Sociálny dumping je komplexný fenomén, ktorý ovplyvňuje trh práce na Slovensku aj v celej Európskej únii. Tento článok sa zameriava na definíciu sociálneho dumpingu, jeho prejavy a navrhované riešenia.
Čo je sociálny dumping?
Sociálny dumping sa dá definovať ako zámerný a cielený proces, prostredníctvom ktorého si zamestnávatelia redukujú svoje náklady a zvyšujú svoju konkurencieschopnosť na trhu cez znižovanie nákladov na zamestnancov. Ide o praktiku, pri ktorej zamestnávatelia využívajú lacnejšiu pracovnú silu, než je bežne dostupná v mieste ich výroby alebo predaja.
To sa môže diať napríklad presunom výroby do krajiny alebo oblasti s nízkymi mzdami, alebo zamestnávaním migrantov s nízkymi mzdami. Zamestnávatelia takto šetria peniaze a potenciálne zvyšujú svoje zisky. Systémová kritika naznačuje, že v dôsledku toho sú vlády v pokušení vstúpiť do takzvanej súťaže režimov sociálnej politiky znižovaním svojich pracovných a sociálnych štandardov, aby zmiernili náklady práce pre podniky a udržali si obchodnú aktivitu vo svojej jurisdikcii.
Zamestnávatelia využívajú prekérne formy zamestnávania, ako sú skrátené pracovné pomery, agentúry dočasného zamestnávania, vynútené živnosti, najímanie cudzincov za nízke mzdy či umelo udržiavaná vysoká fluktuácia.
Françoise Grossetête z poslaneckého klubu Európskej ľudovej strany (Kresťanských demokratov) poznamenala: „Zamestnanci platia cenu za nečinnosť niektorých vlád vo vzťahu k potrebným štrukturálnym reformám a k sociálnemu dumpingu, ktorý nanešťastie existuje aj v EÚ.“
Prejavy sociálneho dumpingu na Slovensku a v EÚ
Slovensko čelí viacerým výzvam v oblasti zamestnávania, ktoré súvisia so sociálnym dumpingom. V niektorých „starých“ členských krajinách EÚ sa už tretí rok hovorí stále častejšie o hrozbe „sociálneho dampingu“ zo strany „nových“ členských krajín. Vo Francúzsku bol tento strašiak jedným z hlavných dôvodov odmietnutia zmluvy o ústave pre Európu.
V septembri na plenárnom zasadnutí poslanci Európskeho parlamentu tvrdili, že sociálny dumping vedie k veľkým deformáciám jednotného trhu.
Guillaume Balas zo skupiny Progresívnej aliancie socialistov a demokratov v Európskom parlamente vyjadril: „Európa hovorí, že jej záleží na sociálnom pokroku.“ Lídri členských krajín EÚ na štvrtkovom samite v Bruseli podporili program „Jedna Európa, jeden trh“.
Obavy sa musia brať vážne. V situácii, keď dve najväčšie ekonomiky EÚ trápi vysoká nezamestnanosť, je strach z každého ďalšieho otvorenia zrozumiteľný. Nedá sa prekročiť slovami „trh sa o vás postará“ alebo „nás vaše problémy nezaujímajú, otvorte“. Kto si predstavuje úspech v európskej politike takto, ten vôbec nechápe, ako je kľúčovým faktorom doterajšieho úspechu európskej integrácie trpezlivé budovanie konsenzu. Namiesto búšenia do stola treba poskytovať vecné argumenty, dôveryhodné štatistiky a seriózne analýzy.
Sociálny dumping verzus nové členské štáty EÚ
Som presvedčený, že sociálny dumping existuje. Praktizujú ho niektoré nedemokratické mimoeurópske štáty, kde sa do nízkej ceny výrobkov premieta absencia mnohých sociálnych práv, ktoré v EÚ považujeme za nepopierateľné. Ide napríklad o právo odborovo sa organizovať a kolektívne vyjednávať, alebo právo na ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci.
Pri nových členských štátoch EÚ je to úplne inak. Desať štátov, ktoré do únie vstúpili v roku 2004, neprijalo len všeobecné zásady, ale aj sociálnu legislatívu EÚ. Všetky uznávajú európske štandardy ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, všetky uznávajú práva zamestnancov združovať sa v odboroch a kolektívne vyjednávať o výške odmien a pod. Dokonca ani na „Západe“ taká rozšírená predstava, že „Východ“ má iba slabé odbory, neplatí všeobecne.
Ďalším častým prvkom je tvrdenie, že nové členské krajiny sa dopúšťajú sociálneho dampingu prostredníctvom nízkej daňovej záťaže. Pri posudzovaní verejných rozpočtov nemožno hodnotiť iba výšku dane z príjmu. To by sme mohli prísť k bizarnému záveru, že Švédsko uplatňuje sociálny damping voči Dánsku, pretože má oveľa nižšiu daň z príjmu. Podobne je to aj pri mnohých nových členských krajinách, ktoré kompenzujú nižšie dane vyšším sociálnym poistením.
Čo zostáva? Vlastne jediné: výška HDP na hlavu a s ňou súvisiaca výška platov. Lenže nové členské krajiny nie sú chudobné - chudoba u nich síce existuje, rovnako ako v starých členských krajinách, ale ako celok sú iba menej bohaté. Podobne to bolo aj pri predchádzajúcom rozšírení o Grécko, Portugalsko a Španielsko. Občanom týchto krajín sa vyplatila aj menej platená práca v bohatších členských krajinách skôr ako priemerná práca doma. Mnohí tieto možnosti využili.
Vysielanie pracovníkov a sociálny dumping
Jedna forma sociálneho dumpingu vo vzťahu k občanom nových členských krajín skutočne vzniká. Je to práca načierno, alebo v sivej ekonomike, napríklad pri zdanlivo nezávislých osobách, ktoré sa stávajú falošnými živnostníkmi, za cenu značného obmedzenia svojich sociálnych práv. Podľa informácií európskych odborov ľudia týmto spôsobom často obchádzajú prekážky plynúce z prechodných období. Je zrejmé, že rozdiely v platoch európskych zamestnancov vyvolávajú napätie na oboch stranách.
Európska komisia neprichádza často s návrhmi, ktoré by mohli posilniť sociálne práva v Európskej únii. Pri posledných eurovoľbách však Juncker musel prisľúbiť pár konkrétnych krokov. Medzi nimi aj revíziu takzvanej smernice o vyslaných pracovníkoch. V marci prišla Komisia s návrhom, ten však narazil na odpor prevažne stredo- a východoeurópskych krajín.
Čo vlastne vysielanie pracovníkov znamená? Vezmime si príklad. Slovenská (poľská, litovská, rumunská…) firma získa kontrakt napríklad na stavebné práce v Nemecku (často ako subkontraktor domácej firmy). Vyšle tam svojich, slovenských (poľských, litovských, rumunských…) zamestnancov - máme predsa jednotný trh, a s ním slobodu pohybu služieb. Tu nastáva problém: Aké pracovné zákony sa majú na „vyslaného“ zamestnanca uplatňovať? Technicky ostáva zamestnancom slovenskej firmy - hoci pôsobí v inej členskej krajine Únie.
Mohli by sme jednoducho konštatovať „slovenské“, no to by malo niekoľko dôsledkov. Po prvé, nepáčilo by sa to asi nemeckým firmám, ktoré so slovenskou súťažili o ten istý kontrakt. Voči svojim zamestnancom musia uplatňovať iné (prísnejšie) štandardy, platiť im vyššie platy. Firmy z bohatších krajín by boli motivované, aby si otvárali pobočky v chudobnejších kútoch Európy, s menej vyvinutými sociálnymi systémami. Cez ne by mohli obchádzať (nie porušovať, „len“ by využívali dieru v legislatíve) zákony vlastnej krajiny. Zároveň by tým v nej vytvárali tlak na znižovanie miezd a štandardov. Klasický príklad toho, ako jednotný trh vyrovnáva rozdiely v Európe.
Je zrejmé, že situácia by vyvolávala politické napätie a volanie po obmedzení voľného pohybu pracovnej sily (respektíve v tomto prípade služieb). Problém mala čiastočne riešiť smernica o vysielaných pracovníkoch. Zaviedla povinnosť uplatňovať aspoň minimálne štandardy hostiteľskej krajiny pri výške platu, dĺžke pracovného času či platenej dovolenke. To možno ako-tak stačilo v roku 1996, keď bola prijatá, už menej však po rozšírení v roku 2004 (a 2007). Dnes spája jednotný trh krajiny s veľkými rozdielmi v životnej úrovni a sociálnych štandardoch.
V roku 2014 pracovali týmto spôsobom v zahraničí takmer dva milióny Európanov, od stavebníctva cez niektoré sektory výrobného priemyslu, sociálne služby až po podnikateľské služby. Počet ďalej stúpa. Prax ukázala, že vysielanie pracovníkov má presne ten efekt na trh práce, aký sa dal očakávať - funguje ako mechanizmus sociálneho dumpingu. Podľa Európskej komisie v niektorých štátoch a sektoroch zarábajú „vyslaní“ pracovníci za rovnakú prácu polovicu z toho, čo domáci.
Vykonávacie predpisy, ktoré k smernici pred dvoma rokmi vydala Európska komisia, riešili len čiastkové problémy, ako sú informovanosť pracovníkov o ich právach či zamedzenie využívania „schránkových firiem“. Preto Brusel v marci prišiel s návrhom väčšej revízie. Najdôležitejšou, a ako sa ukázalo, politicky najkontroverznejšou časťou, je zavedenie princípu „rovnakej odmeny za rovnakú prácu“.
Začiatkom mája sa ukázalo, že to bude zložitejšie. Jedenásť parlamentov, prevažne východo- a stredoeurópskych krajín, vrátane slovenského, dalo proti návrhu takzvané odôvodnené stanovisko. Revízia smernice tým dostala „žltú kartu“. Hlavným argumentom slovenského Výboru NRSR pre európske záležitosti napríklad je, že „stanovenie výšky odmeny pracovníkov je vo výlučnej právomoci členských krajín“. To však tak úplne neplatí. Európska legislatíva zasahuje rôznymi spôsobmi do stanovovania výšky miezd - jedným z nich je koniec-koncov súčasná smernica o vysielaní pracovníkov z roku 1996, s povinnosťou dodržiavať minimálnu úroveň miezd hosťovskej krajiny.
Prečo teda výbor, v ktorom má väčšinu vládna koalícia vedená (údajnou) sociálnou demokraciou, protestuje proti legislatíve, vďaka ktorej by už Slováci, Rumuni, Litovci… „vyslaní“ na práce v bohatších krajinách nemuseli byť zamestnancami druhej kategórie? Za odôvodnené stanovisko hlasovali všetci členovia výboru s výnimkou predsedu, ktorý sa zdržal. Podľa neoficiálnych informácií vyšiel alarm z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny (vedeného, mimochodom, ďalším údajným sociálnym demokratom), ktoré sa zľaklo, že mu po sprísnení pravidiel pristane na hlave ďalších 80-tisíc nezamestnaných Slovákov. Pravdou totiž je, že od európskeho trhu je naša „exportne orientovaná ekonomika“ závislá aj týmto spôsobom. Hromadne vyvážame pracovnú silu - pracovných migrantov, živnostníkov, či „vyslaných pracovníkov“. Keď už nie kvalifikovanú, tak aspoň lacnú. Bonus: na svoje si prídu aj slovenské firmy, a najmä ich majitelia. Obava, že nejaká legislatíva spôsobí nárast nezamestnanosti, je úplne legitímna. Hoci od sociálnych demokratov by človek očakával, že sa budú snažiť chrániť zamestnanosť inak než udržiavaním nízkej ceny práce.
Problémom je, že (ani) v tomto prípade sa náš inštinktívny odpor voči „zasahovaniu z Bruselu“ neopiera o žiadne dáta. Národná rada ani slovenské ministerstvá netušia, koľkí z tých 80-tisíc ľudí by sa museli vrátiť domov, pretože to jediné, čo ich zamestnávateľ dokáže v zahraničí predať, je ich nízka cena. Vážnejší je politický rozmer. Naša vláda (a výbor Národnej rady, ktorý poslušne rozhodol tak, ako to potrebovala) svojím postojom potvrdzuje najhoršie obavy odborárov v Nemecku, vo Francúzsku, v Holandsku či vo Veľkej Británii. Robí to v čase, keď silnie volanie po obmedzení pracovnej migrácie a keď ústupok Cameronovi otvoril dvere na obmedzovanie sociálnych práv migrantov z chudobnejších krajín Únie. Žltou kartou sa to totiž zďaleka nekončí. V Rade revíziu takmer určite zablokuje podobná skupina krajín, aká sa vyzbierala na žltú kartu. Opäť sa asi odvolajú na princíp subsidiarity. A každému bude opäť jasné, že skutočný dôvod je iný. Revízia smernice bude zablokovaná. Bohatšie krajiny EÚ budú hľadať iné cesty. Ak nemôžu sociálnemu dumpingu zabrániť zavedením rovnakých pravidiel, pôjde to obmedzením pracovnej migrácie ako takej. V krajnom prípade sa budú znova kresliť hranice medzi „lepšou“ a „horšou“ Európou.
Riešenia a boj proti sociálnemu dumpingu
Ministerstvo práce SR vypracovalo Návrh stratégie pracovnej mobility cudzincov v Slovenskej republike. Cieľom je prijatie dočasných, mimoriadnych opatrení na riešenie aktuálneho nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily na slovenskom trhu práce, s výhľadom neskoršieho zváženia nutnosti ponechania prijatých mimoriadnych opatrení, vzhľadom k aktuálnym potrebám trhu práce.
Zvýšená pracovná imigrácia prispela k výzvam súvisiacim so sociálnym dumpingom v určitých odvetviach. Predpisy týkajúce sa zdravia, bezpečnosti a pracovného prostredia platia pre všetkých pracujúcich v Nórsku a zákon o pracovnom prostredí sa vzťahuje aj na zahraničných zamestnancov. V niektorých odvetviach sú mzdové a pracovné podmienky regulované prostredníctvom Tarifnej rady a platia pre všetkých.
Nórska inšpekcia práce a Nórsky úrad pre priemysel na mori hrajú ústrednú úlohu v boji proti sociálnemu dumpingu. Zabezpečujú dodržiavanie požiadaviek na zdravie, bezpečnosť a životné prostredie (HSE) a splnenie podmienok pre pracovné povolenia podľa imigračného zákona. Finančný zisk je primárnym hnacím motorom sociálneho dumpingu a kriminality súvisiacej s prácou. Termín kriminalita súvisiaca s prácou odkazuje na rôzne formy trestnej činnosti motivovanej ziskom v pracovnom živote. Takéto priestupky sa vyskytujú na úkor podmienok zamestnania a práv zamestnancov, pričom zároveň oslabujú daňový základ a systém sociálneho zabezpečenia. Na prevenciu a boj proti kriminalite na pracovisku a sociálnemu dumpingu je potrebné koordinované úsilie viacerých verejných orgánov.
Vláda zaviedla akčné plány na boj proti sociálnemu dumpingu a kriminalite súvisiacej s prácou. Prevencia sociálneho dumpingu a boj proti kriminalite súvisiacej s prácou si vyžaduje spoluprácu medzi úradmi, odborovými zväzmi a zamestnávateľskými organizáciami. Táto trojstranná spolupráca prebieha na viacerých úrovniach a využíva rôzne politické nástroje. Boli zriadené trojstranné priemyselné programy v spolupráci medzi úradmi a príslušnými sociálnymi partnermi s cieľom zabezpečiť dôstojné a správne pracovné podmienky v zraniteľných sektoroch. Tieto programy existujú v upratovacích službách, v dopravnom priemysle, v pohostinských službách, v automobilovom priemysle a v poľnohospodárskom sektore.
