V roku 1950 sa v Škole mieru v Květušíne začal realizovať sociálny experiment vzdelávania a prevýchovy rómskych detí. Tento ambiciózny projekt vychádzal z vtedajšieho represívneho a asimilačného plánu sústrediť Rómov do spoločných ubytovacích stredísk, kde by dospelí pracovali a deti chodili do školy. Cieľom bolo integrovať rómsku populáciu do spoločnosti a zlepšiť ich životné podmienky.
Květušín (Kwitoschink) bol pôvodne nemeckou obcou na česko-nemeckej hranici. Po druhej svetovej vojne boli jej pôvodní obyvatelia na základe dekrétov prezidenta Beneša vysídlení do Nemecka. Obec však bola pomerne rýchlo znovu obývaná. Noví obyvatelia - rómske rodiny - pochádzali z okresu Stará Ľubovňa z obcí Hromoš, Ľubotín, Kozelec a Šambron. Keďže išlo o pohraničnú obec, československá armáda tam vybudovala vojenský útvar Boletice.
Veliteľom útvaru bol kapitán Josef Pohl, ktorý po návšteve Květušína zistil, že životné podmienky v obci sú neúnosné. Okrem ťažkých materiálnych podmienok bola najväčším problémom chýbajúca škola. Tento stav inšpiroval k iniciatíve na zriadenie vzdelávacieho zariadenia pre rómske deti.
Začiatky projektu a zapojenie pedagógov
Do realizácie školského projektu sa zapojila sociálna referentka z Českého Krumlova Hana Librová a učiteľ Miroslav Dědič, ktorý sa prihlásil z vlastnej vôle. Jeho motiváciou bolo spoznávať a otestovať sa v neznámych podmienkach. V júni 1950 kapitán Pohl v Květušíne slávnostne otvoril materskú školu a jasle. Ministerstvo školstva udelilo zariadeniu čestný titul „Škola míru“.
Úlohou učiteľa Dědiča bolo získať rómske deti do školy, hoci mnohí rodičia sa k nápadu stavali negatívne. Hlavnou myšlienkou bolo „zlákať“ deti na lepšie materiálne podmienky, ako mali doma. Zo začiatku začali do školy chodiť deti, ktoré dovŕšili vek pätnásť rokov. Najprv sa učili základným hygienickým a stravovacím návykom. Dostali pravidelnú stravu, ocitli sa v čistom a bezpečnom prostredí.
Výchovné metódy a rozvoj osobnosti
Pozitívne charakterové vlastnosti mala rozvíjať estetická výchova, vedenie k práci zasa mali sprostredkovať zručnosti polytechnického vzdelania. Dědič presadzoval aj telesnú výchovu, prostredníctvom ktorej mali rómske deti môcť vyniknúť, a tiež budovať si dôveru vo vlastné sily a schopnosti. Každá hodina začala a končila zborovou piesňou.
V októbri 1950 nadviazal Dědič kontakt s rodičmi. Zorganizoval kurz pre negramotných mladistvých a dospelých, na ktorom pozoroval ich správanie. Dospel k presvedčeniu, že s dospelými „nepohne“ a rozhodol sa zamerať výhradne na deti. Zaoberal sa aj myšlienkou zriadiť v Květušíne triedy základnej školy a internát. Internát mal eliminovať vplyv kultúrne zaostalých rodičov na prevýchovu ich detí.
Rozšírenie projektu a prvé úspechy
V januári 1951 Pohl a Dědič zriadili v kasárni školský internát a detský domov. Na jar však niekoľko rodín aj s deťmi opustilo Květušín a presťahovalo sa na iné miesto. Po dvanástich dňoch sa deti nečakane vrátili aj bez rodičov. Návrat detí bol pre Dědiča signál, že je - z vtedajšieho pohľadu - na správnej ceste.
V júni 1951 sa v internátnej škole učilo 27 detí. Ich počet stúpal, zariadenie mohlo prijať školákov z chudobných pomerov z celého okresu Český Krumlov. O Květušínskej škole a detskom domove sa v odbornej verejnosti hovorilo ako o vzorovom príklade „prevýchovy“ rómskych žiakov.
Výzvy a pokračovanie projektu
V septembri 1952 prvých päť žiakov z Květušínskej školy začalo študovať na stredných školách. Dědičovho spolupracovníka a ochráncu kapitána Pohla však prevelili na iný vojenský útvar. V rokoch 1953 a 1954 Dědič márne žiadal o ďalšie financie na rozšírenie domova pre zvyšujúci sa počet detí.
Cez prázdniny v roku 1954 sa škola napokon presťahovala do nových priestrannejších priestorov na Dobrej Vode pri Prachaticiach. V roku 1960 bola činnosť školy z príkazu ministerstva školstva ukončená, podľa webu hatefree.cz ňou dovtedy prešlo 200 až 300 detí.
Chasing Childhood
Odkaz a reflexia
V dokumente Českej televízie s názvom Zatajené dopisy (2014) niekdajší absolventi Květušínskej školy s odstupom času reflektovali túto svoju skúsenosť. Československá republika pribrala v roku 1960 do svojho názvu pojem „socialistická“.
V Slovenskom národnom archíve je zachovaná „stopa“ o pobyte Miroslava Dědiča u nás. Cez prázdniny roku 1953 sa 20-členný detský spevácky a tanečný súbor Školy mieru zúčastnil propagačného zájazdu na východnom Slovensku. Dědič s deťmi navštívili 26 osád a absolvovali 60 vystúpení, ktoré videlo 15-tisíc divákov.
V správe pre Povereníctvo vnútra Dědič vysvetľoval, že hovoriť s dospelými Rómami prostredníctvom detí môže byť spojené s pozitívnou odozvou. Na adresu okresných národných výborov Dědič napísal: „Väčšina orgánov ONV rozumela nedostatočne významu zájazdu a zamerala propagáciu na slávnostné vystúpenie umeleckého cigánskeho súboru.“
Rozsiahlejšiu správu Dědič adresoval pražským ministerstvám vnútra a školstva. Podľa neho väčšina divákov sledovala vystúpenia súboru s obdivom i závisťou. Mnoho detí z osád chcelo nastúpiť do autobusu k tanečníkom. Keďže vo vozidle bolo práve jedno voľné miesto, do Květušína odviezli jednu sirotu.
Pedagóg v správe tiež uviedol, že bez odstránenia diskriminácie Rómov sa ich situácia u nás nezmení, tak ako sa nezmení ani náš vzťah k nim. V roku 1961 vyšla o tomto sociálnom experimente kniha novinára Jiřího Štycha s názvom Děti kapitána Kohla. Za pseudonym kapitán Kohl sa skrýva veliteľ vojenského útvaru Josef Pohl.
Štych ich považoval za socialistických priekopníkov modernej pedagogickej práce zameranej na rómske deti.
tags: #socialny #experiment #na #skole