Socializácia mentálne postihnutých a faktory ovplyvňujúce informácie

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia.

V tomto článku sa dozviete o stupňoch mentálnej retardácie a ich charakteristike, špecifikách osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím, ako aj o optimálnej výchove mentálne postihnutých detí. Budeme sa venovať aj tomu, ako rôzne faktory a informácie ovplyvňujú proces socializácie.

Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika

Mentálna retardácia / retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)

Mierna duševná zaostalosť - debilita (IQ 50-70). Deti s miernou duševnou zaostalosťou sú vychovávateľné, vzdelávateľné a svojprávne. Navštevujú špeciálne školy. Rozlišujeme dva typy: eretická forma (nekľud, pohyblivosť, výchovný problém) a torpídna forma (pomalosť, pasivita). Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti.

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)

Stredne ťažká duševná zaostalosť - imbecilita (IQ 35-49). Pri stredne ťažkej duševnej zaostalosti je výrazné obmedzenie schopností človeka. Títo jedinci sa pokladajú za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienený prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.

Stupeň ťažkej mentálnej retardácie (IQ 34 - 20)

Ťažká duševná zaostalosť - idiocia (IQ 20-34). Hlboká duševná zaostalosť - hlboká idiocia (IQ menej ako 20). Jedinci s hlbokou duševnou zaostalosťou ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti dvojročného dieťaťa. Komunikácia prebieha cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, vplyvy počas tehotenstva alebo ožiarenie. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím

Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodiť reakciu 100 až 300 krát. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaníach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových. Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Má zníženú schopnosť produkcie predstáv. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originalitu, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov /estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych/, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.

Optimálna výchova mentálne postihnutých detí

Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.

Šport a jeho telovýchovný proces môžeme považovať za jednu z modifikačných foriem sociálnej práce. Kódex etiky športu, prístup trénera a osobného asistenta k športovcovi s telesným postihnutím vytvárajú prostredie, v ktorom môže dôjsť k sebarealizácii človeka, k zlepšovaniu jeho imidžu, dosahovaniu osobných cieľov, sebapoznávaniu a vytváraniu sociálnych väzieb. Zistili sme, že u respondentov dominovala možnosť sebarealizácie (35%) a zlepšenia zdravotného stavu (26%). Športovú činnosť vnímajú ako zmysluplné využitie voľného času (29%) a pre možnosť sociálneho kontaktu (25%).

Faktory ovplyvňujúce socializáciu

Sociálna práca v športe vychádza z osobných údajov klienta (telesná, psychická a sociálno-psychická dimenzia). Dôležitú úlohu zohrávajú sociálne pomery (rodina, priatelia, škola, komunita, masmédia) a socializačná situácia (trieda, športový klub, sociálny podporný systém a pod.). Sociálna práca rešpektuje zásadu sebavyjadrovania klienta, komunikácie, kritickej analýzy reality a smeruje k formovaniu zmyslu pre zodpovednosť za vlastný rozvoj, k osvojovaniu si morálneho kódexu a sociálneho správania, čo klient dobrovoľne prijíma. V etických kódexoch sa akcentuje to, čo by malo byť, avšak každodenná prax presviedča aj o iných prejavoch.

Ak do oblasti cieľov sociálnej práce patrí vyhľadávanie znevýhodnených ľudí, prevencia sociálnych problémov, zabezpečenie pomoci, tak tieto aspekty spĺňa šport. Preto môžeme za špecifické sociálne prostredie považovať aj športovú skupinu, resp. prostredie prebiehajúceho športového tréningu. Jeho morálne hľadiská sú neodmysliteľnou súčasťou všetkých športových činností, podobne ako akceptácia športovej etiky vo výchove a víťazstve. Aj keď sa prostredníctvom športu realizuje úspešne sociálna práca, často na úrovni vrcholového športu sa porušujú etické princípy a dochádza k prehlbovaniu sociálnych rozdielov. Pre rekreačný šport a najmä v rámci telovýchovného procesu v školách sa dôslednejšie žiada zachovávanie etických zásad. Kódex športovej etiky zdôrazňuje podporu fair play zo strany športujúceho či spoločnosti.

Priateľstvo, rešpektovanie iných, zachovávanie športového ducha a morálne myslenie či správanie podporené športovou činnosťou sa prejavujú v sebarealizácii, sebapoznávaní, v sociálnej interakcii, či v osobnom úspechu.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia môžu byť rôzne a delia sa do niekoľkých kategórií: Biologicky podmienené: Súvisia s poškodením mozgu. Sociálne podmienené: Extrémna výchovná zanedbanosť. Geneticky podmienené: Dedičnosť má určitú úlohu pri vzniku narušenej osobnosti. Prenatálne: Infekčné ochorenia matky (rubeola, osýpky, mumps), toxoplazmóza, srdcové, obličkové a hormonálne poruchy matky, avitaminóza matky a extrémne hladovanie matky. Perinatálne: Predčasný, abnormálny alebo dlhotrvajúci pôrod, otočená pupočná šnúra okolo krku dieťaťa, krvácanie do mozgu dieťaťa počas pôrodu, fyzické poškodenie pri pôrode. Postnatálne: Novorodenecká žltačka, zápaly mozgu, endokrinné poruchy, poruchy metabolizmu, infekčné ochorenia. Dedičnosť má určitú úlohu pri vzniku narušenej osobnosti. Vplyvy prostredia: Chýbanie matky, zážitky z neúspechu v škole, výsmech spolužiakov, zážitok tzv. šikanovania. Nesprávna výživa a žiarenie.

Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. ...). Tiež majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. ...). Existuje aj tzv. mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. ...

Viacnásobné postihnutie (VNP) je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory ako prenatálne vplyvy (infekcia, intoxikácia, traumy, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, chromozómové abnormality, genetické vplyvy, mechanické poškodenia).

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky

Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím. Ovládače sú technické prostriedky, ktoré umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie. Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie.

Komunikátory slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči. Existujú rôzne typy komunikátorov, od adaptovaných tlačidiel s nahranými odkazmi po komunikátory s viacerými tlačidlami s obrázkami a symbolmi. Komunikátory rozširujú možnosti komunikácie a komunikačné prejavy sa stávajú zrozumiteľné.

Snoezelen miestnosti sú multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly. Interaktívne prvky umožňujú deťom s VNP aktívne vyvolávať rôzne podnety a získavať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu. Klasické komponenty, ako sú bublinkové valce alebo optické vlákna, môžu byť prepojené s ovládačmi, pomocou ktorých môžu jednotlivci meniť farbu vlákien alebo valca.

tags: #socializacia #mentalne #postihnutych #cinitele