Sociálny výber: definícia a jeho význam

Sociálna práca predstavuje komplexnú oblasť, ktorá spája teoretické poznatky, praktické zručnosti a etické princípy s cieľom zlepšovať život jednotlivcov, rodín, skupín a komunít. Podporuje sociálnu zmenu, rozvoj, súdržnosť a posilňovanie schopností ľudí v ich sociálnom fungovaní. Na Slovensku, rovnako ako v medzinárodnom meradle, má sociálna práca špecifické postavenie a definície.

Definícia sociálnej práce zdôrazňuje jej úlohu ako praktickej profesie a akademickej disciplíny, ktorá podporuje sociálnu zmenu, sociálnu súdržnosť, práva a slobodu ľudí. Základnými piliermi sú zásady sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej zodpovednosti a rešpektovanie rozdielností. Na národnej konferencii v roku 1998 bola prijatá slovenská definícia sociálnej práce, ktorá ju charakterizuje ako špecifickú odbornú činnosť zameranú na zlepšovanie vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, ako aj na rozvíjanie sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je to činnosť v prospech klientov (jednotlivcov, rodín, skupín, komunít), ktorú možno opísať pojmami „pomoc“, „podpora“ a „sprevádzanie“.

Pojem "sociálny" pochádza z latinčiny a znamená "spoločenský". V širšom zmysle sa vzťahuje k spoločnosti, zlepšovaniu spoločenských pomerov (sociálna politika) a hmotnému zabezpečovaniu jednotlivca v spoločnosti. V prvom rade sa pojem sociálny prekladá ako spoločný, teda týkajúci sa celej spoločnosti, vyplývajúci zo spoločenského života a zodpovedajúci potrebám, záujmom a požiadavkám spoločnosti. Týka sa teda ľudskej komunity.

Funkcie a obsah sociálnej práce zahŕňajú získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo možného vzniku sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, voľbu a uplatňovanie foriem sociálnej pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia. Sociálna práca ako praktická činnosť je profesionálna aktivita, ktorá umožňuje jednotlivcom, skupinám a komunitám identifikovať, eliminovať, riešiť alebo aspoň zmierniť osobné, skupinové, sociálne problémy alebo vplyvy prostredia, ktoré na nich negatívne vplývajú.

Človek v živote prechádza socializáciou - učí sa žiť v spoločnosti a získava schopnosti adaptovať sa na meniace sa životné podmienky. Sociálnym učením získava skúsenosti a schopnosti prekonávať obtiaže brániace mu v uspokojovaní svojich psychických a základných životných potrieb. Súčasná sociálna práca vychádza z filozofického názoru, že človek je sociálne a kultúrne ovplyvnený a je osobne zodpovedný za svoj život.

Každá vedná disciplína má ujasnené a definované základné atribúty, ktoré má aj sociálna práca: predmet výskumu, metódy vedecko-výskumnej činnosti, pojmový aparát, zákony, vedecké paradigmy a princípy, vzťahy s hraničnými a ostatnými vednými disciplínami. V postupnom formovaní ako disciplína napĺňa miesto, ktoré vzniká atomizovaním spoločenských vied a vied o človeku, čím približuje skúmanie sociálnych problémov k realite „každodenného života“ a súčasne upozorňuje a nastoľuje objavené problémy a vzťahy v reálnej podobe.

Predmet sociálnej práce je konkrétnym „urýchľovačom“ riešenia sociálnych problémov sprístupnením konkrétnych, praktických poznatkov z vied o človeku a spoločnosti. Spoločenská prax vyžaduje jasne artikulovať sociálne problémy z pozície jednotlivca, skupiny, komunity, ako ich vníma, aké majú dopady a ako sa črtajú vývojové trendy spoločnosti, ktoré z nich sú sociálne únosné a akceptované človekom, občanom. Sociálna práca nezostáva v polohe vedeckého popisu sociálnych problémov.

Sociálna práca je umením, ktoré vyžaduje veľkú škálu schopností. Ide predovšetkým o porozumenie pre potreby druhých a schopnosť pomáhať ľuďom tak, aby sa na našej pomoci nestali závislými.

Sociálna práca sa delí na:

• Kuratívnu prácu: zaoberá sa už vzniknutými problémami prostredníctvom materiálnej pomoci, peňažnými a vecnými dávkami, poskytovaním sociálnych služieb, poradenstva, azylu. Využíva sankcie, dokonca i sociálnu izoláciu, čoho výsledkom je penitenciárna sociálna práca.
• Sociálnu prevenciu: sú opatrenia na zmiernenie alebo prekonanie hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, ako aj na zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana.
• Preventívnu sociálnu prácu: je zameraná na predchádzanie vzniku dysfunkčných sociálnych procesov. V preventívnej sociálnej práci rozlišujeme primárnu prevenciu (vyhľadávacia činnosť, diagnostikovanie), sekundárnu prevenciu (prevencia prehlbovania už vzniknutých porúch) a terciárnu prevenciu (prevencia zhoršovania stavu hmotnej alebo sociálnej núdze).

Medzinárodná definícia sociálnej práce zdôrazňuje, že sociálna práca je praktická profesia a akademická disciplína, ktorá podporuje sociálnu zmenu a rozvoj, sociálnu súdržnosť, ako aj posilnenie a oslobodenie ľudí. Uznáva vzájomnú závislosť historických, sociálno-ekonomických, kultúrnych, politických a osobných faktorov, ktoré predstavujú možnosti alebo prekážky pre ľudské blaho a rozvoj. Štrukturálne prekážky prispievajú k udržaniu nerovností, diskriminácie, zneužívania a k útlaku. Rozvoj kritického povedomia a činností na riešenie inštitucionálnych a osobných prekážok sú základom pre emancipačnú prax.

Poslanie v oblasti sociálnej zmeny je založené na predpoklade, že sociálna práca koná vtedy, keď daná situácia na úrovni jednotlivca, rodiny, malej skupiny, komunity alebo spoločnosti je chápaná ako situácia, ktorá potrebuje zmenu alebo rozvoj. Sociálny rozvoj je stratégiou pre intervenovanie s cieľom dosiahnutia želaného cieľa a predstavuje politický rámec. Podpora a dodržiavanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti je motívom a dôvodom pôsobenia sociálnej práce, pričom sa uznáva potreba, že ľudské práva musia byť v súlade s kolektívnou zodpovednosťou.

Sociálna práca pokrýva prvú, druhú a tretiu generáciu ľudských práv. V niektorých prípadoch nekonanie zla a rešpektovanie diverzity môže byť v nesúlade s uznávanými hodnotami. Globálne štandardy vzdelávania a školenia v sociálnej práci podporujú vzdelávanie sociálnych pracovníkov o základných ľudských právach s vysvetlením, že ich prístup môže uľahčiť konštruktívnu konfrontáciu a zmenu tam, kde kultúrne hodnoty, presvedčenia a tradície porušujú základné ľudské práva.

Sociálna práca je medzidisciplinárna a aj naddisciplinárna, vychádza z množstva vedeckých teórií a z rozsiahleho výskumu. Využíva teórie iných humánnych vied. Unikátnosť výskumu a teórie sociálnej práce je v ich aplikovateľnosti a emancipatívnosti.

V kontexte zvyšovania zamestnanosti znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie sa čoraz viac do popredia dostávajú sociálne podniky. Parlamentný sociálny výbor schválil návrh zákona o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch, ktorého cieľom je legislatívne upraviť sektor sociálnej ekonomiky a vytvoriť vhodné podmienky na jej rozvoj.

Skupinová sociálna práca je metódou sociálnej práce, v ktorej sa malé množstvo osôb zdieľajúcich podobné záujmy alebo problémy pravidelne stretáva a venuje aktivitám zameraným na dosiahnutie zvolených cieľov s podporou, sprevádzaním alebo facilitovaním sociálneho pracovníka. Z hľadiska dejín patrí ku klasickým metódam tejto profesie a vednej disciplíny.

Z kvalitatívneho hľadiska sa skupinou rozumie v najširšom zmysle zoskupenie osôb v priestore alebo na základe určitého spoločného znaku (napr. pohlavia, záujmov, problémov a pod.). Ak je týmto spoločným znakom príbuzenský pomer, patrí do skupiny aj rodina. Z kvantitatívneho hľadiska skupina označuje viac ako jedného jedinca. Tvoria ju najmenej dvaja (niektorí autori tu rozlišujú diádu) alebo traja ľudia. Maximálny počet pri malých sociálnych skupinách sa uvádza 30-40 jedincov. Terapeutické a výcvikové skupiny však bývajú menšie (5-12 osôb).

Sociálna skupina je zo sociologického hľadiska jedným zo sociálnych útvarov, jednou z foriem, do ktorých sa ľudia združujú. Oproti spoločnosti či organizácii však nie je sociálnym konštruktom. Je súborom živých aktérov, ktorí vnímajú seba a druhých, sú spolu v interakcii a vzájomne sa ovplyvňujú.

Z aspektu sociálnej psychológie sa „sociálnou skupinou označuje každé zoskupenie ľudí, ktoré vo vedomí týchto ľudí vytvára vedomie spolupatričnosti. V podstate ide o súhrn dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sú navzájom spojené vzájomnými psychickými väzbami, majú niektoré spoločné ciele, uznávajú spoločné normy správania, navzájom na seba pôsobia a sú vo vzájomnom správaní a konaní v istom ohľade od seba závislé“.

Malé sociálne skupiny tvoria osoby, ktoré sa navzájom poznajú, navzájom spolu komunikujú a sú formálne alebo neformálne integrované nejakým spoločným cieľom. Na rozdiel od nich sú veľké skupiny, súbory osôb s nejakou spoločnou demografickou charakteristikou, napr. dôchodcovia, vojaci, lekári.

V pomáhajúcich profesiách, vrátane sociálnej práce, sa pracuje predovšetkým s malými sociálnymi skupinami. Namiesto veľkých sociálnych skupín je uprednostňovaný koncept a pojem komunity.

K. Lewin chápe skupinu ako neredukovateľnú na jednotlivcov, z ktorých sa skladá; ako systém vzájomnej závislosti, ktorý tvorí so svojím okolím dynamické sociálne pole. Toto pole zahŕňa členov skupiny, podskupiny, komunikačné prostriedky, rozdelenie rolí, ciele, normy a pod.

Podľa niektorých autorov, sociálne skupiny neboli predmetom záujmu klasickej európskej sociológie 19. storočia. Pozornosť im začali venovať americkí sociológovia od 30. rokov 20. storočia v rámci tzv. „sociológie všedného dňa“. Od začiatku boli malé sociálne skupiny študované účelovo so snahou zúročiť poznatky o nich v práci s nimi.

Tento trend nadobudol v súčasnosti nové rozmery - nielenže analyzujeme spontánne vzniknuté sociálne skupiny a poskytujeme im poradenstvo, ale takisto tvoríme sociálne skupiny ako nástroj pomoci im a ich členom. V tomto kontexte sa využíva aj skupinová práca ako metóda sociálnej práce.

Cieľom skupinovej práce je zlepšenie kvality života celej skupiny a podpora individuálnych potrieb členov skupiny, napr. navodzovanie zmeny správania, rozvoj sociálnych zručností, posilnenie sebavedomia a pod., pričom k očakávanej zmene má dôjsť v sociálnom fungovaní skupiny alebo v bežnom živote každého účastníka.

Nemecký sociálny pedagóg Schilling uvádza ako cieľ skupinovej sociálnej práce zabezpečiť pomocou skupinových skúseností jednotlivých jej členov istotu, podporu a pomoc, sprostredkovať im hodnoty a normy a ponúknuť im možnosti na riešenie problémov.

Vznik a rozvoj skupinovej práce môžeme vnímať v dvoch líniách. Jednou je rozvoj „settlementov“ (v súčasnosti sa im podobajú zariadenia sociálnych služieb), kde sa pracovalo s konkrétnou cieľovou skupinou a druhou sú organizácie pracujúce so skupinami mládeže (skauting, YMCA). Oba prúdy majú korene už v 19. storočí, ale spočiatku nemali spracované teoretické koncepty, preto ich v tomto ranom období vnímame skôr ako praktické činnosti.

Kým prípadová práca sa veľmi rýchlo stala synonymom sociálnej práce, skupinová práca bola spočiatku oveľa rozmanitejšia. Sociálna práca so skupinou (Social Group Work) nebola do 30. rokov 20. storočia spojená s prípadovou sociálnou prácou, teda nebola ani súčasťou praktickej sociálnej práce a vzdelávania.

Pionierka sociálnej práce Jane ADDAMSOVÁ je známa ako spoluzakladateľka domu pre imigrantov Hull House v Chicagu. Podľa niektorých autorov, Addamsová neprijala identitu sociálnej pracovníčky, keď samu seba nazývala „resident head“ alebo „settlement worker“. Podobne ako Hull House, aj iné „settlement houses“, YMCA, skauting či Armáda spásy mali charakter zariadenia a pracovalo sa v nich najmä so skupinami ľudí.

Mnohí prípadoví sociálni pracovníci považovali skupinových pracovníkov za ľudí, ktorí sa hrajú s deťmi, vyučujú tanec, chodia kempovať alebo vyučujú umenie a remeslá. Až do roku 1937 neboli skupinoví pracovníci prijatí do AASW.

V porovnaní s prípadovými sociálnymi pracovníkmi boli skupinoví pracovníci oveľa viac rozmanití v svojich názoroch, sami seba identifikovali s rozličnými oblasťami činností, akými sú vzdelávanie, rekreácia, kempovanie, duševná hygiena a pod.

Grace COYLOVÁ rozvinula metódy sociálnej práce využitím myšlienok Johna Deweyho o progresívnej výchove a jeho definovaní štruktúry a vlastných skúseností z práce v „settlement houses“ a YWCA. Coylová pritom chápala sociálnu prácu so skupinou ako druh formatívneho procesu realizovaného v záujmových skupinách, vo voľnom čase účastníkov s účasťou vedúceho (lídra).

V roku 1923 začala viesť prvé kurzy sociálnej práce zamerané na skupinovú sociálnu prácu na Western Reserve University v Clevelande. V roku 1930 vyšlo jej dielo Social Process in Organized Groups („Sociálny proces v organizovaných skupinách“).

Práca so skupinou začala byť viac prijímaná, keď do nemocníc a kliník boli pridané služby práce so skupinou. Na americkej Národnej konferencii sociálnych pracovníkov v roku 1935 opisovala Neva BOYDOVÁ prvé používanie skupinovej práce s mentálne chorými osobami na Chicago State Hospital. Išlo o rozličné cvičenia, tanec a hry.

Vplyv na skupinových sociálnych pracovníkov mal výskum amerického psychológa nemeckého pôvodu Kurta LEWINA a jeho kolegov, ktorí indikovali, že demokratické vodcovstvo pomáha skupinovým aktivitám. Skupinové aktivity začali viac zdôrazňovať interakcie jednotlivých členov než direktívne vedenie a zamerali sa skôr na projekty spolupráce než konkurenciu.

V roku 1935 vznikla prvá a doposiaľ najrozšírenejšia svojpomocná skupina vo svete Anonymní alkoholici (AA). História AA hnutia sa začala v roku 1935 v Arkone, v štáte Ohio, kde sa stretli dvaja alkoholici, ktorí sa viackrát pokúšali prestať piť. Tým, že sa stretávali a otvorene rozprávali o svojich pocitoch a emóciách, zostávali triezvi.

Po dlhšom období abstinencie sa rozhodli šíriť svoje poslanie ďalej, šírili myšlienky prostredníctvom ľudí, ktorí sa sťahovali z jedného miesta na druhé a zakladali skupiny AA.

V roku 1936 začala pôsobiť Národná asociácia pre štúdium skupinovej práce (American Association for the Study of Group Work), kde sa organizovali nielen mnohí profesijní odborníci - pracovníci so skupinou v rozličných oblastiach, ale aj akademici a vedci. V roku 1946 zmenila názov na Americkú asociáciu skupinových pracovníkov (American Association of Group Workers, skr. AAGW).

Pri predstavení historicky významných typov skupinovej práce z multidisciplinárneho hľadiska vychádzame z diel autoriek Ruth Murray a Marilyn Huelskoetter.

Skupinová práca sa využíva vo viacerých pomáhajúcich profesiách, najmä v psychológii, sociálnej pedagogike, psychoterapii, andragogike a sociálnej práci. Jestvuje viacero typológií skupín od rozličných autorov.

Terapeutické skupiny - ide o rozličné modely terapií, kde liečebným nástrojom je aj skupina. V rámci nej sa zasahuje hlbšie do analýzy mechanizmov a procesov človeka. Aj keď prebieha v skupine, je zameraná viac osobnostne. Sociálny pracovník ju môže vykonávať len po absolvovaní psychoterapeutického výcviku a vystupuje v role terapeuta.

Skupinové poradenstvo - na rozdiel od individuálneho poradenstva skupinové poradenstvo ekonomickejšie využíva čas, financie, efektívne pracuje so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti, poznatky a vzájomné poradenstvo ľudí, ktorí majú podobné problémy (napr. nezamestnanosť), situácie sa lepšie ilustrujú a modelujú, klient si pri ňom môže vybrať z viacerých názorov. Sociálny pracovník tu vystupuje v role poradcu.

Špecifickou formou sociálneho poradenstva vzájomnej pomoci je peer poradenstvo (z angl. peer to peer), ktoré sa realizuje zvyčajne v skupine. Toto môže byť zamerané kolegiálne (problémy v práci) alebo rovesnícky (problémy detí a mládeže). Zdôvodňuje sa tým, že profesionálny poradca nemôže tak dobre porozumieť ich problémom ako kolega či rovesník.

Skupinová supervízia - ide o efektívnu formu zvyšovania profesionálnych kompetencií pomáhajúcich profesionálov, ktorá využíva „silu“ skupiny a jej významných charakteristík.

Vzdelávacie skupiny - ich cieľom je rozvoj najmä poznatkovej bázy členov skupiny.

Výcvikové (tréningové) skupiny - skupina zameraná na to, aby sa jej členovia analýzou toho, čo sa v nej udialo („tu a teraz“), prepracovali k takým zmenám sociálneho správania, ktoré by im umožnili, aby boli v sociálnych situáciách úspešnejší. Výcvik predstavuje sústavné a odborné vedenie cvičenia, školenie pre získanie nejakej spôsobilosti alebo zdokonalenie sa v nej. Patria sem najmä sociálno-psychologické výcviky (SPV), tréningové skupiny senzitivity. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj skupinové koučovanie, ktoré sa na rozdiel od SPV, nezaoberá analýzou a vysvetľovaním správania ľudí v skupine, ale je prioritne zamerané na riešenie praktických pracovných a životných situácií pri dosahovaní cieľov. Rolou sociálneho pracovníka je pozícia trénera, kouča alebo facilitátora.

Rekreačné a záujmové skupiny - ich cieľom je napomáhanie zmysluplnému tráveniu voľného času (napr. pre deti, mládež, seniorov) a rozvoj rôznorodých záujmov jednotlivých členov skupiny.

Diskusné skupiny - ich cieľom je podporovať výmenu názorov a skúseností účastníkov skupinových stretnutí, pri rešpektovaní pravidiel eticky senzitívnej komunikácie a kultúry slova. Prínosom sú najmä tematické diskusie vedené na existenciálne dôležité témy.

Skupiny sociálnej akcie - sem patria tie skupiny, ktorých cieľom je verejnoprospešná činnosť, či už na báze dobrovoľnosti (dobrovoľnícke skupiny), charity alebo zmysluplnosti praktickej činnosti (pracovné skupiny). Sociálny pracovník vystupuje zvyčajne ako koordinátor.

Svojpomocné skupiny - tieto skupiny sa zvyčajne stretávajú bez riadenia profesionálnym pracovníkom. Sociálny pracovník môže byť do skupiny prizvaný ako poradca. Moderné svojpomocné anonymné skupiny začali svoju históriu 10. júna 1935, keď Bill W. a doktor Bob pomohli jeden druhému zostať triezvy. Založili hnutie Anonymných alkoholikov (AA). V súčasnosti sa odhaduje, že počet AA na svete presiahol jeden a pol milióna, čo z tohto hnutia robí najväčšiu svojpomocnú skupinu na svete.

Všetky skupiny spája svojpomocný étos, čo znamená získavanie pomoci z toho, že si pomáhajú navzájom. V skupine nikto nemusí skrývať, napr. že je toxikoman, podelí sa o to s ostatnými a každý pomáha každému. Hlavným kľúčom k ich úspešnosti je schopnosť každého prijať, vtiahnuť ho do vnútra diania a mať hlboké pochopenie pre to, čo predtým bolo skrývaným problémom každého z členov skupiny. Zdieľanie, rovnosť a súdržnosť členov skupiny je to, čo dáva skupinám silu.

Vzhľadom na svojpomocné skupiny spočíva úloha sociálnych pracovníkov v poskytovaní „nástrojov a konzultácií“ s cieľom pomôcť ľuďom začať, alebo opätovne sa vzchopiť, keď narazia na problémy, ktoré nedokážu sami vyriešiť.

V psychológii sa posledné desaťročia venuje zvýšená pozornosť významu malých sociálnych skupín pri sebauvedomovaní, rozvoji osobnosti človeka, liečení nervových porúch a neuróz. Výhodou malej skupiny je väčšia možnosť vzájomných interpersonálnych kontaktov.

Sociálne javy majú na rozdiel od iných isté výnimočnosti, ktoré súvisia s charakterom človeka. Sociálne javy sa skúmajú medzi jednotlivcami navzájom, jednotlivcom a skupinou a skupinami navzájom. Vníma sa intenzita pôsobenia, pozitívne/negatívne pôsobenie, dĺžka pôsobenia, možnosti zvýšiť/znížiť intenzitu. Majú charakter - spolupráce, žičlivosti, súťaženia, súperenia, závisti či pohŕdania. Sociálne javy možno považovať za kultúru národa.

Zvláštnosti sociálnych javov:

• Sociálne javy sa skúmajú na vzorke ľudí, ktorú nemožno presne určiť - niekedy, napr. spotrebitelia, výskum nemá vyčerpávajúci charakter.
• Osoby vnášajú individuálne názory, myšlienky, ... pre skúmanie javu. Zámery, ciele, postoje jednotlivca môžu byť skryté, pôvodný výskum nezistí, čo si ľudia skutočne myslia.
• Početnosť jednotlivcov, ktorých môžu byť predmetom výskumu môžu byť 1-2 ľudia až po 100 tisícky ľudí. Sociálne javy, ktoré tu existujú sa navzájom ovplyvňujú.
• Náhodilosť - je veľmi ťažké odlíšiť zákonitosť od náhodilosti - jedine opakované výskumy môžu spoľahlivo dokázať pravdivosť. Pravdivosť si treba overiť.

Vlastnosti sociálnych javov:

• Neuzavretosť - nie je konečná podoba, jav sa môže meniť, modely.
• Dynamičnosť - premena javov, uskutočňuje sa cez výskum, mal by byť stabilizovaný.
• Hromadnosť - veľké množstvo jedincov.
• Javy treba skúmať v okolí, kde sa odohrávajú - v natívnom prostredí.

Typológia a druhy sociálneho výskumu:

1. Prieskum - rozsahom, hĺbkou a dĺžkou trvania menej náročná činnosť prieskumu, často sa neformujú ani hypotézy.
2. Výskumná sonda - zúžený zber informácií, prehĺbený na konkrétnych problémoch.
3. Výskum - základný/aplikovaný zber informácií. Základný - analyzujú sa problémy spojené s vývojom sociológie. Aplikovaný - zaoberá sa praktickými problémami - v sociológií problémy rodiny, verejnej mienky, podniku, vzdelanosti.

Druhy sociologických výskumov:

• Kvalitatívny výskum - postup je viac individualizovaný.
• Kvantitatívny výskum.
• Diagnostický výskum - popisný, sledujúci čiastkové charakteristiky skúmaného problému. Často je iba predvýskumom väčšieho výskumu. Získavajú sa prvé informácie o skúmanom jave, s menšou početnosťou respondentov, cieľom je sledovať intenzitu sociálnych javov.
• Empirický výskum - systematicky zhromažďujúci informácie vedeckými prostriedkami. Overuje hypotézy, získané výsledky možno považovať za hodnoverné podklady.
• Chronologický výskum - skúma vývoj sociálneho javu v čase.
• Komparatívny výskum - porovnáva sociálne javy z rozličného pohľadu.
• Kontrolný výskum - na pozorovanie a porovnávanie 2 výskumných súborov, z ktorých 1 má charakter kontrolného súboru, v ktorom sa podmienky nemenia.
• Orientačný výskum - predbežný, nezáväzný zber informácií, zisťuje, či má zmysel robiť väčší výskum.
• Terénny výskum - zber informácií v teréne, na pracoviskách.
• Verifikačný výskum - rozložený na dotazovanie, ktorým sa potvrdzuje pravdivosť respondentov.

Sociálny výskum môže skúmať trh, kde sa realizuje analýza zákazníkov, úroveň predaja výrobkov, vzťah výrobcu, predajcu a zákazníka.

Výskum trhu je systematické zhromažďovanie informácií o zákazníkoch, výrobkoch a predajcoch.

Špecifiká sociologického výskumu:

• Skúmať ľudí je oveľa zložitejšie ako akýkoľvek iný výskum kvôli tomu, že najprv potrebujeme súhlas na spoluprácu s človekom.
• Je potrebné realizovať výskum časovo optimálne, aby nezasahoval do voľného času respondentov.
• Nemožno robiť výskum, ktorý zasahuje do súkromia respondenta.
• Aby sme získali čo najviac respondentov, treba ich označiť za odborníkov, ktorých názor je pre nás dôležitý.
• Získané informácie utajovať, použiť len na vedecké účely. Výskumník musí vystupovať ako nestranný pozorovateľ.
• Výsledky výskumu nemôžu ublížiť respondentovi, príp. jeho rodine, nesmú poškodiť jeho záujmy.

Z metodologického hľadiska si treba všimnúť:

• Reliabilita výskumu - spoľahlivosť, ide o minimálne prítomnosť náhodných chýb v priebehu výskumu.
• Validita - vyjadruje do akej miery je výskumník schopný skúmať to, čo v skutočnosti chce skúmať.

Sociologický výskum:

• Monografický - všestranný popis 1 javu.
• Diagnostický - či sa objavuje/ako často sa vyskytuje jav.
• Explanačný - výkladový, vysvetlenie pôvodu vlastností + fakt existencie, príčiny.
• Prognostický - predvídanie budúcej udalosti.

Podľa druhu výskumného plánu:

• Formulatívny - predstavy o objekte sú nejasné, treba formulovať hypotézy.
• Opisný - deskriptívny - systematický opis kvantitatívno/kvalitatívnych javov.
• Experimentálny - dostatok faktov umožňuje overenie hypotéz.
• Štatistický - pozorovanie masových javov.
• Typologický - vyčlenenie typov v rámci celku.
• Historický - zistenie vzniku a priebehu formovania soc. javu.
• Prípadové štúdie - monografické skúmanie vybraných objektov.

Cieľ výskumu:

• Teoretický - kumulovanie teórie, zovšeobecňovať poznatky.
• Explanačný - odhaliť závislosti a regulárnosť.
• Verifikačný - overenie riešení, kontrola zákonitostí výsledkov.
• Základový - objavenie nových princípov, uviesť príčiny a zákonitosti.
• Aplikovaný - odhaliť existujúce zákonitosti, opiera sa o základný.
• Prieskum - ide do šírky, nie do hĺbky, má opisný charakter.

Etapy sociologického výskumu:

1. Prípravná - výber témy, formulácia predmetu, štúdia literatúry, predbežná analýza, formulácia cieľov a úloh, formulovanie hypotéz, výber výskumných techník zberu informácií, výber metód vyhodnotenia získaných údajov.
2. Zber informácií.
3. Vyhodnotenie informácií.
4. Publikovanie výsledkov.

V sociológii sa nehovorí o ľuďoch ale respondentoch. Vzorka musí byť reprezentatívna, reprezentuje určitú kategóriu ľudí. Nikdy nemôže byť vyčerpávajúca. Výber vzorky:

• Metóda = výberu vzorky (náhodne/zákonite, jednostupňový/viacstupňový výber).
• Technika = spôsob zisťovania (dotazník/pozorovanie/rozhovor/experiment).
• Procedúra = spôsob vyhodnotenia výsledkov (kvantitatívne/kvalitatívne).

Predbežná analýza zahŕňa:

• Spôsob výberu výskumnej vzorky (náhodilý, zákonitý).
• Výber výskumnej metodiky, techniky.
• Zváženie, na akej úrovni vyhodnotíme zistené informácie (kvantitatívne vyhodnotenie, vzťahová analýza).

tags: #siet #socialny #vybor