Abstrakt: Príspevok sa zaoberá sociálnym rozmerom starnutia slovenskej populácie.
Pojem osobnosť je komplexný a v spoločenských vedách sa používa v rôznych významoch. Často sa nahrádza príbuznými termínmi ako človek, jedinec, individualita, osoba či bytosť. Pre lepšie pochopenie sociálneho rozmeru osobnosti je dôležité rozlišovať medzi týmito pojmami a chápať, ako sa osobnosť formuje a prejavuje v spoločenskom kontexte. Osobnosťou sa človek nerodí, ale stáva sa ňou v priebehu individuálneho života.
V súčasnom ponímaní je človek chápaný ako bytosť bio-psycho-sociálna. Biologický aspekt znamená, že nositeľom tejto podstaty je živý organizmus. Psychologický aspekt zahŕňa vnútorné psychické procesy a vlastnosti. Sociálny aspekt vyjadruje skutočnosť, že bez ľudskej spoločnosti by sa človek nevyvinul ako osobnosť v pravom slova zmysle.
Socializácia, alebo zospoločenšťovanie, je procesom včleňovania sa do spoločnosti, počas ktorého sa jedinec naučí poznávať seba a svoje prostredie, osvojí si pravidlá spolunažívania a možné i očakávané spôsoby správania. V procese socializácie získava jedinec špecificky ľudské spôsoby reagovania, špecificky ľudské vzorce vnímania, myslenia, cítenia, snaženia a konania. Vstup do zamestnania, začlenenie sa do novej rodiny, teda osamostatnenia sa jedinca od rodinnej závislosti - to sú znaky zavŕšenia, ukončenia socializačného procesu. Vo všetkých fázach socializácie sa postupne dieťa stáva dospelým človekom.
Definícia Seniora a Kritický Prechod do Staroby
Jediným objektívnym faktorom pri posudzovaní toho, kto je senior, sa stal kalendárny vek jedinca. Kalendárny vek je relatívne jednoducho štatisticky zachytiteľný na rozdiel od tzv. biologického alebo funkčného veku. Staroba ako etapa ľudského života je najčastejšie determinovaná na základe vývinovej psychológie. Mnohí autori zároveň dodávajú, že o starobe spravidla hovoríme až od veku 65 rokov.
Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Odchod do starobného dôchodku alebo iného dôchodku mení označenie jednotlivca na „dôchodca“. Sociálna politika štátu určuje, aké podmienky treba splniť na odchod do dôchodku. Nie je to len vek. V súčasnosti na Slovensku Sociálna poisťovňa umožňuje odchod do riadneho dôchodku vo veku 62 až 64 rokov, pričom to závisí aj od pohlavia a počtu vychovaných detí. Vek odchodu sa mení a je politickým rozhodnutím. Povinnosťou poisťovne je zverejniť ho 5 rokov v predstihu pred možnosťou odchodu.
Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca. Odchod do dôchodku je nielen kritickým zlomom, ale aj krízovým obdobím. Začína sa strácať sebadôvera a sebaistota. Je to psychicky náročné obdobie, v ktorom človek stráca dosahovanie sociálneho postavenia. Mnohí sa horšie adaptujú na penzijné obdobie. Hovorí sa preto o dôchodkovej kríze, penzijnom debakli alebo penzijnej chorobe.
Demografické Trendy a Starnutie Populácie
Populácia Slovenska starne, čoho dôkazom je zvyšujúci sa priemerný vek aj index starnutia. Je to spôsobené predovšetkým vývojom pôrodnosti, ktorý hlavne ovplyvňuje vekové zloženie obyvateľstva. Okrem úmrtnosti a pôrodnosti sa na formovaní vekovej štruktúry podieľa aj migrácia. Na Slovensku máme v súčasnosti (od roku 2020) regresívny typ vekovej štruktúry, čo znamená, že počet obyvateľov sa znižuje. Je charakteristický nielen starnutím zdola a zhora, ale aj so začínajúcimi sa prejavmi starnutia zo stredu.
Nárast početnosti 65-ročných a starších je najmä v dôsledku pokračujúcich zlepšujúcich sa úmrtnostných pomerov. Od začiatku 90. rokov minulého storočia na Slovensku došlo k znižovaniu, predtým stagnujúcej úmrtnosti, čo viedlo k pozitívnemu trendu predlžovania života ľudí. Týka sa to nielen najmladších vekov, ale rast strednej dĺžky života možno identifikovať aj v seniorskej zložke populácie.
Napríklad medzi rokmi 2000 a 2018 sa vo veku 65 rokov stredná dĺžka života predĺžila u mužov z necelých 13 rokov na viac ako 15 rokov. U žien to bolo z necelých 16,4 roka na 18,8 roka. Pozitívny trend sa týka osôb všetkých vekových kategórií, rýchlejšie sa však predlžuje život u mladších seniorov a u osôb v preddôchodkovom veku (50 - 64 rokov). Dynamickejšie sa pritom úmrtnostné pomery zlepšujú v mužskej časti populácie, čím dochádza k zmenšovaniu diferencií medzi pohlaviami a mužskej nadúmrtnosti aj v seniorskom veku. Väčšina prognózy populačného vývoja Slovenska počítala s ďalším kontinuálnym predlžovaním života starších ľudí.
Zastúpenie seniorov v Európe
Z uvedených dát je zrejmé, že v rámci Európy existujú značné rozdiely v podiele seniorov na celkovej populácii.
| Krajina | Podiel seniorov (%) |
|---|---|
| Taliansko | 22,6 |
| Grécko | 21,8 |
| Írsko | 13,8 |
| Turecko | 7,7 |
Kľúčové Zmeny v Živote Seniora Oproti Dospelosti
Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej, fyzickej a psychickej oblasti, ktoré odlišujú seniora od dospelého človeka v produktívnom veku.
Fyzické Zmeny
Seniorský vek so sebou spravidla prináša dispert (chorobnosť). Objavujú sa choroby kardiovaskulárneho systému, chrbtice, problémy so zmyslovými receptormi. Možno sem zaradiť poruchy s príjmom potravy, poruchy termoregulácie, inkontinenciou, hypomobilitou (obmedzená pohyblivosť kĺbov) a svalová slabosť. Zhoršujúci sa zdravotný stav sa celkom prirodzene odráža aj v náraste neaktívnych seniorov. Holmerová (2006) uvádza, že v minulosti sa otázkam aktívneho starnutia nevenovala takmer žiadna pozornosť, pretože vyššieho či vysokého veku v dobrom zdravotnom stave sa nedožívalo mnoho ľudí. Dnes je to však inak a je dôležité propagovať celoživotný aktívny prístup k životu.
Psychické Zmeny
V tejto oblasti je typický úbytok mozgového tkaniva (cca o 10 - 15 %), čo má za následok celkové spomalenie seniora. Ten potrebuje viac času na vykonanie nejakej úlohy. Seniori dlhšie spracovávajú informácie a predlžuje sa reakčný čas. Odchod do dôchodku prináša počiatočný zmätok, ktorý sa strieda s uspokojením prítomnosti, ale vzápätí sa vtiera nedôvera. Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Starší človek, ako uvádza Balogová (2005), stráca určité sociálne úlohy, stráca skôr nadobudnuté kontakty, menia sa jeho perspektívy a hodnotový systém.
Socioekonomické a Sociálne Zmeny
Medzi hlavné zmeny patrí odchod do dôchodku a s tým spojený úbytok finančných zdrojov. V súvislosti s odchodom do dôchodku sa tiež obmedzuje kontakt s bývalými spolupracovníkmi. Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž.
Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine.
Proces starnutia je spojený s výraznými zmenami v sociálnej oblasti. K podstatným zmenám dochádza predovšetkým v rodine. Starnúci rodičia, ktorých deti už dospeli a opustili domácnosť, žijú väčšinou sami. Strácajú nielen rodičovskú, ale i prarodičovskú funkciu, predovšetkým však i významnú materiálnu, sociálnu a psychickú podporu svojich detí v starobe. V tomto období je senior konfrontovaný s neustále chudobnejším sociálnym prostredím, keď sa musí vyrovnávať s odchodom detí z domu, stratou životného partnera, ale aj priateľov a známych, čím sa prehlbuje sociálna izolácia. Mení sa finančná situácia, zhoršuje sa zdravotný stav a často sa starší človek nedokáže postarať o seba, a tým sa narúša kvalita života.
Sociálna Adaptácia na Starobu
Sociálna adaptácia nemôže byť plnohodnotná bez aktívneho vzťahu seniora k sociálnemu prostrediu. Adaptácia seniora súvisí s tým, ako zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb. Adaptácia človeka je univerzálna a v starobe má celý rad zvláštností. V mladosti je tento proces ovplyvňovaný pracovnou činnosťou a za aktívnej účasti vedomia, no v starobe tieto faktory zanikajú. Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy.
Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne.
Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl, nové sociálne postavenie, status a rolu, ktorú bude v danom spoločenstve zohrávať. Akceptácia nového stavu môže seniora pozitívne aktivizovať v prospech jeho nového života.
Typy Adaptačných Postojov k Starobe
- Konštruktivizmus: Ľudia s týmto postojom majú optimistický prístup k životu, sú tolerantní a aktívne nadväzujú vzťahy s ostatnými. Sú zmierení s faktom starnutia a uvedomujú si možnosti svojich výkonov a ich dimenzií.
- Obranný postoj: Je stratégia typická pre ľudí, ktorí majú strach z akejkoľvek závislosti a z hroziacej straty aktívneho života, a z tohto dôvodu odmietajú akúkoľvek pomoc.
- Sklon k závislosti: V starobe sa prejavuje u ľudí, ktorí boli celý život pasívni a spoliehali sa hlavne na druhých. Aj teraz očakávajú, že ich potreby uspokojí niekto iný. Svoje problémy často zveličujú, čo im umožňuje ľahšiu manipuláciu s okolím.
- Pesimistický postoj: Typický pre ľudí, ktorí starobu vnímajú ako nepriazeň osudu. Majú sklon zvaľovať vinu na iných, často bývajú agresívni, podráždení a nespokojní. Cítia sa veľmi osamelí, ale na druhej strane ani žiadny sociálny kontakt s inými ľuďmi nevyhľadávajú.
Spôsob zvládnutia všetkých zmien spojených so starobu je vždy individuálny. Adaptácia na starobu je ovplyvňovaná celým komplexom činiteľov, ako sú spoločenská atmosféra, preferovaný životný štýl, vstup do dôchodku, zmena spoločenského statusu, strata životného partnera či partnerky a rodina.
Význam Aktívneho Starnutia a Edukácie
Dôležitým sociálnym faktorom, ktorý ovplyvňuje život staršieho človeka, je vstup do dôchodku. Vtedy dochádza k obmedzeniu rozsahu činností, k strate dovtedajšieho programu a k zúženiu styku s ostatnými ľuďmi. Senior začína sústreďovať pozornosť na svoje problémy, pripisuje im veľký význam. Takéto správanie môže viesť k sociálnej izolácii. Osobná nespokojnosť (najčastejšie u muža) môže spočívať v tom, že senior nevie čo s časom, ako ho vyplniť. Povolanie mu doteraz poskytovalo životný obsah a odchodom zo zamestnania mu vzniká dlhá chvíľa a prázdnota.
Človek očakáva pomerne dlhodobé obdobie medzi ukončením ekonomickej aktivity a začínajúcej závislosti od staroby. Je žiaduce naplniť ju hodnotnou činnosťou, novým programom a perspektívou života. Pracujúci šesťdesiatroční muži s pozitívnym postojom k vstupu do dôchodku majú viac plánov a ich pohľad do budúcnosti je optimistickejší než u tých mužov, ktorí vo svojom odchode vidia prevažne negatívne aspekty. Rýchlejšie sa prispôsobujú tí dôchodcovia, ktorí si robia plány do budúcnosti ešte v čase pracovnej aktivity.
Myšlienka aktívneho starnutia môže byť do budúcnosti riešením nielen pre spoločnosť, ale aj samotného seniora. Je nesmierne dôležité, aby človek vyššieho veku nachádzal zmysluplnosť svojho života, a aby bola čo najdlhšie zachovávaná jeho autonómia. V minulosti neboli seniori zvyknutí uvažovať o príprave na starobu, ani rozmýšľať nad starnutím ako aktívnej časti svojho života. Skôr sa od starnutia očakávalo pasívne trávenie voľného času. Podľa Hamiltona (1999) adaptácia na starobu by mohla u niektorých jedincov prebiehať lepšie, pokiaľ by starší človek mal možnosť zapojiť sa buď do dobrovoľníckych aktivít, alebo do pracovného procesu.
V poslednom čase však dochádza k veľkým zmenám, ľudia si začínajú uvedomovať, že situácia sa mení. Budúci seniori by preto mali pozerať na toto životné obdobie úplne inak. Určite by bolo dobré, keby si všetci seniori uvedomovali, že nečinnosť má negatívne dôsledky a nakoniec môže vyústiť až do rozpadu psychiky celej osobnosti. Vo väčšine je starnutie pokračovaním predchádzajúceho štýlu života a preto je nutné začať s aktívnym prístupom čo najskôr (Hamilton 1999). Ľudia musia poznať dôležitosť včasnej prípravy na starnutie, rozvíjať mimopracovné aktivity, vzdelávanie, prínos zdravého životného štýlu a preventívne opatrenia.
Je značná súvislosť medzi aktívnym štýlom života a zdravotným stavom človeka. Rovnako má na prežívanie aktívneho života značný vplyv vzdelanie, partnerské spolužitie a celoživotný optimistický postoj k životu. Z prieskumov uskutočnených v posledných rokov jasne vyplýva, že existuje priama súvislosť medzi životnou spokojnosťou a schopnosťou aktívneho prístupu k životu. Celková spokojnosť seniora je vyššia, ak zostáva optimistom, venuje sa rôznorodým činnostiam a koníčkom, a ak u neho prebehla aspoň neplánovaná príprava na starobu.
Edukácia Seniorov a Geragogika
Symbol nového, aktívneho, cieľavedomého a informovaného prístupu samotného seniora k svojmu životu, predstavuje podľa Čoraničovej (2007) edukácia seniorov. Po prvýkrát sa edukačné aktivity objavili v 70. rokoch minulého storočia ako nový fenomén vo výchove a vzdelávaní. Dnes tiež existuje vedná disciplína, označovaná termínom geragogika, ktorá je zameraná na výchovu seniorov. Značný nárast seniorov v našej spoločnosti vyžaduje ďalší rozvoj edukácie seniorov, ale v súčasnosti na mnohých miestach táto forma výchovy a vzdelávania chýba. Ďalšími faktormi potrebnosti edukácie je predlžujúci sa čas života seniorov v starobe a snaha o hľadanie nových modelov starnutia.
Vplyv Čítania na Kvalitu Života Seniorov
Čítanie odjakživa intuitívne prospieva človeku a aj štúdie to potvrdzujú. Výskumy ukázali, že počas čítania sa aktivuje množstvo nervových okruhov. Čítanie podporuje tvorbu neuronálnych prepojení a tie zlepšujú celkové fungovanie mozgu. Tí z nás, ktorí majú záujem o lepšie medziľudské vzťahy, by určite mali túto silnú stránku čítania kníh poznať. Zmierňovanie stresu, zlepšovanie spánku, zmierňovanie úzkostí a depresie - to sú len niektoré z výhod čítania, ktoré sú kľúčové pre celkové zdravie a pohodu.
U seniorov, ktorí pravidelne denne čítajú, zaznamenali výskumníci dobré kognitívne schopnosti napriek veku. Keď musíme zapojiť pozornosť a sledovať slová, zlepšujú sa aj naše pamäťové schopnosti. Takisto čítanie prispieva k budovaniu slovnej zásoby. Vieme, že vďaka tomu máme lepšie komunikačné, konverzačné zručnosti a od toho sa odvíja výkon v škole a neskôr v práci. Niektoré štúdie dokonca naznačujú, že čítanie by mohlo byť prevenciou zhoršovania kognitívneho výkonu.
Tým, že čítame beletriu, teda príbehy o prežívaní nejakých postáv, ktoré sú obzvlášť v dobrých knihách veľmi dobre do hĺbky vykreslené, umožňuje nám to lepšie rozumieť pocitom, túžbam, presvedčeniam iných. Keď čítame knihu, vstupujeme totiž obrazne akoby do topánok niekoho iného, takže sme nútení situáciu a iných ľudí vnímať z inej perspektívy.
Napríklad jedna štúdia z roku 2009 naznačuje, že už 30 minút čítania denne má potenciál znižovať krvný tlak, tep a takisto pocity duševnej nepohody. Vďaka knihám môžeme zažívať rôzne dobrodružstvá, cestujeme po svete, osudovo sa zamilujeme, a to všetko z pohodlia gauča, so šálkou čaju v ruke.
Tí, ktorí trpia nespavosťou, dajú za pravdu, že keď sa človek zobudí po takej prebdenej noci, veľmi ťažko sa mu funguje. Spánok je úplne kľúčový pre celkové zdravie. A práve vtedy je najlepším riešením zobrať do ruky knihu. Príbeh nám umožní sa zrelaxovať, uvoľniť. Ale platí tu, že by sme mali mať na nočnom stolíku nejakú starú dobrú klasickú papierovú knižku. Žiadne tablety a čítačky, pretože umelé svetlo, ktoré z nich vyžaruje, mozog nabudí a nepripraví na spánok.
Ľudia, ktorí majú duševné ťažkosti, sa môžu často cítiť izolovaní. A práve čítanie ponúka možnosť na chvíľu uniknúť realite, zahĺbiť sa do prežívania postáv. Aj naše postavy v knihách zrejme prežívajú ťažké situácie, rôzne emócie, s ktorými si nevedia rady. A to neraz môže osvetliť naše vlastné túžby, problémy. Každý z nás si zaslúži na chvíľu tie ťaživé starosti, spomienky na minulosť a obavy z budúcnosti zasunúť do úzadia a dovoliť si pri čítaní knižky byť prítomný tu a teraz.
Svojpomocné knižky a príručky môžu ponúkať návody, ako si poradiť s rôznymi duševnými ťažkosťami. Hoci nie sú samostatnou dostatočnou terapiou pre každého, ako súčasť iného typu liečby môžu byť čítanie knižiek tiež povzbudením.
Príbehovosť sa využíva aj v psychoterapii v rôznych podobách. Dlhoročne overenými sú napríklad skupinové terapie alebo svojpomocné skupiny, kde ľudia majú príležitosť v nehodnotiacom bezpečnom prostredí zdieľať svoje príbehy. Tá skúsenosť, že aj iní prechádzajú nejakým trápením, ale zvládli to a sú tu a dokážu o tom povedať, môže byť veľmi užitočná aj pre toho, kto hovorí, aj pre tých, ktorí počúvajú.
Niekedy ľudia pre svoje ťažkosti nastúpia do psychoterapie, kde zistia, že keď majú o sebe hovoriť, že ten ich príbeh akosi nedrží pokope. A práve s pomocou psychoterapeuta môžu skúšať objavovať posolstvá, ktoré si so sebou nesieme a tak akosi nevedomky s nimi ubližujeme. Často náš život formujú naratívy, ktorými sa napríklad obviňujeme alebo sme voči sebe nespravodliví. To nám následne pokriví sebaobraz a to nám môže brániť robiť v živote dobré rozhodnutia. Súčasťou naratívnej terapie je napríklad prerozprávať príbeh tak, aby bol náš, naozaj náš. Aby bol autentický, lepšie odrážal naše prežívanie. Treba preskúmať rôzne presvedčenia, ktoré nás životom sprevádzajú. Zistíme, že sme ich brali za vlastné, ale vlastne neboli naše.
Nielen rozprávanie príbehov v rámci psychoterapie, ale aj písanie môže byť nápomocné. Mnoho výskumov ukazuje, že písanie o ťažkých zážitkoch, ktoré sme prežili, umožňuje často tieto ťažké zážitky lepšie spracovať. Ak ich zasadíme do príbehu, začnú nám dávať zmysel, vidíme začiatok a koniec, a niekedy až ozaj ťažké traumy možno pomocou takéhoto písania nechať za sebou. Keď píšeme, môžeme si myšlienky, emócie utriediť. Nájdeme zmysel, ktorý v tom mohol byť od začiatku, len sme ho akosi nevideli, takže to ujasnenie nám pomáha nachádzať nové významy v takých udalostiach, v ktorých sme mohli byť odpojení. Môže nám priniesť novú perspektívu, keďže uprostred náročných situácií nie je jednoduché pozrieť sa na svoj život z nadhľadu. Keď to však vidíme ako príbeh na papieri, ten nadhľad môžeme získať.