Ľudia s mentálnym postihnutím patria k skupine občanov, ktorí vzhľadom na svoje postihnutie potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Sú medzi najzraniteľnejšími a najstigmatizovanejšími skupinami v spoločnosti, segregovaní prakticky od narodenia.
Ich vzdelávací systém často nie je nastavený tak, aby im poskytoval dostatočný priestor, a len vo výnimočných prípadoch sa im podarí zamestnať na otvorenom trhu práce. Táto segregácia vedie k zlyhávaniu v bežnom živote, pretože im chýbajú štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie a udržiavanie vzťahov. Tieto dôležité zručnosti sa bežne získavajú interakciou s rovesníkmi a reálnym sociálnym prostredím.
Psychické prežívanie vlastného postihnutia je u ľudí s mentálnym postihnutím špecifickou záležitosťou. Niektorí sú si postihnutia vedomí a stotožnení s ním bez negatívnych dôsledkov, iní sa vnímajú menejcenne a majú nižšie sebavedomie. Existuje aj veľká skupina, ktorá si svoje postihnutie neuvedomuje.
Definícia mentálneho postihnutia
Väčšina definícií mentálneho postihnutia vychádza z medicínskeho modelu. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a znížená schopnosť adaptability.
Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika sa týka zníženej schopnosti prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.
Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami.
Podľa Valenty (2012, s. 31) je mentálne postihnutie definované ako „vrodená vývojová porucha rozumových schopností, vzťahujúca sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností“. Vágnerová (1999) a Požár (2007) považujú za kritériá nízku úroveň rozumových schopností, vrodenosť a trvalosť postihnutia. Napriek tomu môže dôjsť k zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím vďaka vplyvu prostredia, vhodnej terapeutickej a medikamentóznej liečby.
Mentálne postihnutie sa delí podľa závažnosti do štyroch skupín (Čadilová a kol., 2007):
- Ľahké mentálne postihnutie (IQ 50 - 70)
- Stredne ťažké mentálne postihnutie (IQ 35 - 49)
- Ťažké mentálne postihnutie (IQ 20 - 34)
- Hlboké mentálne postihnutie (IQ menej ako 20)
Niektoré definície za mentálne postihnutie považujú len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku, iné zahŕňajú aj prípady do 18 rokov.
Sociálna rehabilitácia ako kľúč k samostatnosti
V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách.
Pre ľudí s mentálnym postihnutím je sociálna rehabilitácia kľúčová. Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu. Je dôležité, aby bola poskytovaná kontinuálne, pretože ľudia s mentálnym postihnutím potrebujú neustálu podporu svojich schopností a zručností, aby nezabudli, čo sa už naučili.
Formy sociálnej rehabilitácie
Vhodnou formou poskytovania sociálnej rehabilitácie je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale aj semináre, sústredenia či pobytové aktivity (pobytová forma).
Sociálnu rehabilitáciu je možné poskytovať všade tam, kde je o ňu záujem. Vhodnými zariadeniami sú napríklad domovy sociálnych služieb, chránené dielne, špeciálne školy alebo občianske združenia.
Metódy a aktivity sociálnej rehabilitácie
Pri sociálnej rehabilitácii ľudí s mentálnym postihnutím je možné použiť rôzne druhy aktivít:
- Hry: Ich prednosťou je, že dokážu skupinu stmeľovať, sú zábavné a minimalizujú napätie. Majú svoje pravidlá, povzbudzujú k sebakontrole, spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Vhodne zvolená hra môže podporiť chápanie abstraktných pojmov ako dôvera a kooperácia.
- Diskusie: Vyžadujú vyjadrenie viacerých pohľadov na vec, prípravu diskutujúcich vyjadriť opačný názor a schopnosť odpovedať na odlišné vyjadrenia. Skupina sa tak naučí uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity.
- Brainstorming: Chrlenie myšlienok bez zamýšľania sa nad ich hodnotou, zamerané na množstvo a získanie kreatívnych, originálnych nápadov. Dáva možnosť vyjadriť sa každému.
- Dotykové aktivity: Dokážu urobiť ľudí šťastnejšími, napríklad obyčajné potrasenie rukou. Treba s nimi zaobchádzať opatrne a rešpektovať osobný priestor.
- Rozprávanie a načúvanie: Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú a odovzdávajú spätné reakcie. Cieľom je sprostredkovať im slobodu vo vyjadrovaní myšlienok, pocitov a podporiť ich v akceptovaní názorov iných.
- Hranie rolí: Dramatizácia situácie umožňuje vyjadriť skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu, skúšať nové správanie a zobraziť sociálne problémy.
- Relaxačné techniky: Využíva sa relaxácia upravená kapacitám účastníkov. Jej cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie a koncentrácia.
Kto vykonáva sociálnu rehabilitáciu?
Okrem ľudí s mentálnym postihnutím sa stretnutí zúčastňuje líder skupiny (človek, ktorý vykonáva sociálnu rehabilitáciu) a jeden alebo viac asistentov. Líder a asistent podporujú sebaobhajcov v ich práci - zaznamenávajú názory účastníkov, usmerňujú diskusiu, ponúkajú problémy, k riešeniam ktorých by sa malo stretnutie dopracovať. Líder reflektuje priania a potreby účastníkov skupiny.
Vhodné je najmä vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod. Dobrý líder by mal mať individualizovaný a diferencovaný prístup, poznanie a spoluprácu s klientom a jeho okolím, rešpektovať normy a hodnoty prostredia, z ktorého klienti pochádzajú, a byť empatický, flexibilný a tvorivý.
Mal by byť zrelou osobnosťou, zodpovednou, s dobrými komunikačnými schopnosťami (verbálna aj neverbálna komunikácia). Vo svojom verbálnom prejave by mal:
- sumarizovať, čo druhá osoba vyjadrila,
- využívať otvorené otázky,
- opakovať kľúčové slová,
- oslovovať účastníkov krstným menom,
- povzbudzovať k diskusii menej aktívnych členov.
Líder by sa nemal presadzovať v diskusiách ani prerušovať sebaobhajcov. Mal by spolupracovať so supervízorom a neustále sa sebarozvíjať a sebavzdelávať, čerpať nové informácie z oblasti pedagogiky a psychológie, sledovať nové trendy a spolupracovať s odborníkmi. Mal by používať jednoduchý a zrozumiteľný jazyk a byť trpezlivý.
Mentálne postihnutie a agresívne správanie
Jedinec so stredne ťažkým mentálnym postihnutím má ťažkosti pri komunikácii s inými ľuďmi. V dôsledku jeho obmedzených komunikačných schopností, citovej deprivácie a nedostatku pocitu bezpečia v ranom detstve sa často prejavuje agresívnym správaním. Príčiny vzniku agresívneho správania u jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím sú rôzne, a treba ich spolu s týmto jedincom identifikovať.
Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom, ako sa tento jedinec môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť. Agresívne správanie môžeme podľa Vágnerovej (1999, s. 266) definovať ako „porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky.“ Takéto konanie môže byť podľa Powersa (2005) namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku a u jedincov so SŤMP sa prejavuje zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením.
Príčiny agresívneho správania
Medzi príčiny vzniku agresívneho správania u jedincov so SŤMP patria:
- Organické alebo funkčné poškodenie mozgu, ktoré vedie k nedostatočnému ovládaniu emócií (Čadilová a kol., 2007).
- Neschopnosť vysvetliť príčiny úzkosti, ktorá sa môže prejaviť sebapoškodzovaním alebo maladaptívnym správaním (Hauser, Silka, 1997).
- Pridružená duševná porucha, ktorá môže spôsobiť zvýšenú agresivitu a ťažšiu zvládnuteľnosť (Buddicombe, Lumsky, 2007).
- Nepohodlné prostredie, hluk, vysoký počet klientov v zariadení (Čadilová a kol., 2007; Nursing Management of Agression, 2011).
- Obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí, keď sa jedinci so SŤMP nemôžu sami rozhodovať (Platt a kol., 2013).
- Tlak a nutnosť podriadiť sa systému s prísnymi pravidlami (Pörtner, 2009).
- Neschopnosť vyjadriť to, čo chcú sami povedať (Prouty, in Pörtner, 2009).
- Nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov (Jůn, 2007; Hauser, Silka, 1997; Powers, 2005).
Intervencie a riešenia
Nie je možné, aby sme sa v každej situácii vyhli problémovému správaniu jedinca so SŤMP (Jůn, in Čadilová a kol., 2007). Pri komunikácii s jedincami so SŤMP v krízovej situácii je nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru, brať vážne ich názory a nevnášať do situácie vlastné presvedčenia (Pörtner, 2009). Zvýšenie hlasu na jedinca so SŤMP je kontraproduktívne; je dôležité mať kontrolu nad situáciou a veriť, že ju spoločne zvládnete.
V prípade, že uvedené spôsoby nezabránia zvládnutiu krízovej situácie, je nutné využiť reštriktívne opatrenia. Prednosť má fyzické obmedzenie pred mechanickými zásahmi a užitím liekov (Čadilová a kol., 2007). Hospitalizácia môže byť nevyhnutná, ak jedinec ohrozuje personál alebo rodinu. Je potrebné dôkladné vyšetrenie a vylúčenie psychiatrických porúch (Unpublished author, 2007; Powers, 2005).
Lieky upokoja jedinca so SŤMP, ale úlohou personálu je posúdiť príčinu správania, zhodnotiť problémy, pravdepodobnosť recidívy, spoznať varovné príznaky krízy a navrhnúť opatrenia na zníženie frekvencie agresívneho správania (Hauser, Silka, 1997; Powers, 2005).
Je dôležité konzultovať agresívne prejavy s jedincom, jeho rodinou a odborníkmi (Pörtner, 2009). Preskúmanie životných okolností klienta a vplyv stresujúcich situácií je tiež dôležité (Powers, 2005). Zaznamenávanie problematických situácií pomáha predchádzať podobným situáciám v budúcnosti (Sobek, 2008).
Jedinec so SŤMP sa môže naučiť adekvátnemu správaniu (Čadilová a kol., 2007). Ak zareaguje iným vhodnejším spôsobom, treba ho odmeniť. Odmeny môžu redukovať problematické správanie a zvyšovať žiaduce správanie (Nursing Management of Agression, 2011).
Ďalšou intervenciou je učiť jedinca so SŤMP vhodnému spôsobu vyjadrovania. Pörtner (2009) podporuje príležitosť nechať voľnosť vyjadreniam jedinca, vďaka čomu môže vyjadriť a prijať emócie.
Komunikácia ako základný pilier
Komunikácia je podstatnou, najdôležitejšou súčasťou nášho života. Komunikujeme neustále, niekedy intenzívne, inokedy menej iniciatívne. Komunikujeme už vtedy, keď povieme "Dobré ráno", keď sa usmejeme alebo keď svojou chôdzou predvádzame svoju radosť zo života.
Jazyk, reč a komunikácia sú často zamieňané pojmy, pričom každý z nich má presne určený význam. Komunikácia je proces, keď jedna osoba formuluje a odosiela správu druhej osobe, ktorá ju prijíma a dekóduje jej obsah. Ľudia nekomunikujú len pomocou slov, ale aj pomocou posunkového jazyka, výrazu tváre, gestami alebo signálmi.
Rozvoj komunikačných schopností
Na podporu osvojenia si reči u detí je podľa De Anna Horstmeier (Pueschel, S.) prvým krokom neverbálna komunikácia (pomocou gestikulácie a mimiky). Ďalšími prvkami komunikácie sú:
- Vnímavé chápanie (diferenciácia porozumenia reči)
- Počiatočný vyjadrovací jazyk (vyjadrovanie sa v naučených frázach)
- Konštrukcia fráz
- Zrozumiteľnosť (zrozumiteľné frázy)
- Obsah správy (vyjadrovanie skutočných správ)
- Sociálne použitie jazyka
Komunikácia s jedincom so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP) je v dôsledku jeho hendikepu špecifická, čo do obsahu i formy. Poskytnutie komunikačnej podpory tomuto jedincovi je potrebné, keďže porozumenie jeho verbálnym potrebám a želaniam je pre jeho obmedzenú komunikačnú schopnosť limitované. Jedinec so SŤMP dokáže napriek obmedzenému dorozumievaniu prostredníctvom reči vysloviť svoju požiadavku a vie poskytnúť, prípadne požiadať o informácie (Čadilová a kol., 2007).
Hauser a Silka (1997) zdôraznili, že pri komunikácii s jedincom so SŤMP treba hovoriť čo najkonkrétnejším spôsobom, ktorý zodpovedá ich úrovni porozumenia. Vágnerová (1999) súhlasí, že jedinci s mentálnym postihnutím majú ťažkosti s porozumením bežného verbálneho prejavu kvôli obmedzenej slovnej zásobe a problémom s chápaním celkového kontextu.
V praxi sa osvedčilo spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky, a všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia. Podobne je nevyhnutné pozorovať takého jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť. Akceptovaním jeho vlastného tempa a prejavov správania môžeme porozumieť jeho konaniu a pochopiť ho.
Vychádzali sme z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty (in Valenta a kol., 2012). Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta. Prouty a kol. (2005) vyzdvihujú pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a prostredníctvom opakovania jeho vlastných prejavov je možné umožniť mu nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom. Dôsledkom využívania tejto metódy je podľa Valentu a kol. (2012) možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím.
Včasná intervencia
Služba včasnej intervencie je sociálnou službou podporujúcou rodinu ako celok. Prekračuje hranice a múry inštitúcií a vstupuje na krehkú pôdu súkromia a intimity rodiny v najzraniteľnejšom období jej života. Podporiť rodinu v tomto čase znamená byť blízko a počúvať, rozumieť a hovoriť jej rečou, vnímať potreby očami rodiny a podporovať ju v hľadaní možností a riešení.
Pomáhame všetkým členom rodiny porozumieť situácii, v ktorej sa ocitli, a hľadať možnosti, ako ju vo svojich podmienkach samostatne zvládať. Pomáhame rodičom viesť dieťa k čo najväčšej samostatnosti pri každodenných situáciách. Je to istý spôsob zachovania anonymity, ktorý rodiny rady využívajú. Môžu povedať, koľko chcú, a nemusia sa pritom priamo konfrontovať. Snahou je neradiť, ale hľadať s nimi odpovede na otázky, ktoré majú.
Najčastejšie otázky sú o vývine dieťaťa: do akej polohy dať dieťa, aké hračky potrebuje, ako ho kŕmiť pri ťažkostiach s prehĺtaním. Rodičia navštevujú mnohých lekárov a odborníkov, majú doma veľa papierov, odporúčaní a rád, ktoré majú doma aplikovať. Realita bežných dní im ani zďaleka neumožňuje používať všetky dobre mienené rady. Ak majú odporúčania od očného lekára, spolu s rodičmi nájdeme spôsob, ako stimulovať zrak v postieľke, ktorú majú doma. Alebo, ak fyzioterapeut odporučil dieťaťu konkrétny cvik, tak vymýšľame, ako ho preniesť do hry so zdravým súrodencom.
Mnoho odborníkov ošetruje mamu a dieťa, ale okrem služby včasnej intervencie nie je odborník, ktorý by sa staral o to, ako vníma situáciu otec. Otec si často nevie v tejto situácii nájsť svoje miesto, nemá sa s kým o tom porozprávať, často z rodiny odchádza. Úloha šoféra a niekoho, kto financuje rodinu, je málo na to, aby to rodina zvládla. Otec musí byť súčasťou rodiny a toho, čo sa s dieťaťom deje. Veľmi často sa cítia odstrkovaní a na okraji záujmu.
Súrodenci sú tiež dôležití. Rodičia v snahe pomôcť dieťaťu s postihnutím často pozabudnú, že je tam zdravé dieťa, ktoré je bezproblémové a všetko zvláda. Ale jeho potreby tam sú. Menšie dieťa býva vzdorovité, snaží sa na seba upútať pozornosť, a môže to skončiť až tak, že sa môže uzavrieť a mať pocit, že rodičia sú tam len pre jedného súrodenca. Snažíme sa, aby súčasťou našich stretnutí boli aj súrodenci, aby ich neposielali do druhej izby, keď prídeme.
Prekážky v začlenení a nedostatok informácií
Prekážky v začlenení detí s postihnutím do škôlky sú časté. Na strane škôlky sú často opodstatnené, lebo nie sú na túto situáciu pripravené personálne, metodicky ani materiálne, niekedy je to aj neopodstatnený strach, ako zvládnu starostlivosť o dieťa, ktoré nie je štandardné. A potom sú tu neopodstatnené obavy rodičov, ktorí si myslia, že dieťa s postihnutím, ktoré bude v triede s ich dieťaťom, mu prinesie ujmu. To je veľký omyl, lebo možnosť žiť s dieťaťom, ktoré má zdravotné ťažkosti, zdieľať s ním čas od útleho veku, môže byť veľkým benefitom pre akékoľvek dieťa. Nemajú dosť informácií. Majú pocit, že Downov syndróm je nákazlivý, že sú to poruchy, ktoré sa prenášajú.
Máme veľmi veľa medzier na rôznych úrovniach, ktorými prepadávajú deti, ktoré nie sú štandardné. Napríklad si predstavte, že ako každá iná mama máte trojročné dieťa, ktoré nechodí, má poruchu zraku a jeho vývin zodpovedá vývinu dieťaťa, ktoré má o jeden rok menej. Ale vy tak ako iná mama chcete, aby nastúpilo vo svojom čase do škôlky, a to je obrovský problém, pretože na takéto dieťa materské školy, ani pedagógovia, ani komunita nie sú pripravení.
Nedostatok centier včasnej intervencie
Dve centrá na Košický kraj sú málo, aj tri na Bratislavský. V Žilinskom sú traja poskytovatelia, Banskobystrický má centrum v Hnúšti a Banskej Bystrici, regióny ako Veľký Krtíš a Lučenec sú pre každého z nich veľmi ďaleko. Každý samosprávny kraj sa snaží túto tému nejak uchopiť, ale to nestačí na veľkosť kraja a počet detí. Tých 14-tisíc je počet, ku ktorému sme sa dostali vďaka prieskumu Nadácie SOCIA. Je to zvláštne, ale neexistuje štatistika, v ktorej by boli deti so zdravotným postihnutím od nula do sedem rokov.
Máme štatistiku predčasne narodených detí, z ktorých časť môže byť klientom sociálnej služby včasnej intervencie. Ale nie každé predčasne narodené dieťa túto službu potrebuje. Službu môžu potrebovať deti s vývinovým rizikom, to sú často deti do roka, u ktorých nevieme, ako bude vývin napredovať.
Najkomplexnejšie a ako prvá k tomu pristúpila Bratislavská župa. Vypracovali koncepciu, ktorá bola podložená výskumom s pediatrami, zmapovala sa potreba a aj to, ako sa má služba poskytovať. To bolo v roku 2016. Ale v iných krajoch je to inak. Niektorí idú skôr cestou zriaďovania služby v domovoch sociálnych služieb, Trnavský kraj napríklad cestou neverejných poskytovateľov. Nie je to jednotné, komplexné, aj peniaze, ktoré na to župy dávajú, sa veľmi líšia.
Ak k nám príde rodina malého dieťaťa, často je to rýchlejšie. Navštevujú mnoho odborníkov, ale tí navzájom spolu nekomunikujú. Dostanú od odborníkov mnoho informácií, ale nerozumejú im. U najmenších detí sú to najmä predčasne narodené, u ktorých sa vyvíja detská mozgová obrna. Deti s poruchou zraku a sluchu tvoria rovnako veľkú skupinu. Dvojročné deti spravidla prichádzajú s komunikačnými problémami, u ktorých sa perspektívne vyvíja porucha autistického spektra. A potom sú to špecifické diagnózy, ktoré nie sú bežné, ako Wiliamsov alebo iné syndrómy. Služba včasnej intervencie je do sedem rokov. Potom nastupujú do života rodín iné inštitúcie. Ak dieťa nastúpi do materskej školy, snažíme sa rodine pomôcť v tejto situácii, ale pomáhame aj škôlke. A ak už nie sme potrební, prerušíme službu.
tags: #rozhovor #s #mentalne #postihnutymi