Stanfordský väzenský experiment patrí k najzaujímavejším a najkontroverznejším experimentom na poli sociálnej psychológie. Sociálny psychológ Philip Zimbardo sa vo svojom experimente zameral na to, ako veľmi človeka dokáže zmeniť moc a či je možné, že sa ľudia dopúšťajú hrozných činov preto, lebo boli vystavení mimoriadnemu tlaku okolností. Dôležitým prvkom skúmania bolo, akú rolu hrajú pravidlá, symboly, skupinová identita a sila autority.
Experiment sa odohral na pôde vysokej školy Stanford University, kde Zimbardo a jeho pomocníci vytvorili simulované väzenie. Následne prostredníctvom inzerátu našli 24 dobrovoľníkov z radov študentov. Tí za svoju účasť dostali zaplatené a náhodne boli rozdelení medzi dozorcov a väzňov. Dôraz sa kládol na to, aby účastníci nemali žiadne psychické ochorenia či problémy so zákonom.
Dozorcovia mali vo svojom „väzení“ udržiavať poriadok. Za žiadnych okolností ale nemohli použiť fyzické násilie. Samotný Zimbardo hral rolu riaditeľa väznice a počínanie študentov so svojím tímom sledoval prostredníctvom videokamier. Celý experiment mal trvať dva týždne.
Zimbardo kládol dôraz na to, aby väzenie pôsobilo realisticky. S pomocou polície zatkol vylosovaných „väzňov“ u nich doma, policajti ich prehľadali, spútali a spísali protokol. Väzni celú akciu brali skôr ako zábavu a podobne to prebiehalo aj pri samotnej interakcii s dozorcami. Tí sa snažili dostať uväznených pod kontrolu, napríklad tým, že väzňov neustále nútili nahlas počítať, ale nedarilo sa im to.
Dozorcovia sa potom začali na väzňoch dopúšťať rôznych foriem šikany. Nútili ich spievať, neustále robiť kliky a niektorých poslali na samotku. Na druhý deň sa na väzňoch prejavovala únava a dezorientácia. Dozorcovia pokračovali v šikanovaní. Kto sa vzoprel príkazom, išiel na samotku. Napriek tomu však väzni stále porušovali niektoré pravidlá. Za to dostávali tresty: umývanie podlahy či záchodov.
Medzi väzňami sa objavili prvé náznaky rebélie. Jeden z väzňov dozorcov urážal, následne sa jeho kolegovia zabarikádovali vo svojich celách, odkiaľ ich dozorcovia dostávali tak, že na nich striekali z hasiacich prístrojov. Situácia sa začínala dramatizovať, väzni nadávali na Zimbarda a žiadali o prerušenie experimentu, ale ten bežal ďalej.
Vodca rebelskej skupinky väzňov sa pokúsil utiecť, neskôr sa psychicky zrútil. Sčítavanie väzňov už nebola žiadna zábava, študenti začínali prijímať svoje roly. Dozorcovia im nepovoľovali chodiť na toaletu (museli močiť a vyprázdňovať sa do vedier), budili ich uprostred noci. Stále znova a znova ich nútili upravovať si postele, pokračovali aj nútené kliky a izolácia tých, ktorí neposlúchali.
Dozorcovia sú stále sadistickejší.
Piaty deň prišla na Stanfordskú univerzitu Christina Maslach, Zimbardova priateľka a budúca manželka. Tá ostala absolútne šokovaná tým, čo videla. Chlapci, ktorých poznala ako sympatických mladíkov, sa zmenili na sadistických dozorcov, väznení zase na pasívne a zdeptané trosky. Keď videla, ako väzni pochodujú s vrecami na hlavách za posmeškov dozorcov na záchod, rozzúrená odišla. Okamžite sa snažila Zimbarda presvedčiť, aby experiment ukončil. Ten odmietal a neustále argumentoval, že väzenie nie je reálne a experiment má prínos. Maslach mu vtedy povedala: „Ako môžeš vidieť to, čo ja, a nebyť tak nahnevaný?“
Začala plakať a povedala, že úloha riaditeľa väzenia ho zmenila (rovnako ako dané roly zmenili študentov). Zimbardo a Maslach vtedy plánovali, že sa vezmú, ale Christina vtedy ohromenému profesorovi povedala, že pokiaľ je toto jeho pravá tvár, tak nie je ochotná stráviť s ním celý svoj život.
V tej chvíli sa podľa vlastných slov Zimbardo spamätal a sľúbil, že hneď na druhý deň experiment ukončí. Neskôr jej počínanie označil za hrdinské. Ešte v tú noc však šikana a ponižovanie zo strany dozorcov postúpili na nový stupeň. Začali väzňov nútiť k simulovanému sexuálnemu styku. Zatiaľ čo časť väzňov simulovala análny sex, zvyšok musel kľačať s odhalenými zadkami na zemi. Šiesty deň dozorcovia pchali jedlo do väzňov násilím, pokračovala aj šikana v podobe nekonečných klikov a počítania. Zimbardo však splnil svoj sľub a experiment ukončil. Keď to oznámil väzňom, mnohí najprv vôbec nereagovali. Musel to zopakovať asi trikrát. Nasledovala ohromná radosť, väzni sa objímali a tešili sa, že je koniec. Niektorí dozorcovia sa však sťažovali, že nedostanú zaplatené za sľúbené dva týždne…
Výsledky a kritika
Počas experimentu došlo k výraznému odosobneniu účastníkov. Postupom času všetci prijali svoje úlohy a väzni si vôbec neuvedomovali, že nie sú v žiadnom väzení a majú právo kedykoľvek odísť. Svoje tu zohrala aj sila anonymity, deindividuálizácie a dehumanizácie väzňov. Samotný Zimbardo usúdil, že vojnové zločiny a genocídy tak nie sú páchané žiadnymi sadistickými psychopatmi, ale normálnymi ľuďmi, ktorí boli vystavení obrovskému tlaku okolností. Tento záver sa však dočkal nemalej kritiky. Poukazovalo sa napríklad na to, že experiment obsahoval príliš malú vzorku účastníkov, jeho výsledky sa teda nedali aplikovať v realite. A zdalo sa, akoby mu čas dal za pravdu. V roku 2003 sa na stránky novín na celom svete dostali šokujúce správy z väznice Abú Ghrajb v Iraku.
Americkí vojaci v nej surovo mučili, týrali a ponižovali tamojších väzňov. Výnimkou neboli sexuálne útoky, nútená masturbácia pred ženami, nasadzovanie vriec na hlavu, spútavanie, zavádzanie elektród do tela, bitky či symbolické ukrižovanie. Jeden z väzňov kvôli týmto praktikám prišiel o život.
Samotný Zimbardo sa o tento škandál zaujímal a podobnosť so Stanfordským experimentom ho šokovala. Ako expert sa podieľal na obhajobe jedného z obvinených vojakov - Ivana „Chipa“ Fredericka. Na súde tvrdil, že Frederick by tieto ohavné zločiny nikdy nespáchal, ak by nebol vystavený silnému stresu, otrasným podmienkam a náročnej práci vo väznici. Všetci účastníci mučenia boli napokon odsúdení na dlhoročné väzenské tresty.
Philip Zimbardo o celom experimente a mučení v Abú Ghrajb napísal knihu The Lucifer Effect, ktorá pod názvom Luciferův efekt vyšla aj v češtine.
Stanfordský väzenský experiment vo filme
Zimbardov experiment sa stal námetom pre nemecký thriller Das Experiment z roku 2001, ktorý režíroval Oliver Hirschbiegel. Stanfordským väzenským experimentom sa inšpiroval skôr voľne a mnohé jeho aspekty výrazne zdramatizoval. Napriek tomu ide o mimoriadne silný a mrazivý film.
V roku 2010 vznikol aj jeho americký remake The Experiment od Paula T. Scheuringa, ten však už dopadol o dosť horšie.
Pokiaľ by si však chcel vedieť viac o reálnom stanfordskom experimente, vrelo ti odporúčame fantastickú drámu The Stanford Prison Experiment režiséra Kylea Patricka Alvareza z roku 2015.
Stanfordský väzenský experiment (zhrnutie + ponaučenia)
Philipa Zimbarda si v nej zahral Billy Crudup, študentov z radov väzňov a dozorcov stvárnili Ezra Miller, Michael Angarano či Tye Sheridan.
V Stanfordskom väzenskom experimente figurovalo dvanásť študentov (deväť plus traja náhradníci) dobrovoľníkov, ktorí sa mali na ďalších sedem až štrnásť dní nechať dobrovoľne uväzniť a žiť každodennú rutinu väzňov. Zatvorení boli v celách zhruba dvakrát dva metre vybavených len poľným lôžkom. K nim bolo vybraných ďalších dvanásť dobrovoľníkov, ktorí mali v komplexe plniť úlohy dozorcov.
„Nemôžeme ich fyzicky napadnúť alebo ich mučiť. Môžeme vytvoriť nudu. Môžeme vytvoriť pocit frustrácie. Do určitej miery v nich môžeme vyvolať strach. V tejto situácii máme absolútnu kontrolu.“
Väzni boli zatknutí za pomoci miestnej polície u seba doma a odvedení v sprievode televíznych kamier do väzenia v útrobách Stanfordskej univerzity. Tam mali žiť v režime inšpirovanom podmienkami v Kalifornskej väznici Palo Alto.
Väzni sa museli navzájom oslovovať číslom, počas odpočinku museli byť ticho, dozorcov museli oslovovať ako "pán nápravný dôstojník" a museli nosiť väzenský mundúr. Každé porušenie týchto pravidiel mohlo byť potrestané podľa ľubovôle dozorcov. Tí si mali vynútiť totálnu poslušnosť, nemali však dovolené používať fyzické násilie.
Experiment musel byť ale predčasne ukončený po šiestich dňoch. Aj počas takej krátkej doby sa stihli osobnosti účastníkov premeniť. Niektorí z väzňov sa psychicky zrútili, z niektorých dozorcov sa stali nevyberavý sadisti.
„O desiatej večer mohli ísť poslednýkrát na záchod, potom už pre nich bolo v celách pripravené len vedro, ktoré nenávideli, pretože strašne smrdelo.“
Hoci boli zámerne vyberaní zdraví jedinci, extrémne podmienky vo veľmi krátkom čase úplne zmenili ich osobnosti len na základe vonkajších okolností. Zimbardo vyvodil z výsledkov pokusu, že ľudské správanie sa mení vplyvom vonkajších okolností, nie preto, že by sme v nás mali skrytú beštiu.
Štyridsať sedem rokov po jeho ukončení a uverejnení jeho výsledkov Stanfordsky experiment profesora psychológie Philipa Zimbarda stále zásadne ovplyvňuje spoločenské vedy, priťahuje ale aj pozornosť kritikov, ktorí ho vidia ako nič nepreukazujúci a v podstate nevedecký.
Ale ani oni netušili, ako veľmi sa pravdepodobne všeobecne zdieľaný príbeh o priebehu celého pokusu líši od toho, čo sa naozaj stalo.
„Asi si vážne mysleli, že nemôžu ísť von.“
Neskorý večer šestnásteho augusta, dva dni od začiatku experimentu, väzeň číslo 8612 reval z plných pľúc vo svojej cele. Bol ním Douglas Korpi, ktorého psychotické správanie sa stalo míľnikom pre celý experiment, keď malo dokázať, ako ľahko sa môže človek v odosobnenom prostredí psychicky zrútiť.
„Ježiši Kriste, vnútri úplne horím! To neviete? Ja chcem ísť von! Tu je to celé úplne v r*ti! Ďalšiu noc už nevydržím! Už to proste nevydržím,“ kričal dvadsaťdvaročný Korpi a zbesilo kopal do dverí. Mal sa stať "korunným svedkom" pri obhajobe Zimbardových teórií.
Podľa svojich slov celý výstup Korpi zahral. „Ktokoľvek s klinickou skúsenosťou by spoznal, že to hrám,“ povedal vlani Korpi novinárovi Benovi Blumovi, ktorý sa pokúsil odhaliť pravé pozadie experimentu. „Keď si tie nahrávky vypočujete, nie je to veľmi rafinované. V hraní nie som až taký dobrý. Myslím, že som odviedol dobrú prácu, ale bol som skôr hysterický ako psychotický.“
Svoj psychický kolaps ale zahral dnes už súdny psychológ z dobrých dôvodov. Keď sa Korpi k experimentu prihlásil, myslel, že bude mať jednoducho hodiny a hodiny na učenie sa na skúšky GRE, ktoré mu mali pomôcť dostať sa na vytúžený študijný odbor, a ktoré sa navyše konali hneď po plánovanom ukončení experimentu. Hneď po začiatku pokusu sa Korpi dožadoval svojich študijných kníh, ale ani po opakovanom naliehaní mu nebolo umožnené v pokoji sa učiť.
„Celá tá vec pre mňa v tej chvíli stratila zmysel,“ vysvetlil. Najskôr preto skúšal simulovať bolesť žalúdka, to ale nestačilo. Za najdesivejšiu ale označil chvíľu, keď nadobudol pocit, že aj napriek vôli experiment opustiť, ho von nikto nepustí.
„Bol som úplne šokovaný. Jedna vec bola nabrať ma doma policajným autom a hodil ma do cely. Ale keď mi povedali, že nemôžem odísť, zašli veľmi ďaleko.“
Keď neskôr záznam Korpiho hraného zrútenia Zimbardo zverejnil, tvrdil, že nervový kolaps bol skutočný. Profesora na to Korpi upozornil a jasne uviedol, že sa jednalo o hranú scénu. Rovnakú skúsenosť mal aj iný väzeň, Richard Yacco. Druhý deň vo väzení sa chcel dozvedieť, ako je možné z experimentu odstúpiť, dozorca mu oznámil, že to nejde. Väzeň Clay Ramsey dokonca začal hladovku. „Považoval som to za skutočné väzenie, aby som sa dostal von, musel som urobiť niečo, za čo sa budú obávať, že ponesú zodpovednosť,“ povedal v rozhovore Blum Ramsey.
Lenže sám Zimbardo bol pristihnutý pri lži, keď sa francúzskemu dokumentaristovi Thibaultovi Le Texierovi podarilo nájsť prepisy konverzácií medzi dozorcami a Zimbardom z tretieho dňa pokusu. Priznáva v nich totiž, že väzňom neumožnil odísť.
„Zaujímaví boli tí dvaja, čo za mnou prišli včera a hovorili, že chcú odísť. Ja som im povedal, že nie, že existujú len dva spôsoby, ako odísť a to nutnosť zdravotnej alebo psychiatrickej pomoci...“
Keď bol Zimbardo s prepismi konfrontovaný, svoju výpoveď naraz upravil. Tvrdil, že všetci zúčastnení podpísali písomný súhlas, v ktorom bolo uvedené, že k ukončeniu experimentu musia povedať doslovne vetu "Končím s experimentom", čo v priebehu pokusu vraj žiadny väzeň nepovedal. Zimbardo ale všetky povolenia, ktorá museli väzni i dozorcovia podpísať, už pred nejakou dobou vyvesil na svojej internetovej stránke.
Korpi dodnes ľutuje, že on ani nikto ďalší z experimentu nepodal na Zimbarda žalobu za ich držanie proti ich vôli. „Prečo sme nepodali žalobu za zadržiavanie proti našej vôli? Je to ponižujúce! Mali sme niečo urobiť,“ lamentuje dnes Korpi.
Skrytá sadistická beštia? Dozorcovia konali pod nátlakom
Najviac fascinujúce na celom stanfordskom teste je pre väčšinu ľudí transformácia, akou prešla skupina dozorcov, ktorí mali začať mať sadistické sklony. Hlavne ale sami od seba, čo bolo vždy ústredným bodom Zimbardových záverov. Lenže detailnejší náhľad na priebeh experimentu ukázal, že dozorcovia boli ku krutosti navádzaní vedúcimi experimentu. Už spôsob, akým s nimi Zimbardo jednal, bol vraj odlišný od toho, ako zaobchádzal s väzňami. „So skupinou dozorcov nekonal ako s objektmi jeho pokusu, ale skôr ako so spolupracovníkmi,“ opisuje v rozsiahlej reportáži Blume.
V príbehu dozorcov ale figuruje ešte jedna veľmi zásadná postava. Tou bol David Jaffe, ktorý mal hrať rolu hlavného dozorcu. Jaffe bol jedným zo skupiny študentov, ktorí pôvodne s myšlienkou podobného experimentu prišli v rámci jednej zo Zimbardových prednášok. Veľa z ich nápadov potom Zimbardo použil vo vlastnom pokuse. Zimbardo ale nikdy reálne fungovanie väzenských zariadení neštudoval, všetko sa preto odohrávalo na základe Jaffeho rešerší. Podľa Zimbarda malo byť najťažšou časťou celého pokusu zabezpečiť, aby sa dozorcovia správali ako dozorcovia.
„Bola mi zverená zodpovednosť za pokus o navodenie správania, tvrdých 'dozorcov,“ píše v záverečnom hodnotení pokusu Jaffe. Hoci Zimbardo dlho tvrdil, že dozorcovia so všetkými drakonickými pravidlami prišli sami, v skutočnosti vraj len vo veľkej miere kopírovali pravidlá, ktoré Jaffe a jeho spolužiaci vymysleli skôr. Väčšina dozorcov ale nedosahovala štandardy, aké si Jaffe a Zimbardo predstavovali. Niektorí sa ale do svojich rolí vžili dokonale. Dozorca Dave Eshelman si od väzňov vyslúžil prezývku John Wayne kvôli svojmu predstieranému južanskému akcentu a veľmi vynaliezavej krutosti.
„Chápal som to ako improvizačné cvičenia. Veril som, že robím to, čo po mne výskumníci chceli a že to budem zvládať lepšie ako ktokoľvek iný, keď si vytvorím toto zlodušské dozorcovské ja,“ vysvetliť Eshelman. Lenže vedúci experimentu jeho postupy schvaľovali. Zimbardo mu dokonca po konci pokusu osobne ďakoval.
„Dokonca som sa cítil, ako práve urobil niečo dobré, niečo čo napomôže porozumieť ľudskej podstate,“ zveril sa Eshelman. Vôbec najlepšie to však pravdepodobne vystihol sám Jaffe.
Nie experiment, skôr happening, tvrdia vedci
Ešte slávnejší velikán psychológie Erich Fromm ale vyvodil zo Zimbardovho experimentu opačné závery. Poukazuje ale na to, že vzhľadom na okolnosti je prekvapujúce, že sadistické chúťky neovládli väčšiu časť dozorcov. „Autori veria, že experiment preukázal, že situácia samotná môže počas pár dní zmeniť bežných ľudí na pätolízačov, submisívnych jedincov alebo bezohľadných sadistov.
Kým jedni označovali experiment skôr za happening, než seriózny vedecký pokus, druhí sa ho pokúsili spätne overiť. Dvojica psychológov Haslam a Reicher vyskúšali test v rovnakých podmienkach, ten sa ale tentoraz vyvíjal v úplne opačný príbeh. Väzni a dozorcovia spolu vyychádzali veľmi dobre až do tej miery, že strážcovia začali dávať väzňom samovoľne všelijaké výsady. Keď chceli svoje zistenia publikovať neskôr v Britskom časopise Sociálna Psychológia, Zimbardo sa im v tom snažil zabrániť.
„Prišli sme na to, že písal tajne editorom časopisu a pokúšal sa publikáciu našich záverov zastaviť s tým, že sme podvodníci,“ povedal Blumovi Reicher. Ako sám výskumník popísal, pri konflikte so Zimbardom sa ocitli skôr ako vo vedeckej debate v komerčnej roztržke. Dnes slávny profesor si bol vedomý sily príbehu, ktorý sa snažil rozprávať a svoju slávu žiarlivo strážil.
„Ľudia si o tom môžu hovoriť čokoľvek chcú. Je to najslávnejšia štúdia v histórie psychológie. O žiadnej inej štúdii sa ľudia po päťdesiatich rokoch nebavia. Poznajú ju aj obyčajní ľudia. Pýtajú sa 'Čo robíte?', Som psychológ'. Môže to byť taxikár v Budapešti, môže to byť reštauratér v Poľsku. Spomeniem, že som psychológ a oni sa pýtajú 'Poznáte tú štúdiu?'.“
Sám ale možno nejaké pochybnosti má, ostatne v roku 1971 na neho tlačila aj jeho budúca žena Christina, ktorá chcela, aby experiment ukončil. Neskôr jej dal za pravdu a uznal, že ho jeho vlastný pokus ovplyvnil.
„Zmenil som sa. Premieňal som sa v rámci experimentu v monštrum.“
Aj podľa profesora sa ale asi žiadnych podobných prelomových experimentov nedočkáme. „Dnes už nemôžete uskutočniť experiment, počas ktorého by jeho účastníci cítili, že sú v strese, ani v psychickom strese. A tak sa dnes väčšina výskumov pýta ľudí: 'Predstavte si, že ste väzenský dozorca. Ako by ste sa zachovali? Správali by ste sa tak, alebo tak?' A aká je odpoveď? Všetci by boli dobrými dozorcami a robili pekné veci - majú sa predsa radi, potrebujú túto odpoveď.“
Príťažlivosť Stanfordského väzenského experimentu ide zrejme hlbšie, než jej obyčajná vedecká platnosť. Možno aj preto, že rozpráva príbeh o nás samotných, ktorému chceme tak zúfalo veriť. Teda, že my, ako jedinci, v skutočnosti nemôžeme za naše občas trestuhodné činy. Akokoľvek môže byť zložité prijať Zimbardov výklad upadajúcej ľudskej podstaty, je to tiež hlboko oslobodzujúce. Znamená to, že nie som zodpovedný. Naše činy sú spôsobené okolnosťami. Naše chyby tkvejú v situácii.