Stanfordský väzenský experiment (SPE) z roku 1971, vedený psychológom Philipom Zimbardom, sa stal jedným z najznámejších a najkontroverznejších výskumov v histórii psychológie. Cieľom experimentu bolo preskúmať vplyv sociálnych rolí, moci a väzenského prostredia na správanie a psychiku psychicky normálnych, neagresívnych ľudí. Experiment mal trvať dva týždne, no pre neočakávaný priebeh a etické otázky bol predčasne ukončený už po šiestich dňoch.
Philip Zimbardo si prostredníctvom inzerátu v novinách našiel dobrovoľníkov pre štúdiu o psychologických účinkoch života v zajatí. Z nich na základe diagnostických rozhovorov a testov vylúčil všetky patogénne osobnosti, tých, ktorí mali záznamy v trestnom registri či užívali drogy. Vo výslednej vzorke ostalo 24 vysokoškolských študentov. Hoci situácia onedlho po začatí experimentu formovala správanie oboch skupín antagonisticky, neboli to ani dozorcovia ani väzni: Len hod mincou rozhodol, kto z nich sa stane dozorcom a kto väzňom.
Zimbardo priebeh experimentu monitoroval videokamerou a odpočúvacím zariadením. Bol mu zverený zodpovednosť za pokus o navodenie správania, tvrdých "dozorcov".
Priebeh experimentu
V auguste 1971 sa v suterénnych priestoroch Stanfordskej univerzity v Kalifornii vytvorilo provizórne väzenie. Zimbardo a jeho tím starostlivo zrekonštruovali atmosféru skutočného väzenia: oceľové dvere s mrežami, čísla namiesto mien, uniformy, píšťalky a dokonca aj samotka. Dozorcovia dostali uniformy, obušky a inštrukcie udržiavať poriadok vo väzení bez použitia fyzického násilia. Väzni boli zatknutí skutočnou políciou v ich domovoch, prevezení na policajnú stanicu a následne do simulovaného väzenia. Dostali väzenské uniformy a identifikačné čísla, ktorými sa mali navzájom oslovovať. Použitie identifikačných čísel malo zaistiť anonymitu väzňov. Ich odevom bola košeľa s číslom, ale bez spodného prádla. Na hlave museli nosiť tesnú nylonovú čiapku, a mali aj reťaz na jednej z nôh.
Počiatočné rozdiely tohto druhu vymodeloval Zimbardo: už aj vyzdvihnutie väzňov pripomínalo zatknutie, odobrali im odtlačky prstov, identifikovali ich a umiestnili do cely predbežného zadržania, so zaviazanými očami ich previezli do väzenia. Po príchode ich dozorcovia systematicky prehľadali, vyzliekli donaha a odvšivavili. Väzni dostali ako oblečenie vrece, sieťku na vlasy, gumené sandále, väzenské čísla a reťaz pripevnenú na pravej nohe, ktorá im mala stále pripomínať, že sú vo väzení. Nedostali spodnú bielizeň.
Už v prvú noc došlo k incidentom. Dozorcovia zobudili väzňov o pol tretej ráno, aby ich prerátali. Toto bolo demonštráciou moci a snahou ponížiť väzňov, aby ich ako nepriateľskú skupinu ovládli. Na druhý deň sa väzni vzbúrili, strhli si čísla a zabarikádovali sa v celách. Dozorcovia zareagovali tak, že väzňov odohnali od dverí hasiacimi prístrojmi. Potrestali ich: Väzňov vyzliekli, vybrali z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotke.
Aby rozbili väzby medzi väzňami, vytvorili celu privilegovaných väzňov, ktorí sa do vzbury nezapojili. Prostredníctvom lepšieho jedla a o niečo dôstojnejších podmienok nebúriacich sa väzňov odmenili (mohli napr. používať WC, na rozdiel od svojich kolegov v obyčajných celách, kde na podobné účely slúžilo vedro a kde sa šíril obrovský zápach). Potom začali presúvať niektorých ľudí zo samotky do privilegovanej cely a naopak, vytvárali zdanie, že niektorí väzni s nimi spolupracujú (hoci to pravda nebola). Dozorcovia začali intenzívne využívať systém privilégií a trestov (privilégiom sa stalo aj uspokojovanie základných ľudských potrieb ako je napr. chodenie na záchod). Vyvolať pocity nedostatočnosti sa dozorcom darilo veľmi ľahko a tiež sa im podarilo dosiahnuť, že väzni za nečestnosť a zbabelosť považovali napokon i odchod z ponižujúcej situácie.
V priebehu experimentu sa vytvárali situácie, ktoré väzňov ponižovali a dozorcom nadmieru upevňovali moc a postavenie. Už prvú noc experimentu sa rozhodli dozorcovia prejaviť svoje postavenie tým, že o pol tretej ráno zobudili väzňov, aby ich prerátali. Spočiatku to obe strany brali ako hru, stále vnímali, že ide len o experiment a vo svojich rolách sa necítili isto. Veľmi skoro sa však do situácie vžili natoľko, že experiment musel byť predčasne prerušený - a stačilo na to len 6 dní. Počas týchto dní sa začali diať neuveriteľné veci. Už na druhý deň po spomínanom nočnom rátaní väzňov sa strhla vzbura na strane väzňov - strhli si čísla a zabarikádovali sa vo svojich celách. Dozorcovia zareagovali tak, že väzňov odohnali od dverí hasiacimi prístrojmi a následne ich potrestali tým, že ich vyzliekli a zobrali im z ciel postele. Vodcov vzbury zavreli na samotky, tých, ktorí sa vzbury nezúčastnili privilegovali tým, že im dali lepšie jedlo a umožnili im používať klasickú toaletu namiesto vedra, ktoré mali obyčajní väzni v celách.
Dozorcovia začali demonštrovať svoju moc a využívať systém privilégií a trestov na svojich väzňoch. Pomocou udeľovania privilégií začali medzi väzňami vytvárať dojem, že niektorí väzni sa spojili s dozorcami, čím medzi väzňov zasiali nedôveru a väzni prestali držať spolu. Okrem privilégií začali dozorcovia trestať väzňov vyčerpávajúcim cvičením a veľmi skoro si Zimbardo všimol, že tresty sa pritvrdzujú v nočných hodinách, keď si dozorcovia mysleli, že ich nikto nevidí. V čase, keď mali väzni povolené návštevy, vždy zlepšili podmienky väzňov, aj keď mal niekto z rodinných príslušníkov nejaké pochybnosti, ani jeden z nich nepožadoval ukončenie experimentu.
Predčasné ukončenie experimentu
Experiment bol predčasne ukončený po šiestich dňoch na podnet psychologičky Christine Maslach, ktorá navštívila väzenie a bola šokovaná podmienkami a správaním dozorcov. Keď Christina Maslach prišla do pivničných priestorov Stanfordskej univerzity, zbadala väzňov ako pod dohľadom dozorcov pochodovali s vrecami na hlave so spútanými rukami na toaletu. Na jej návrh nakoniec Zimbardo experiment predčasne po šiestich dňoch ukončil. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným.
Samotný Zimbardo ako najvyšší dozorca stratil kontrolu. Viac sa zaujímal o fungovanie a dodržiavanie pravidiel experimentu než o to, či sú účastníci experimentu v poriadku. Ako zahrnul do vyhodnotenia svojho experimentu, i on sám prepadol roli najvyššieho dozorcu a stratil na určitý čas od pokusu odstup.
Závery a kritika
Zimbardo vyvodil z experimentu záver, že situačné faktory a sociálne roly majú silný vplyv na správanie ľudí. Podľa neho aj psychicky zdraví a neagresívni ľudia sa môžu vplyvom extrémnych podmienok zmeniť na krutých a sadistických dozorcov alebo na pasívne a depresívne obete. Experiment tiež poukázal na nebezpečenstvo zneužitia moci a autority. Zimbardo usúdil, že vojnové zločiny a genocídy tak nie sú páchané žiadnymi sadistickými psychopatmi, ale normálnymi ľuďmi, ktorí boli vystavení obrovskému tlaku okolností.
Tento záver sa však dočkal nemalej kritiky. Poukazovalo sa napríklad na to, že experiment obsahoval príliš malú vzorku účastníkov, jeho výsledky sa teda nedali aplikovať v realite. Erich Fromm, významný predstaviteľ frankfurtskej školy sociálnej psychológie, sa vo svojom diele "Anatómia ľudskej deštruktivity" stavia proti takému vyhodnoteniu experimentu, podľa ktorého samotná situácia (v tomto prípade väzenské prostredie) je schopná premeniť dozorcov z obyčajných ľudí na neľútostných sadistov a väzňov na zbabelých niktošov. Argumentuje tým, že hoci boli všetci dozorcovia zasadení do rovnakej situácie, dve tretiny dozorcov z vlastného rozhodnutia sa neuchýlili k žiadnym sadistickým činom.
Stanfordský väzenský experiment sa stal terčom rozsiahlej kritiky z etických aj metodologických dôvodov. Medzi hlavné výhrady patrí: etické problémy (účasťníci boli vystavení psychickému a emocionálnemu utrpeniu), nedostatok validity (experiment nebol dostatočne kontrolovaný) a malá vzorka (len 24 osôb). Detailnejší náhľad na priebeh experimentu ukázal, že dozorcovia boli ku krutosti navádzaní vedúcimi experimentu.
Stanfordský väzenský experiment
Spôsob a dramatická rýchlosť, ako sa zmenilo správanie oboch skupín, bolo úplne šokujúce tak pre zúčastnených, ako i pre Zimbarda. Hoci situácia onedlho po začiatku experimentu formovala správanie oboch skupín antagonisticky, neboli to ani dozorcovia ani väzni: Len hod mincou rozhodol, kto z nich sa stane dozorcom a kto väzňom. Väzni museli dozorcu oslovovať 'Mr. X'.
Napriek kontroverziám mal Stanfordský väzenský experiment významný vplyv na psychológiu, kriminológiu a spoločenské vedy. Experiment prispel k pochopeniu vplyvu situačných faktorov na správanie ľudí, mechanizmov zneužívania moci a psychologických dôsledkov väzenského prostredia. Experiment tiež podnietil diskusiu o etike psychologického výskumu a viedol k zavedeniu prísnejších etických štandardov.
V roku 2000 vznikol v Nemecku film Experiment (Das Experiment), ktorý bol inšpirovaný stanfordským väzenským experimentom. Ako v skutočnosti pri experimente, i tu sa experiment vyvinie do modelovej situácie dvoch nepriateľských skupín a dozorcovia začnú terorizovat väzňov. V spoločenských vedách ťažko nájdeme slávnejší pokus, než akým bol Stanfordský väzenský experiment (SPE) Philipa G. Zimbardo. Ľudia sa počas neho premenili na sadistické beštie alebo sa nervovo zrútili.
O polstoročie neskôr sú ponaučenia zo suterénu Stanfordskej univerzity relevantnejšie ako kedykoľvek predtým. Na pracoviskách, vo vládach, školách a digitálnych priestoroch tie isté sily... Temný vhľad experimentu - že Dobrí ľudia môžu robiť zlé veci za nesprávnych okolností - by nemalo viesť k zúfalstvu, ale k ostražitosti. Stanfordský väzenský experiment v konečnom dôsledku slúži ako varovanie aj ako zrkadlo. Odhaľuje nielen to, ako rýchlo sa môže morálka rozpadnúť, ale aj to, ako silno sa dá znovu získať.
tags: #socialny #experiment #vaznica