V oblasti práva, a osobitne v pracovnom práve, je dôležité rozlišovať medzi pojmami "právo" a "nárok". Hoci sa tieto termíny často používajú zameniteľne, majú odlišný význam a právne dôsledky. Pochopenie tohto rozdielu je kľúčové pre zamestnancov aj zamestnávateľov, aby mohli správne uplatňovať a brániť svoje záujmy.
Tento článok sa zameriava na definovanie rozdielu medzi právom a nárokom, a to najmä v kontexte pracovného práva na Slovensku, s prihliadnutím na judikatúru a konkrétne ustanovenia Zákonníka práce.
Právo: Všeobecné oprávnenie
Právo predstavuje všeobecnú možnosť alebo oprávnenie, ktoré subjektu (fyzickej alebo právnickej osobe) priznáva právny poriadok. Je to súhrn všeobecne záväzných právnych noriem stanovených štátom, ktoré regulujú medziľudské vzťahy a vnášajú do nich poriadok.
V pracovnom práve ide o súhrn pravidiel a princípov, ktoré upravujú vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Tieto pravidlá zamestnancom priznávajú určité práva, ako napríklad právo na mzdu, právo na ochranu zdravia pri práci, právo na dovolenku, právo na spravodlivé zaobchádzanie a podobne.
Právo existuje objektívne, bez ohľadu na to, či si ho subjekt reálne uplatňuje alebo nie. Je to potenciálna možnosť, ktorá sa stáva reálnou až vtedy, keď nastanú skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik konkrétneho nároku. Objektívne právo je súbor platných právnych noriem, zatiaľ čo subjektívne právo je oprávnenie - nárok.
Príklady práv zamestnanca:
- Právo na uzatvorenie pracovnej zmluvy.
- Právo na prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy.
- Právo na mzdu za vykonanú prácu.
- Právo na ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci.
- Právo na dovolenku.
- Právo na ochranu pred diskrimináciou.
Nárok: Vymáhateľná pohľadávka
Nárok je konkrétna, individualizovaná pohľadávka, ktorá vzniká z existujúceho práva. Predstavuje možnosť domáhať sa splnenia určitého práva, ak si povinná osoba (napríklad zamestnávateľ) nesplní svoju povinnosť dobrovoľne. Nárok je teda právo, ktoré sa stalo splatným a vymáhateľným. Splatnosťou sa právo stáva nárokom a od tohto okamihu začína plynúť premlčacia lehota.
Nárok vzniká až vtedy, keď sú splnené všetky podmienky stanovené zákonom pre jeho vznik. Napríklad, zamestnanec má právo na mzdu, ale nárok na jej vyplatenie mu vzniká až vtedy, keď prácu reálne vykoná a nastane deň výplaty. Právny nárok je právna možnosť oprávneného uplatniť alebo vymáhať svoje subjektívne právo.
Príklady nárokov zamestnanca:
- Nárok na výplatu mzdy po vykonaní práce a uplynutí výplatného termínu.
- Nárok na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom.
- Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru.
- Nárok na dovolenku po splnení podmienok pre jej vznik.
- Nárok na odmenu, ak boli splnené podmienky pre jej priznanie.
Vzťah práva a nároku: Všeobecné a konkrétne
Vzťah medzi právom a nárokom je vzťahom všeobecného a konkrétneho. Právo je všeobecný predpoklad, ktorý vytvára priestor pre vznik konkrétnych nárokov. Nárok je konkretizáciou práva v reálnej situácii. Každý nárok vychádza z nejakého práva, ale nie každé právo automaticky vedie k vzniku nároku. Je dôležité si uvedomiť, že nárok je subjektívne právo vymáhateľné a žalovateľné - možno ho uplatniť súdnou cestou.
Ilustračný príklad:
Zamestnanec má právo na dovolenku (podľa Zákonníka práce). Toto právo mu vzniká automaticky so vznikom pracovného pomeru. Avšak, nárok na konkrétnu dovolenku (napríklad na 2 týždne v lete) mu vznikne až vtedy, keď splní podmienky pre jej čerpanie (napríklad odpracuje určitý počet dní) a dohodne sa so zamestnávateľom na termíne dovolenky. Ak mu zamestnávateľ túto dovolenku neumožní čerpať, zamestnanec má nárok na jej preplatenie alebo náhradné čerpanie.
Premlčanie nárokov
Dôležitým aspektom nárokov je ich premlčanie. Premlčanie znamená, že po uplynutí zákonom stanovenej lehoty sa nárok stáva nevymáhateľným na súde. To znamená, že hoci právo naďalej existuje, súd nemôže prikázať povinnej osobe (napríklad zamestnávateľovi) jeho splnenie, ak táto osoba vznesie námietku premlčania.
V pracovnom práve je premlčacia lehota na väčšinu nárokov trojročná. To znamená, že zamestnanec si musí svoj nárok uplatniť na súde do troch rokov od okamihu, kedy mu vznikol. Po uplynutí tejto lehoty sa zamestnávateľ môže úspešne brániť námietkou premlčania. Nároky zo záväzkov sa premlčujú, z vecných práv sa nepremlčuje vlastnícke právo.
Príklad:
Ak zamestnávateľ nevyplatí zamestnancovi mzdu za mesiac január, nárok na jej vyplatenie vzniká zamestnancovi v deň výplaty (napríklad 15. februára). Trojročná premlčacia lehota začína plynúť 16. februára. Ak zamestnanec podá žalobu na súd až po 16. februári nasledujúceho roka, zamestnávateľ môže úspešne vzniesť námietku premlčania.
Špecifické prípady v pracovnom práve
Náhrada mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
Špecifickým prípadom, kde je dôležité rozlišovať medzi právom a nárokom, je náhrada mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce má zamestnanec právo na náhradu mzdy, ak zamestnávateľ neplatne rozviazal pracovný pomer (napríklad výpoveďou) a zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
V tomto prípade právo na náhradu mzdy vzniká až vtedy, keď sú splnené nasledujúce podmienky:
- Neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe.
- Oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Nárok na náhradu mzdy vzniká až po splnení týchto podmienok a je splatný pozadu za mesačné obdobie, v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčacia lehota začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.
Dôležité upozornenie: Zamestnanec by mal uplatniť svoj nárok na náhradu mzdy čo najskôr, aby sa vyhol premlčaniu. Odporúča sa uplatniť tento nárok súčasne so žalobou o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
Práca nadčas
Zamestnanec má právo na mzdu a mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas. Práca nadčas je práca vykonávaná na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho vedomím a presahujúca stanovený týždenný pracovný čas. Aj keď práca nadčas nebola nariadená výslovne, ale zamestnávateľ o nej vedel a preberal výsledky práce zamestnanca, považuje sa za nariadenú prácu nadčas.
Zodpovednosť zamestnanca za schodok
Zamestnanec, ktorému boli zverené hodnoty na vyúčtovanie, zodpovedá za prípadný schodok. Schodok je rozdiel medzi skutočným stavom hodnôt a údajmi v účtovnej evidencii, o ktorý je skutočný stav nižší než stav účtovný. Zodpovednosť zamestnanca za schodok je založená na princípe zavinenia, pričom sa jeho zavinenie predpokladá. Ak sa chce zamestnanec zbaviť tejto zodpovednosti, musí preukázať, že vznik schodku nezavinil (napríklad preukáže živelnú udalosť alebo zavinenie iných osôb).
Konanie v mene zamestnávateľa a uplatňovanie nárokov
Je dôležité si uvedomiť, kto je oprávnený konať v mene zamestnávateľa pri uplatňovaní nárokov. Ustanovenie § 9 Zákonníka práce nepredstavuje komplexnú právnu úpravu upravujúcu konanie za zamestnávateľa. Zamestnávateľ môže udeliť plnú moc aj inej osobe ako svojmu zamestnancovi, teda použitie ustanovenia § 33 Občianskeho zákonníka nie je v pracovnoprávnych vzťahoch vylúčené. To znamená, že nároky voči zamestnávateľovi je potrebné adresovať osobe, ktorá je oprávnená za neho konať, a to buď na základe pracovnej zmluvy, alebo na základe udelenej plnej moci.
Diskriminácia a uplatňovanie nárokov
V prípade diskriminačného konania zamestnávateľa má zamestnanec právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Priznanie odmien nie je právne nárokovateľné a ich nevyplatenie samo osebe nemožno považovať za postih alebo sankciu. Ak však zamestnávateľ nevyplatí zamestnancovi odmenu z dôvodu, že podal sťažnosť na zamestnávateľa, ide o diskriminačné konanie.
Vecné práva verzus záväzky
Vecné práva a záväzky patria do skupiny majetkových práv, avšak sa zásadne líšia vo svojom charaktere. Vecné práva sú absolútne a pôsobia erga omnes (voči všetkým), zatiaľ čo záväzky sú relatívne a pôsobia inter partes (medzi zúčastnenými stranami). Záväzok (obligácia) je právny pomer, ktorého podstatou je, že určitá osoba (dlžník) je povinná zo zvláštneho dôvodu voči inej osobe (veriteľovi) k určitému konaniu alebo opomenutiu. Záväzok predstavuje jednak právo veriteľa - pohľadávku, jednak povinnosť dlžníka, a tiež aj celkový právny pomer oboch strán.
Slovenský občiansky zákonník a záväzky
Slovenský občiansky zákonník uvádza, že záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
Absolútnosť verzus relatívnosť
Vecné práva patria medzi práva absolútne, ktoré pôsobia voči všetkým. S tým súvisí povinnosť každého iného subjektu nerušiť oprávneného pri výkone jeho práv k veci. Naproti tomu, záväzky patria medzi práva relatívne. Ich predmetom je relatívny právny vzťah medzi dvoma (prípadne viacerými) subjektami, ktorý pôsobí iba voči týmto subjektami.
Rakúsky všeobecný občiansky zákonník v § 307 vhodne vymedzuje toto základné odlíšenie: „Práva, ktoré prislúchajú osobe nad vecou, nehľadiac na určité osoby, sa nazývajú vecnými právami. Práva, ktoré vznikajú k veci len proti určitým osobám priamo zo zákona alebo zo zaväzujúceho konania, sa nazývajú osobné práva k veciam.“
Numerus clausus verzus otvorený výpočet
Skutočnosť, že vecné práva pôsobia voči všetkým (erga omnes), viedla k vytvoreniu uzavretého výpočtu vecných práv (numerus clausus). Nový druh vecného práva môže vzniknúť len na základe zákona. Naproti tomu, záväzky sú charakteristické otvoreným výpočtom a neobmedzenosťou druhov záväzkovoprávnych vzťahov. Zmluvné strany si môžu vytvoriť aj nový druh záväzkového právneho vzťahu, ktorý nie je uvedený ako zmluvný typ v zákone (§ 51 OZ upravuje inominátne zmluvy).
Publicita verzus neverejnosť
S absolútnym charakterom vecných práv súvisí úzko aj zásada publicity. Vecné práva k nehnuteľnostiam podliehajú evidencii v katastri nehnuteľností.
Nájomná zmluva ako príklad stierania hraníc
Zaujímavým prípadom, ktorý presnú kategorizáciu vecných práv a záväzkov taktiež čiastočne narúša, je nájomná zmluva. Nájomná zmluva sa tradične zaraďuje medzi záväzkovoprávne vzťahy. Za istých okolností však má nájom čiastočne vecnoprávnu povahu. Tá sa prejavuje najmä v dvoch prípadoch:
- Zmena vlastníka predmetu nájmu (§ 680 OZ): Ak dôjde k zmene vlastníctva predmetu nájmu, vstupuje nadobúdateľ veci do postavenie prenajímateľa. Nájomný vzťah teda „prežíva“ aj po prevode (prechode) vlastníctva veci, nakoľko sa v našom právnom poriadku uplatňuje zásada „Kauf bricht Miete nicht“. Navyše, ak je predmetom nájmu nehnuteľná vec, nemôže prenajímateľ nájomnú zmluvu vypovedať.
- Ochrana nájomcu prostredníctvom vlastníckych žalôb (§ 126 OZ): Za osobu oprávnenú mať vec u seba je podľa nášho názoru možné považovať aj nájomcu. Nájomca sa teda môže ochrany svojho práva domáhať nielen voči prenajímateľovi ale aj voči akejkoľvek tretej osobe.
Pre tento jav vytvorila rakúska právna veda označenie „Verdinglichung“, teda akési „zvecnoprávnenie“. Nájom preto predstavuje inštitút, ktorý demonštruje ako tenká vie byť hranica medzi vecným právom a záväzkom.
Odporovateľnosť právnych úkonov
Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uvedené právo má veriteľ aj v tom prípade, ak je jeho nárok voči dlžníkovi z odporovateľného úkonu už vymáhateľný alebo dokonca, ak už bol uspokojený.
Odporovateľnosť znamená nastolenie relatívnej neúčinnosti právneho úkonu, čím rozumieme, že daný úkon bude neúčinný len voči veriteľovi, ktorý sa v danej veci obrátil na súd. Voči všetkým ostatným subjektom bude právny úkon účinný.
Právne skutočnosti
Ku vzniku právneho vzťahu je potrebné, aby nastala určitá skutočnosť, ktorá je v právnej norme predpokladaná. Takáto podmienka sa nazýva právna skutočnosť. Právne skutočnosti môžu byť závislé od vôle osôb (právne úkony a protiprávne úkony) alebo nezávislé od vôle osôb (právne udalosti a protiprávne stavy).
Právne úkony
Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Právne úkony môžu byť jednostranné, dvojstranné a viacstranné.
Protiprávne konanie (delikt)
Protiprávne konanie (delikt) je prejav vôle, ktorý je v rozpore so zákonom a zakladá právnu zodpovednosť. Môže spočívať v konaní alebo v opomenutí.
Právne udalosti
Právna udalosť je takou právnou skutočnosťou, ktorá nastáva nezávisle od ľudskej vôle, avšak spôsobuje právne následky (napr. smrť).