Sociálne experimenty presviedčania sú fascinujúcou oblasťou výskumu, ktorá odhaľuje zložité mechanizmy, ktoré používame na ovplyvňovanie iných. Presvedčiť niekoho o novom nápade alebo získať podporu pre svoj projekt nie je len otázkou rečníckych zručností. Vyžaduje to pochopenie psychológie, kontextu a malých, no účinných trikov, ktoré môžu zmeniť „nie“ na „áno“. Tento článok sa hlbšie ponorí do tejto problematiky, preskúma evolučné pozadie sebaklamu, interpersonálny rozmer tohto javu a predstaví relevantné experimenty a teórie.
Evolučný pohľad na sebaklam
Od 70. rokov sa objavujú teórie, ktoré naznačujú, že sebaklamy sú adaptívnym znakom mysle. To znamená, že nám pomáhajú prežiť a rozmnožiť sa. Z evolučného hľadiska to bola veľká záhada. Prečo by sme mali klamať sami sebe? Ak by sme sebaklamy iba fingovali, hrozilo by, že by ich ľudia prekukli, lebo by sme sa červenali alebo vykazovali iné znaky, ktoré by prezrádzali, že klameme. Ak sme však presvedčení o svojej vlastnej "pravde", je pravdepodobnejšie, že presvedčíme aj ostatných.
Robert Trivers, legenda evolučnej biológie a psychológie, patrí k zástancom tejto teórie. Tvrdí, že sebaklam nám umožňuje prezentovať sa v lepšom svetle, čím zvyšujeme svoju atraktivitu pre potenciálnych partnerov a posilňujeme svoju pozíciu v sociálnych interakciách. Spolupráca sa jednoducho vypláca.
Problémom sebaklamov je, že ich používame aj v prípadoch, ktoré s evolučnou výhodou nijako nesúvisia. Nový výskum o sebaklamoch ukazuje, že majú interpersonálny rozmer, lebo slúžia na klamanie druhých.
Interpersonálny rozmer sebaklamu: Experimentálny dôkaz
Nedávny výskum sa zameral na interpersonálny rozmer sebaklamu a jeho úlohu pri presviedčaní. Výskumu sa zúčastnilo o niečo viac ako 300 ľudí, ktorým bola za účasť na experimente sľúbená finančná odmena. Experiment mal niekoľko fáz, počas ktorých ľuďom ukazovali videá, ktoré vykresľovali Marka buď pozitívne, alebo negatívne. Ako sa ukázalo, ľudia boli v prísune informácií o Markovi výrazne selektívni. Ak o ňom mali napísať pochvalnú ódu, videá zastavili čoskoro po tom, čo im pustili snímky, ktoré ho vykresľovali pozitívne. Naopak, ak mali Marka ohovárať, vyhľadávali negatívne informácie. Tento selektívny prístup k informáciám naznačuje, že sa podvedome snažili vytvoriť si skreslený obraz o Markovi, ktorý by im uľahčil presviedčanie ostatných.
Konformita a sociálny vplyv: Ďalšie faktory presviedčania
Okrem sebaklamu zohráva dôležitú úlohu pri presviedčaní aj konformita a sociálny vplyv. Konformita označuje zmenu v správaní alebo presvedčení jedinca v dôsledku skutočného (alebo domnelého) tlaku zo strany skupiny. Prejavuje sa vtedy, keď sa jedinec prispôsobuje názorom, postojom, hodnotám alebo správaniu skupiny, do ktorej patrí alebo chce patriť. Tento tlak môže byť explicitný (priamy), napríklad keď nás niekto priamo žiada, aby sme sa správali určitým spôsobom, alebo implicitný (nepriamy), keď sa prispôsobujeme vnímaným očakávaniam skupiny.
Štúdium konformity má korene v klasických experimentoch sociálnej psychológie 20. storočia. Významný impulz priniesol Muzafer Sherif so svojimi experimentami s autokinetickým efektom, demonštrujúcimi vplyv skupiny na individuálne vnímanie. Ešte známejšie sú experimenty Solomona Ascha, ktoré ukázali, že ľudia sú ochotní poprieť vlastný úsudok a prispôsobiť sa zjavne nesprávnemu názoru skupiny. Tieto experimenty prispeli k rozvoju teórií sociálneho vplyvu, ktoré vysvetľujú mechanizmy, ktorými skupiny ovplyvňujú individuálne správanie.
Predstavte si skupinu študentov, ktorí sa pripravujú na dôležitú skúšku. Väčšina z nich sa rozhodne použiť určitú, menej efektívnu študijnú metódu, pretože ju považujú za „tradičnú“ a „osvedčenú“. Jeden študent, Peter, vie o vedecky podloženej a efektívnejšej metóde, ktorá by mohla celej skupine výrazne pomôcť. Avšak, cíti tlak prispôsobiť sa väčšine. Ak Peter podľahne konformite, nebude sa deliť o svoje poznatky a bude sa prispôsobovať zaužívanému, hoci menej účinnému spôsobu štúdia, čím zníži šance na úspech nielen sebe, ale aj celej skupine.
Kniha "Vplyv": Psychológia Ovplyvňovania a Presviedčania v Praxi
Jedna z najdôležitejších kníh úspešných marketérov a predajcov, "Vplyv", od Roberta B. Cialdiniho, sa od svojho prvého vydania stala takmer kultovou klasikou pre všetkých čitateľov, ktorých zaujíma psychológia ovplyvňovania a presviedčania. Autor, svetovo uznávaný odborník, na konkrétnych príkladoch z médií, reklamy, politiky, predajných stratégií známych firiem, či dokonca armády a siekt, detailne a veľmi zrozumiteľne rozoberá každú „zbraň vplyvu“ - princíp ovplyvňovania či presviedčania, ktorému pri rozhodovaní sa máme sklony podľahnúť alebo mu automaticky prispôsobiť svoje správanie a uvažovanie. Následne poskytuje návod na to, ako tieto princípy využiť vo svoj prospech; alebo naopak - ako sa voči nim obrniť. Kniha bola preložená do vyše 40 jazykov a už tri desaťročia sa drží na popredných miestach rebríčkov najlepších kníh vo svojej kategórii. Čitatelia ju hodnotia ako skvelú knihu, ktorá im otvorila oči a pomohla im uvedomiť si, ako ľahko sú ovplyvniteľní.
Stratégie presviedčania: Ako byť presvedčivý
Presvedčiví ľudia majú schopnosť vtiahnuť iných do svojho sveta. Väčšinou sú to obľúbení a sympatickí ľudia. Nielen riaditelia firiem, vedúci oddelení či vrcholoví manažéri, ale aj učitelia či rodičia by mali pôsobiť presvedčivo. Len vtedy sa môžeme od nich veľa naučiť, len vtedy im môžeme dôverovať a nasledovať ich kroky. Presvedčiví ľudia dokážu odhaľovať charaktery, ciele a túžby iných a adekvátne reagujú. Vedia využívať emocionálnu inteligenciu a sociálne zručnosti, vďaka ktorým získavajú ľudí na svoju stranu.
Tu sú kľúčové stratégie, ktoré používajú presvedčiví ľudia:
- Vedia, čo ľudí motivuje. Niektorí riaditelia firiem sú veľmi nedočkaví, netrpezliví a veľmi na zamestnancov tlačia. No tí sa kvôli tomu môžu ešte viac zablokovať a nepodajú optimálny výkon. Presvedčiví ľudia svoje myšlienky predstavujú asertívne a sebavedome, ale nie sú agresívni a na ľudí netlačia. Keď sa budete vnucovať, tak vám to len uškodí. Presvedčiví ľudia študujú povahy iných a vedia, čo na koho účinkuje. Ak viete, aké má niekto ciele a aká je jeho povaha, dokážete ho dostať do situácie, keď sám pochopí, čo je potrebné robiť, a to tak, aby bol spokojný on i zamestnávateľ. Tak napríklad opatrní ľudia potrebujú nenápadné náznaky a neustále povzbudenie či možnosť priebežne zisťovať, aký pokrok dosiahli. Prípadne potrebujú vidieť dôkazy o tom, ako to fungovalo v iných prípadoch. Niekto potrebuje presný termín, dokedy má úlohu splniť a niekto ďalší sa musí zoznámiť s reálnymi príkladmi, ktoré fungovali v podobných situáciách. Toto poznanie ich dokáže naštartovať.
- Myslia na túžby iných. Mnohí ľudia presviedčajú druhých len preto, aby dosiahli vlastné ciele. Títo ľudia pôsobia nepresvedčivo a ich skryté úmysly väčšinou rýchlo odhalíme. Ľudia, ktorí vedia byť presvedčiví, to nerobia. Títo ľudia dokážu zabudnúť na vlastné ciele a snažia sa vnímať aj svet tých druhých. Snažia sa zistiť, aké majú názory či problémy, a tak ich dokážu presvedčiť vďaka tomu, že hovoria o týchto ich názoroch a hodnotách. Mnohí sa snažia byť aj empatickí.
- Vedia uviesť vhodné príklady. Príbeh alebo dobrý príklad dokáže spojiť ciele tých, ktorí sú presviedčaní a vplyv tých, čo presviedčajú. Ak manažér ponúkne príbeh o tom, ako súvisí zmena produktu s cieľmi firmy, je ľahšie zjednotiť sa na tom, že zmena je potrebná. Následne je ľahšia aj dohoda o tom, akú má mať podobu. Často aj rodičia a starí rodičia používajú príbehy a vhodné príklady, aby deťom vysvetlili princípy fungovania života.
- Vedia správne chváliť. Chvália napríklad týmto spôsobom: „Vykonali ste fantastickú prácu! Som si istý, že to bude nabudúce ešte lepšie.” Toto predstavuje jeden z najsilnejších princípov presvedčenia. Človek pri týchto vetách cíti, že sa počíta aj v budúcnosti s jeho prácou, a to ho veľmi motivuje. Zároveň ho to motivuje tiež k tomu, aby konal takými spôsobmi, ako to robil predtým.
- Majú zmysel pre humor. Ak chcete byť viac presvedčiví, formujte si aj svoj zmysel pre humor. Humor uvoľňuje a keď má človek dobrú náladu, lepšie sa mu aj premýšľa. Ak chcete iných presvedčiť, stane sa tak skôr, ak pôsobíte optimisticky a máte dobrú náladu. V dobrej atmosfére sa ľudia skôr dokážu stotožniť s vašimi myšlienkami. Ľudia prirodzene a nevedomky zrkadlia reč tela toho, s kým sa rozprávajú. Ak chcete, aby vás ľudia mali radi a verili vám, tak sa v priebehu rozprávania usmievajte. Oni vám budú podvedome úsmev vracať a vďaka tomu sa budú cítiť lepšie.
- Zanechávajú silný prvý dojem. Viete o tom, že ľudia sa rozhodujú v priebehu prvých 7 sekúnd o tom, či vás budú mať radi alebo nie? Na túto skutočnosť je potrebné myslieť aj vtedy, keď chcete niekoho presvedčiť o vašich myšlienkach a nápadoch. Ak sa s niekým stretávate prvý raz, predstavte sa a aj niečo o sebe povedzte. Takto sa vám nestane, že niekoľko minút druhá strana bude premýšľať nad tým, kto ste, odkiaľ ste a prečo tu ste. Ľudia oveľa skôr prijmú myšlienky nejakého človeka, keď majú predstavu o tom, kto vlastne je. Potrebujete získať určité osobné spojenie.
- Rozumejú tomu, čo hovoria. Presvedčiví ľudia sú schopní svoje myšlienky oznamovať rýchlo a jasne. Keď sami dobre rozumiete tomu, o čom hovoríte, je oveľa zábavnejšie a jednoduchšie to vysvetliť ostatným. Dobrou stratégiou je poznať svoju tému tak dobre, že by ste ju dokázali vysvetliť aj malému dieťaťu.
- Nepretvarujú sa a pôsobia úprimne. Pretvárku nemá nikto rád. Ľudí priťahujú tí, ktorí sa na nič nehrajú, nič nepredstierajú a pôsobia dôveryhodne. Presvedčiví ľudia vedia, kým sú. Veria si natoľko, aby sa vo vlastnej koži cítili pohodlne. Tým, že sa budete sústreďovať na veci, ktoré vás naozaj zaujímajú a posúvajú dopredu, stávate sa aj šťastnými. A keď pôsobíte šťastne, ste aj pre iných zaujímavejší a presvedčivejší. Najhoršia zo všetkého je pretvárka a neznalosť problematiky, ktorú chcete prezentovať. Nikdy nič nepredstierajte.
- Vedia ustúpiť. Naliehanie a netrpezlivosť sú pre presvedčivosť veľmi nebezpečné. Je dokázané, že keď sa ľudí snažíte dotlačiť k tomu, aby s vami súhlasili okamžite, skôr sa budú držať svojho pôvodného postoja.
- Dávajú si pozor na mimiku a gestá. Keď chcete, aby vás ľudia so zaujatím počúvali a aby ste ich dokázali presvedčiť, je potrebné si dať pozor aj na svoje gestá, mimiku, výraz tváre a tón hlasu. Všetky tieto aspekty by mali pôsobiť pozitívne a v určitom súlade. Základom by mal byť nadšený tón hlasu, neprekrížené ruky, udržiavanie zrakového kontaktu a telo naklonené k poslucháčom.
Ako presvedčiť ostatných - Sila presviedčania
Dodatočné techniky presviedčania
Okrem spomenutých stratégií existujú aj ďalšie techniky, ktoré môžete využiť pri snahe presvedčiť iných:
- Urobiť niečo navyše bez očakávania. Ak urobíte niečo navyše pre druhú stranu bez očakávania okamžitej odmeny, ľudia pocítia prirodzenú túžbu vrátiť vám láskavosť. Napríklad, ak kolegovi pomôžete s jeho úlohou, ochotnejšie podporí váš návrh či projekt.
- Byť konkrétny a priamy. Ľudí nepresvedčíte len všeobecnými frázami či neurčitými cieľmi. Ak poviete, čo presne očakávate a akú pridanú hodnotu z toho môžu mať, skôr získate ich dôveru.
- Využiť sociálny dôkaz. Jednou z najsilnejších pák presviedčania je sociálny dôkaz. Keď ľudia vidia, že váš nápad už podporili iní, ktorí sú rešpektovaní alebo ktorým dôverujú, ľahšie povedia „áno“ aj oni.
- Najprv sa zaujímať o názor druhej strany. Namiesto snahy presadiť svoje hneď na začiatku, sa najprv zaujímajte o názor druhej strany. Otázky typu „Čo by ti pomohlo rozhodnúť sa pre môj nápad?“ alebo „Ako by si ty riešil túto situáciu?“ podporia diskusiu. Tým, že im dáte priestor a vypočujete ich, získate cenné informácie o ich prioritách a obavách.
- Prispôsobiť spôsob podania informácií. Niektorí ľudia reagujú na krátke, stručné argumenty, iní potrebujú detailné podklady a analýzy. Upravte spôsob podania tak, aby zodpovedal tomu, komu sa prihovárate.
- Opierať sa o fakty a dáta. Ak chcete, aby vás ľudia brali vážne, musia cítiť, že viete, o čom hovoríte. Opierajte sa o fakty, dáta a reálne skúsenosti.
- Využiť emocionálne príbehy. Aj v profesionálnom prostredí zohrávajú emócie veľkú rolu. Ľudia si pamätajú príbehy a príklady viac než suché fakty. Popíšte, ako váš návrh už niekomu pomohol, alebo vytvorte obraz toho, ako by vyzeralo zlepšenie po úspešnom zavedení vášho nápadu.
- Žiadať menšie súhlasy. Niekedy je ťažké presvedčiť ľudí priamo na veľkú zmenu. Skúste si preto vopred vyžiadať menšie súhlasy - drobné ústupky alebo podporu čiastkových krokov.
Pamätajte, že presviedčanie nie je jednorazová záležitosť. Niekedy ľudia potrebujú čas, aby váš návrh dôkladne spracovali. Netlačte na nich, ale buďte pripravení odpovedať na ďalšie otázky a pripomienky.
Psychologické princípy presviedčania
Na presvedčovanie majú vplyv rôzne psychologické princípy:
- Priming: Pojem priming označuje kognitívny proces, pri ktorom podaná informácia ovplyvňuje neskoršie správanie jedinca, keď už podnet nie je prítomný. Efekt primingu si však väčšinou ani neuvedomujeme.
- Reciprocita: Reciprocitou označujeme jav, kedy vy niekomu pomôžete a očakávate, že nabudúce pomôže dotyčná osoba vám. Čím je to, čo poskytujete váženejšie, tým lepšie. Neposkytujte však donekonečna príliš veľa.
- Nedostatok: Tento princíp najčastejšie využívajú obchodníci. Napríklad, ak uvedú, že daný tovar je vyrobený len v niekoľkých kusoch a dostupný bude len obmedzený čas, vyvíjajú na zákazníkov nátlak, aby sa rozhodli rýchlo.
- Efekt spáča: Pri efekte spáča hovoríme o fenoméne, kedy spočiatku nenápadná informácia naberá časom na sile a presvedčivosti. Možno si to všimnete, ale vypustíte to z mysle.
Existujú tri úrovne sociálneho vplyvu. Prvou z nich je snaha o konformitu. Ak chceme zapadnúť do spoločnosti, podvedome prispôsobujeme svoje správanie tak, aby vyhovovalo ostatným. Druhou úrovňou je snaha vyhovieť, aby sme sa vyhli potrestaniu alebo aby sme získali nejakú odmenu. Odborníci z univerzity Yale prišli na to, že presvedčivosť informácie ovplyvňuje napríklad aj výzor toho, kto nám ju podáva a tiež spôsob, akým tak spraví. Jednou z najsilnejších zbraní, akou človek disponuje, je jazyk. Je preto nesmierne dôležité voliť vždy tie správne slová.
Príklady sociálnych experimentov a ich vplyv na presviedčanie
Stanfordský väzenský experiment
Stanfordský väzenský experiment patrí k najzaujímavejším (a najkontroverznejším) experimentom na poli sociálnej psychológie. Na Emefka sme ti už predstavili pozoruhodný experiment Stanleyho Milgrama, ktorý sa zaoberal tým, ako ďaleko sú ľudia ochotní zájsť vo svojej poslušnosti k autorite. Sociálny psychológ Philip Zimbardo sa vo svojom experimente zameral na to, ako veľmi človeka dokáže zmeniť moc a či je možné, že sa ľudia dopúšťajú hrozných činov preto, lebo boli vystavení mimoriadnemu tlaku okolností. Dôležitým prvkom skúmania bolo, akú rolu hrajú pravidlá, symboly, skupinová identita a sila autority.
O čo v experimente šlo?
Experiment sa odohral na pôde vysokej školy Stanford University, kde Zimbardo a jeho pomocníci vytvorili simulované väzenie. Následne prostredníctvom inzerátu našli 24 dobrovoľníkov z radov študentov. Tí za svoju účasť dostali zaplatené a náhodne boli rozdelení medzi dozorcov a väzňov. Dôraz sa kládol na to, aby účastníci nemali žiadne psychické ochorenia či problémy so zákonom. Dozorcovia mali vo svojom „väzení“ udržiavať poriadok. Za žiadnych okolností ale nemohli použiť fyzické násilie. Samotný Zimbardo hral rolu riaditeľa väznice a počínanie študentov so svojím tímom sledoval prostredníctvom videokamier. Celý experiment mal trvať dva týždne.
Experiment začína
Zimbardo kládol dôraz na to, aby väzenie pôsobilo realisticky. S pomocou polície zatkol vylosovaných „väzňov“ u nich doma, policajti ich prehľadali, spútali a spísali protokol. Väzni celú akciu brali skôr ako zábavu a podobne to prebiehalo aj pri samotnej interakcii s dozorcami. Tí sa snažili dostať uväznených pod kontrolu, napríklad tým, že väzňov neustále nútili nahlas počítať, ale nedarilo sa im to.
Dozorcovia sa potom začali na väzňoch dopúšťať rôznych foriem šikany. Nútili ich spievať, neustále robiť kliky a niektorých poslali na samotku. Na druhý deň sa na väzňoch prejavovala únava a dezorientácia. Dozorcovia pokračovali v šikanovaní. Kto sa vzoprel príkazom, išiel na samotku. Napriek tomu však väzni stále porušovali niektoré pravidlá. Za to dostávali tresty: umývanie podlahy či záchodov.
Medzi väzňami sa objavili prvé náznaky rebélie. Jeden z väzňov dozorcov urážal, následne sa jeho kolegovia zabarikádovali vo svojich celách, odkiaľ ich dozorcovia dostávali tak, že na nich striekali z hasiacich prístrojov. Situácia sa začínala dramatizovať, väzni nadávali na Zimbarda a žiadali o prerušenie experimentu, ale ten bežal ďalej. Vodca rebelskej skupinky väzňov sa pokúsil utiecť, neskôr sa psychicky zrútil. Sčítavanie väzňov už nebola žiadna zábava, študenti začínali prijímať svoje roly. Dozorcovia im nepovoľovali chodiť na toaletu (museli močiť a vyprázdňovať sa do vedier), budili ich uprostred noci. Stále znova a znova ich nútili upravovať si postele, pokračovali aj nútené kliky a izolácia tých, ktorí neposlúchali. Dozorcovia psychicky deptali väzňov, tí sa búrili, za čo dostávali tresty či pobyt na samotke. Zimbardo sa dokonca obával, že bude musieť väzenie presťahovať, pretože väzni uskutočnia vzburu a utečú.
Dozorcovia sú stále sadistickejší
Piaty deň prišla na Stanfordskú univerzitu Christina Maslach, Zimbardova priateľka a budúca manželka. Tá ostala absolútne šokovaná tým, čo videla. Chlapci, ktorých poznala ako sympatických mladíkov, sa zmenili na sadistických dozorcov, väznení zase na pasívne a zdeptané trosky. Keď videla, ako väzni pochodujú s vrecami na hlavách za posmeškov dozorcov na záchod, rozzúrená odišla. Okamžite sa snažila Zimbarda presvedčiť, aby experiment ukončil. Ten odmietal a neustále argumentoval, že väzenie nie je reálne a experiment má prínos. Maslach mu vtedy povedala: „Ako môžeš vidieť to, čo ja, a nebyť tak nahnevaný?“ Začala plakať a povedala, že úloha riaditeľa väzenia ho zmenila (rovnako ako dané roly zmenili študentov). Zimbardo a Maslach vtedy plánovali, že sa vezmú, ale Christina vtedy ohromenému profesorovi povedala, že pokiaľ je toto jeho pravá tvár, tak nie je ochotná stráviť s ním celý svoj život. V tej chvíli sa podľa vlastných slov Zimbardo spamätal a sľúbil, že hneď na druhý deň experiment ukončí. Neskôr jej počínanie označil za hrdinské. Ešte v tú noc však šikana a ponižovanie zo strany dozorcov postúpili na nový stupeň. Začali väzňov nútiť k simulovanému sexuálnemu styku. Zatiaľ čo časť väzňov simulovala análny sex, zvyšok musel kľačať s odhalenými zadkami na zemi. Šiesty deň dozorcovia pchali jedlo do väzňov násilím, pokračovala aj šikana v podobe nekonečných klikov a počítania. Zimbardo však splnil svoj sľub a experiment ukončil. Keď to oznámil väzňom, mnohí najprv vôbec nereagovali. Musel to zopakovať asi trikrát. Nasledovala ohromná radosť, väzni sa objímali a tešili sa, že je koniec. Niektorí dozorcovia sa však sťažovali, že nedostanú zaplatené za sľúbené dva týždne…
Výsledky
Počas experimentu došlo k výraznému odosobneniu účastníkov. Postupom času všetci prijali svoje úlohy a väzni si vôbec neuvedomovali, že nie sú v žiadnom väzení a majú právo kedykoľvek odísť. Svoje tu zohrala aj sila anonymity, deindividuálizácie a dehumanizácie väzňov. Samotný Zimbardo usúdil, že vojnové zločiny a genocídy tak nie sú páchané žiadnymi sadistickými psychopatmi, ale normálnymi ľuďmi, ktorí boli vystavení obrovskému tlaku okolností. Tento záver sa však dočkal nemalej kritiky. Poukazovalo sa napríklad na to, že experiment obsahoval príliš malú vzorku účastníkov, jeho výsledky sa teda nedali aplikovať v realite. A zdalo sa, akoby mu čas dal za pravdu. V roku 2003 sa na stránky novín na celom svete dostali šokujúce správy z väznice Abú Ghrajb v Iraku. Americkí vojaci v nej surovo mučili, týrali a ponižovali tamojších väzňov. Výnimkou neboli sexuálne útoky, nútená masturbácia pred ženami, nasadzovanie vriec na hlavu, spútavanie, zavádzanie elektród do tela, bitky či symbolické ukrižovanie. Jeden z väzňov kvôli týmto praktikám prišiel o život. Samotný Zimbardo sa o tento škandál zaujímal a podobnosť so Stanfordským experimentom ho šokovala. Ako expert sa podieľal na obhajobe jedného z obvinených vojakov - Ivana „Chipa“ Fredericka. Na súde tvrdil, že Frederick by tieto ohavné zločiny nikdy nespáchal, ak by nebol vystavený silnému stresu, otrasným podmienkam a náročnej práci vo väznici. Všetci účastníci mučenia boli napokon odsúdení na dlhoročné väzenské tresty. Philip Zimbardo o celom experimente a mučení v Abú Ghrajb napísal knihu The Lucifer Effect, ktorá pod názvom Luciferův efekt vyšla aj v češtine.
Stanfordský väzenský experiment sa stal námetom pre nemecký thriller Das Experiment z roku 2001, ktorý režíroval Oliver Hirschbiegel. Stanfordským väzenským experimentom sa inšpiroval skôr voľne a mnohé jeho aspekty výrazne zdramatizoval. Napriek tomu ide o mimoriadne silný a mrazivý film. V roku 2010 vznikol aj jeho americký remake The Experiment od Paula T. Scheuringa, ten však už dopadol o dosť horšie. Pokiaľ by si však chcel vedieť viac o reálnom stanfordskom experimente, vrelo ti odporúčame fantastickú drámu The Stanford Prison Experiment režiséra Kylea Patricka Alvareza z roku 2015. Philipa Zimbarda si v nej zahral Billy Crudup, študentov z radov väzňov a dozorcov stvárnili Ezra Miller, Michael Angarano či Tye Sheridan.
Moral Machine od MIT
Auto sa rúti po ceste priamo na skupinu dôchodcov, mamičku s kočíkom a zlodeja. Ste za volantom. Necháte auto vraziť do ľudí, alebo volant stočíte a zachránite tým síce pár ľudí, ale vrazíte do múra a zabijete celú posádku auta? Podobné scenáre ste mohli riešiť v dotazníku, ktorý sa preslávil pod názvom Moral Machine. Vytvorili ho študenti z amerického technologického inštitútu MIT a jeho účelom bolo skúmať morálne a etické dilemy, ktoré budú musieť riešiť napríklad autonómne autá. Počas štyroch rokov sa do experimentu zapojili milióny respondentov, ktorí odoslali celkovo 40 miliónov odpovedí. Ide o najväčší sociálny experiment „električkovej dilemy“, ktorý má zároveň celosvetový presah. Web navštívili ľudia z 233 krajín. Autori výsledky zverejnili nedávno v štúdii v časopise Nature a z dát zostavili niekoľko zaujímavých zistení a kopec grafov.
Zistenia z experimentu Moral Machine
Vedci zistili, že preferencie krajín sa líšia a korelujú s kultúrou krajiny. Respondenti z Číny a Japonska by auto radšej napálili do mladších ľudí, čo zrejme súvisí s väčšou úctou a rešpektom k starším ľuďom v domácej krajine. Ďalší príklad: Zrazili by ste chodca, ktorý prechádza cez cestu na červenú alebo radšej chodca, ktorí si počkal na zelenú? Odpovede sa tiež rôznili. Ľudia z chudobnejších krajín so slabším právnym systémom boli viac tolerantní voči chodcom, ktorí prechádzali cez cestu svojvoľne. Povedali by ste, že pri týchto morbídnych rozhodovaniach víťazí „menšie zlo“, teda že je lepšie obetovať menej ľudí a zachrániť viac. V krajinách euroatlantického regiónu táto logika naozaj fungovala, avšak v ázijských krajinách (vrátane Číny a Japonska) to nebol najdôležitejší faktor. Ak je osoba slávna a má prínos pre spoločnosť, môže mať podľa respondentov z tohto regiónu vyššiu hodnotu ako celá skupina bezbranných chodcov. Platí tak predpoklad, že v Ázii, ktorá je kultúrne postavená na uctievaní spoločnosti a skupiny nad jednotlivcom, je hodnota jedného človeka nižšia než na Západe. Zaujímavá bola aj ďalšia dilema: Obetovali by ste posádku auta (vrátane seba) alebo by ste zrazili nevinných ľudí na prechode pre chodcov? V ochote sebaobetovania tentoraz na plnej čiare zvíťazilo Japonsko, zatiaľ čo susedná Čína skončila na úplne opačnej strane.
Experiment Rytmusa a GoGa
Populárny raper Rytmus (Patrik Vrbovský) a najznámejší slovenský YouTuber GoGo sa spojili pre dobrú vec. Chcú dokázať, že Slováci nie sú rasisti. Rytmus a Gogo sa rozhodli, že prostredníctvom zaujímavého sociálneho experimentu ukážu ľuďom, že väčšina dopraje aj Rómom. Našli ju v Spišskom Hrhove, kde majú šikovného starostu, ktorý sa dokáže postarať aj o rómskych spoluobčanov. Rómska rodina tu žije usporiadaným a príkladným, no skromným životom. Rytmus s Gogom tejto rómskej rodine darujú auto. Má to však jeden háčik. Auto zavesili na žeriav v Banskej Bystrici na Zvolenskej ceste. Otázka v ankete znie: „Daruješ auto Rómovi?“ Rytmus a Gogo veria, že Slováci nie sú neprajní a nenechajú auto spadnúť zo žeriavu len preto, že by ho nedopriali Rómovi. Zrejme nie je náhoda, že auto pre rómsku rodinu visí na žeriave práve v Banskej Bystrici, ale to teraz nie je podstatné.
Odvaha a otvorenosť v komunikácii
Na to, aby človek mohol hrať otvorenú hru, komunikovať otvorene bez skrytých zámerov s úmyslom spolupracovať, je potrebná odvaha. Odvaha otvoriť sa a povedať svoj názor, aj keď je v rozpore s názorom väčšiny, či vyjadriť svoje pocity a myšlienky. Mám pocit, že veľakrát nosíme masky, pod ktorými skrývame naše skutočné ja. Zistil som, že ak sa so svojimi názormi a myšlienkami zdôverím, cítim sa potom oveľa lepšie. Nič z toho sa však nestáva. Zistil som, že problém v mojom živote nastane práve vtedy, ak v sebe veľmi dlho držím niečo nevypovedané. Nepoviem nikomu, že mi niečo vadí alebo že s niečím nesúhlasím. Tieto situácie často skončia tak, že môj pohár trpezlivosti pretečie a nastúpi hnev a výčitky.
Ako každé hrdinstvo, aj to Zimbardove vyžaduje odvahu a pripravenosť. Nakreslite si fixkou čiernu viditeľnú bodku doprostred čela a takto vyrazte na celý deň medzi ľudí. Rebelstvom, pri ktorom prekračujete sociálne normy (na čo potrebujete odvahu), no nikomu svojím konaním neubližujete. Ďalšou z možností ako trénovať vystupovanie zo svojej zóny komfortu je napríklad ľahnutie si na zem uprostred obchodu či ulice. Vydržať tak tri sekundy ležať a potom sa postaviť a pokračovať vo svojej ceste, ako keby sa nič nedialo. Trénovaním pozitívneho rebelstva si zvykáme na vystupovanie z davu. Pri komunikácii si vy sami môžete určiť, do akej miery chcete byť v danom momente úprimní a otvorení. Možností, ako trénovať svoju odvahu v komunikácii je veľa. Jedným zo spôsobov, ako na to, sú ja-výroky. Ich používanie je často spojené s veľkou mierou odvahy. Nie vždy je totiž ľahké odhaliť druhému svoje citlivé miesta, ako napríklad naše myšlienky či aktuálne pocity. Ak prijmeš túto výzvu, máš 24 hodín na to, aby si niekomu vo svojom okolí povedal niečo pozitívne (poďakoval sa mu, podporil ho, či vyjadril svoje pocity voči nemu).
tags: #socialny #expperiment #ako #presvedcit #niekoho