Sociálny pedagóg a prevencia sociálno-patologických javov v školskom prostredí

V súčasnej dobe s rýchlym tempom rozvoja spoločnosti vzniká stále viac sociálno-patologických javov. Škola je prostredím, kde žiaci trávia významnú časť svojho detstva, a preto je považovaná za "prvú stanicu" pre objavovanie a prevenciu týchto javov.

Novodobým fenoménom 21. storočia je vznik sociálno-patologických javov už na základných školách, nakoľko žiaci nemajú pevnú vôľu, sú ľahko ovplyvniteľní a preto sa považujú za vysoko rizikovú skupinu (Látalová, Kopťárová, 2008).

Čo je sociálna patológia?

Podľa Ondrejkoviča (In Kraus, Hroncová, 2007, s. 9) je „sociálna patológia súhrnný pojem na označenie chorých, nenormálnych a všeobecne nežiaducich spoločenských javov. Patria sem aj sankcionované formy deviantného správania (narúšajúceho všeobecne uznávané normy), ako aj štúdium príčin ich vzniku a existencie“.

Podľa Koniecznej (2008) sa v školskom prostredí stretávame s čoraz širším okruhom problémov nielen vzdelania, ale aj výchovy žiakov. Medzi najzávažnejšie prejavy by sme mohli zaradiť násilie medzi spolužiakmi, znižovanie veku detí, ktoré skúšajú konzumovať alkohol a drogy, za ktorými môžu byť rodinné problémy. Takéto situácie si vyžadujú skúsených odborníkov, ktorí si s mládežou poradia a eliminujú nástrahy doby.

Najčastejšie sociálno-patologické javy v školskom prostredí

Pre pochopenie problematiky bola zvolená metóda zbierania dát pomocou dotazníka, aby sa bližšie spoznali úprimné názory učiteľov na sociálnu prácu v rezorte školstva a odhalili sociálno-patologické javy, ktoré sa vyskytujú na školách. Výskum sa uskutočnil na 4 základných školách v Nitrianskom kraji, pričom dotazníky vyplnilo 52 učiteľov, z toho 32 triednych učiteľov. Priemerné pôsobenie v pedagogickej praxi bolo 15,8 rokov.

V rámci výskumu boli respondenti oslovení s otázkou, s akými sociálno-patologickými javmi sa už stretli. Vybrali sa tie najčastejšie spomínané v odborných zdrojoch: záškoláctvo, šikanovanie, alkohol, drogy, výtržníctvo, agresivita a gamblerstvo.

Agresivita

Podľa Bajtoša (2008) vnímame agresivitu ako črtu osobnosti, ktorá sa vyznačuje nielen ako prejav nepriateľstva so sklonom k útočnosti, ale tiež ako snaha presadiť sám seba, presadiť svoje záujmy a ciele, aj keď nemilosrdne a bezohľadne. Agresívneho človeka popisuje ako snažiaceho presadzovať svoje názory na úkor ostatných, nerešpektuje požiadavky a práva iných osôb, častokrát je manipulátorom a nedarí sa mu ovládať emócie. Agresivita sa môže prejaviť aj v podobe fyzického a psychického poškodzovania osôb a poškodzovania majetku.

Podľa Matúškovej (2006) je agresivita najčastejšie spájaná s negatívnymi prejavmi. Môže vzniknúť ako slabá nenávisť a preniknúť až do rôznych foriem ublíženia, či do slovnej alebo fyzickej agresie. Martínek (2015) rozdeľuje agresiu, ktorá môže byť vybíjaná na zvierati alebo na neživom predmete. V školskom prostredí sa agresivita prejavuje častokrát na neživých predmetoch, ako je napríklad zošit či pravítko, predmet ako taký sa stáva prostriedkom na uvoľnenie agresora. Častokrát sa však stáva, že žiak pri takomto chovaní chce poukázať na svoju fyzickú silu. Vo veľkej väčšine sa takto prejavujú žiaci so zníženým sebavedomím.

Šikanovanie

Šikanovanie sa označuje ako agresívne správanie, ktoré sa zvyčajne vyznačuje opakovaním sa a nerovnováhou moci. V mnohých skupinách môže byť považovaná za normatívnu, ale spoločensky neprijateľnú v rámci časti demokratickej spoločnosti (Smith, 2000).

Kolář (2005) popisuje šikanovanie v školskom prostredí ako sociálnu chorobu, kde jeden žiak alebo skupina žiakov vedome a opakovane ponižuje a zotročuje slabšieho spolužiaka, či spolužiakov a používa k tomu agresiu a manipuláciu.

Pokiaľ ide o prevenciu šikany, pedagogickí zamestnanci by mali žiakov viesť k tomu, že by rozhodne nemali podporovať agresívne správanie svojich spolužiakov, odsudzovať slabšie deti a naopak prejavovať neprirodzené sympatie k populárnym spolužiakom. Učiteľ by mal vysvetliť žiakom, aby sa nenechali ovplyvniť agresívnym spolužiakom. Nemali by však zostať ľahostajní voči správaniu, ktoré im nie je príjemné, nemali by sa vysmievať žiakovi, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom líši od ostatných, vyjadruje svoje názory, ktoré sú odlišné od tých ich, či má iné záľuby (Bendl, 2003).

Niekedy si žiaci môžu myslieť, že šikanovanie je neškodné a zábavné, no z hľadiska zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov môže šikanovanie žiakov napĺňať skutkovú podstatu priestupkov, dokonca z hľadiska trestného zákona (č. 300/2005 Zb. Trestný zákon) môže šikanovanie žiakov napĺňať i skutkovú podstatu trestných činov.

Záškoláctvo

„Záškoláctvo je rozšírená porucha správania a prejavuje sa úmyselným zameškávaním školského vyučovania, keď žiak z vlastnej vôle, zväčša bez vedomia rodičov (niekedy aj s ich vedomím), nechodí do školy (vyhýba sa školským povinnostiam). Tieto vymeškané hodiny nie sú ospravedlnené ani rodičmi, ani lekármi. Je to tradičný a jeden z najbežnejších problémov, ktorý sa objavuje na základných i stredných školách“ (Oľšavská, 2014, str. 43).

Záškoláctvo je veľmi vážny sociálno-patologický jav, ktorý nie je ľahko vypátrateľný. Väčšinou sa rodič o tomto probléme dozvie až na podnet zo školy, a do tej doby si nemusí nič všimnúť (Čiburková, 2009).

Čiburková (2009) ďalej spomína, ako by sa mal rodič zachovať, ak takéto správanie odhalí. Rodič by mal odhaliť, čo dieťa viedlo k takémuto správaniu, ak sám nevie ako postupovať, mal by požiadať o radu odborníka, ktorý rodičovi povie ako postupovať v danej situácii. Ďalej autorka radí, že by rodičia rozhodne nemali čakať, že sa situácia vyrieši sama, podstatná je motivácia dieťaťa k návratu do školy.

Na Slovensku upravuje školskú dochádzku Zákon č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní, kde je určené, že povinná školská dochádzka trvá 10 rokov. Záškoláctvo môže mať nepriaznivé dopady nielen na žiaka samotného, ale aj na jeho rodinu, a to vo forme siahnutia na sociálne dávky, v najhoršom prípade môže byť podané trestné oznámenie na zákonných zástupcov žiaka pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže.

Výskumné zistenia o výskyte sociálno-patologických javov

Zistenia z dotazníkového prieskumu na 4 základných školách v Nitrianskom kraji ukazujú na nasledovné skutočnosti:

Najviac respondentov sa stretlo so šikanovaním (31%), potom nasledovalo záškoláctvo (26%), agresivita (25%), výtržníctvo (8%), alkohol (7%), drogy (3%) a gamblerstvo (1%). Nakoľko niektorí respondenti vyberali aj viac možností naraz, môžeme predpokladať, že jeden sociálno-patologický jav je sprevádzaný s iným, a tak môže byť medzi nimi spojitosť.

O tom, že na slovenských základných školách sa naozaj šikana vyskytuje, hovorí aj Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré každý rok zverejňuje výkazy o vykonávaní opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Ide však o oficiálne zachytené prípady násilia na deťoch. V roku 2018 Slovenské národné stredisko pre ľudské práva začalo s výskumom šikany a kyberšikany na slovenských školách. Cieľom bolo zmapovať mieru výskytu a prevládajúce formy šikany na školách, pri ktorých sa stávajú obeťami žiaci a učitelia.

Výskum bol realizovaný na vzorke 2 895 žiakov základných škôl, osemročných gymnázií a stredných škôl a 145 učiteľov z celého Slovenska. Výskumom bolo zistené, že prítomnosť šikanovania na škole naozaj je, dosvedčilo to 51,8% žiakov. Predpokladáme, že v praxi je počet prípadov šikany na deťoch vyšší. Je možné, že ho škola nechcela verejne riešiť alebo ani nebola šikana na škole zistená.

V našom výskume sa respondenti pýtali, či sa v súčasnosti vyskytujú sociálno-patologické javy na ich základnej škole. 29 (56%) respondentov odpovedalo áno a 23 (44%) odpovedalo nie. Myslíme si, že výsledky sú reálne, nakoľko dotazník bol anonymný, počítame s tým, že respondenti reagovali pravdivo.

Prevencia sociálno-patologických javov a úloha sociálneho pedagóga

Nakoľko je potrebné vzniknutým situáciám predchádzať a je neskoro riešiť už vzniknutý problém, prvotné úsilie by sme mali venovať prevencii a poukázať na vznik a dôsledky sociálnej patológie. Základné školy majú dlhé roky otázky prevencie rozpracované v plánoch preventívnych aktivít. Preventívne aktivity sú vhodne sformované podľa cieľových skupín z hľadiska veku, mentálnych schopností a osobitostí danej základnej školy (Oľšavská, 2014).

„Podmienkou dosiahnutia cieľa prevencie je aj odborne pripravený pedagogický zamestnanec v oblasti uplatňovania kompetenčného prístupu vo výchovno-vzdelávacom procese a v oblasti sociálno-psychologickej tak, aby dokázal pozitívne vplývať na kognitívny a osobnostný a sociálny rozvoj žiaka. V neposlednom rade je to aj spoločná zodpovednosť rodiny, orgánov sociálno-právnej ochrany detí, poradenských zariadení a inštitúcii školskej politiky“ (Oľšavská, 2014, str.20).

Predchádzať sociálno-patologickým prejavom správania nie je jednoduché. Tu prichádza miesto pre pomáhajúcu profesiu akou je pozícia školského sociálneho pracovníka. Práve školský sociálny pracovník s dosiahnutými vedomosťami a praktickými skúsenosťami je schopný pracovať so žiakmi, ktorí vykazujú známky sociálno-patologického správania.

Zásady efektívnej prevencie rizikového správania

Aktívna prevencia v školskom prostredí vyplýva z celoročného plánu pre všetkých žiakov školy, vrátane pedagogických i odborných zamestnancov. Pri plánovaní prevencie v školskom prostredí je dôležité, aby sociálni pedagógovia vychádzali zo zásad efektívnej prevencie rizikové správania (Niklová, 2020, s. 275; Bizová, Neslušanová, 2011, s. 12):

• Kontinuita pôsobenia a systematickosť plánovania: Programy a aktivity musia na seba vzájomne nadväzovať a dopĺňať sa. Preventívne pôsobenie musí byť systematické a dlhodobé.
• Cielenosť a adekvátnosť informácií / foriem pôsobenia: Pri každom preventívnom programe alebo pôsobení musí byť zohľadnených viacero faktorov cieľovej skupiny (vek, prostredie, úroveň vedomostí, etnická príslušnosť, postoje ku konkrétnej forme rizikového správania).
• Včasný začiatok preventívnych aktivít: Čím skôr sa začne, tým je prevencia efektívnejšia. Názory a postoje jedinca sa formujú už v najranejšom veku.
• Orientácia prevencie na kvalitu postojov a zmenu správania, nielen na oblasť informácií: Kvalita postojov a zmena správania často nemusí súvisieť s hĺbkou vedomostí o danej oblasti. Cieľom prevencie je zmeniť správanie.

M. Miovský (2015, s. 27 - 28) ďalej uvádza, že pri tvorbe preventívneho programu a plánovaní prevencie v škole, je okrem zásad efektívnej prevencie dôležité stanovenie cieľov, pričom ciele musia byť jasne a zreteľne formulované. Ciele môžu byť krátkodobé alebo dlhodobé. Krátkodobé ciele by mali byť konkrétne a vzťahujúce sa na cieľovú skupinu žiakov. Dlhodobé ciele sú skôr všeobecné a časovo náročnejšie, zároveň sú súčasťou preventívneho programu školy. Pri tvorbe preventívneho programu je podľa M. Miovského potrebné nájsť merateľné indikátory, ktoré budú monitorované a pomôžu pri identifikácii naplnenia cieľov.

Potreba sociálneho pedagóga v školskom systéme

Prieskum o súčasnom stave riešenia sociálnych problémov žiakov a o potrebe etablovania profesie školského sociálneho pracovníka v školách, ktoré realizuje občianske združenie Persona zistili, že chýbajú riešenia sociálnych problémov multidisciplinárnym tímom odborníkov. Riešenia problémov žiakov sa mnohokrát zužujú na represívne opatrenia, pokarhania či „postrašenia“ od autorít (polícia, riaditeľ školy).

Čo sa týka prevencie sociálno-patologických javov a rizikového správania žiakov, zistili, že prevencia je na školách síce prítomná, ale z výsledkov ich prieskumu vyplýva, že jej väčšinou nie je venovaný dostatočný priestor. Preventívne programy sa často realizujú v malom rozsahu, nesystematicky, pričom sú používané málo efektívne (niekedy až nevhodné) formy. Tak isto ich prieskum ukázal, že respondenti by v škole privítali odborníka na riešenie sociálnych problémov žiakov.

Zaujímalo nás, kto aktuálne rieši vyššie spomínané sociálno-patologické javy, ktoré sa na škole vyskytli, nakoľko na školách, kde sa robil výskum, sociálny pracovník nepracuje. Respondenti mali na výber zo siedmich možností. Najviac respondentov (37) volilo možnosť riaditeľ, triedny učiteľ (34) a výchovný poradca (27).

Jurišová (2015) skúmala názory učiteľov, či sa po zavedení pozície sociálneho pracovníka na škole vyskytuje na škole menej sociálno-patologických javov. Z 250 učiteľov 106 odpovedalo „skôr áno“. Učitelia udávajú zlepšenie celkovej atmosféry v škole po zavedení pozície školský sociálny pracovník. Hovorí aj o tom, že v škole dochádza menej k závažných sociálno-patologickým javom.

32 (43%) opýtaných učiteľov odpovedalo, že takouto osobou by mal byť sociálny pracovník. Podľa učiteľov by bol na túto pozíciu najmenej vhodný špeciálny pedagóg, ktorého označili 10 krát (3%).

Najvýznamnejšie zistenie nášho výskumu je to, že veľká väčšina respondentov má k tejto téme pozitívny prístup, čo považujeme za potenciál, aby školstvo začalo akceptovať túto profesiu a využívalo služby sociálneho pracovníka.

Treba si uvedomiť, že škola iba dotvára a formuje výchovný proces, ktorý musí byť v prvom rade vytváraný v domácom prostredí. A tu opäť vidíme miesto, kde by sa vedel sociálny pracovník uplatniť - práca s rodinou žiaka. Škola môže zamestnať sociálneho pracovníka, avšak školská sociálna práca nie je oficiálne zakotvená ani v zákone o sociálnej práci.

Naša práca prináša iba argumenty za zavedenie pozície školského sociálneho pracovníka, nakoľko si myslíme, že významne prispieva k skvalitneniu a zefektívneniu školského systému. Vo výskume sme zistili, že by pedagógovia naozaj prijali medzi seba odborníka, akým je sociálny pracovník, ktorý by mal skúsenosti so sociálno-patologickými javmi.

tags: #socialny #pedagog #a #prevencia #socialno #patologickych