Kosovo (srb. Косово, albán. Kosova) je sporné územie v juhovýchodnej Európe na Balkánskom polostrove. Podľa ústavy Srbska je to autonómny kraj s názvom Kosovo a Metohija (srb. Аутономна покрајина Косово и Метохија, Autonomna pokrajina Kosovo i Metohija, albán. Krahina Autonome e Kosovës dhe Metohisë).
Od roku 1999 Kosovo administratívne spravuje Organizácia Spojených národov (misia UNMIK) a o bezpečnosť sa stará NATO (misia KFOR). Kosovský parlament dňa 17. februára 2008 o 15:50 schválil jednostrannú deklaráciu, ktorou sa Kosovo oficiálne vyhlasuje za samostatnú Kosovskú republiku, a vyhlásil Kosovo za demokratický, svetský a multietnický štát. Deklaráciu podpísal prezident Fatmir Sejdiu, premiér Hashim Thaçi a predseda parlamentu Jakup Krasniqi.
Po vyhlásení nezávislosti môže nasledovať niekoľko scenárov, od prevzatia kontroly nad územím zo strany Európskej únie až po násilnosti zo strany Srbska. Na mimoriadnej schôdzi kosovského parlamentu sa prezentovalo 109 poslancov. Deklaráciu jednohlasne schválili zdvihnutím ruky. Jedenásť poslancov z radov etnických menšín vrátane srbskej sa na schôdzi nezúčastnilo.
Historický vývoj a názvy Kosova
Už od prvotného vyhlásenia autonómnej oblasti/pokrajiny na tomto území (v roku 1945) bolo slovo Metohija súčasťou jej oficiálneho názvu; spočiatku ako Autonómna kosovsko-metohijská oblasť (srb. Autonomna Kosovsko-Metohijska Oblast), neskôr (od roku 1963) ako Autonómna pokrajina Kosovo a Metohija (srb. Autonomna Pokrajina Kosovo i Metohija). V roku 1968, údajne ako pokus o zmierenie konfliktov medzi Albáncami a Srbmi, bol názov pokrajiny zmenený na Socialistická autonómna pokrajina Kosovo (srb. Socijalistička Autonomna Pokrajina Kosovo), čím bolo Metohija vynechané z názvu. Názov bol obnovený v roku 1989, už bez prívlastku „socialistická“ - Autonómna pokrajina Kosovo a Metohija (srb. Autonomna Pokrajina Kosovo i Metohija).
Oficiálny názov Kosova podľa ústavy Srbska je Kosovo a Metohija (srb. Аутономна покрајина Косово и Метохија). Aj v samotnom Srbsku sa hovorovo spravidla Metohija vynecháva, alebo sa používa skratkové slovo Kosmet či skratka KiM. Názov Kosovo používa aj Rezolúcia OSN č. 1244.
Názov Metohija (srb. Метохија) pochádza od slova metoh (srb. метох), čo je cirkevný majetok. Kosovo a Metohija ako územie vzniklo krátko po druhej svetovej vojne. Od 19. storočia bola veľká väčšina obyvateľstva tvorená Albáncami, ktorí sa snažili o osamostatnenie tejto oblasti od Srbska a o vytvorenie kosovského albánskeho štátu, čo podporovali aj krajiny Západu na čele s USA, ale odmietalo napríklad Rusko.
Medzinárodné postavenie a uznanie
Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov požiadalo dňa 8. októbra 2008 (rezolúcia č. 63/3) Medzinárodný súdny dvor o vyjadrenie (advisory opinion) k otázke: „Je jednostranné vyhlásenie nezávislosti dočasnými samosprávnymi inštitúciami Kosova v súlade s medzinárodným právom?“ Medzinárodný súdny dvor dňa 22. júla 2010 konštatoval, že „vyhlásenie nezávislosti Kosova prijaté 17. februára 2008 neporušilo medzinárodné právo“.
Oficiálne orgány a predstavitelia Srbska však nezávislosť odmietajú uznať a považujú oblasť naďalej za súčasť Srbska, postoj iných štátov nie je jednotný. Jednoznačne negatívny postoj zastáva Rusko a najmä Srbsko; srbská pravoslávna cirkev dokonca vyzvala vládu, aby do Kosova vyslala armádu. V roku 2011 sa začali rokovania medzi vládami v Belehrade a Prištine, sprostredkované Európskou úniou; ich výsledkom bola tzv. Bruselská dohoda z 19. apríla 2013.
Nezávislosť Kosova uznáva 98 z 193 (50,78 %) členských štátov Organizácie Spojených národov, 22 z 27 (81,48 %) členských štátov Európskej únie, 26 z 30 (86,67 %) členských štátov NATO a 36 z 57 (63 %) členských štátov Organizácie islamskej spolupráce. Slovenská republika oficiálne považuje Kosovo za súčasť Srbska. Zo slovenských politikov presadzoval uznanie nezávislosti Kosova bývalý prezident Andrej Kiska.
Jazyky a náboženstvo
Úradnými jazykmi v Kosove sú podľa článku 5 kosovskej ústavy albánčina a srbčina; turečtina, bosniačtina a rómčina majú štatút úradných jazykov na komunálnej úrovni, resp. ich používanie má byť ďalej upravené príslušnými zákonmi. Hlavným mestom je Priština.
Väčšina obyvateľov Kosova sa hlási k islamu. Pôsobí tu však aj rímskokatolícka a pravoslávna cirkev a žijú tu aj príslušníci iných náboženstiev a neveriaci.
Bezpečnostné sily Kosova
Kosovské bezpečnostné sily sa v roku 2019 pretransformovali na armádu. V čase transformácie bolo k dispozícii približne 3400 príslušníkov. V marci 2021 Kosovo svojich vojakov prvýkrát vyslalo na mierovú misiu do Kuvajtu.
Situácia v Kosove - informuje Bezpečnostnú radu osobitný zástupca OSN
Sociálny konštrukt národnosti v širšom kontexte
Národnosť je komplexný a mnohovrstevný koncept, ktorý sa stal predmetom rozsiahlych akademických diskusií a politických debát. V kontexte sociálnych vied sa národnosť často chápe ako sociálny konštrukt, čo znamená, že nie je prirodzenou alebo inherentnou vlastnosťou, ale skôr výsledkom spoločenských procesov, interakcií a dohôd.
Historické perspektívy formovania národnosti
Sociológ Jan Keller v príspevku "Suverenita a hranice" opisuje vývoj nositeľov suverenity v Európe za posledné tisícročie. Zásadný krok pri formovaní národného štátu spája so 17. storočím, kedy sa štátni úradníci začali považovať za prospešných celej krajine prostredníctvom výkonu verejnej správy. Moc sa postupne odlišuje od vládcov a nadobúda individuálny charakter. Dôležitú úlohu v tomto procese zohralo mesto so svojou špecifickou kultúrou, kde sa formoval individualizmus. Keller upozorňuje, že národný štát sa opieral o suverenitu, no dominantnejšie národy ju neraz upierali "slabším" celkom.
Politológ Petr Drulák konštatuje, že zvrchovanosť sa stala základným princípom európskej politiky s Vestfálskym mierom (1648). V priebehu 19. storočia sa zvrchovanosť demokratizuje a jej nositeľom sa stáva národ. Drulák aktualizuje pohľad na suverenitu na pozadí formovania liberálneho impéria a reflektuje asymetrické vzťahy medzi Európou a USA, determinované ekonomickými záujmami Spojených štátov. Rastie vplyv Číny.
Národ ako sociálny konštrukt v kontexte liberalizmu
Historik Adam Votruba analyzuje liberalizmus a demokraciu a spochybňuje liberálnu teóriu, ktorá definuje človeka ako predspoločenskú bytosť. Argumentuje, že človek existoval vždy ako člen spoločnosti. Liberáli označujú národ za sociálny konštrukt, pričom "národ je pritom len iné označenie pre spoločnosť". Takéto chápanie spoločnosti je problematické, pretože spoločnosť predstavuje systém vzťahov a väzieb, ktoré ovplyvňujú to, čím jednotlivci sú a ako vnímajú svet. Národ je jednou z viacerých kategórií, ktorá vstupuje do tohto procesu.
Mechanizmy zvrchovanosti a ich limity
Sociálny geograf Martin Hampl analyzuje mechanizmy zvrchovanosti prostredníctvom schémy AGIL Talcotta Parsonsa, pričom popri ekonomike analyzuje politiku, vzťahy a kultúru. V súvislosti so vzťahmi neobchádza ani citlivú tému migrácie či výber partnerov.
Spoločenský vedec Dalibor Jurášek opisuje vplyv globálnej oligarchie na národné štáty a možné protiopatrenia na ochranu suverenity. Podľa Juráška je spoločným záujmom globálnej oligarchie globálny kapitalizmus a deregulácia obchodu, geopolitický vplyv USA, inkluzívna ideológia a konzumná kultúra, ktoré presadzuje prostredníctvom mäkkej moci.
Ekonómka Ilona Švihlíková poukazuje na ovládnutie medzinárodnej deľby práce nadnárodnými korporáciami v deväťdesiatych rokoch a na začlenenie postkomunistických krajín do tejto deľby práce na báze rozvojových krajín. Tieto procesy oslabili štát aj jeho manévrovací priestor. Švihlíková neobchádza ani postavenie ČR a SR v EÚ, ktorá je charakteristická presadzovaním liberálnej obchodnej politiky a kladie členským štátom prekážky. Obe krajiny sa nachádzajú v postavení závislých ekonomík.
Politológ Roman Michelko rozoberá limity prijímania suverénnych ekonomických rozhodnutí v podmienkach globálneho kapitalizmu. Spolu s fungovaním ústavného súdnictva, ktoré ochraňuje nedotknuteľnosť aktuálneho konceptu súkromného vlastníctva, majú vplyv na to, že politici môžu realizovať len malé parametrické zmeny, pričom podstata systému zostáva zachovaná.
Situácia v Kosove - informuje Bezpečnostnú radu osobitný zástupca OSN
Kritické pohľady na národnosť a identitu
V kontexte diskusií o národnosti sa objavujú aj kritické hlasy, ktoré spochybňujú tradičné chápanie národa a identity. Často zaznievajú argumenty, že snaha o zlikvidovanie národov je cestou k mieru a láske medzi ľuďmi. Táto myšlienka je však kritizovaná ako príliš zjednodušujúca a povrchná. Argumentuje sa, že problémy medzi ľuďmi a národmi nevyplývajú z existencie národov samotných, ale z iných faktorov, ako sú územia, majetky, korisť a pudové vyžitie sa.
Namiesto snahy o zlikvidovanie národov sa navrhujú alternatívne riešenia, ktoré by mohli viesť k mieru a spolupráci. Jedným z nich je návrat k socialistickým ideálom a k myšlienkam národnej suverenity a deglobalizácie. Je dôležité si uvedomiť, že agresivita, hnev a vojna nepotrebujú národ k tomu, aby sa prejavili. Problémom je nespracovaný egoizmus u každého jedinca.