Úloha sociálneho pedagóga v prevencii rozvodovosti a podpore rodiny

Rozvody sa v súčasnosti stávajú dostupným a úplne bežným riešením problémov v rodine. Manželia sa v súčasnosti rozvádzajú z rôznych, niekedy až absurdných príčin. Aj keď rozvodom trpia všetci zúčastnení, najviac ovplyvní dieťa a jeho ďalší život, bez ohľadu na to, v akom veku týmto obdobím muselo prejsť. Rodičia si málokedy uvedomujú, ako sa správajú, ako to ich dieťa vníma, a aké následky to môže zanechať na ich živote. Nie je totiž neobvyklé, že rodičia v týchto situáciách, plných konfliktov, nadávok a hádok obhajujú svoje vlastné záujmy. Dieťa sa tak ocitá v rôznych situáciách, keď sa ho rodičia snažia za každú cenu získať (až kúpiť) na svoju stranu, resp. manipulujú ho. Takéto správanie negatívne ovplyvní jeho detské prežívanie. Rodičia sú v období rozvodu obvykle menej vnímaví k detským potrebám. Riešia akútne problémy ich vzťahu a na iné im už nezostáva síl. V štúdii reflektujeme manželstvo a rodinu, ktoré v súčasnosti prechádzajú krízou.

Manželstvo a Rodina: Základné piliere spoločnosti

Fenomén manželstvo, latinsky matrimonium, sa prekladá ako manželstvo. Uvedený termín sa skladá z dvoch slov: „mater“ (matka) a „munia“, resp. „munus“ (úloha, poslanie). Manželstvo je v slovenskom rodinnom práve zakotvené ako trvalé spoločenstvo muža a ženy, jeho hlavným účelom je založenie rodiny a výchova detí. Toto spoločenstvo, založené na právnom vzťahu, je postavené na zásadách dobrovoľnosti a rovnoprávnosti. Manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy, ktorý bol uzavretý spôsobom ustanoveným alebo uznaným Slovenskou republikou. Takýmto spôsobom nie je možné uzavrieť iný zväzok. Osobitnú ochranu, ktorú zákon priznáva manželstvu, nie je možné priznať inému zväzku, než je manželstvo. Manželstvo sa často vymedzuje ako inštitúcia, ktorá zabezpečuje niektoré úlohy či funkcie v spoločnosti. Takto chápané manželstvo upravuje vzťahy medzi dvoma ľuďmi, a to predovšetkým majetkové a právne.

Manželstvo a rodinu zaraďujeme medzi základné inštitúcie spoločenského života. Rodina bola vždy prvým a základným výrazom sociálnej prirodzenosti človeka. Manželstvo je jedinečný vzťah. Je to sociálne uznávaný a formálne uzatvorený zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou. V súčasnej dobe sa mu však už nepripisuje taká dôležitosť ako v minulosti. Dnešní mladí ľudia v manželstve nevidia návod na šťastie, a tak nemajú potrebu „spečatiť“ svoj partnerský vzťah. „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona“ (Čl. 41, ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov). Manželstvo je tak chránené ako inštitúcia spoločnosti so svojimi úlohami, ktorá zabezpečuje základné sociálne funkcie nevyhnutné pre fungovanie štátu. Vstup do manželstva je slobodným, dobrovoľným a pritom záväzným rozhodnutím dvoch ľudí opačného pohlavia pre spolužitie, založené na právnom vzťahu, postavené na zásade rovnoprávnosti. V manželskej prísahe okrem iného muž a žena verejne vyhlasujú, že sa nikdy neopustia. A pre mnohých je práve toto hnacou silou na zvládanie možných problémov a kríz v budúcnosti. Manželstvo je vzťah, ktorý nie je daný nastálo - stále sa vyvíja, podlieha neustálemu vývinu (Tuma, 2013a). A práve preto, aby bol kvalitný a plnil svoj účel, by mali manželia svoj vzťah stále pestovať a rozvíjať. Z takto vytvoreného manželského vzťahu môže vzniknúť rodina vhodná pre výchovu detí.

Vývojové štádiá manželstva a rodiny

Manželstvo od jeho začiatku prechádza niekoľkými dôležitými fázami (Tománek, 2012b):

1. Obdobie manželstva a rodiny prvých 18 mesiacov: Manželia sa spoznávajú, majú spoločné záujmy, vedia o sebe, kto sa kde nachádza. Sú citliví jeden na druhého a vzájomne si všímajú, ako sa správajú k okoliu, hlavne k opačnému pohlaviu. Začínajú chápať súvislosti okolo rodinných príslušníkov. Často prichádza k prvému tehotenstvu, k prvým spontánnym abortom, riešeniu prvých konfliktov. Ak nie je doposiaľ vyriešená otázka bývania, začínajú manželia nad ňou intenzívne premýšľať. Vytvárajú sa základy vzájomnej dôvery. S prichádzajúcim dieťaťom prichádzajú aj iné starosti a radosti. Manžel sa musí starať nielen o manželku v tehotenstve, ale musí si uvedomiť, že svet sa bude točiť teraz nie okolo neho, ale okolo dieťaťa.
2. Obdobie manželstva a rodiny do troch rokov: Vo väčšine manželstiev prichádza na svet prvé, ak nie druhé dieťa. Rodina je stabilná, manželia si rozumejú. Sú opatrní na svoje dieťa a dávajú veľmi pozor, kto, čo povie o ich dieťati. S príchodom druhého dieťaťa citlivosť klesá. To, čo neprehliadli pri prvom dieťati, to rozhodne budú prehliadať pri ďalšom. Nie že by mladšie dieťa dostávalo menej lásky a opatery, ale rodičia sú už skúsenejší a zrelší a nevyvedie ich z miery akékoľvek zakopnutie ich ratolesti. Ak manželia žili s rodičmi doteraz, vo väčšine prípadov zvažujú odchod do vlastného bývania. Rodičia kladú prvé základy etiky.
3. Obdobie manželstva a rodiny do šiestich rokov: Prichádzajú prvé krízy, v niektorých prípadoch nevera. Stupňujú sa povinnosti na oboch rodičov. Deti začínajú rásť, vystrájať. Rodinné vzťahy so širšou rodinou sa buď upevňujú, alebo degradujú. Na druhej strane je to najkrajšie obdobie pre rodičov, pretože dieťa vidia od útleho veku rásť, zažívajú s ním prvé pády, prvé slová, prvé otázky, či zaľúbenia v materskej škole. V rodine často prichádza medzi súrodencami k hádkam, komu tá-ktorá vec patrí a pod. Otázka bývania je často už vyriešená. Manželia najčastejšie splácajú hypotekárny úver.
4. Obdobie manželstva a rodiny do dvanástich rokov: Manželia majú za sebou prvé krízy. Ich vzťah je stabilnejší. Prichádza opätovné vzájomné zaľúbenie. Otvára sa možnosť mať ďalšie dieťa, deti. Rodičia poznajú všetky školské povinnosti svojich detí. Je to obdobie rastu osobnosti nielen detí, ale aj manželstva. Rodičia sa začínajú stretávať v škole so svojimi spolužiakmi, taktiež rodičmi, a vymieňajú si skúsenosti a zážitky. Sú relatívne šťastní a ohľaduplní k sebe navzájom.
5. Obdobie manželstva a rodiny do dvadsiatich piatich rokov: Manželstvo je relatívne stabilné. Rodičia riešia často pubertálne otázky, prvé vážne zamilovania, sexuálnu a duchovnú orientáciu svojich detí. Manželia objavujú čaro svojich rokov, budujú si kariéru. V tomto období málokedy prichádza na svet ďalšie dieťa. Manželia navštevujú rôzne stretávky a radi sa chodia zabaviť s tým, že o ich deti sa stará príbuzná rodina.
6. Obdobie manželstva do päťdesiatich rokov manželstva: Je obdobie veľkých turbulencií. Často prichádza k nevere, alkoholizmu, strate zamestnania, pocitom menejcennosti. Manželia pripravujú deti na ich budúci život. Keď dieťa odíde, zažívajú syndróm opusteného hniezda. Ak zomrie jeden z manželov, ten druhý často stráca iskru do života. Je to obdobie svadieb svojich detí, úspešného ukončenia štúdia, prvých vnúčat. Je to obdobie dovoleniek, oddychu. Rodičia dávajú svojim deťom múdrosti života. Je to obdobie krásneho spomínania. Je to obdobie múdrosti, rozvážnosti, optimizmu i kritiky, čo sú vlastne známky dokonale rozvinutej a citovo vyzretej osobnosti.

Rodina je „sociálnou skupinou“ (Tománek, 2012b, s. 11-12), ktorá je zložená z dvoch alebo viacerých osôb žijúcich spolu v jednej domácnosti, ktoré sú spojené manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami. Možno ju charakterizovať aj ako primárnu, neformálnu a intímnu sociálnu skupinu a základnú spoločenskú jednotku (Tamášová, 2007, s. 12), ktorá je často „považovaná za kolísku ľudstva a výchovy.“ Rodina (Prevendárová, 1998, s. 11) sa charakterizuje aj ako malá spoločenská skupina, založená z dvoch dospelých členov opačného pohlavia a ich potomkov. Je to prvé sociálne prostredie, ako i výchovná inštitúcia prvoradého významu, v ktorej sa jedinec ocitá. Rodina je spoločensky schválená forma partnerských vzťahov dvoch rovnoprávnych, rovnocenných a milujúcich sa ľudí, spojená pevným príbuzenským a pokrvným zväzkom. Jej znakom je intímne spolužitie v jednej domácnosti, spolupráca, pomoc a kooperácia jej členov. Atmosféra rodinného prostredia je daná vzájomnými vzťahmi medzi rodičmi a ostatnými členmi rodiny. „Dieťa sa formuje podľa rodinných vzťahov, podľa rodinného prostredia, v ktorom vyrastá. To, čo dieťa v rodine vidí, to aj napodobňuje“ (Kostrub, 2007, s. 15). Dospelí, najmä rodičia sú preň vzorom v akomkoľvek konaní. Rodina je prirodzenou sociálnou skupinou, základnou bunkou spoločnosti. Združuje ľudí v intímnej jednote na podklade pokrvnej príbuznosti. Všade tam, kde muž a žena žijú spolu, bývajú pod jednou strechou, spoločne hospodária a vychovávajú deti, hovoríme o rodine. V nej si dieťa vytvára vlastnú identitu a typickú kultúru prezentovanú vlastnými tradíciami, hodnotami a konvenciami. Pokrvná príbuznosť, rodinné ekonomické záujmy ako aj výchova detí nevystihujú však ešte dostatočne podstatu rodiny. Rodina totiž nie je schopná existovať izolovane od spoločnosti, vždy je súčasťou širšej sociálnej jednotky, ktorej normy, kultúra, tradície a náhľady zasahujú aj rodinu. „Rodina je preto prvým článkom reťazca, ktorý spája jedinca so spoločnosťou. Rodina je prvým skúšobným prostredím.“ (Tamášová, 2007).

Rodina by mala byť miestom, kde sa človek cíti dobre a bezpečne. Kam sa rád vracia, a kde má vytvorené podmienky pre svoj rast a rozvíjanie svojich schopností. Na druhej strane, nie každý má to šťastie narodiť sa a vyrastať vo funkčnej rodine (Tuma, Dolista, 2010). V tom prípade aj vlastná rodina môže pôsobiť deštrukčne a zanechať negatívne následky na tých, ktorí v nej vyrastali. Rodina je významným a špecifickým činiteľom socializácie, dáva dieťaťu prvé a veľmi silné skúsenosti do ďalšieho života. Ukazuje dieťaťu ako sa máme správať jeden k druhému, ako spolupracovať a pomáhať si, ako reagovať, keď sa niečo nedarí. Dieťa sleduje názory, postoje a hodnoty matky a otca a tým sa učí, čo je úlohou muža a čo ženy. Rodina je tu základným modelom sociálnej interakcie a komunikácie v malej sociálnej skupine. Začleňuje dieťa do určitého spôsobu života, učí sa sociálnym požiadavkám a normám. Rodina a jej citové zázemie sú nezastupiteľné pre vývoj dieťaťa.

Kríza v manželstve a rodine

„Krízové situácie v manželstve a partnerstve patria bezpochyby nielen medzi najčastejšie, ale tiež medzi najintenzívnejšie prežívané krízové udalosti vôbec. Zasahujú človeka väčšinou nepripraveného a bez predchádzajúcich varovných signálov. WHO, Svetová zdravotnícka organizácia, zaraďuje partnerské rozvraty, rozvody a krízy medzi najvýraznejšie stresové životné udalosti.“ (Vodáčková, 2010, s. 286). Kríza je všeobecne označovaná ako reakcia na situáciu, ktorú jednotlivec nemôže vyriešiť bežným spôsobom. Za krízou a rozpadom rodiny vidíme viacero faktorov. Kríza rodiny súvisí s dnešnou dobou. Medzi základné faktory, ktoré spúšťajú krízu v súčasných rodinách, považujeme:

• výrazný pokles natality a redukciu štruktúry rodiny (max. 2 deti);
• neúplné rodiny, často vznikajúce vďaka rozvodovosti;
• otázku konkubinátu, resp. kohabitácie: najmä častých rozchodov, znovu zoznámenia, neodpustenia, sklamania zo vzťahu;
• fenomén registrovaných homosexuálnych partnerstiev;
• absenciu finančných zdrojov;
• impotenciu;
• depriváciu;
• atomizáciu rodín.

Fenomén „kríza“ je často definovaný z viacerých uhlov pohľadu. Vyskytuje sa už v starých kultúrach. Človek bol vždy postavený pred skutočnosť, fakt, realitu, ktorá bola preňho kritická. M. Planck (In Klimpl, 1991, s. 72) hovorí, že „kríza je v krátkom čase vyhrocujúca sa situácia, v ktorej postihnutý už nie je schopný prekonať a pomocou vlastnej stratégie zvládnuť vonkajšiu alebo vnútornú záťaž.“ Fenomén kríza znamená však oveľa viac. Kríza spočíva v afektovom a v konfliktnom vyhrotenom prežívaní a správaní sa človeka v jeho záťažových životných situáciách. Kríza predstavuje často zlom v osobnom, pracovnom i rodinnom živote a spolunažívaní. Ak krízy neriešime, začnú ony riešiť pôvodcu, človeka. Každá ľudská bytosť je riadená určitými regulatívnymi mechanizmami (biologickými, psychickými, či sociálnymi). Ak sú tieto regulatívne mechanizmy narušené, človek sa dostáva do vonkajšej alebo vnútornej záťaže.

Primárna prevencia rozvodovosti a sociálno-patologických javov

Prevencia je kľúčom k zdraviu, šťastiu a stabilite v mnohých oblastiach života. Primárna prevencia, ktorá sa zameriava na predchádzanie problémom skôr, než vôbec vzniknú, zohráva zásadnú úlohu pri budovaní odolnejšej a prosperujúcejšej spoločnosti. Primárna prevencia predstavuje súbor opatrení, ktorých cieľom je predchádzať vzniku ochorenia alebo problému predtým, ako sa vôbec objaví. Funguje na princípe identifikácie a ovplyvňovania faktorov, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť vzniku problému. Môže ísť o faktory biologické (napr. genetická predispozícia), psychologické (napr. nízka sebaúcta) alebo sociálne (napr. chudoba, násilie). Cieľom je znížiť expozíciu týmto rizikovým faktorom a zároveň posilniť faktory, ktoré chránia jednotlivcov pred ich negatívnymi účinkami. Účinná primárna prevencia vyžaduje pochopenie epidemiológie daného problému a mechanizmov, ktorými rizikové faktory ovplyvňujú jeho výskyt.

Koncept primárnej prevencie má korene vo verejnom zdravotníctve a medicíne, kde sa pôvodne zameriaval na prevenciu infekčných ochorení. Neskôr sa rozšíril aj do oblasti duševného zdravia a psychológie. Významným míľnikom bol vznik komunitnej psychológie v 60. rokoch 20. storočia, ktorá zdôrazňovala potrebu aktívneho ovplyvňovania sociálneho prostredia a predchádzania vzniku psychických problémov. Teoretické východiská primárnej prevencie v psychológii vychádzajú z rôznych smerov, ako sú teórie učenia, kognitívna psychológia, sociálna psychológia a teórie vývinu. Rozvodovosť predstavuje závažný spoločenský problém s rozsiahlymi negatívnymi dôsledkami pre jednotlivcov, rodiny a celú spoločnosť. Primárna prevencia rozvodov sa preto zameriava na posilňovanie manželstiev a vzťahov predtým, než sa objavia vážne problémy.

Oblasti primárnej prevencie rozvodov:

• Vzdelávanie a príprava na manželstvo: Programy zamerané na výučbu komunikačných zručností, riešenia konfliktov, finančného plánovania a zvládania očakávaní spojených s manželstvom môžu významne prispieť k stabilite vzťahu.
• Podpora zdravých vzťahov: Aktivity a iniciatívy, ktoré podporujú budovanie pozitívnych vzťahov, empatie a vzájomného porozumenia medzi partnermi.
• Posilňovanie rodinných hodnôt: Podpora hodnôt ako vernosť, úcta, zodpovednosť a vzájomná podpora v rodine.
• Dostupnosť poradenstva a terapie: Zabezpečenie dostupnosti kvalitného manželského a rodinného poradenstva pre páry, ktoré čelia problémom vo vzťahu.
• Podpora rodičovstva: Programy a služby, ktoré pomáhajú rodičom zvládať výzvy rodičovstva a budovať zdravé vzťahy so svojimi deťmi.

Primárna prevencia v kontexte sociálno-patologických javov:

Sociálno-patologické javy postihujú celú spoločnosť. Primárna prevencia v tejto oblasti je zameraná na potláčanie týchto javov a zdravý životný štýl.

• Vzdelávanie detí a mládeže: Programy zamerané na výučbu o rizikách spojených s drogami, alkoholom, násilím, šikanovaním a inými sociálno-patologickými javmi.
• Podpora zdravého životného štýlu: Aktivity a iniciatívy, ktoré podporujú zdravé stravovanie, pohyb, duševné zdravie a vyhýbanie sa rizikovým správaniam.
• Posilňovanie sociálnych zručností: Programy zamerané na rozvoj asertivity, riešenia konfliktov, empatie a odolnosti voči tlaku rovesníkov.
• Vytváranie podporného sociálneho prostredia: Podpora rodín, škôl a komunít pri vytváraní bezpečného a podporného prostredia pre deti a mládež.
• Dostupnosť poradenstva a terapie: Zabezpečenie dostupnosti služieb pre jednotlivcov a rodiny, ktoré čelia problémom spojeným so sociálno-patologickými javmi.

Sociálny pedagóg ako kľúčový prvok v prevencii a podpore

V Slovenskej republike stále na väčšine škôl a školských zariadení absentuje pozícia sociálneho pedagóga. Pritom jeho nevyhnutné pôsobenie ako odborného zamestnanca by malo byť pre školy samozrejmosťou. Sociálny pedagóg v prvom rade pôsobí ako vysoko kvalifikovaný odborník v oblasti prevencie, ktorý vie bezodkladne riešiť problémy a predchádzať situáciám, ktoré spôsobuje výskyt sociálno-výchovných problémov. V súčasnosti so zvyšujúcimi sa problémami žiakov by dokázal veľmi efektívne pomôcť v prípade akútnych aj chronických potrieb. Sociálny pedagóg ideálne spolupracuje s viacerými odbornými zamestnancami, s ktorými na školách dokážu vytvoriť tím, ktorý je tak schopný rýchlo reagovať na novovznikajúce problémy. Dôvodom je nárast diagnostikovania dôsledkov sociálno-patologických javov v prostredí, v ktorom sa žiak pohybuje, pri riešení ktorých je činnosť sociálneho pedagóga nenahraditeľná.

Sociálna pedagogika a jej význam v prevencii

Sociálna pedagogika na Slovensku sa začala rozvíjať omnoho neskôr než v Európe pod zorným uhlom zahraničných skúseností a poznatkov. Položenie základov sociálnej pedagogiky bolo v 70. rokoch 20. storočia (Hroncová, Emmerová, 2015). V súčasnosti študijné vysokoškolské programy ponúkajú možnosť vzdelávania v oblasti sociálnej pedagogiky, kde absolventi sa môžu uplatniť ako vysokokvalifikovaní voľnočasoví pedagógovia a sociálni pedagógovia. Uplatniť sa môžu v školstve, v štátnej správe a v oblasti sociálnych služieb. Úlohou vysokoškolských študijných programov sociálnej pedagogiky je príprava poslucháčov, budúcich sociálnych pedagógov na diagnostikovanie a analyzovanie problémov v edukačnom procese, vedenie efektívneho pedagogického poradenstva predovšetkým pre žiakov 1., 2. a 3. stupňa. Odbornú činnosť vykonávajú v rámci prevencie, intervencie a poskytovania poradenstva.

Hlavnou úlohou sociálnej pedagogiky je v prvom rade vymedzovať vzťah medzi výchovou a sociálnym prostredím. Definície sociálnej pedagogiky sa počas svojho vývoja rozlične menili a vyvíjali v súlade s problémami danej doby. Prikláňame sa k nasledujúcim tvrdeniam: „Sociálna pedagogika ako životná pomoc je pozitívna pedagogika, ktorej cieľom je v systéme komplexnej starostlivosti poskytnúť pomoc deťom, mládeži a dospelým v rôznych typoch prostredí hľadaním optimálnych foriem pomoci a kompenzovaním nedostatkov. Cieľom je premena ľudí a spoločnosti prostredníctvom výchovy. Ide o proces výchovnej starostlivosti, opatery, ochrany smerujúci k integrácii a stabilizácii osobnosti. Ide o integráciu všetkých aspektov, ktoré tvoria osobnosť a stabilizáciu človeka v spoločnosti.“ (Bakošová, 2008, s. 58) Ďalej ide o vedný odbor transdisciplinárnej povahy, ktorý sa zameriava na prostredie vo výchove, na zvládanie životných situácií bez ohľadu na vek v zmysle napomáhania v súlade potrieb jedinca a spoločnosti, na utváranie optimálneho životného spôsobu (Průcha, 2009).

V súčasnosti môžeme zaznamenávať nárast rôznych sociálnych problémov, ktoré sa priamo dotýkajú činnosti sociálneho pedagóga. Ten ako všestranný odborník by mal spolupracovať a koordinovať prácu s viacerými odborníkmi na vysokej profesionálnej úrovni. Sociálny pedagóg vytvára a rozvíja podmienky pre zdravý a plnohodnotný vývoj jednotlivcov, aby im bolo umožnené fungovať v sociálnom prostredí a docieliť sociálnu rovnováhu. V školskom systéme je práca sociálneho pedagóga zameraná na podporu a prácu so skupinou. Jeho činnosť sa sústredí nielen na pomoc žiakom, ale aj učiteľom a rodičom. Sociálny pracovník v pozícii sociálneho pedagóga spadá do sociálnej pedagogiky. Ide o špeciálnu pedagogickú disciplínu, ktorá v kontinuite s ďalšími vednými disciplínami participuje pri riešení sociálno-pedagogických problémov vyskytujúcich sa v škole. Cieľom činnosti sociálneho pedagóga je prevencia, riešenie a eliminácia vyskytujúcich sa sociálno-pedagogických problémov na školách, v triedach a jednotlivých žiakov.

Hroncová a Emmerová rozlišujú dve prevencie pred vyskytujúcimi sa sociálno-psychologickými problémami. Sekundárna prevencia je zameraná na ohrozené skupiny obyvateľstva, netýka sa už všetkých. Primárna prevencia sa zameriava na celú populáciu, ktorá nie je zdravotne, sociálne ani inak riziková či narušená (Porov. Hroncová, Emmerová, 2015, In: Sociálny pedagóg v škole v teoretickej reflexii a praxi). Pôsobenie sociálneho pedagóga pokračuje aj v oblasti prevencie sociálnopatologických javov v inštitucionálnom prostredí. „Ďalším cieľom je výchova k svojpomoci, obnovenie normality človeka, intervencia do socializačných procesov detí a mládeže, ale aj dospelých, pričom ťažisko jej kompetencií spočíva v prevencii a preventívnych činností.“ (Niklová, 2020, s. 15).

Význam sociálneho pedagóga na Slovensku v súčasnosti je podstatne vyšší, ako bol pred 20 rokmi. Množstvo autorov sa sociálnej pedagogike na Slovensku začalo venovať už v tomto období napr. Hroncová, Emmerová, Határ, Selická, Jusko, Bakošová, Miňová a iní, avšak každý spomínaný autor dáva funkciu sociálneho pedagóga do rôznych súvislostí a rovinách. Hroncová spája túto činnosť s prevenciou kriminality, Bakošová s rezortom školstva, rezortom práce, sociálnych vecí a rodiny, rezortom vnútra, spravodlivosti i zdravotníctva, Selická ju dáva do súvislosti s rómskou rodinou, Jusko s prevenciou drogových závislostí, Miňová so syndrómom CAN (Bakošová, 2008, s. 2). Činnosť práce sociálneho pedagóga zaraďujeme medzi pomáhajúce profesie. Jeho profesionálna stránka sa rokmi formovala po teoretickej, ale aj po praktickej stránke v závislosti od vývoja spoločnosti. V súčasnej dobe začína byť profesia sociálneho pedagóga na školách a v školských zariadeniach čoraz viac žiadaná a potrebná. Svoje uplatnenie si nájdu v školských podporných tímoch, kde majú svoje nezastupiteľné miesto v poradenstve a v prevencii. Nepochybne má veľký význam pre pozitívne fungujúcu spoločnosť. „Profesia sociálneho pedagóga bola a je úzko spätá s vývinom sociálnej pedagogiky ako vedy a vymedzením jej predmetu. Široká orientácia sociálnej pedagogiky na riešenie mnohých sociálno-výchovných problémov v minulosti, ale aj dnes, sa odráža nielen v rôznych prístupoch k vymedzovaniu jej predmetu, ale aj v nejednotnom vymedzovaní kompetencií a profesiogramu sociálneho pedagóga.“ (Hroncová, Emmerová, 2015, s. 55) Sociálny pedagóg je podnetom pre rozvoj sociálnej pedagogiky. V súčinnosti s viacerými sociálnymi pedagógmi, ako aj s ich zvyšovaním počtu môže rozvíjať vedné odbory pedagogiky a sociálnej práce.

Limity a legislatíva v sociálnej pedagogike

Dosiaľ sa pri tejto profesii vyskytujú určité limity. „Ako problém sa tu javí práve neustálenosť kompetenčného poľa sociálnej pedagogiky, ktoré je rôznymi autormi a inštitúciami rôzne vymedzované. Niekedy sa uvedená širokospektrálnosť až bezbrehosť sociálnej pedagogiky pokladá za jej nedostatok.“ (Malík, 2019, s. 12). V legislatívnej úprave sociálny pedagóg nie je neznámou. Podľa § 107, ods. 3 zák. č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní na základnej škole pôsobí na každých 50 žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia jeden asistent učiteľa alebo jeden sociálny pedagóg. Najfrekventovanejšími miestami výkonu profesie sociálneho pedagóga v rámci edukačného procesu a sociálnej práce predstavujú školy a školské zariadenia. Škola, ako druhý najvýznamnejší socializačný činiteľ v živote dieťaťa, by mala predstavovať bezpečné prostredie s pozitívnou klímou, ktoré vo výraznej miere podporuje ochranu žiakov pred ohrozením a zároveň ich vedie k pozitívnym hodnotám, spoločensky prospešným a očakávaným formám správania. Postavenie školy predovšetkým v oblasti primárnej prevencie zohráva nesmierne dôležitú úlohu, čo je podmienené aj nárastom deviantného správania detí a dospievajúcich. Sociálny pedagóg v zmysle platnej slovenskej legislatívy, podľa §23 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických a odborných zamestnancoch, spoločne so školskými psychológmi, špeciálnymi pedagógmi, terénnymi špeciálnymi pedagógmi, kariérovými poradcami, školskými logopédmi a liečebnými pedagógmi spadá do kategórie odborných zamestnancov. Sociálny pedagóg na výkon svojej profesie podľa vyhlášky č. 1/2020 Z. z. Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu o kvalifikačných predpokladoch pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, musí absolvovať vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, a to v študijnom odbore učiteľstvo a pedagogické vedy.

tags: #socialny #pedagog #a #rozvodovost