Sociálna práca s mentálne a viacnásobne postihnutými jedincami: Komplexný prístup k integrácii a rehabilitácii

Sociálna práca s mentálne a viacnásobne postihnutými jedincami je komplexná oblasť, ktorá si vyžaduje špecifický prístup a znalosť rôznych metód a techník. Cieľom je podpora ich samostatnosti, nezávislosti a integrácie do spoločnosti. Tento článok poskytuje ucelený prehľad o metódach a technikách používaných v sociálnej práci s mentálne postihnutými, od reedukácie a kompenzácie až po rehabilitáciu a sociálnu prevenciu.

Definícia a kategorizácia zdravotného postihnutia

Zdravotné postihnutie je definované z viacerých aspektov. Dohovor OSN (2006) uvádza, že medzi osoby so zdravotným postihnutím sú zahrnutí jedinci, ktorí majú dlhodobé fyzické, duševné, mentálne a zmyslové postihnutie. Tieto postihnutia v interakcii s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu sa do spoločnosti na rovnoprávnom základe s ostatnými občanmi.

Matoušek (2003) charakterizuje zdravotné postihnutie človeka ako postihnutie, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje kvalitu jeho života, hlavne schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy s ľuďmi a schopnosť pracovať. Strieženec (1996) definuje zdravotné postihnutie ako ujmu spôsobenú telesnou alebo duševnou poruchou alebo ich kombináciou. Na účely zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti je občanom so zdravotným postihnutím občan uznaný za invalidného občana alebo občan, ktorý má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 20 %, ale najviac o 40 %.

Druhy zdravotného postihnutia

• Podľa etiológie:
  • Vrodené: vznikli v prenatálnom období, počas pôrodu a krátko po narodení.
  • Získané: po narodení.
• Podľa veku:
  • V detskom veku
  • V dospelosti
  • Vo vyššom veku
• Hlavné kategórie:
  • Postihnutie sluchu
  • Postihnutie zraku
  • Poruchy reči/komunikácie
  • Postihnutie mentálne
  • Postihnutie pohybového ústrojenstva
  • Postihnutie duševnou poruchou

Mentálne a intelektové postihnutie

Dnes sa používa termín mentálna dizabilita alebo intelektová dizabilita (definícia Americkej asociácie pre mentálnu dizabilitu - AAMD). Podľa definície AAMD charakterizuje ľudí s mentálnym postihnutím:

• Signifikantne (t.j. príznačná, význačná) podpriemerná celková inteligenčná schopnosť.
• Porucha adaptívneho správania a manifestácia počas vývinu.

Aby sme posúdili človeka s mentálnou dizabilitou, nemôžeme definovať len jeho IQ, ale musíme pochopiť celú jeho osobnosť. Pri vyšetrení intelektových funkcií u ľudí s MP sa používajú tieto testy:

• Stanford-Binetová inteligenčná škála, IV. revízia (verbálne uvažovanie, krátkodobá pamäť)
• Wechslerova inteligenčná škála, modifikácia PDW z roku 1996
• Kaufmanova batéria pre deti od 2,5 roka do 12 rokov

Identifikácia ľudí s MP: často na seba upozornia zmeneným správaním, ktoré sa líši od zaužívaných noriem. Často je spojená s inou poruchou - ide o viacnásobné postihnutie (zmyslovou alebo motorickou).

Viacnásobné postihnutie (VNP)

Len zriedkakedy sa znevýhodnenie človeka vyskytuje v ojedinelej forme. K znevýhodneniu mentálnemu, senzorickému, či somatickému sú mnohokrát pripojené aj znevýhodnenia v oblasti komunikácie, sociálnych vzťahov a sociálnej integrácie.

Viacnásobné postihnutie (VNP) predstavuje komplexnú problematiku, ktorá si vyžaduje špecifický prístup v oblasti edukácie a starostlivosti. Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. Vašek (2003, s. 37) charakterizuje VNP ako „multifaktoriálne, multikazuálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a vzájomným prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia odlišná od jednoduchého súčtu prítomných postihnutí a narušení.“

Kategorizácia viacnásobného postihnutia:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Medzi najzávažnejšie patria prenatálne vplyvy (infekcia alebo intoxikácia, psychické indikácie, traumy alebo fyzikálne faktory, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, kombinácie príčin, poruchy tehotenstva, vplyvy materiálneho prostredia, chromozomálne abnormality, genetické vplyvy, mechanické poškodenia, neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy).

Hluchoslepota ako špecifická forma VNP

Medzi najzávažnejšie viacnásobné postihnutie patrí hluchoslepota. Ide o jedinečné kombinované postihnutie, ktoré sa vyznačuje súbežnou zrakovou a sluchovou chybou (Definícia hluchoslepoty, 2009). Farbancová (2000, s.1) uvádza: „Pri diagnóze hluchoslepoty aj odborníci podliehajú predstavám, že takto postihnutý človek absolútne nič nevidí a nepočuje, žije v úplnej tme, v absolútnom tichu.“ Hluchoslepota však prechádza viacerými štádiami, od sociálnej až po úplnú.

Hluchoslepé dieťa má narušenú percepciu okolitého sveta - je izolované, utiahnuté, s autistickými črtami. Limitované schopnosti mu bránia zmysluplne, plnohodnotne komunikovať s prostredím. K zdravotným problémom sa pridružujú aj ďalšie ťažkosti, ktoré bez primeranej starostlivosti a kvalifikovanej pomoci, môžu vyvrcholiť do závažných porúch psychosomatického rozvoja, formovania osobnosti (Farbancová, 2000).

Problémom je už samotná komunikácia hluchoslepých. Taktilné vnímanie je v tomto prípade prostriedok komunikácie, či už ide o jednoduchý telesný signál, predmetovú komunikáciu, posunkovú reč alebo prstovú abecedu. Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat. Ak sú u postihnutej osoby zachované zvyšky zraku a sluchu, využívajú sa aj tieto kanály pri komunikácii. Problémom však naďalej ostáva aj kvalifikovaná starostlivosť a systém odborného poradenstva pri starostlivosti o takéto osoby, kde je nutná úzka súčinnosť viacerých odborníkov (lekárov, špeciálnych pedagógov, terapeutov, sociálnych pracovníkov a pod.).

Sociálna práca a starostlivosť o postihnutých

Spoločným menovateľom v špeciálnej pedagogike a sociálnej práci v kontexte starostlivosti o zdravotne znevýhodnených je využívať ich potenciálne možnosti, kompenzovať negatívne dôsledky ich znevýhodnenia a snažiť sa o ich integráciu do spoločnosti, ktorá rešpektuje práva, dôstojnosť a rovnosť príležitostí všetkých ľudí. Kým v špeciálnej pedagogike ide hlavne o špeciálnu edukáciu jedincov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, v sociálnej práci ide predovšetkým o zisťovanie a sprostredkovanie riešenia sociálnych, pracovných a právnych záležitostí zdravotne znevýhodnených - tzn. sociálnu a pracovnú terapiu. V oboch prípadoch ide o odbornú, špecializovanú, prevažne individuálne orientovanú intervenciu s cieľom odstránenia alebo zmiernenia následkov postihnutia, tzn. komplexnú rehabilitáciu zdravotne znevýhodnených.

Metódy starostlivosti o mentálne postihnutých

Starostlivosť o mentálne postihnutých a narušených jedincov sa zameriava na prekonávanie, zmierňovanie a prevenciu defektivity. Medzi základné skupiny metód patria:

1. Reedukačné metódy: Súhrn špeciálnych pedagogických postupov, ktoré sú zamerané na postihnutú funkciu. Reedukácia, v preklade "prevýchova" alebo "obnovená výchova", označuje špecifické pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
2. Kompenzačné metódy: Sú súhrnom postupov zameraných na rozvíjanie náhradných, nepostihnutých funkcií. Kompenzácia, znamenajúca "vyváženie" alebo "vyrovnanie", poskytuje náhradu a vzájomné vyrovnanie. Tieto metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, ktorá nie je postihnutá. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu za porušenú alebo vyradenú funkciu (napríklad u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové a čuchové vnímanie).
3. Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov, ktoré upravujú spoločenské vzťahy a umožňujú maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia, odvodená od slova "habilitas" (schopnosť), znamená znovuuschopnenie. Sú to opatrenia a metódy, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou upravujeme porušené vzťahy spoločnosti, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy.
4. Sociálna práca so zdravotne postihnutými: Zahŕňa akceptáciu všetkých klientov, empatiu a schopnosť pracovať v tíme. Osoby so zdravotným postihnutím sú často znevýhodnené, obmedzené vo vykonávaní zamestnania, diskriminované a izolované. Patria sem občania s telesným, zrakovým, sluchovým, senzorickým alebo kombinovaným postihnutím. Je dôležité pozerať sa na nich ako na občanov, ktorí majú určité znevýhodnenia, a nie ako na chorých.

Sociálna diagnostika

Sociálna diagnostika je analýza a hľadanie problémov. Zahŕňa zámerný sociálny rozhovor, v ktorom sa robí anamnéza (rodinná, pracovná, osobná). Z anamnézy sa vytvorí predstava o situácii klienta a položí sa otázka, prečo a ako problém vznikol. Určia sa sociálne role, v ktorých klient zlyhal (napr. ako manžel, otec, zamestnanec). Dôležité je poznať vývojový proces klienta a zistiť, či ide o sociálny problém alebo o prechodný stav, ktorý sa dá vyriešiť jednorazovo. V záverečnej fáze sa urobí sociálna terapia.

V rámci celkovej poradenskej úlohy včasnej starostlivosti ponúka sociálna práca predovšetkým:

1. Informácie o právnych ustanoveniach v prospech postihnutých, tieto sú pre laika neprehľadné.
2. Poradenstvo a organizátorskú pomoc, služby odbremeňujúce rodinu.
3. Pomoc pri prijímaní do stacionárnych zariadení.

Súčasťou komplexnej intervencie odborníkov by mala byť aj sociálna práca s cieľom podporovať rodiny radami. Spolupráca odborníkov pri príprave terapeutického plánu, tu má svoje zastúpenie sociálny pracovník.

Etika sociálnej práce

Etika sociálnej práce sa prejavuje navonok ako správanie sa k druhým. Zahŕňa pretvárku, ceremóniu a štandard v správaní - profesionalitu v práci. Etický kódex sociálneho pracovníka zahŕňa vzťah ku klientovi, k sebe a k práci - normy správania. Je to zbierka predpísaných spoločenských noriem a systém usporiadania.

Washingtonský etický kódex:

1. Nezávislosť: Motivácia klienta, aby sa spoliehal na seba, dôveroval svojim schopnostiam.
2. Oslobodenie od represie a podradných životných podmienok: Hájenie solidarity a rovnoprávnosti medzi ľuďmi.
3. Protidiskriminačný prístup.
4. Demokracia, ľudské práva: Podľa Charty ľudských práv OSN.
5. Spoluúčasť klientov: Na základe jeho aktívnej účasti.
6. Ochrana integrity klientov: Dodržiavanie profesionálneho prístupu, zachovanie tajomstva, diskrétnosť.
7. Sebaurčenie: Na úrovni minimálneho nátlaku, nevnucovanie klientovi svoje myšlienky a idey.
8. Odpor k násiliu.
9. Osobná zodpovednosť: Zváž svoje riziká, nadmerná pomoc môže ublížiť.

Kvalita života

Kvalita života je regulatívny pojem, ktorý je dôsledkom regulácie a zdôvodňovaním sociálnych noriem. Subjektívne prežívanie kvality života je rovnako dôležité ako objektívne faktory. Podľa SZO je to dojem jednotlivcov alebo skupín, že sa im neodoberá, ale že sa vychádza v ústrety ich potrebám. Je to súhrn objektívnych a subjektívnych, posúditeľných činností a vnemov v jeho sociálnom priestore, spokojnosť človeka s dosahovaním cieľov, vzájomné pôsobenie životných podmienok - bio-psycho-sociálne faktory.

Podľa Křivohlavého je táto kvalita obohatená o duchovnú zložku, oblasť telesnej pohody a príznakov, oblasť psychickej pohody (úzkosť, radosť, šťastie, pohoda-nepohoda), oblasť sociálnej pohody (interakcia s okolím, vzťahy, práca, spokojnosť, sexuálny záujem, osamelosť, financie) a spirituálna (zmysel choroby, zmysel života, nádej, neistota, religiozita).

Inštitucionálna a domáca starostlivosť

Inštitucionalizácia a formy starostlivosti

Ústavná starostlivosť je vo všeobecnosti ponímanie starostlivosti štátu o zdravotne postihnutých občanov. Podľa znevýhodnenia, ak je to krátkodobé postihnutie, ide o nemocničnú starostlivosť. Dlhodobý handicap si vyžaduje rehabilitačný model starostlivosti (kúpeľné liečby, sanatória). Trvalý handicap predpokladá opakovanú starostlivosť. Umiestnenie do ústavu môže byť dobrovoľné alebo nedobrovoľné (napríklad súdny príkaz, nákazlivá choroba, recidivisti, ťažkí psychiatrickí pacienti).

Hlavné funkcie ústavnej starostlivosti:

1. Podpora a starostlivosť: Ide o uspokojenie základných životných potrieb klienta, vzdelanie, sociálna opora (domovy dôchodcov, zdravotne ťažko postihnutí, detské domovy).
2. Liečba, výchova a resocializácia.
3. Obmedzenie, izolácia, represia: Väznice, utečenecké tábory, psychiatrické liečebne, mali by ochrániť spoločnosť od kriminality.
4. Ústavy s rekreačnou funkciou: Ozdravovne, sanatória, kúpele, rekondičné strediská.

Hospicová starostlivosť

Hospicová starostlivosť sa zameriava na uspokojovanie individuálnych potrieb v závere života a zomierania. Zahŕňa súkromie, zdravotné potreby, lekársku starostlivosť, duchovnú starostlivosť a návštevy najbližšej rodiny. Umiestnený klient musí mať potvrdené, že už umiera a nereaguje na kauzálnu liečbu (čiže 6 mesiacov pred smrťou), nie v nemocničnom prostredí, skôr domácom.

Podporované bývanie

Podporované bývanie delíme na 3 formy, podľa potreby dohľadu:

• Inkluzívne: Ľudia sú pod 24-hodinovým osobným dohľadom.
• Čiastočne podporované: Čiastočne osobný dohľad a čiastočne telefonický.
• Podporované: Iba telefonický dohľad.

Osobná asistencia

Osobná asistencia vznikla v USA po vojne vo Vietname. Independend living = IL, založil ho študent so zdravotným postihnutím Ed Roberts. Európa sa inšpirovala viac západ ako východ. V Európe vzniklo hnutie ENIL (European Network on Independent Living).

Hlavné zásady hnutia IL:

• Nezávislý spôsob života - zameriava sa na akceptáciu vady u občanov s postihnutím, zvyšovanie sebadôvery, aktivácia a snaha za vlastné uplatnenie.
• Ľudia musia mať zabezpečené hlavné základné potreby.
• Deti s postihnutím by mali byť vedené k samostatnosti od útleho veku.
• Ľudia so ZP majú rovnaké príležitosti na určovaní vlastných životných potrieb.
• Je zásadne proti systémom ústavných inštitúcií.
• Osoby so zdravotným postihnutím sa musia aktívne podieľať na plánovaní a boji za svoje práva.

Každý zdravotne ťažko postihnutý občan by mal mať osobného asistenta, ktorý mu pomôže realizovať tie aktivity, ktoré on sám nemôže vykonávať. Umožňuje mu nezávislý život a uspokojovanie jeho potrieb. Osobný asistent nemusí byť špecificky vyškolený, ale zodpovedný a skúsený. Môže sa doškoliť v niektorých úkonoch, individuálne pre klienta. Osobná asistencia pôsobí v oblastiach ako sú nákupy, kozmetika, kaderník. OA je „rukami a nohami“ klienta.

4D osobnej asistencie:

• Delimitácia: Nie je pracovne limitovaný časom.
• Deprofesionalizácia: Nemusí to byť profesionál, môže to byť aj žena z domácnosti.
• Demedikalizácia: Nie je to chorý človek a ak potrebuje ošetrenie, poprosí asistenta, aby šli za lekárom.
• Dezinštitucionalizácia: Možnosť žiť vo svojom vlastnom byte, organizovať si svoj život sám.

Legislatívny rámec a podpora

V roku 2007 potvrdilo európske spoločenstvo a členské štáty presvedčenie, že téma postihnutia je otázkou ľudských práv a potrebuje právny základ. Akčný plán pre osoby so zdravotným postihnutím na roky 2006 - 2015 je nástrojom toho, aby sa presadili stratégie a slúži k tomu, aby sa otázky týkajúce sa postihnutia zohľadnili vo všetkých relevantných politických oblastiach. Organizácia spojených národov (OSN) prijala dlhodobú stratégiu na implementáciu Svetového akčného programu týkajúceho sa ľudí s postihnutím. Dňa 3. mája 2008 vstúpil do platnosti Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím.

Tento Dohovor siaha nad rámec otázky prístupu k okolitému fyzickému prostrediu a zaoberá sa rozsiahlejšími problémami akými sú rovnosť a odstraňovanie právnych a sociálnych bariér účasti na živote v spoločnosti, sociálne príležitosti, zdravie, vzdelanie, zamestnanie a osobný rozvoj. Dohovor podporuje štandard ľudských práv a ich aplikáciu z „hľadiska postihnutia“, pričom sa po dlhých desaťročiach diskriminácie zasadzuje za rovnocenné občianske postavenie.

Legislatíva na Slovensku

V roku 2008 boli schválené dva zákony, ktoré by mali pomôcť riešiť zložitú situáciu aj ťažko zdravotne postihnutým občanom:

• Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách: Upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych služieb, financovanie sociálnych služieb a dohľad nad poskytovaním sociálnych služieb. Jeho cieľom je podporovať sociálne začlenenie občanov a uspokojovať sociálne potreby ľudí v nepriaznivej sociálnej situácii. V tomto zákone sa po prvýkrát objavuje v systéme sociálnych služieb na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia aj špecializované zariadenie, kde sa poskytuje sociálna služba fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a má zdravotné postihnutie. Okrem iných druhov postihnutí sa tu po prvýkrát spomína aj hluchoslepota.
• Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia: Upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Cieľom je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti a jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti.

Legislatíva v školstve je nastavená smerom, ktorý rešpektuje, že pri vzdelávaní hluchoslepých a žiakov s viacnásobným postihnutím, či žiakov s autizmom je pri vzdelávaní súbežne s učiteľom potrebný aj asistent učiteľa (§ 6 Vyhlášky č. 322/2008 Z. z.). Od 1. septembra 2009 vstúpil podľa Zákona č. 245/2008 Z. z. (o výchove a vzdelávaní) do platnosti nový štátny vzdelávací program, kde sú aj pre hluchoslepých žiakov schválené 3 štátne vzdelávacie programy: predprimárne vzdelávanie (špeciálna materská škola), primárne vzdelávanie (špeciálna základná škola), sekundárne vzdelávanie (praktická škola).

Historický kontext na Slovensku

• 1898: Založený I. Ústav pre slabomyseľných v Plešivci - zakladateľ Samuel BLUM.
• Po roku 1968: Začali sa na Slovensku budovať Centrá včasnej starostlivosti - Detské centrum v Bratislave, Košiciach. Priekopníkom v starostlivosti o deti s MR bol prof. Karol Matulay.
• Do roku 1991: Chýbajú zdroje informácií dokumentujúcich starostlivosť o hluchoslepých ľudí (Farbancová, 2002).
• 1992: Evanjelickú pomocnú školu internátnu pre hluchoslepé deti zriadila evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku a v roku 1992 ju Ministerstvo školstva Slovenskej republiky zaradilo do siete špeciálnych. Ide o jedinú školu svojho druhu a zamerania v Slovenskej republike poskytujúcu výchovu a vzdelávanie deťom s najzávažnejším zdravotným handicapom, ktoré sa v minulosti považovali za nevzdelávateľné.
• 2007: Otvorenie zariadenia Maják v Zdobe pri Košiciach pre dospelých hluchoslepých.
• Súčasnosť (údaje z článku): Škola v Červenici (dnes Evanjelická spojená škola internátna) má 23 žiakov. Súčasťou sú špeciálna materská škola (5 detí s kombinovaným postihnutím), špeciálna základná škola (12 detí, z toho 3 s totálnou hluchoslepotou, ostatné s duálnym postihnutím) a praktická škola (6 mladých ľudí nad 18 rokov).

Rehabilitácia a jej význam

Rehabilitácia má významnú úlohu v prevencii invalidity a jej dôsledkov. Rozlišujeme krátkodobú a dlhodobú rehabilitáciu. Dlhodobá rehabilitácia sa týka trvalého poškodenia, spojeného s trvalým poškodením kvality života, a prebieha počas celého života od narodenia. Úroveň pracovnej, pedagogickej a sociálnej rehabilitácie sa rieši v školských, spoločenských a kultúrnych zariadeniach.

Členenie ucelenej (komprehenzívnej/komplexnej) rehabilitácie:

1. Rehabilitácia liečebná: Zahŕňa fyziatriu, parafín, arteterapiu, kanisterapiu, dietoterapiu, liečebnú telesnú výchovu a ergoterapiu (liečba prácou), ktorá je hraničným nástrojom v pracovnej aj liečebnej rehabilitácii.
2. Rehabilitácia pracovná: Najdôležitejšie je prekonávanie ergodefektivity (nemá pracovné návyky). Príčiny môžu byť rôzne:
   1. Nie je ochotný akceptovať svoju vadu a zmenenú pracovnú schopnosť.
   2. Nie je schopný rekvalifikácie.
   3. Pracovné ašpirácie výrazne predbiehajú možnosti a podmienky klienta a nemá podmienky, aj keby chcel.

   Príčiny 1 a 3 sa dajú riešiť, ale príčina 2 je ťažšia. Snažíme sa o znovu navrátenie do pracovného procesu pri pracovnej rehabilitácii.

3. Rehabilitácia sociálna: Vychádza z poznatkov o navrátení sociálnej spôsobilosti a kompetencií. Jana Levická z Trnavy a Jesenský z Karlovky ju podrobne rozpracovali. Základné smery, na ktoré sa sociálna rehabilitácia orientuje:
   1. Orientácia na potreby klienta.
   2. Orientácia na klienta ako na individualitu (psychické potreby).
   3. Orientovanie sa na zachovanie suverenity a podporovanie klienta, jeho rastu, sebarealizácie.
   4. Orientácia na imidž klienta - šaty robia človeka, staráme sa o jeho vizáž, ale aj správanie.
4. Rehabilitácia pedagogická: Zameriava sa na všetky vekové skupiny. U nás je špeciálny pedagóg zároveň aj špeciálny pracovník.

Všeobecné programy rehabilitácie:

• Program akceptácie vady, asertivity a prevencie handicapov: Zameriava sa predovšetkým na pochopenie zmenenej kvality života, zvnútornenie sa, zameranie sa na zmenené životné možnosti, ktoré sú aktuálne.
• Program vyladenia partnerského a rodinného života: Týka sa ľudí so zdravotným postihnutím. Edukácia ľudí, ktorí stratili možnosť prirodzenou cestou založiť rodinu, akým spôsobom nadviazať vzťahy a plnohodnotný rodinný život.

Programy práce so žiakmi s VNP

• Program W. Strassmeiera: Screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov.
• Bazálna stimulácia: Koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami.
• Snoezelen: Multisenzorické prostredie uplatniteľné u všetkých cieľových skupín, ktoré nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti. Slúži na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly. Interaktívne prvky umožňujú deťom s VNP aktívne vyvolávať rôzne podnety a získavať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu.

Príklad z praxe: Silvia

Silvia (13 rokov) má neurologickú diagnózu Morbus Down a DMO - spastickú diparézu. Trpí poruchou sluchu Hypacusis mixta bilat. stredného stupňa, pričom odporúčaný načúvací prístroj nebola schopná používať. Silvia bola do DSS umiestnená krátko po narodení, nakoľko rodičia sa nedokázali o ňu adekvátne postarať kvôli jej ťažkému zdravotnému postihnutiu.

tags: #socialna #praca #s #mentalne #a #viacnasobne