Sociálny pracovník a sociálny klient: Komplexný pohľad na vzájomnú interakciu

Sociálna práca sa neustále dostáva do každej oblasti života človeka. Každý človek sa počas svojho života dostáva do situácií, v ktorých sa musí rozhodovať a konať tak, že nemôže prehliadnuť etické princípy. Podstatou pomáhajúcich povolaní, kde patrí aj sociálna práca, je práca s ľuďmi, preto etické otázky predstavujú neoddeliteľnú súčasť ich činností.

Sociálny klient: Kto je a aké sú jeho potreby?

V sociálnej odbornej práci je sociálny klient nie iba jednotlivec, ale i pomenovanie skupinových klientov. Klientom sociálneho pracovníka sa tak stáva jedinec, ktorý po zhodnotení vlastnej situácie dospieva k názoru, že pre jej vyriešenie potrebuje sociálnu pomoc. Pre prichádzajúceho klienta je charakteristické negatívne hodnotenie vlastnej situácie, momentálna neschopnosť nájsť riešenie svojho problému, aktívny prístup orientovaný na hľadanie riešenia a dobrovoľná spolupráca so sociálnym pracovníkom. Z pohľadu sociálnej práce označujeme klienta toho, kto v dôsledku sociálnej situácie potrebuje na jej vyriešenie rôznu formu spoločenskej pomoci, pričom ide o špecifické životné situácie, ktoré sú označované súhrnným pojmom sociálne problémové situácie.

Medzi skupinových klientov zaraďujeme:

• Rodina: Stáva sa „klientom“ vtedy, keď jej reálne sociálne problémy presahujú možnosti riešenia v rámci rodinnej interakcie a patria do kompetencie sociálneho pracovníka.
• Skupina: Je spojená spoločným sociálnym problémom a tiež snahou o jeho riešenie za pomoci sociálneho pracovníka.
• Komunita: Jej členovia sa spojili v snahe odstrániť sociálny problém.
• Spoločnosť: Keď je v krajine vysoká miera nezamestnanosti, nárast chudoby, či iných sociálno-patologických javov v takej miere, že tieto ohrozujú morálne fungovanie spoločnosti.

Typológia klientov

Typológia klientov, čiže rozvrstvenie klientov do určitých skupín, ktorých členovia majú spoločné niektoré znaky, je kľúčová pre efektívnu prácu sociálneho pracovníka. Náročnosť riešenia sociálnych situácií a problémov klientov je priamo závislá od typu klienta, s ktorým sociálny pracovník pracuje.

Členenie klientov z hľadiska ich primárnych symptómov a syndrómov:

• Sociálna patológia: Klienti s prejavmi ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie, závislosti, zneužívanie osôb, poruchy rodinného spolunažívania.
• Problémy veku: Rizikové správanie z dôvodu vývinových aspektov, predovšetkým obdobie detstva, dospievania a staroby. Klient v staršom veku (80 r. a viac) si vyžaduje náročnú prácu, pretože má zdravotné problémy.
• Sociálne skupiny: Klientmi sa stávajú ľudia, ktorí sú v špecifických sociálnych skupinách.
• Sociálno-ekonomické aspekty: Nezamestnaní, bezdomovci a ľudia žijúci na hranici chudoby.
• Zdravotné postihnutie: Mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutí klienti.

Členenie klientov podľa osobnostných charakteristík:

• Spolupracujúci (dobrovoľný klient): Je základným typom klienta, prichádza za sociálnym pracovníkom.
• Nespolupracujúci (nedobrovoľný klient): Nemá záujem o spoluprácu. Klient v odpore svojím správaním neguje, popiera, že mu chce sociálny pracovník pomôcť.
• Rizikový klient: Je takým klientom, kde je možné očakávať nešpecifické riziko.
• Manipulatívny klient: Nemá záujem o spoluprácu so sociálnym pracovníkom, ale usiluje sa o získanie určitých výhod aj prostredníctvom nepravdivých tvrdení, ktoré majú sociálneho pracovníka zdiskreditovať. Pri práci s takýmto typom klienta je potrebné mať svedka - kolegu.
• Agresívny klient: Má agresívne správanie - verbálne alebo fyzické. Verbálna agresivita sa prejavuje slovnými útoky, nadávkami a vyhrážkami. Práca s takýmto klientom je veľmi náročná a vyžaduje osobnú odvahu a dobrú odbornú prípravu k riešeniu sociálnych konfliktov a situácií zo strany sociálneho pracovníka.
• Apatický klient: Je taký, ktorý na základe pretrvávajúceho svojho problému rezignoval na hľadanie možnosti riešenia a spoluprácu so sociálnym pracovníkom. Pri komunikácii so sociálnym pracovníkom súhlasí s navrhovaným riešením, ale nie je schopný vykonať jeho realizáciu.
• Osoby závislé na alkohole: Majú množstvo problémov, zdravotných, sociálnych, právnych.

Sociálny pracovník: Odborník a pomáhajúci profesionál

Sociálny pracovník (podľa Strieženca, 1999) je profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi, vlastnosťami a schopnosťami. Prispieva k zlepšeniu situácie a nabáda jednotlivca, skupinu, komunitu či spoločnosť k správnym postojom. Snaží sa riešiť a eliminovať poruchy a demotivačné faktory v interakcii so sociálnym prostredím, vedie klienta k vlastnej zodpovednosti, k rozvoju kritického myslenia z hľadiska budúcich potrieb a k účelnému využitiu vlastných zdrojov. Očakávané efekty práce sociálneho pracovníka sa prejavia v momente nezávislosti sociálneho klienta.

Definícia sociálnej práce

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako profesiu, ktorá podporuje sociálne zmeny na riešenie problémov v medziľudských vzťahoch a pomáha zlepšovať ľuďom život prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Opierajúc sa o vedecké poznanie ľudského správania a sociálneho systému zasahuje sociálna práca práve tam, kde prichádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia. Každá národná asociácia má svoju definíciu sociálnej práce, ale všetky zdôrazňujú význam pomoci, ktorá smeruje ku skvalitneniu života jednotlivcov, rodín, skupín, komunít a tým celej spoločnosti. Z pôvodne represívne orientovanej sociálnej práce zameranej na odstraňovanie a nápravu nežiadúceho vývoja sa v poslednom období preorientovala sociálna práca na preventívne aktivity, ktoré sú zamerané na predchádzanie nežiadúceho vývoja v spoločnosti.

Sociálna práca je v súčasnosti vo svete vnímaná ako multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín, komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb.

Charakteristika súčasnej sociálnej práce

Napriek určitým rozdielnostiam súčasná sociálna práca je charakteristická tým, že má:

• Verejný charakter: Je dostupná pre všetkých občanov, občan o nej vie a v prípade potreby môže navštíviť inštitúcie sociálnej práce.
• Inštitucionálnu formu: Na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávy, mimovládne) ako dôkaz garantovaných poskytovaných služieb pre klientov.
• Preventívny charakter: Sociálna práca má dve oblasti - oblasť prevencie a oblasť nápravy, resp. represie. Prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti.
• Pluralitu zdrojov: Využívať všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce, zo štátnych, medzinárodných, nadačných, ale i súkromných zdrojov.
• Úzky vzťah medzi teóriou a praxou: Samotná prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny. Na druhej strane teória sociálnej práce pomáha lepšie pripraviť profesionálov - sociálnych pracovníkov, čím skvalitňuje prax sociálnej práce pre riešenie sociálnych problémov klientov.
• Premenlivý charakter: Je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém. Charakter sociálnych problémov a spôsob ich možného riešenia úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.

Klinická sociálna práca

Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov (Clinical Social Work Federation, 1997) definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi. Klinickí sociálni pracovníci/čky tak poskytujú služby zamerané na duševné zdravie pre jednotlivcov a rodiny.

Dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby, anebo ide o rôzne typy závislostí. Pri psychiatrických diagnózach je dôležitá spolupráca s ostatnými klinickými odborníkmi. Teoreticky je nutné vychádzať z eklektického prístupu. Metódy je potrebné vnímať ako veľmi individuálne - spoznať anamnézu, vytvoriť plán rozvoja s ostatnými zainteresovanými odborníkmi. Teda zvoliť prácu „na mieru“ s klientom.

Vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom

V sociálnej práci sa stretávame so systémom, ktorý tvoria tri činitele: sociálny pracovník, klient a jeho okolie (prostredie). Cieľom vzájomnej interakcie sociálneho pracovníka a jeho klienta je nadviazať kontakt, ktorý je podmienkou pre budovanie pozitívneho vzťahu. Vzťah medzi klientom a sociálnym pracovníkom má byť čo najbližší, avšak treba sa vyvarovať toho, aby neprerástol do vzťahu priateľského. Je vytvorený umelo a je ohraničený časom.

Zásady kreovania vzťahu

Pri vytváraní vzťahu berieme do úvahy:

• Vek klienta.
• Špecifiká situácie, na základe ktorej vznikol problém.
• Dobrovoľnosť klienta.
• Jasnosť práce a jej ciele.
• Dôveru a rešpekt.
• Okolie klienta.

Dôležité je, aby medzi oboma vznikol pozitívny profesionálny vzťah - pre dôveru klienta, ale aby boli zároveň dodržané určité hranice medzi oboma. Dôležité je taktiež, či sociálny pracovník svojho klienta riadi (direktívny prístup) alebo podporuje (nedirektívny prístup).

Hranice medzi pomáhajúcim a klientom

Je dôležité, aby si sociálny pracovník zachoval hranice medzi sebou ako individualitou a klientom. Je nutné, aby vedel vysloviť výhrady voči neúmerným požiadavkám svojho klienta, čím zabráni zneužívaniu zo strany klienta. Voči manipulácii sa môže sociálny pracovník chrániť asertivitou a podpísanou dohodou. Nadmernou pomocou zo strany sociálneho pracovníka porušujeme hranice a to tým, že sa snažíme robiť všetko za klienta. Obetovanie sa pre klientov - sociálny pracovník sa správa ku klientovi ako k osobe neschopnej vlastnej autonómie, osobne závislej na starostlivosti sociálneho pracovníka. Nadmerná starostlivosť môže klienta oslabiť, udržiavať ho nesamostatným, či ho invalidizovať.

Hlavným problémom porušovania hraníc je splývanie, keď sociálny pracovník začne problémy svojho klienta považovať za vlastné. Často to býva založené na súcite, a preto je dôležité rozlišovať medzi empatiou a súcitom. Pri empatii si dokážeme predstaviť, precítiť čo klient prežíva, ale zostávame sami sebou. Pri súcite sa s klientom stotožníme. Opačným problémom je nepriepustnosť hraníc, ktorý sa môže vyskytnúť u sociálneho pracovníka, no častejšie zo strany klienta. Prejavuje sa silným odstupom a chladným prístupom, ale v skutočnosti ide iba o snahu zakryť vlastnú citlivosť a zraniteľnosť. Cieľom spolupráce klienta a sociálneho pracovníka je rozvoj sociálnych kompetencií klienta.

Často samotné klientove okolie vytvára bariéry, ktoré negatívne ovplyvňujú vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Tieto bariéry môžu zahŕňať:

1. Nesúhlas členov rodiny o pomoc mimo rámec rodiny.
2. Úplné odmietanie vstupu profesionálov do riešenia súkromných problémov.
3. Podceňovanie toho, kto manifestuje potrebu pomoci.
4. Neochota členov rodiny zapojiť sa do spolupráce s klientom alebo sociálnym pracovníkom pri riešení sociálneho problému.

Mocenské aspekty sociálnej práce

Problém moci považujeme za jeden z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta. Je veľmi dôležité, aby boli sami sociálni pracovníci schopní o tomto probléme uvažovať a na jeho základných rovinách ho reflektovať.

Kopřiva rozlišuje dva základné zdroje moci:

• Moc založená na autorite pracovníka: Je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť.
• Moc inštitucionálne pridelená: Premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne.

Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný. Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok nemusí byť vždy správny.

Metódy práce sociálneho pracovníka

Sociálni pracovníci disponujú rozsiahlym súborom metód, ktoré im umožňujú efektívne vykonávať svoju prácu. V bežnej praxi sa zvyčajne nepoužívajú tzv. "čisté" metodické postupy, ale skôr kombinácie dvoch alebo viacerých ustálených spôsobov práce. Medzi základné metódy patria pozorovanie, rozhovor a výskum. Práve rozhovor a pozorovanie sú neoddeliteľnou súčasťou diagnostikovania.

Pozorovanie ako metóda sociálnej práce

Pozorovanie je jednou z najstarších a základných metód skúmania, ktorá sa zakladá na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti. Je to zámerné a koncentrované sledovanie klienta, prostredníctvom ktorého sociálny pracovník získava informácie o klientovom správaní, spôsobe vystupovania, bytových podmienkach, vzťahoch s okolím, vzťahu k materiálnym veciam a názoroch.

Charakteristiky pozorovania:

• Objektívnosť
• Plánovitosť
• Systematičnosť
• Presnosť

Pri realizácii pozorovania je dôležité si jednoznačne stanoviť cieľ a premyslieť si plán, ktorý zabezpečí jeho systematičnosť. Počas pozorovania sa sleduje najmä:

• Rečový prejav: plynulosť, zajakavosť, nesúvislé vety, zrýchlené tempo reči, hlasitosť prejavu.
• Fyzické prejavy: chvenie rúk, neprirodzené potenie, prejavy hyperaktivity (podupávanie, poklopkávanie, vrtenie sa).
• Emocionálne prejavy: prejavy nadšenia, plachosti, temperamentu (striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť).
• Oblečenie a záujmy.
• Bytové podmienky: čistota, zariadenie domácnosti.

Sociálny pracovník venuje pozornosť aj sprievodným javom, ako je zrozumiteľnosť podávania informácií, jasnosť kladených otázok, schopnosť formulovať otázky a prejavy úzkosti (potenie, chvenie, neschopnosť dodržať očný kontakt).

Etapy pozorovania:

1. Prípravná etapa
2. Pracovná etapa
3. Kontrolná etapa
4. Záverečná etapa

Rozhovor ako metóda sociálnej práce

Rozhovor je zámerná, organizovaná komunikácia, pri ktorej si sociálny pracovník všíma verbálnu aj neverbálnu stránku. Verbálnu stránku tvoria reč, otázky a odpovede. Neverbálnu stránku tvorí:

• Fonetika: zvuková zložka prejavu.
• Proxemika: osobný priestor človeka a vzájomná vzdialenosť komunikantov (intímna, osobná, sociálna, oficiálna vzdialenosť).
• Haptika: dotyk.
• Posturika: poloha a držanie tela.
• Kinetika: pohyb, gestikulácia.
• Mimika: výrazy tváre.
• Vizika: pohľad.
• Kolorika: farby.
• Komunikačné prostredie.

Obsah rozhovoru tvoria otázky a odpovede. Otázky môžu byť otvorené, polouzavreté alebo uzavreté. Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy rozhovoru. Otázky je možné preformulovať, ak klient nerozumie, nedostáva potrebné informácie alebo ak by otázka mohla narušiť klientov emočný stav.

Fázy rozhovoru:

• Úvod: nadviazanie kontaktu, odstránenie obáv, získanie základných údajov.
• Jadro rozhovoru: klientovo očakávanie.
• Záver: rozlúčenie, uvoľnenie, príprava na ďalšiu spoluprácu.

Počas rozhovoru si všímame verbálnu komunikáciu (otázky a odpovede) a neverbálne prejavy. Pri vedení rozhovoru sa sociálny pracovník vyhýba navádzacím, mnohonásobným, predpokladaným a hypotetickým otázkam. Sociálny pracovník sa zameriava na to, čo klient cíti a čo má v jeho výpovedi zásadný význam, udržiava očný kontakt, kladie objasňujúce otázky a overuje si, či ho správne pochopil.

Sociálna diagnostika

Diagnostika vznikla ako nástroj poznávania ľudí v praktickej činnosti. Diagnostické aktivity sú jednou z integrálnych súčastí poradenstva v mikrosituáciách. Spočíva v získaní kľúčových informácií o sociálnych problémoch klienta a v ich zhodnotení. Pred poradenskou intervenciou musí poradca vyhodnotiť získané informácie tak, aby na ich základe mohol stanoviť proces pomoci pri zvládnutí krízových situácií. Najzákladnejšou metódou je riadený rozhovor.

Využíva sa v poradenstve pre ľudí s poruchami sociálnej adaptácie, v oblasti prevencie a nápravy sociálno-patologických javov, nakoľko poznanie a objasňovanie príčin protispoločenských a kriminálnych javov je nevyhnutnou podmienkou pre ich cielené a úspešné odstraňovanie. Diagnostická činnosť je základnou bázou pre realizáciu poradenstva pre handicapovaných. Poradca stretáva s problémami subjektívneho prežívania vyššieho veku. Diagnostická činnosť spočíva v zisťovaní stavu psychických funkcií, prípadne ich deteriorizácie, odhaľovaním záujmovej sféry vzhľadom na začlenenie sa do života, určovaním psychopatologických čŕt, organických poškodení a emocionálnej reaktivity.

Formy sociálnej práce

• Individuálna sociálna práca: Práca s jedným klientom z rešpektovaním komplexnosti a individualizácie prístupu.
• Skupinová sociálna práca: Práca s väčším počtom klientov, využívanie špecifických skupinových prác.
• Komunitná sociálna práca: Práca s regionálnou komunitou.

Funkcie sociálnej práce

• Preventívna: Metódy a aktivity zamerané na predchádzanie nežiadúcim javom.
• Kuratívna (terapeutická): Zaoberá sa liečbou a odstraňovaním vzniknutých nepriaznivých sociálnych javov.

Cieľové skupiny sociálnej práce

Sociálna práca sa zameriava na široké spektrum cieľových skupín, ktoré potrebujú pomoc a podporu. Medzi hlavné cieľové skupiny patria:

• Rodina: Disfunkčná rodina, týrané, zneužívané a zanedbávané deti.
• Nezamestnaní: Ľudia v sociálnej izolácii, dlhodobo nezamestnaní.
• Starí ľudia: Občania v dôchodkovom veku.
• Osoby sociálne deviantné: Osoby počas výkonu trestu odňatia slobody a po skončení výkonu trestu, drogovo závislí občania.
• Menšiny: Utečenci.

Etika v sociálnej práci

Etika a jej princípy sú pre primerané fungovanie ľudí v akejkoľvek oblasti života, činnosti jedinca, jeho profesie, teda i sociálneho pracovníka prirodzenou nevyhnutnosťou. Etika v sociálne práci vychádza z poslania profesionálnych sociálnych pracovníkov. Preto je neoddeliteľnou, každodennou súčasťou práce sociálnych pracovníkov.

Pojem etika má svoj pôvod v starogréckom slove ethos, čo znamená mrav, obyčaj, zvyk. Gluchman (1994, s.3-4) charakterizuje etiku ako humanistickú náuku, ktorá sa zaoberá „skúmaním mravných aspektov konania, správania a rozhodovania mravného subjektu. Predmetom etiky môžu byť mravné aspekty života jednotlivca, sociálnej skupiny, prípadne národa, spoločnosti, atď. Na základe toho môže byť etika delená na individuálnu etiku a sociálnu etiku.“

Jankovský (2003, s. 22) ju zas definuje ako „filozofickú vedu o správnom spôsobe života, vychádzajúc z racionálnych prístupov a snažiacu sa nájsť, poprípade i zdôvodniť spoločné i všeobecné základy, na ktorých morálka (predmet etiky) stojí“. „Morálka (z latinského mos - pôvodne vôľa potom mrav, predpis, zákon, vlastnosť, charakter, vnútorná podstata) je systém regulátorov ľudského správania, ktoré je založené na rozlíšení správneho a nesprávneho, schopnosti rozlíšiť dobro a zlo a v týchto intenciách konať - a ich transformácia do oblasti hodnôt, noriem, vzorov, postojov a jednania“ (Matoušek, 2003, s. 21-22).

Predmetom etiky je teda morálka hodnotiaca ľudské správanie z hľadiska dobra a zla, a to porovnávaním so svedomím človeka. Vo výkone pomáhajúcich profesií svedomie predstavuje veľmi dôležitý ukazovateľ a možno ho vnímať ako podstatnú zložku mravnosti umožňujúcu človeku morálne hodnotiť svoje konanie, a to pred i po čine. V rámci neho sa uplatňuje i sebahodnotenie. Okrem neho sú to ďalšie princípy, s ktorými sa pomáhajúci pracovník stretáva. Je to sloboda, ktorá je predpokladom morálneho správania a je spojená s možnosťou voľby, a tým i prijatie zodpovednosti (Jankovský, 2003).

„Dobro, zlo, správne, nesprávne patria k základným kategóriám etiky a pojmom, ktoré tvoria základnú štruktúru pojmového aparátu používaného v morálke“ (Gluchman, 1994, s.3-4). „Tým etika, ako koncepcia etického učenia, môže vstupovať do obsahu morálky“ (Tokárová et al., 2002, s. 288). Mravne dobré správanie ako vedomé a chcené správanie v súlade s povinnosťou a opakom mravne nevhodné správanie, ktoré je v rozpore s povinnosťou (Jankovský, 2003).

Uznanie ľudskej dôstojnosti ako uznanie vážnosti, cti, úcty je hodnotou, ktorá sa musí konkretizovať v každodennej realite, dynamike medziľudských a sociálnych vzťahov (Roche Olivar, 1992). Dôstojný a funkčný život, ktorého podmienkou je rešpektovanie spoločenských noriem a zákonov svedomím jedinca. Autorita ako kompetencia určovať normy a moc, ktorá je úradne potvrdenou možnosťou rozhodovať nemusia byť v súlade. Jedinec s autoritou nemusí mať formálne podloženú moc a jedinec s formálne schválenou možnosťou mocensky rozhodovať nemusí byť prirodzenou autoritou (Jankovký, 2003).

Etické kódexy v sociálnej práci

Väčšina profesií má etiku zakotvenú v etických kódexoch. „Spolu s právnymi, najmä procesnými normami, administratívnymi predpismi a etiketou sú etické kódexy významným vodidlom praxe, ktoré členovia profesií rešpektujú, dôverujú im a ktoré svojou psychologickou účinnosťou prospejú k identite profesie“ (Tokárová et al., 2002, s. 295). „Moc a privilégia môžu byť neraz zneužité, preto je kódex, ako regulátor správania a konania ľudí potrebný pre prax (Matoušek, 2003).

V sociálnej práci začal pôsobiť ako základ Medzinárodný etický kódex pre profesionálnych sociálnych pracovníkov spracovaný v roku 1976 Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov. Ako vzor pôsobil aj kódex Anglickej asociácie sociálnych pracovníkov, ktorý sa zameral na vzťah sociálneho pracovníka ku klientovi. Podnetným bol aj etický kódex americkej Národnej asociácie sociálnych pracovníkov platný od júna 1980, ktorý obsahuje šesť hlavných oblastí, a to správanie sociálneho pracovníkov vo všeobecnosti, jeho etická zodpovednosť ku klientovi, kolegom, profesií, zamestnávateľovi a spoločnosti (Gluchman, 1994).

„V súčasnej dobe medzinárodne platná Deklarácia etických zásad, ktorá bola prijatá v roku 1994, vychádza z etického kódexu prijatého IFSW v roku 1976 (Matoušek, 2003, s. 41). Deklarácia etických princípov sociálnej práce predkladá deväť základných etických zásad:

• brániť a podnecovať nezávislosť konania klienta,
• obraňovať jeho rovnoprávnosť, ktorá spočíva v oslobodení od represií a podradných životných podmienok,
• zabraňovať akémukoľvek spôsobu diskriminácie,
• rešpektovať ľudské práva a demokraciu,
• zaručovať ochranu a integritu klienta,
• pracovať s klientom za jeho aktívnej spoluúčasti,
• dávať možnosť jeho sebaurčeniu, teda dobrovoľnosti v rozhodovaní,
• odmietanie akéhokoľvek násilia,
• pracovať s osobnou zodpovednosťou aj bez etických princípov (Tokárová et al., 1997).

Tokárová (et al., 2002) ďalej uvádza, že neznamená len jeho uznanie, ale treba zohľadňovať všeobecné ľudské mravné hodnoty, pretože morálny profil sociálneho pracovníka založený na všeobecných etických hodnotách je predpokladom zmyslu pre ľudskosť a pre zvnútornenie noriem kódexu vo vlastnom svedomí. Nijaký etický kódex tiež nemôže obsiahnuť všetky problémy, preto by sa v nich mali aktualizovať aj rolové normy, aby obsiahli čo najširší záber etických rizík. Úlehla (1996) taktiež konštatuje, že profesionálnu etiku nie je možné vymedziť nijakým kódexom. Tento je potrebný hlavne pri prvom kontakte a nahliadnutiu do problematiky etického hodnotenia práce. Do profesionálneho výkonu práce sa však premieta pracovníkov postoj k životu, ľuďom, preto je otázkou etiky zaoberať sa aj potrebami, ktoré v sebe pracovník nesie. Kopřiva (2006) sa domnieva, že pri práci so starými, chudobnými, osamelými a postihnutými ľuďmi vôbec veľa záleží na životnej filozofií pomáhajúceho.

Princípy a normy etického kódexu sociálneho pracovníka

Model etického kódexu sociálneho pracovníka by mal zohľadňovať tieto princípy a normy:

• Profesionálne vedomosti, zručnosti a skúsenosti používať v prospech všetkých členov obce a komunity.
• Profesionálnu zodpovednosť uprednostňovať pred osobnými záujmami, uplatňovať ju pri dodržiavaní štandardnej úrovne služieb, zároveň uplatňovať jednotu emocionálneho nasadenia, ale i potrebnú mieru citového odstupu, aby sociálny pracovník mohol efektívne riešiť problém a vykonávať intervencie.
• Sociálny pracovník by mal vnímať vlastnú nedokonalosť vo svojej práci a snažil sa o zlepšenie stavu.
• Uskutočňovať sebareflexiu nedostatkov, hľadať cesty na ich prekonanie, v prípade nezdaru požiadať o výmenu plnenia úloh konkrétneho prípadu.
• Uplatňovať zmysel pre tímovosť a spoluprácu, ak práca a intervencie jednotlivca nestačia.
• Vážiť si klientov, rešpektovať ich osobnosť, chrániť dôstojnosť a práva, porozumieť im, nenanucovať vlastné hodnotenie, ponechať klientovi možnosť sebaurčenia, možnosť zúčastňovať sa na rozhodovaní a stanovení služieb, nepripustiť nijaké násilie a diskrimináciu.
• V správaní voči klientom a komunikácii s nimi byť taktní, slušný, zdvorilý, vytvárať vzťah plný dôvery, a tým vytvárať pocit istoty a bezpečia.
• Prejavovať o klientov trvalý záujem.
• Dodržiavať zásadu diskrétnosti, dôvernosti informácií o klientoch, zverejňovať ich len s ich súhlasom, výnimočne bez súhlasu v čase nebezpečenstva alebo ohrozenia.
• Získavať sponzorskú podporu, získať verejnosť na spoluprácu.
• Zabraňovať zbyrokratizovaniu služieb, čím by sa potlačil ich humánny cieľ.
• V poskytovaní sociálnych služieb podporovať formy a metódy akceptujúce etnické a kultúrne odlišnosti, netolerovať a prekonávať predsudky založené na pôvode, rase, spoločenskom postavení, statuse, pohlaví, sexuálnej orientácií, veku, zdravotnom postihnutí, presvedčení, prínosu pre spoločnosť.
• Na pracovisku vytvárať podmienky umožňujúce dodržiavať tieto princípy profesionálnej etiky sociálneho pracovníka.

Sociálna pomoc a starostlivosť

V našich podmienkach je vnímaná sociálna práca ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbe adekvátnej formy sociálnej pomoci a sledovaní jej účinnosti (Zákon NR SR č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci - novela účinná od januára 2009 ako Zákon NR SR č. 448/2008).

Sociálna starostlivosť

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti a podobne. Klient, ktorý starostlivosť prijíma, je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií.

Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, alebo na sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne). Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje.

Subjekty realizujúce sociálnu starostlivosť:

• Štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení.
• Obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie.
• Sociálna poisťovňa.
• Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR).
• Cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie.
• Občianske združenia, nadácie, spolky, ...

Sociálnu starostlivosť vo vnútri štátu môžeme chápať ako určitý dohľad či patronát štátu nad osudmi svojich občanov, ak ide o vzťah štát - občan, alebo formu občianskej solidarity, ak ide o vzťah občan - občan. V minulosti na základe troch krokov dochádzalo ku vzniku verejnej sociálnej starostlivosti: chudoba, sociálna pomoc a verejná sociálna starostlivosť.

Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.

Sociálna pomoc

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci, čiže aktér poskytujúci podporu, vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje o tom, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako sociálnu prevenciu, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze v rátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky a to: jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci.

Pomoc v osobitných situáciách je zameraná na vytváranie a zaisťovanie životných podmienok, preventívna zdravotnícka pomoc a pomoc v chorobe, pomoc pri plánovaní rodičovstva, pri resocializácii postihnutých, pomoc pri prekonávaní osobitných sociálnych ťažkostí, pomoc v starobe. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote.

Úrovne sociálnej pomoci:

• Primárna pomoc: Samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
• Sekundárna pomoc: Aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
• Terciárna pomoc: Dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti.

tags: #socialny #pracovik #a #socialny #klient