Sociálna práca ako terapeutická pomoc: Komplexný pohľad

Sociálna práca, zaradená medzi pomáhajúce profesie, je profesionálne konanie sociálnych pracovníkov, ktoré je orientované na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity. Je to aj praktická činnosť zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín a komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb.

Pomoc má v ľudskej spoločnosti výnimočné miesto, je chápaná ako základný morálny princíp, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Táto závislosť vznikajúca zo zraniteľnosti robí život človeka krehkým. Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka, a to najmä v situáciách ako sú: nezamestnanosť, chudoba, choroba (zdravotná alebo duševná), staroba, smrť živiteľa, úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie, strata rodiny, strata domova, rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné.

Prvotné individuálne pomáhanie prestalo spĺňať požadovanú úroveň, pomoc sa začala organizovať a postupne sa vytvárali inštitúcie, ktoré sa zaoberali jej realizáciou a ktoré sú dnes vo veľkej miere financované (a tým aj kontrolované) z verejných zdrojov.

Cieľ a charakter sociálnej práce

Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na horizontálnu a vertikálnu. Pri horizontálnom členení ide o pomoc, ktorej potreba vychádza z oblastí napríklad: zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej (psychoterapia), sociálnej (poradenstvo). Pri vertikálnom členení rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená - jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti (sociálno-právna ochrana, duševná hygiena, ...) a globálnemu svetovému spoločenstvu (napr. rozvojová pomoc).

Špecifiká sociálnej práce v zdravotníctve spočívajú v poskytovaní opory, podpory, sprevádzania a pomoci pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Práve v zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď. (Kovalčíková, 2005). Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti.

Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania (žiadosti o umiestnenie do iných zariadení, kontaktovanie iných inštitúcií a pod.). Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager a pod.

Kvalifikačné a osobnostné predpoklady

Kvalifikačné predpoklady pre výkon sociálnej práce

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy: vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa v odbore sociálna práca a praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania. Zmyslom profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov sa okrem odovzdania sumáru informácií študentom stáva aj ich príprava na čo najkvalitnejšie zvládnutie profesionálnych kompetencií viažucich sa k výkonu profesie sociálna práca.

Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v určitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu. Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, predchádza im dlhodobá, mravčia práca sociálnych pracovníkov (Devečková, 2007).

Osobnostné predpoklady pre výkon sociálnej práce

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi a je neustále v interakcii s človekom. Jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého je optimálna komunikácia. Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť.

Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu. Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania.

Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho počúvania, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient - sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá naučiť len pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikačným a tréningovým procesom. Sociálny pracovník v zdravotníctve využije skúsenosti s individuálnou, rodinnou a skupinovou prácou. Pri riešení problémov klienta/pacienta si musíme uvedomiť, že vzťah klienta k jeho chorobe nezávisí len od jeho osobnosti, ale aj od rodinného zázemia a od etnických i kultúrnych tradícií. Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácií, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutočnosť, že okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Etapy práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola (Novotná - Schimmerlingová, 1992):

1. Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia).
2. Stanovenie sociálnej diagnózy.
3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci/intervencie.
4. Ukončenie spolupráce (overovanie výsledkov).

Prvý kontakt s pacientom

Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvie sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť.

• klient/pacient musí porozumieť poslaniu sociálneho pracovníka,
• dôraz je kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených,
• dôležité je získať si dôveru klienta/pacienta,
• pacienta je treba posudzovať ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby,
• dôležité je, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (či z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo od klienta, prípadne na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka),
• metóda - individuálny rozhovor.

Stanovenie sociálnej diagnózy

Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu:

• kľúčové informácie o sociálnom probléme,
• od najzákladnejších vecí k zložitejším, témy musia mať hierarchickú postupnosť, používa otvorené otázky,
• správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch,
• informácie o tom, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú oporu,
• obsah najzákladnejších informácií - identifikačné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém), rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygiena, intelekt a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie a bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpečie, príbuzní klienta, sociálna opora, celkový dojem z klienta, všímať si pohľad do budúcnosti.

Metódy: rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta, analýza existujúcich dokumentov.

Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci

V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc.

• plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov,
• mnohí klienti majú viac problémov naraz,
• brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:
  • naliehavé problémy - plán krátkodobej pomoci,
  • menej naliehavé - plán dlhodobejšej pomoci.
• s plánom oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu,
• dohoda - kto, čo, za akých podmienok a dokedy,
• pozor na nespolupracujúceho alebo odporučeného klienta inou osobou, inštitúciou.

Intervencia

Podľa Schavela, Čiseckého (2005) poznáme dva druhy intervencií:

• Bežná intervencia: je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
• Krízová intervencia: je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, či naplánovaného stretnutia.

Ukončenie spolupráce

• kontrola účinnosti použitých metód sociálnej práce,
• bilancovanie / úplné, čiastočné alebo nedostatočné vyriešenie problému,
• ukončenie spolupráce sociálneho pracovníka a klienta - pacienta,
• odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti.

Skupinová sociálna práca a jej typy

Skupinová sociálna práca je metódou sociálnej práce, v ktorej sa malé množstvo osôb zdieľajúcich podobné záujmy alebo problémy pravidelne stretáva a venuje aktivitám zameraným na dosiahnutie zvolených cieľov s podporou, sprevádzaním alebo facilitovaním sociálneho pracovníka. Z hľadiska dejín patrí ku klasickým metódam tejto profesie a vednej disciplíny. Na Slovensku je skupinová sociálna práca integrálnou súčasťou vzdelávania študentov sociálnej práce na viacerých vysokých školách.

V pomáhajúcich profesiách, vrátane sociálnej práce, sa pracuje predovšetkým s malými sociálnymi skupinami. Cieľom skupinovej práce je zlepšenie kvality života celej skupiny a podpora individuálnych potrieb členov skupiny, napr. navodzovanie zmeny správania, rozvoj sociálnych zručností, posilnenie sebavedomia a pod. (por. Matoušek, 2008, s. 190), pričom k očakávanej zmene má dôjsť v sociálnom fungovaní skupiny alebo v bežnom živote každého účastníka. Nemecký sociálny pedagóg Schilling (1999, s. 207) uvádza ako cieľ skupinovej sociálnej práce zabezpečiť pomocou skupinových skúseností jednotlivých jej členov istotu, podporu a pomoc, sprostredkovať im hodnoty a normy a ponúknuť im možnosti na riešenie problémov.

V psychológii sa posledné desaťročia venuje zvýšená pozornosť významu malých sociálnych skupín pri sebauvedomovaní, rozvoji osobnosti človeka, liečení nervových porúch a neuróz. Výhodou malej skupiny je väčšia možnosť vzájomných interpersonálnych kontaktov.

Historicky významné typy skupinovej práce z multidisciplinárneho hľadiska

Pri predstavení historicky významných typov skupinovej práce z multidisciplinárneho hľadiska vychádzame z diel autoriek Ruth Murray a Marilyn Huelskoetter (1983, In Hargašová, 2009, por. Hupková, 2011, s. 165).

Typy skupín, kde sa skupinová práca využíva

Skupinová práca sa využíva vo viacerých pomáhajúcich profesiách, najmä v (sociálnej) psychológii, sociálnej pedagogike, psychoterapii, andragogike a sociálnej práci. Jestvuje viacero typológií skupín od rozličných autorov.

• Terapeutické skupiny: ide o rozličné modely terapií, kde liečebným nástrojom je aj skupina. V rámci nej sa zasahuje hlbšie do analýzy mechanizmov a procesov človeka. Aj keď prebieha v skupine, je zameraná viac osobnostne. Sociálny pracovník ju môže vykonávať len po absolvovaní psychoterapeutického výcviku a vystupuje v role terapeuta.
• Skupinové poradenstvo: na rozdiel od individuálneho poradenstva, skupinové poradenstvo ekonomickejšie využíva čas, financie, efektívne pracuje so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti, poznatky a vzájomné poradenstvo ľudí, ktorí majú podobné problémy (napr. nezamestnanosť), situácie sa lepšie ilustrujú a modelujú, klient si pri ňom môže vybrať z viacerých názorov (Schavel - Oláh, 2010, s. 42). Sociálny pracovník tu vystupuje v role poradcu.
• Skupinová supervízia: ide o efektívnu formu zvyšovania profesionálnych kompetencií pomáhajúcich profesionálov, ktorá využíva „silu“ skupiny a jej významných charakteristík (Vaska, 2012, s. 12).
• Vzdelávacie skupiny: ich cieľom je rozvoj najmä poznatkovej bázy členov skupiny.
• Výcvikové (tréningové) skupiny: skupina zameraná na to, aby sa jej členovia analýzou toho, čo sa v nej udialo („tu a teraz“), prepracovali k takým zmenám sociálneho správania, ktoré by im umožnili, aby boli v sociálnych situáciách úspešnejší (Hermochová, 1988, s. 20).
• Rekreačné a záujmové skupiny: ich cieľom je napomáhanie zmysluplnému tráveniu voľného času (napr. pre deti, mládež, seniorov) a rozvoj rôznorodých záujmov jednotlivých členov skupiny.
• Diskusné skupiny: ich cieľom je podporovať výmenu názorov a skúseností účastníkov skupinových stretnutí, pri rešpektovaní pravidiel eticky senzitívnej komunikácie a kultúry slova.
• Skupiny sociálnej akcie: sem patria tie skupiny, ktorých cieľom je verejnoprospešná činnosť, či už na báze dobrovoľnosti (dobrovoľnícke skupiny), charity alebo zmysluplnosti praktickej činnosti (pracovné skupiny). Sociálny pracovník vystupuje zvyčajne ako koordinátor.

Svojpomocné skupiny

Moderné svojpomocné anonymné skupiny začali svoju históriu 10. júna 1935, keď Bill W. a doktor Bob pomohli jeden druhému zostať triezvy. Založili hnutie Anonymných alkoholikov (AA). V súčasnosti sa odhaduje, že počet AA na svete presiahol jeden a pol milióna, čo z tohto hnutia robí najväčšiu svojpomocnú skupinu na svete (Hartl, 1997, s. 165).

Všetky skupiny spája svojpomocný étos, čo znamená získavanie pomoci z toho, že si pomáhajú navzájom. V skupine nikto nemusí skrývať, napr. že je toxikoman, podelí sa o to s ostatnými a každý pomáha každému. Hlavným kľúčom k ich úspešnosti je schopnosť každého prijať, vtiahnuť ho do vnútra diania a mať hlboké pochopenie pre to, čo predtým bolo skrývaným problémom každého z členov skupiny. Zdieľanie, rovnosť a súdržnosť členov skupiny je to, čo dáva skupinám silu. Vzhľadom na svojpomocné skupiny spočíva úloha sociálnych pracovníkov v poskytovaní „nástrojov a konzultácií“ s cieľom pomôcť ľuďom začať, alebo opätovne sa vzchopiť, keď narazia na problémy, ktoré nedokážu sami vyriešiť (Hartl, 1997, s. 166, 177-178).

Etika sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v spoločenskom dianí musí spĺňať aj osobnostné predpoklady. Uplatňovaním sociálnej práce v praxi poskytujú zdravotnícki pracovníci účinný nástroj k zvládaniu komplexnej problematiky zdravia a choroby. Pri výkone pomáhajúcich profesií sa pracovníci pridržiavajú etických kódexov, ktoré sa líšia podľa zamerania jednotlivých povolaní. Opierajúc sa o vedecké poznanie ľudského správania a sociálneho systému zasahuje sociálna práca práve tam, kde prichádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia.

Každá národná asociácia má svoju definíciu sociálnej práce, ale všetky zdôrazňujú význam pomoci, ktorá smeruje ku skvalitneniu života jednotlivcov, rodín, skupín, komunít a tým celej spoločnosti.

Základné princípy etiky sociálneho pracovníka

• Prospešnosť (beneficiencia): predpokladá konať dobro pre konkrétneho človeka.
• Neškodnosť (non-maleficiencia): žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Dodržiavať pravidlo: „Nihil nocere!“ - nikdy neškodiť.
• Autonómia (svojbytnosť): rešpektovať rozhodnutie pacienta/klienta podľa vlastného presvedčenia (autonómni pacienti/klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu - napr. opatrovníka).

Etické požiadavky na zdravotnícky personál

• Telesne a duševne zdravý.
• Odborne a osobnostne zdatný:
  • Odborná úroveň - vedomosti.
  • Prosociálnosť - poskytnúť pomoc bez rozdielu, prejaviť súcit, obetovať sa pre iných, nezávidieť úspechy iným.
  • Empatia - schopnosť vcítiť sa do problémov iných.
  • Solidárnosť.
  • Svedomie.
  • Sebavedomie.
  • Komunikatívnosť - vzbudzuje dôveru.
  • Sympatia - celkový zjav, oblečenie, správanie sa atď.
• Stavovské cnosti - bezúhonnosť, česť, mlčanlivosť, pravdovravnosť, poctivosť, ochota, usilovnosť, nezištnosť, veľkorysosť, dochvíľnosť, trpezlivosť, vľúdnosť, obetavosť.

tags: #socialna #praca #ako #terapeuticka #pomoc