomoci týraným deťom. Tento článok sa zameriava na postup sociálneho pracovníka v prípadoch týraného dieťaťa, s cieľom poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku.

Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (CAN)

Na označenie všetkých foriem týrania dieťaťa Zdravotná komisia Rady Európy od začiatku 90. rokov využíva pojem Child Abuse and Neglect (CAN). Rozumie sa ním úmyselné, zlé, kruté, priamo neľudské zaobchádzanie s dieťaťom, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje jeho telesné i duševné zdravie. Skratka CAN nachádza uplatnenie aj v domácej literatúre. Popri nej sa však používa aj slovenský jazykový ekvivalent - týrané, zneužívané a zanedbávané dieťa.

Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa je súbor nepriaznivých príznakov v najrôznejších oblastiach stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v spoločnosti, predovšetkým v rodine. Tieto príznaky sú výsledkom väčšinou úmyselného ubližovania dieťaťu, spôsobeného alebo pôsobeného najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne rodičmi. Najzávažnejšou podobou týchto príznakov je usmrtenie dieťaťa. CAN syndróm má rôzne prejavy a formy, a preto jednou z úloh sociálneho poradcu je poznať všetky príznaky, ktoré indikujú poškodzovanie ľudskej dôstojnosti.

Formy týrania detí

Pojem CAN zahŕňa rôzne formy týrania, medzi ktoré patria:

• Telesné týranie: Spôsobenie telesného ublíženia dieťaťu alebo nezabránenie ublíženiu či utrpeniu dieťaťa. Týranie predstavuje rozsiahlu škálu emocionálneho, fyzického a sexuálneho zaobchádzania jedného člena rodiny proti inému členovi.
• Pohlavné týranie: Nepatričné vystavovanie dieťaťa pohlavnému kontaktu, činnosti alebo správaniu. Zahŕňa akékoľvek sexuálne aktivity s dieťaťom, na ktorých dieťa nie je schopné dobrovoľne a vedome participovať.
• Citové týranie (vydieranie): Správanie, ktoré má negatívny vplyv na citový vývoj dieťaťa a na vývoj jeho správania. Prejavuje sa ponižovaním, zosmiešňovaním, zastrašovaním, izolovaním dieťaťa a inými formami verbálneho a emocionálneho násilia. Patrí sem napríklad verbálne útoky na sebavedomie dieťaťa, ponižovanie, zahanbovanie, zavrhovanie, obmedzovanie, odopieranie emocionálnej podpory, vyvolávanie situácií neustáleho strachu či ohrozenia.
• Zanedbávanie: Akýkoľvek nedostatok starostlivosti, ktorý spôsobuje vážne narušenie vývoja dieťaťa alebo ohrozuje dieťa. Zahŕňa nezabezpečenie základných potrieb dieťaťa, ako sú strava, ošatenie, hygiena, zdravotná starostlivosť a vzdelanie.
• Systémové týranie - druhotné ponižovanie: Týranie, ktoré je spôsobené systémom, ktorý bol založený na pomoc a ochranu detí a ich rodín.

Medzi ďalšie špecifické formy týrania patria sekundárna viktimizácia, organizované zneužívanie, sexuálny turizmus a Münchhausenov syndróm by proxy (v zastúpení). Tieto formy týrania môžu viesť k rôznym následkom u dieťaťa, ako sú napríklad pocity viny alebo chronické utiekanie z domova. Zneužívanie, týranie a zanedbávanie detí má zničujúce následky na emocionálny a fyzický vývoj dieťaťa.

Prejavy týrania detí

Týrané deti môžu vykazovať rôzne fyzické, psychické a behaviorálne prejavy, ktoré môžu byť indikátorom týrania:

• Nevysvetliteľné zranenia (modriny, zlomeniny, popáleniny).
• Strach z dospelých, najmä z rodičov.
• Úzkosť, depresia, pocity viny.
• Poruchy spánku a stravovania.
• Problémy so správaním (agresivita, utiahnutosť).
• Chronické utiekanie z domova.
• Nízke sebavedomie.
• Regresívne správanie (napr. pomočovanie).

Rola sociálneho pracovníka v prevencii a riešení syndrómu CAN

Sociálna práca predstavuje významné miesto pri práci s deťmi trpiacimi príznakmi syndrómu CAN. Tieto deti sú totiž jednou z cieľových skupín, ktorým sa sociálna práca venuje a ktorým sa snaží pomôcť, pričom čerpá poznatky aj z iných vedných disciplín. Ide o pomáhajúcu profesiu, ktorá je významnou súčasťou pomoci smerujúcej k obnove pôvodného stavu. Pomoc pri týraní a zneužívaní dieťaťa nie je jednoduchý a jednorazový akt.

Petr (2010, s. 219) hovorí, že: „sociálny pracovník je nevyhnutnou osobou pri obetiach postihnutých CAN syndrómom. Jeho úlohou je určiť, potvrdiť a najmä zaistiť bezpečnosť dieťaťa, ktoré bolo týrané, zanedbávané alebo zneužívané.“ Sociálny poradca v prípadoch týrania, zneužívania alebo zanedbávania detí pôsobí ako tretia strana, ktorá sa snaží porozumieť klientom na všetkých úrovniach. Vždy háji záujmy obete a snaží sa prijímať také opatrenia na podporu, aby dieťaťu umožnil eliminovať všetky negatívne vplyvy a dopady na jeho psychický a fyzický vývoj. Pre obete CAN syndrómu vytvára určitý systém ochrany, ktorý je aktivovaný proti významnému poškodeniu ich emocionálneho vývoja. Sociálny poradca v prípadoch týrania, zneužívania alebo zanedbávania detí pôsobí ako tretia strana, ktorá sa snaží porozumieť klientom na všetkých úrovniach. Vždy háji záujmy obete a snaží sa prijímať také opatrenia na podporu, aby dieťaťu umožnilo eliminovať všetky negatívne vplyvy a dopady na jeho psychický a fyzický vývoj. Pre obete CAN syndrómu vytvára určitý systém ochrany, ktorý je aktivovaný proti významnému poškodeniu ich emocionálneho vývoja. Pre sociálneho pracovníka je prioritou duševné zdravie dieťaťa a jeho nasledujúci vývoj. Sociálny poradca sa neustále snaží týraným a zanedbávaným deťom pomáhať prekonať tento sociálny problém. Pracuje priamo s jednotlivcom, ale snaží sa do pomoci zahrnúť i rodinu.

Postup sociálneho pracovníka

Úlohy sociálneho pracovníka možno rozdeliť do niekoľkých oblastí:

1. Identifikácia týrania

Identifikácia týrania predstavuje veľmi zložitú a náročnú činnosť zabezpečovanú hlásením alebo cieľavedomým vyhľadávaním. Sociálny pracovník môže získať informácie o týraní dieťaťa z rôznych zdrojov:

• Hlásenia od učiteľov: Učitelia materských škôl a učitelia pôsobiaci na 1. stupni základných škôl sú často prvými, ktorí si všimnú podozrivé správanie alebo zranenia dieťaťa.
• Hlásenia od zdravotníckych pracovníkov: Lekári, sestry a iní zdravotnícki pracovníci môžu identifikovať zranenia, ktoré nezodpovedajú vysvetleniu rodičov.
• Hlásenia od susedov, príbuzných alebo známych: Ľudia, ktorí majú kontakt s rodinou, si môžu všimnúť podozrivé správanie alebo počuť hádky a krik.
• Vlastné vyhľadávanie: Sociálny pracovník aktívne vyhľadáva rodiny s maloletými deťmi žijúce v nepriaznivých rodinných pomeroch, deti, voči ktorým si rodičia neplnia rodičovské povinnosti alebo ohrozujú či narúšajú ich výchovu.

Podozrenie z týrania, zneužívania alebo zanedbávania dieťaťa je možné anonymne nahlásiť na bezplatnú linku Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny 0800 191 222. Všeobecne si verejnosť viac všíma život ľudí okolo. Pre intervenciu orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je potrebné dieťa identifikovať. Dôležité je spomenúť, že sociálnym úradom pribúda podnetov, ktoré oznamujú hrubé zanedbávanie starostlivosti o deti, prípadne jeho týranie. Najviac prípadov sa týka záškoláctva, narastá počet priestupkových konaní, najmä v oblasti drobných krádeží u mladistvých aj u detí. Z hľadiska starostlivosti o dieťa prevažujú prípady problematických situácií ohľadom úpravy a realizácie styku rodiča s dieťaťom, ktoré bolo zverené do starostlivosti druhého rodiča. Nárast podnetov súvisí aj s vyšším záujmom verejnosti, ale najmä s osvetou. A prípad Lucky možno viac zmobilizoval aj zdravotníctvo, lekárov. Všetky podnety sa preverujú, ale našťastie, prevažná väčšina je nepotvrdená.

2. Posúdenie situácie

Po získaní informácií o možnom týraní dieťaťa sociálny pracovník vykoná posúdenie situácie. Ide o komplexný proces, ktorý zahŕňa:

• Rozhovor s dieťaťom: Sociálny pracovník sa snaží získať informácie od dieťaťa o jeho situácii v rodine, o jeho pocitoch a skúsenostiach. Rozhovor musí byť vedený citlivo a s ohľadom na vek a psychický stav dieťaťa. Horšie je to v prípadoch malých detí, ktoré ešte nechodia do školy.
• Rozhovor s rodičmi (zákonnými zástupcami): Sociálny pracovník sa snaží získať informácie od rodičov o ich situácii, o ich výchovných postupoch a o ich vzťahu k dieťaťu. Ak nemôžeme byť v domácnosti spolu s jej členmi, aby sme zistili to, čo potrebujeme, treba domácnosť opustiť a využiť ďalšie prostriedky, ktoré máme, aby sme sa k dieťaťu a informáciám dostali. Vtedy si predvolávame rodičov na úrad.
• Návšteva v rodine: Sociálny pracovník navštívi rodinu v jej prirodzenom prostredí, aby získal objektívny pohľad na životné podmienky dieťaťa. Pred každým vykonaním svojho oprávnenia sa musí pracovník preukázať písomným poverením orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Na každý vstup do obydlia však potrebujú pracovníci súhlas osoby, ktorá obýva túto nehnuteľnosť a stará sa o dieťa. Ak by ste takémuto pracovníkovi odmietli vstup do obydlia, môže súd povoliť vstup do Vášho obydlia za účelom preverenia stavu dieťaťa. Súčinnosť a asistenciu pracovníkovi v takomto prípade poskytuje príslušník Policajného zboru SR. Sociálni pracovníci nechodia do rodín za asistencie príslušníkov polície, ale táto možnosť tu je a niekedy ju aj využívame.
• Konzultácia s odborníkmi: V prípade potreby sociálny pracovník konzultuje s ďalšími odborníkmi, ako sú psychológovia, psychiatri, pediatri, právnici a pedagógovia. Pri odobratí takéhoto dieťaťa z rodiny môže vzniknúť množstvo problémov, ktoré sa dotýkajú zvládnutia sociálnych zmien.

Na mieste, priamo v teréne, sociálni pracovníci hovoria s dieťaťom, rodičmi, ďalšími prítomnými. Ak je podozrenie na týranie dieťaťa, sociálny pracovník robí kroky na izoláciu agresora od dieťaťa a zabezpečenie bezpečného prostredia pre dieťa a odbornej pomoci. Ak ide o zanedbávanie starostlivosti o deti, nastupuje fáza dôkladného zisťovania, overovania informácií, konzultácie s odborníkmi, pediatrami, školskými zariadeniami, kontaktovanie samosprávy, zisťujú sa informácie o rodine, aké skúsenosti s rodinou má samospráva. Treba zistiť, v akej situácii bola rodina v minulosti a teraz a aký by mohol byť ďalší vývoj. Priebežne sa sleduje situácia v rodinnom prostredí, rodinu navštevujeme. Robia sa pohovory s deťmi, dospelými, poskytuje sa odborné poradenstvo. Zvažuje sa, vyhodnocuje, aké sú možnosti a záujem rodiny aktívne riešiť situáciu. Spolu s ďalšími subjektmi, najmä so samosprávami, sa plánuje ďalšia práca s rodinou. Zisťujú sa bytové podmienky, hygienické podmienky, ekonomická a sociálna situácia rodiny, aký je príjem rodiny, aké sú vzťahy a komunikácia medzi jednotlivými členmi rodiny. Ak zistíme problémy, poskytujeme poradenstvo. Tam, kde je zlá ekonomická situácia, zvyčajne trpí aj hygiena, nielen osobná, ale aj hygiena ošatenia, môže sa tiež vyskytovať ohrozenie výživy, keď dieťa je len na suchej strave.

Sociálni pracovníci často zvažujú, kde je hranica ohrozenia zdravého vývoja dieťaťa. Ak má dieťa jedny topánky a sveter, ale rodičia ho ľúbia, v rodine sú dobré vzťahy, dieťa je najedené, rodičia sa usilujú zabezpečiť ho v rámci možností, chudoba nie je dôvodom na vyňatie dieťaťa z rodinného prostredia. Nemôžeme všetky deti z ekonomicky slabých rodín vziať a dávať do detských domovov. Sociálny pracovník musí na návštevách zistiť a odpozorovať, či rodič deti miluje, či sú tam silné väzby - aj keď jedia veľmi skromne, nehladujú a je záujem starať sa o dieťa. Aj v rodine, kde ekonomická situácia nemusí byť zlá, sa môže vyskytovať alkoholizmus či psychiatrické ochorenie. V rodine môže byť aj typický agresor. Fyzické týranie sa dá odhaliť na základe znakov na tele, lekárskej správy. Stopy po fyzickom násilí môžu vidieť učitelia, príbuzní, priatelia. Horšie je psychické týranie a pohlavné zneužívanie. Tam treba aktívnu spoluprácu obete, dieťaťa. Niektoré deti to vedia skrývať, nehovoria o tom. V takých prípadoch úzko spolupracujeme s lekármi, odborníkmi, psychológmi.

3. Plánovanie a realizácia pomoci

Na základe posúdenia situácie sociálny pracovník vypracuje plán pomoci pre týrané dieťa a jeho rodinu. Plán pomoci môže zahŕňať:

• Poskytnutie psychologickej a sociálnej podpory dieťaťu: Dieťa potrebuje pomoc pri spracovaní traumatických zážitkov a pri obnove jeho psychickej pohody.
• Poskytnutie poradenstva a terapie rodičom: Rodičia potrebujú pomoc pri riešení ich problémov, ktoré viedli k týraniu dieťaťa.
• Zabezpečenie bezpečného prostredia pre dieťa: Ak je dieťa v ohrození, sociálny pracovník zabezpečí jeho umiestnenie do bezpečného prostredia, napríklad do detského domova, krízového centra alebo náhradnej rodiny. Sociálni pracovníci môžu v záujme ochrany života a zdravia umiestniť dieťa do domova alebo krízového strediska aj bez zabezpečovania nutných dokladov. Stačí, že je podaný na súd návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktoré má byť súdom vydané do 24 hodín. Robí sa tak v prípadoch, keď ide o dieťa, na ktorom bolo páchané násilie, bolo hladné, smädné, unavené.
• Spolupráca s ďalšími inštitúciami: Sociálny pracovník spolupracuje s políciou, súdom, školou a ďalšími inštitúciami, ktoré môžu pomôcť pri ochrane dieťaťa. V nadväznosti na pomoc spolupracuje aj s komunitami a organizáciami, ktoré sa zaoberajú týranými, zanedbávanými a zneužívanými deťmi. Tu im pomáhajú prekonať všetky emocionálne, ale aj fyzické problémy, ktorým boli vystavené.

4. Preventívna činnosť

Okrem priamej práce s týranými deťmi a ich rodinami sa sociálny pracovník venuje aj preventívnej činnosti. Cieľom preventívnej činnosti je predchádzať týraniu detí a znižovať jeho výskyt. Skúsenosti so syndrómom CAN jednoznačne ukazujú, že prevencia je základným prostriedkom boja proti tomuto javu. Je to najúčinnejší a súčasne aj najlacnejší prostriedok predchádzania i riešenia tohto javu. Prevencia je tým účinnejšia, čím je skôr uskutočňovaná.

Rozlišujeme tri stupne prevencie:

• Primárna prevencia: Zameraná na predchádzanie vzniku týrania. Zahŕňa podporovanie výchovy a vzdelávania o právach detí, podporu rodín a zvyšovanie povedomia o problematike týrania detí. Predstavuje veľmi rozsiahlu oblasť spoločenskej praxe. Sociálny pracovník sa v rámci tejto činnosti venuje napríklad vyhľadávacej činnosti, pri ktorej vyhľadáva rodiny s maloletými deťmi žijúce v nepriaznivých rodinných pomeroch, deti, voči ktorým si rodičia neplnia rodičovské povinnosti alebo ich ohrozujú či narúšajú ich výchovu. Jeho úlohou je poskytnúť a zabezpečiť poradenskú alebo terapeutickú pomoc rodičom prejavujúcim sa agresívnym spôsobom voči deťom, prípadne rodičom neschopným adekvátne vykonávať rodičovské povinnosti. Jeho včasný zásah do patologickej rodiny je jednou z možností ako predísť závažným zdravotným poškodeniam dieťaťa (Hroncová, 2006).
• Sekundárna prevencia: Zameraná na rodiny, v ktorých došlo alebo dochádza k týraniu, zanedbávaniu alebo zneužívaniu. Cieľom je identifikovať rizikové rodiny a poskytnúť im včasnú pomoc a podporu. Úspech sekundárnej prevencie závisí od toho, či bol u rizikových rodín úspešne identifikovaný výsledok za pomoci poskytovaných primárnych služieb sociálnym pracovníkom (O´Brian, Ling, Rhind, 1997).
• Terciárna prevencia: Zameraná na zamedzenie ďalšiemu násiliu alebo zneužívaniu dieťaťa. Sociálny pracovník má v tejto oblasti tiež významnú úlohu. Jeho zámerom je zabezpečiť, aby sa násilie neopakovalo a aby dieťa nebolo ďalej poškodzované. Do terapie a rehabilitácie je možné zahrnúť aj celú rodinu, ak je to v záujme dieťaťa. Ak je to možné, je potrebné do tohto procesu zahrnúť aj školu a ďalších odborníkov. Posúdenie situácie ohrozeného dieťaťa je zložitou a náročnou záležitosťou. Ide o komplexný problém, pri ktorom sa sociálny pracovník nezaobíde bez pomoci a spolupráce ďalších odborníkov (Hroncová, 2006). Mnohokrát potrebuje zapojiť do posudzovania ďalších odborníkov - neurológa, detského psychiatra, špeciálneho pedagóga, foniatra, logopéda, právnika. Sociálny pracovník by sa mal predovšetkým ujať úlohy koordinátora a jeho úlohou by malo byť zostavenie tímu potrebného k riešeniu každého jedného prípadu (Matoušek, 2003). Jeho úlohou je naplánovať, organizovať postup šetrenia a koordinovať prácu jednotlivých odborníkov (Hroncová, 2006).

5. Právna ochrana dieťaťa

Sociálny pracovník má v kompetencii aj právnu ochranu dieťaťa. Balogová, Gerka, Aleša (2002) uvádzajú niekoľko zdrojov sociálnej práce zaoberajúcich sa ochranou a pomocou ohrozeným deťom:

• Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele č.305/2005 Z. z.
• Zákon o rodine č.36/2005 Z. z.
• Zákon o sociálnych službách č.448/2008 Z. z.
• Trestný zákon č.300/2005 Z. z.

V prípade potreby môže sociálny pracovník:

• Uložiť výchovné opatrenia: Napomenutie, dohľad, obmedzenie.
• Navrhnúť nariadenie ústavnej výchovy súdom: V prípade, že je dieťa vážne ohrozené a nie je možné zabezpečiť jeho ochranu iným spôsobom.
• Rozhodnúť o okamžitom umiestnení dieťaťa do azylového prostredia alebo do náhradnej výchovy: V naliehavých a akútnych prípadoch, keď si to záujem dieťaťa vyžaduje.
• Zastupovať maloleté deti ako súdom ustanovený kolízny opatrovník: Vo veciach výchovy a výživy v súdnom konaní, v konaní o rozvode manželstva, o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, o určení či zapretí otcovstva, nariadení či zrušení ústavnej výchovy, výchovného opatrenia a pod.

V súdnom konaní má sociálny pracovník postavenie účastníka konania a preto môže podávať návrhy na doplnenie dokazovania a má právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu.

Metódy práce sociálneho pracovníka

Ťažiskom činnosti sociálneho pracovníka je najmä individuálna sociálna práca (prípadová práca), častou je aj skupinová práca a práca v obci, regióne (regionálna práca).

• Prípadová práca (Case Work): Má individuálny charakter. Jej cieľom je určenie psychosociálnej diagnózy, nápravných opatrení a spôsobov terapie a súčasne pomôcť týranému dieťaťu zbaviť sa strachu, osvojiť si nové role a vedomie svojho práva nebyť týraným a zneužívaným. Sociálny pracovník sa priamo podieľa na riešení problému týrania a zneužívania dieťaťa. Jeho miesto a úloha je nezastupiteľná nielen pri vypracovaní sociálnej anamnézy objektívne zachytávajúcej celý doterajší vývoj dieťaťa a jeho rodičov, ale aj pri vypracovaní sociálnej diagnózy, hodnotiacej aktuálnu situáciu dieťaťa, stav jeho telesného, duševného i sociálneho zdravia, charakter rodiny a rodinného života, štruktúry rodiny, jeho stabilitu, charakter osobnosti rodičov, charakter ich vzájomných vzťahov vôbec a vo vzťahu k dieťaťu zvlášť. Pre vypracovanie sociálnej diagnózy sociálny pracovník využíva širokú škálu diagnostických metód, predovšetkým diagnostický rozhovor, diagnostické pozorovanie ako aj ďalšie poznatky získané z návštevy priamo v rodine.
• Skupinová práca (Group Work): Má kolektívny charakter, tzn. že sociálny pracovník pracuje so skupinou, ktorá už existuje alebo ktorá bola účelovo vytvorená. Cieľom jeho činnosti je dosiahnuť vyjadrenie emócií a negatívnych skúseností jednotlivých členov a ich spracovanie ako predpokladu optimálneho vývoja každého jedinca.
• Regionálna sociálna práca (Community Work): Predstavuje komplex činností a sociálnych opatrení zameraných na pozitívne ovplyvňovanie sociálneho prostredia. Obsahuje tak koncepčnú činnosť, ako aj činnosť investičnú, výchovnú, zameranú najmä na výchovu k zodpovednému rodičovstvu, na boj proti alkoholizmu a drogám (Vlčková, 2001).

Nárast podnetov a štatistiky

To, že ide o vysoko aktuálny problém naznačuje aj Tabuľka 1, ktorá zobrazuje štatistiku detí, ktorým bola poskytnutá pomoc z dôvodu týrania, sexuálneho zneužívania a šikanovania, zverejnená Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny vo svojej Správe o sociálnej situácii obyvateľstva SR za rok 2014.

Tabuľka 1: Štatistika detí, ktorým bola poskytnutá pomoc z dôvodu týrania, sexuálneho zneužívania a šikanovania (SR, 2014)

Podľa tejto štatistiky boli za daný rok vykonané opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pre 424 detí, ktoré boli obeťami týrania, zneužívania alebo šikanovania.

Príklady z praxe

Organizácia Križovatky prevádzkuje azylový dom Emauzy v Holíči a azylové centrum Betánia v Malackách, ktoré poskytujú útočisko ženám a deťom, ktoré zažili domáce násilie. V týchto zariadeniach nájde pomoc 82 klientov, z toho 62 miest je určených pre týrané ženy s deťmi. Okrem strechy nad hlavou poskytujú sociálne poradenstvo, zabezpečujú návštevy u špecializovaných odborníkov (psychológ, psychiater, právnik) a zabezpečujú základné životné potreby ako potraviny, oblečenie a školské potreby pre deti. Organizácia sa snaží o to, aby sa život v domoch čo najviac podobal normálnemu životu, vrátane tvorivých dielní, výletov a osláv sviatkov.

Ďalším príkladom je terénna sociálna práca v Krupine, ktorá funguje od roku 2009 a od roku 2016 ako národný projekt. V meste pôsobí jedna terénna sociálna pracovníčka a jedna terénna pracovníčka, ktoré pracujú priamo tam, kde klienti žijú - na ulici, v rodinách, v zariadeniach či úradoch. Svoje aktivity zameriavajú na aktuálne potreby klientov a spolupracujú s ďalšími inštitúciami a organizáciami.

Práca sociálneho pracovníka v kontexte syndrómu CAN je náročná a zodpovedná. Vyžaduje si nielen odborné vedomosti a zručnosti, ale aj empatiu, trpezlivosť a silné etické zásady. Sociálni pracovníci sú dostatočne vybavení schopnosťou a zručnosťou komunikovať aj s rizikovým klientom, aj s klientom, ktorý je agresívny. V takomto prípade nesie zodpovednosť každý sám. Rozhodujeme o životoch - o deťoch i rodičoch. Všeobecne sa hovorí, že je ich málo. Odborníkov máme, ale potrebujeme ich viac.

tags: #socialny #pracovnik #a #tyrane #dieta #vzor