Socializácia osôb s mentálnym postihnutím: Úloha dedičnosti, prostredia a edukácie

Socializácia je celoživotný proces, počas ktorého sa dieťa učí, ako žiť medzi ľuďmi - ako komunikovať, spolupracovať, chápať pravidlá a dodržiavať ich. Vďaka socializácii si dieťa osvojuje hodnoty, normy, správanie a sociálne roly, ktoré sú dôležité na fungovanie v spoločnosti. Mentálne postihnutie predstavuje komplexnú problematiku, ktorá si vyžaduje špecifický prístup v oblasti edukácie a starostlivosti s cieľom dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie.

Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty socializácie mentálne postihnutých, vrátane faktorov, ktoré ju ovplyvňujú, výziev, ktorým čelia, a možností, ktoré im môžu pomôcť dosiahnuť plnohodnotný život.

Čo je mentálne postihnutie?

Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. V súčasnosti u nás vo vedeckých a odborných prácach prevláda pojem mentálna retardácia, i keď sa sporadicky synonymne a paralelne používajú aj iné pojmy.

Oligofrénia vs. Demencia

Mentálna retardácia sa delí na oligofréniu a demenciu. Oligofrénia, alebo slabomyseľnosť, je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom období detstva, spravidla do druhého roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností, ktorá vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po druhom roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100.

Mierna duševná zaostalosť - debilita (IQ 50-70)

Deti s miernou duševnou zaostalosťou sú vychovávateľné, vzdelávateľné a svojprávne. Navštevujú špeciálne školy. Rozlišujeme dva typy: eretická forma (nekľud, pohyblivosť, výchovný problém) a torpídna forma (pomalosť, pasivita).

Stredne ťažká duševná zaostalosť - imbecilita (IQ 35-49)

Pri stredne ťažkej duševnej zaostalosti je výrazné obmedzenie schopností človeka. Títo jedinci sa pokladajú za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky.

Ťažká duševná zaostalosť - idiocia (IQ 20-34) a Hlboká duševná zaostalosť - hlboká idiocia (IQ menej ako 20)

Jedinci s hlbokou duševnou zaostalosťou ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti dvojročného dieťaťa. Komunikácia prebieha cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov.

Faktory ovplyvňujúce socializáciu mentálne postihnutých

Socializácia je komplexný proces, do ktorého sa dieťa zapája nielen pasívne, ale aj aktívne komunikuje, reaguje na okolie a vytvára si vlastné predstavy o tom, ako funguje svet. Má zásadný vplyv na rozvoj osobnosti a schopnosť dieťaťa začleniť sa do spoločnosti. Na socializáciu mentálne postihnutých pôsobí viacero faktorov: dedičnosť, prostredie a edukácia.

Dedičnosť a geneticky podmienené faktory

Psychológovia na prelome 19. a 20. storočia mali sklon hľadať podmienenosť duševného vývoja najmä vo vplyvoch dedičnosti a vrodených chybách. Geneticky podmienené faktory majú určitú úlohu pri vzniku narušenej osobnosti a môžu viesť k mentálnemu postihnutiu.

Downov syndróm

Downov syndróm je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale je dôležité ísť až po najvyššiu možnú hranicu v rozvoji jedinca. Títo jedinci vyžadujú starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku. Radi nadväzujú kontakt a nemajú radi zmenu.

Vplyvy prostredia

Vplyv prostredia na vývoj človeka je známy už odpradávna. Prvé úvahy o vplyve prostredia na duševný vývoj človeka rozvíjali prírodovedci, ktorí zdôrazňovali úlohu životných podmienok pri utváraní psychofyzickej stavby človeka. Vplyvy z prostredia môžu utvárať priaznivé alebo nepriaznivé podmienky na prejavenie sa vlôh, prípadne ich môžu v istej miere korigovať. Človek svojou činnosťou môže uskutočňovať zmeny v prostredí, pretvárať a meniť ho. Takéto prostredie ďalej pôsobí na jeho osobnosť, ovplyvňuje spôsob života človeka, jeho konanie a myslenie.

Faktory prostredia môžu zahŕňať chýbanie matky, zážitky z neúspechu v škole, výsmech spolužiakov a šikanovanie. Nesprávna výživa a žiarenie (napr. RTG) tiež môžu mať negatívny vplyv.

Rodinné prostredie - primárna socializácia

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičov a detí. Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a napĺňa vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. Celková atmosféra rodiny silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa a je závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých jej členov. Primárnosť rodiny tkvie v tom, že citovou väzbou, mocnými vzťahmi a dlhotrvajúcim vplyvom vrýva do dieťaťa základné citové a správacie modely, ktoré si dieťa odnáša do života ako dispozície a sklony.

Funkcie rodiny:

• Biologická funkcia: reprodukcia, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva.
• Výchovná funkcia: zabezpečovanie všestranného, duševného a telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu, obohacovanie rodičovskou láskou.
• Emocionálna funkcia: poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia.
• Ekonomická funkcia: zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov.
• Ochranná funkcia: rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

Vplyv rozpadu rodiny

Ak chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou. Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín.

• Chýbanie matky: Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet.
• Chýbanie otca: Neprítomnosť otca v rodine sa prejaví oveľa ťaživejšie ako v minulosti, kedy akékoľvek práce s dieťaťom boli výhradne „ženskou záležitosťou“. Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však spravidla aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje.
• Deti narodené mimo manželstva: Bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa.
• Deti polosiroty: Náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúcu s nedostatku opory a výchovného vedenia.
• Dieťa v rodine rozpadnutej rozvodom: V mnohých rozvedených rodinách vyrastajú deti duševne zdravé a spoločensky dobre adaptované. No v priemere sú deti z rozvedených manželstiev predsa len horšie adaptované. Postrádajú mravnú a citovú istotu, upadajú preto do nedôvery a strachu z okolia, stávajú sa samotárskymi a uchyľujú sa často k snívaniu.
• Veľmi početné rodiny: Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. Dôsledkom sú spravidla poruchy sociálneho správania v rôznych sférach - túlanie sa, záškoláctvo, asociálne správanie.

Školské prostredie - sekundárna socializácia

Keď dieťa nastúpi do škôlky alebo školy, vstupuje do širšej spoločnosti a prichádza do kontaktu s rovesníkmi aj autoritami mimo rodiny. Z hľadiska významu a podielu na socializačnom procese patrí škola k najvýznamnejším socializačným činiteľom. Uskutočňuje sa v nej „sekundárna socializácia“, ktorá nadväzuje na „primárnu socializáciu“ v rodine nasledujúcim spôsobom:

• Stabilizuje získané schopnosti a postoje získané počas primárnej socializácie.
• Diferencuje získané schopnosti a postoje tým, že zásobu vedomostí primárnej socializácie doplňuje „špeciálnymi vedomosťami“.
• Sekundárna socializácia môže aj zmeniť „subjektívnu“ skutočnosť jednotlivca získanú počas primárnej socializácie. Niekedy je procesom „premeny“ jednotlivca a skokom do iného sveta.

Vstupom do školy sa zásadne mení celkový spôsob života dieťaťa. Hrová činnosť ustupuje do pozadia, hlavnou činnosťou sa stáva učenie. Žiak sa musí prispôsobiť požiadavkám školy. Učiteľ je nová autorita, preto predovšetkým na ňom spočíva zodpovednosť, aby usmernil zložité a protichodné chovanie žiakov.

Do školy prichádzajú deti s rôznymi defektmi. Najčastejšie sú to deti s mentálnou retardáciou, výraznou telesnou slabosťou, alebo postihnuté rôznymi chorobami, ktoré dieťaťu bránia v normálnom vývoji. Najviac problémových detí pochádza z rozvrátených rodín.

Šport ako nástroj socializácie

Šport a jeho telovýchovný proces môžeme považovať za jednu z modifikačných foriem sociálnej práce. Kódex etiky športu, prístup trénera a osobného asistenta k športovcovi s telesným postihnutím vytvárajú prostredie, v ktorom môže dôjsť k sebarealizácii človeka, k zlepšovaniu jeho imidžu, dosahovaniu osobných cieľov, sebapoznávaniu a vytváraniu sociálnych väzieb.

Na vzorke 77 ľudí so zdravotným postihnutím boli sledované motívy pre šport, názor na funkciu športu a tiež ako zdraví ľudia zdieľajú pomoc pre socializáciu. Zistilo sa, že u respondentov dominovala možnosť sebarealizácie (35%) a zlepšenia zdravotného stavu (26%). Športovú činnosť vnímajú ako zmysluplné využitie voľného času (29%) a pre možnosť sociálneho kontaktu (25%).

Priateľstvo, rešpektovanie iných, zachovávanie športového ducha a morálne myslenie či správanie podporené športovou činnosťou sa prejavujú v sebarealizácii, sebapoznávaní, v sociálnej interakcii, či v osobnom úspechu.

Edukácia a špeciálna pedagogika

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa venuje výchove, vzdelávaniu a vyučovaniu osôb so zníženými rozumovými schopnosťami. Táto oblasť sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a edukácie detí, mládeže a dospelých, ktorí vyžadujú špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho postihnutia.

Ciele špeciálnej pedagogiky

V záujme dosiahnutia určených cieľov musí sa špeciálna výchovná starostlivosť začať čo najskôr už od narodenia, resp. čo najskôr od vyskytnutí sa defektu, poruchy či narušenia. Poradenské aktivity sa týmto rozširujú aj na učiteľov a vychovávateľov.

Socializácia v špeciálnej pedagogike

Socializácia v špeciálnej pedagogike má za cieľ umožniť osobám s mentálnym postihnutím plnohodnotné zapojenie do spoločnosti. Stupeň dosiahnutej socializácie osôb postihnutých poruchou, vadou, sa riadi podľa toho, či a do akej miery sa podarilo defektivitu prekonať.

Rozlišujeme tieto stupne socializácie:

1. Adaptácia: osoba postihnutá poruchou sa dokáže zapojiť do spoločnosti po všetkých stránkach, ale len za určitých pomocných opatrení (napr. strojček pri poruche sluchu).
2. Utilita: postihnutý jedinec, u ktorého sa nepodarilo odstrániť defektivitu, zapája sa iba pod dohľadom a s pomocou druhých ľudí, čím dosiahne určitý stupeň pracovnej použiteľnosti a v dôsledku toho aj istého spoločenského a subjektívneho uplatnenia a uspokojenia (mentálne postihnutie).

Edukácia a starostlivosť o osoby s viacnásobným postihnutím (VNP)

Viacnásobné postihnutie (VNP) je definované rôzne, možno ho charakterizovať ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení.“

Kategórie VNP:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky.

Špeciálne metódy edukácie VNP:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky:

Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím.

• Ovládače: Umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich.
• Komunikátory: Slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania.
• Interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnosti: Multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností.

tags: #socializacia #mentalne #postihnutych #cinitele #dedicnost #prostredie