Sociálna práca je činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín a komunít vznikajúce z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií, s cieľom zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí.
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako činnosť, ktorá podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch a zlepšovanie života ľudí prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia, pričom sa opiera o vedecké poznatky o ľudskom správaní a sociálnom systéme.
Sociálna práca je multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a je teoreticky zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín, komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb.
V našich podmienkach je sociálna práca vnímaná ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbe adekvátnej formy sociálnej pomoci a sledovaní jej účinnosti. Základným cieľom je pomoc k svojpomoci.
Charakteristika sociálnej práce
Súčasná sociálna práca má niekoľko charakteristických znakov:
- Verejný charakter: Je dostupná pre všetkých občanov, ktorí o nej vedia a v prípade potreby môžu navštíviť inštitúcie sociálnej práce.
- Inštitucionálna forma: Na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávy), ako dôkaz pre garantovaných poskytovaných služieb pre klientov a mimovládne inštitúcie nahrádzajú tieto chýbajúce sociálne služby.
- Preventívny charakter: Sociálna práca sa zameriava na prevenciu a nápravu. Prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti (drogy, alkohol, tabakizmus, AIDS,…).
- Pluralita zdrojov: Využíva všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce, zo štátnych, medzinárodných, nadačných, ale i súkromných zdrojov.
- Úzky vzťah medzi teóriou a praxou: Prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny. Teória sociálnej práce pomáha lepšie pripraviť profesionálov - sociálnych pracovníkov, čím skvalitňuje prax sociálnej práce pre riešenie sociálnych problémov klientov.
- Premenlivý charakter: Je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém. Charakter sociálnych problémov a spôsob ich možného riešenia úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.
Sociálna práca sa vyvinula z represívne orientovaného prístupu zameraného na odstraňovanie a nápravu nežiaduceho vývoja na preventívne aktivity, ktoré majú za cieľ predchádzať nežiaducemu vývoju v spoločnosti.
Úloha sociálneho pracovníka v prevencii
Jednou z dôležitých úloh sociálnych pracovníkov je predchádzať, prípadne zabrániť ďalšiemu prehlbovaniu narastajúcich sociálnych problémov prostredníctvom sociálnej prevencie. V zahraničí má sociálna činnosť v školách viacročnú tradíciu. Rozšírená je najmä v USA, kde školský sociálny pracovník existuje vyše 100 rokov.
Na Slovensku nie je oficiálne zavedená do praxe disciplína akou je školská sociálna práca, je cieľom poukázať na dôvody, prečo vytvoriť priestor pre profesiu školského sociálneho pracovníka, ktorý by pre dieťa, resp. rodiča predstavoval prvý kontakt v riešení ich problémov v škole. Snahou základných škôl je v posledných rokoch zaviesť profesiu tohto pracovníka do praxe.
Profesia sociálneho pedagóga sa zaraďuje medzi pomáhajúce, ich rozvoj odporúčala OECD v transformujúcich sa štátoch už v roku 1994 pre prudký nárast spoločensky nežiaducich a sociálno-patologických javov. Na Slovensku patrí sociálny pedagóg medzi zložky systému výchovného poradenstva a prevencie a jeho pôsobenie v školách je legislatívne umožnené od roku 2008. V zmysle zákona č. 245/2008 Z. z. Ďalšie odborné činnosti sociálneho pedagóga konkretizuje zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch.
Medzi kompetencie sociálneho pedagóga odborníci zaraďujú kompetenciu prevencie, poradenstva, prevýchovy, manažmentu a edukačnú kompetenciu. Najvýznamnejšou činnosťou sociálneho pedagóga v škole je prevencia sociálno-patologických javov.
Sociálno-patologické javy v škole existujú už dlho. Sú potláčané niekedy menej, inokedy viac. Pod vplyvom rozvoja spoločnosti niektoré z týchto javov vystupujú do popredia výraznejšie, iné menej výrazne. V súčasnosti neexistuje škola, kde by sa drogy, šikanovanie, záškoláctvo, násilie a iné nevyskytli v akejkoľvek forme. Tento nárast v existencii by sa dal pripísať nedostatočnej pozornosti rodičov týkajúcej sa výchovy svojich detí, malému množstvu voľnočasových aktivít, ktoré deti navštevujú, ale aj poklesom autority učiteľov v školách.
V škole sociálny pedagóg spolupracuje s pedagogickými zamestnancami, koordinátorom prevencie, výchovným poradcom, školským psychológom. Vzhľadom na to, že špecializované činnosti - výchovné poradenstvo, kariérové poradenstvo, koordináciu prevencie môže podľa § 33 zákona č. 317/2009 Z. z. vykonávať aj odborný zamestnanec, považujeme za vhodné, aby preventívnu činnosť v škole koordinoval a zabezpečoval sociálny pedagóg, pretože vykonáva odborné činnosti v prevencii, intervencii a poradenstve.
Keďže v školách v súčasnosti pôsobí iba malý počet sociálnych pedagógov, uvedené špecializované činnosti vykonávajú pedagogickí zamestnanci, prípadne školský psychológ, ktorý čiastočne nahrádza sociálneho pedagóga. Hoci náplň práce sociálneho pedagóga a školského psychológa sa môžu v praxi prelínať, v zákone č. 317/2009 Z. z. sú odlišnosti v ich činnosti explicitne naznačené. Je nevyhnutné, aby prevenciu vykonával niekto, kto je odborne pripravený v otázkach prevencie a využíval v dôsledku metodického usmerňovania účinné stratégie na dosiahnutie preventívnej práce. Tu sa otvára ideálny priestor pre funkciu koordinátora takejto prevencie realizovanej školským sociálnym pracovníkom v školách, ktorá je potom vysoko efektívna v tom zmysle, že ide o pracovníka, ktorý je odborne erudovaný v oblasti vedomostí o sociálne-patologických javoch.
Sociálno-pedagogická prevencia predstavuje koncepčné, vedecky podložené, zámerné, cieľavedomé, systematické, plánovité a koordinované pôsobenie na potenciálne alebo reálne príčiny a podmienky sociálno-výchovných problémov, porúch správania, sociálno-patologických javov s cieľom odstrániť ich, alebo ich sčasti eliminovať, prípadne obmedziť ich negatívne symptómy a paralelne podporovať vytváranie priaznivých prospoločenských podmienok pre intaktný a bio-psycho-sociálny a duchovný vývin jednotlivca. Preventívna činnosť sa považuje za ťažiskovú náplň činnosti sociálneho pedagóga.
V školskom prostredí sociálny pedagóg zameriava svoju činnosť predovšetkým na primárnu prevenciu, počas ktorej realizuje jednorazové aktivity, krátkodobé a dlhodobé programy zamerané na predchádzanie vzniku sociálno-patologických javov.
Počas praxe sa zistilo, že do popredia vstupuje otázka integrácie jednotlivých žiakov, či už ide o zdravotne postihnutých alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vyučovacími potrebami, pričom je nevyhnutná spolupráca špeciálneho pedagóga, resp. liečebného pedagóga so sociálnym pracovníkom v škole. Tento je nápomocný v integrácii, a to nielen pri zabezpečovaní osobnej asistencie, ale aj v začleňovaní žiaka do kolektívu a poskytovaním poradenstva.
Poradenské zariadenia a školský sociálny pracovník sa v systéme prevencie aj v budúcnosti opierajú o päť základných bodov. Podľa školského zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní §2, ods. p definuje sociálne znevýhodnené prostredie ako prostredie, o ktorom hovoríme vtedy, ak sociálne, rodinné, ekonomické a kultúrne podmienky nedostatočne podnecujú rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností človeka. Ide o prostredie, ktoré neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti.
Školský zákon, konkrétne § 107 definuje výchovu a vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorá sa uskutočňuje v školách podľa tohto zákona s využitím špecifických metód a foriem.
Je veľmi ťažké definovať a špecifikovať pojem čo je to sociálne znevýhodnené prostredie. Je to prostredie, ktoré vzhľadom na sociálne a jazykové podmienky nedostatočne stimuluje rozvoj mentálnych, vôľových a emocionálnych vlastností jednotlivca, nepodporuje jeho efektívnu socializáciu a neposkytuje dostatok primeraných podnetov pre rozvoj osobnosti. Sem patrí aj nedostatočné vzdelanie rodičov, príp. sociálna exklúzia.
Školský sociálny pracovník je odborník, ktorý pôsobí priamo v prostredí školy, dostatočne dobre pozná školské prostredie (jeho klímu), pozná problémy, s ktorými sa stretávajú nielen žiaci a ich rodičia, ale aj pedagogickí a iní zamestnanci školy. Nie je to učiteľ, ktorý by žiakov známkoval, hodnotil apod. Nedáva im domáce úlohy ani iné povinnosti. Na škole je preto, aby sa venoval tým žiakom, ktorí majú problémy. Problémy pritom sociálny pracovník pokladá za normálnu, teda bežnú vec. Hlavne je v škole preto, aby deťom, mládeži a im rodinám s problémami pomohol.
Svojimi pracovnými aktivitami a úlohami tak môže pôsobiť na vnímanie školy jej žiakmi. Spolu s ostatnými (učiteľmi, žiakmi, rodičmi ap.) sa pokúša vytvárať v škole priateľskú atmosféru a tým znižovať výskyt takých javov akými sú záškoláctvo, agresivita, šikanovanie atď. V praxi sa osvedčilo, že školský sociálny pracovník je aj možnosť, ako robiť kvalitnú sociálnu prevenciu zameranú na rozvoj správneho vzťahu k vlastnému vzdelávaniu, ku škole, ale aj k sebe samému a svojmu okoliu.
Škola má len dotvárať celý výchovný proces, ktorým dieťa prechádza. Ak na niektorom stupni výchovy niečo zlyhá, nie je v silách samotnej školy a školského prostredia, aby tento článok doplnili, prípadne adekvátne nahradili. Vo väčšine prípadov, keď má dieťa problém, je učiteľ na poslednom mieste, ktorý si tento problém všimne, nie že by nemal záujem, ale je zavalený prácou, ktorá neznesie odklad. Hlavne v dnešnej dobe reforiem školstva máme pocit, že žiak je až na poslednom mieste čo sa týka reformy.
Najprv sa musí učiteľ popasovať s papierovou byrokraciou, ktorá na neho čaká a potom azda, pokiaľ učiteľ ešte vládze, je tu žiak, ktorý má problém. Ale na rovinu, je učiteľ ten správny, fundovaný odborník, ktorý vie prípadný problém žiaka riešiť? Všetka česť učiteľom, ale nemyslíme si, že sú odborníci v oblasti školskej sociálnej práci.
V školskom prostredí je dôležité dôsledne riešiť i menej závažné problémy v správaní žiakov, pretože ich prehliadanie či podceňovanie môže viesť u žiakov k závažnejším formám správania. Považujme za vhodné, aby sociálny pedagóg v školách zastával funkciu koordinátora prevencie sociálno-patologických javov.
Sociálny pracovník a jeho roly v prevencii
Sociálny pracovník v praxi preberá nasledovné roly: sprostredkovateľ, prípadový manažér, učiteľ, tréner, mediátor, zmocnenec, terapeut, poradca, advokát a pod. Medzi najrozšírenejšie profesionálne roly pri poskytovaní sociálnej pomoci zaraďujeme rolu terapeutickú (individuálna, rodinná, skupinová terapia), poradenskú (bazálne, odborné a špeciálne poradenstvo), trénersku - edukátorsku (vzdelávanie a poradenstvo), sprostredkovateľskú (broker), advokátsku (obhajovanie práv klienta a zabezpečovanie služieb), konzultantskú.
Sociálny pracovník sa riadi na základe Etického kódexu sociálneho pracovníka. Odpovedá na základné otázky: aký má byť soc. pracovník, akými vlastnosťami má disponovať, čo z osobnostnej výbavy pokladáme za najdôležitejšie, aké úlohy na seba preberá.
Osobnostná výbava sociálneho pracovníka
- Spravodlivosť
- Zodpovednosť
- Morálna bezúhonnosť
- Dôveryhodnosť
- Slušnosť a úcta
- Zdvorilosť
- Rešpektovanie súkromia
Profesionálna výbava (kompetencie) sociálneho pracovníka:
- Schopnosť inštrumentalizácie
- Schopnosť komunikovať a kooperovať
- Iniciovať klienta k spolupráci
- Podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti
Sociálny pracovník úzko spolupracuje s asistentom sociálnej práce a koordinuje procesy vyhľadávania a motivovania klientov, posudzuje ich životnú situáciu, určuje mieru ohrozenia dieťaťa a jeho rodiny, riadi prijímacie a adaptačné procesy klientov do rôznych sociálnych programov a podieľa sa na zabezpečovaní komplexnej starostlivosti.
Typy a formy pomoci
V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu: objasňovanie, presvedčovanie, dozor.
Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci: sprevádzanie, vzdelávanie (návody a poučenie), poradenstvo, terapia.
Pri poskytovaní pomoci môžeme rozlíšiť tri formy:
- Individuálnu, dobrovoľnú pomoc orientovanú na aktuálnu pomoc.
- Sociálnu politiku štátu prostredníctvom práva a financií má preventívny charakter.
- Služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie, čo odzrkadľujú tri najzákladnejšie starostlivosti o jednotlivca.
Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na:
- Horizontálnu (zdravotná, hospodársko-materiálna, psychologická, sociálna).
- Vertikálnu (pomoc jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti a globálnemu svetovému spoločenstvu).
V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:
- Primárna pomoc: samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
- Sekundárna pomoc: aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
- Terciárna pomoc: dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.
Sociálna diagnostika a sociálny problém
Diagnóza vyjadruje pomenovanie choroby prostredníctvom jej symptómov. Je výsledok špecifickej činnosti sociálneho pracovníka, ktorý je zameraný na odhalenie príčin vzniku, vzájomných súvislostí a charakteristiky sociálneho problému klienta.
V rámci sociálnej diagnostiky venujeme pozornosť:
- Osobnosti klienta
- Jeho psychologickému správaniu
- Vzťahu klienta k jeho vlastnému sociálnemu prostrediu a situácii, v ktorej sa klient nachádza.
Sociálna diagnóza sa formuje od prvého kontaktu s klientom. Hlavným cieľom sociálnej diagnostiky nie je jej produkt - sociálna diagnóza, ale vlastné stanovenie foriem pomoci klientovi a miery tejto pomoci.
Sociálny problém je situácia, ktorú ten, kto sa v nej ocitol vníma ako obtiažnu, ťažko zvládnuteľnú až neriešiteľnú. Je spoločensky uznaná, alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú konkrétna spoločnosť označuje za obtiažnu.
Sociálny konflikt je nesúlad, nezhoda, rozpor, stretnutie, zrážka medzi dvoma aktérmi (jednotlivec-jednotlivec, jednotlivec-prostredie). Konflikt je namierený vždy proti cieľom, hodnotám niekoho alebo ničoho.
Sociálna opora a sociálna sieť
Sociálna opora je pomoc, ktorú klientovi poskytujú sociálni pracovníci. Cieľom je uľahčiť zvládanie konkrétnej nepriaznivej situácie. Sociálna opora je vnímaná ako morálna podpora okolia, alebo ako forma nemateriálnej pomoci. Zdroje sociálnej opory sú prirodzené a komunitné.
Typy opory:
- Emočne sociálna: citová podpora založená na empatii alebo povzbudzovaní.
- Informačná: základom je poskytovanie informácií, poradenstvo.
- Inštitucionálna alebo vecná: materiálna pomoc.
Sociálna opora funguje v dvoch líniách: priama podpora klienta a posilnenie schopnosti zvládať záťažové situácie v budúcnosti.
Sociálna sieť tvoria skupiny ako rodina, škola, zamestnanie, atď. Vstupovaním do skupín si jednotlivec vytvára tzv. osobnú sieť (neformálne vzťahy). V osobnej sieti bývajú príbuzní, priatelia, pracovné vzťahy, odborníci.
Formálna sociálna sieť je založená na formálnych vzťahoch a je tvorená inštitúciami, nadáciami, organizáciami, občianskymi združeniami, ktoré pôsobia v sociálnej sfére v určitej lokalite. Podľa druhu poskytovaných služieb môžeme hovoriť o poradenskej, ubytovacej, sociálnej sieti prvého kontaktu, telefónnej sieti a iné. Do štátom tvorenej sociálnej siete patria: ÚPSVaR, Sociálne poisťovne, zariadenia sociálnych služieb a pod.
Najlepšie fungujú komunitné sociálne siete - určené a budované pre lokálne potreby, konkrétne sociálne prostredie s dobrou znalosťou problémov a miestnych podmienok danej komunity. Komunitná sieť je adresná, dostupná, akceptovaná, stabilná, flexibilná, známa.
Sociálna intervencia je zámerné zasahovanie do spôsobov konania jednotlivcov, rodín, skupín či inštitúcií, do ich životných a pracovných podmienok, do štruktúry vzťahov a pod. So sociálnou intervenciou je potrebné využívať sociálnu oporu a sociálnu sieť. Sociálna intervencia je vlastné jadro sociálnej práce s klientom.
Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc
Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, alebo na sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).
Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú: štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení; obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie; sociálna poisťovňa; Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR); cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie; občianske združenia; nadácie, spolky.
Sociálna pomoc je súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Ide o štátom organizovanú, garantovanú, či poskytovanú formu sociálnej starostlivosti.
Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote.
Pomoc v osobitných situáciách je zameraná na vytváranie a zaisťovanie životných podmienok, preventívna zdravotnícka pomoc a pomoc v chorobe, pomoc pri plánovaní rodičovstva, pri resocializácii postihnutých, pomoc pri prekonávaní osobitných sociálnych ťažkostí, pomoc v starobe.
V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne: primárna, sekundárna, terciárna.
Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti.
