Špecifiká reči u sluchovo postihnutých: Bariéry a možnosti komunikácie

Sluchové postihnutie je charakteristické zmenou kvality sluchového vnemu, ktorá sa za normálnych okolností nevyskytuje, znížením ostrosti sluchu a obmedzením príjmu akustických informácií. Nepočujúce dieťa vníma sluchom iba niektoré zvuky, prípadne žiadne. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. „Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom.“ (Strnadová, 1995, s. 12)

Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké. Sluchovo postihnutí ľudia používajú dvojaký jazykový systém (Vágnerová, 2000).

Typy sluchových porúch

Sluchové postihnutie, pod ktorým rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - zvukových podnetov, môžeme rozdeliť na niekoľko typov:

1. Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu.
2. Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
3. Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.

Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.).

Stupne straty sluchu

• Hluchota: strata sluchu väčšia ako 110 dB.
• Zvyšky sluchu: strata sluchu väčšia ako 91 dB.

Sluchovo postihnutí vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť.

Význam včasnej diagnostiky a kompenzačných pomôcok

Ak máte podozrenie, že Vaše dieťa je sluchovo postihnuté, pediater Vás odporučí na foniatrické vyšetrenie (odborné vyšetrenie sluchu). Následne vyhľadáte najbližšie Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva (bývalé DIC alebo ŠPP), ktoré prevezme špeciálno-pedagogickú starostlivosť o Vaše dieťa. Dieťa absolvuje psychologické a špeciálno-pedagogické vyšetrenia, na základe ktorých mu bude odporučená ďalšia starostlivosť a neskôr zaškolenie.

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Prístroje sú rôzne, avšak ku každému je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja, čo je nepríjemné nie len pre samotného sluchovo postihnutého, ale i pre jeho okolie.

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Má však tie isté nedostatky ako bežný načúvací prístroj, ide o operatívny zákrok, príjemca musí byť vhodný ako z medicínskeho, tak i psychologického hľadiska.

Komunikácia sluchovo postihnutých

Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké.

1. Verbálna komunikácia: Artikulovaná, orálna (ústna) reč

Artikulovaná, orálna reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učia preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca.

Problémy pri komunikácii s počujúcim

Komunikácia s počujúcim a plynule hovoriacim partnerom predstavuje radu problémov:

• Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej reakcii. Tieto prejavy sa interpretujú ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácie.
• Odzeranie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií.
• Obmedzený kontext komunikácie: Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou.
• Aktívny verbálny (slovný) prejav: Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenenia určitého slova.

Problémy, ktoré má človek s ťažkým sluchovým postihnutím, môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:

• Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný.
• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často býva veľmi zjednodušený.
• Pragmatická zložka: Je sociálne-rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom k značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.

Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja hovorený jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.

2. Posunkový jazyk (posunková reč)

Posunkový jazyk je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Ako každý jazykový systém má i posunkový jazyk lingvistickú úroveň svojich nositeľov. Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých, takže by mal byť zabezpečený dostatok tlmočníkov posunkovej reči. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé a nie len sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie.

Ďalšou formou komunikácie je posunkovaná alebo znakovaná slovenčina, ktorá je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať.

Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možnosti a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.

Titulkovanie ako nástroj debarierizácie

Titulkované programy predstavujú určitý prielom pre osoby so sluchovým postihnutím. Osoby so sluchovým postihnutím sú vystavované písomnej forme hovoreného jazyka a podporujú prirodzený vývin gramotnosti od detstva. V tejto súvislosti sa začína používať pojem „televízna gramotnosť“. Titulkovanie sa teda právom považuje za spôsob debarierizácie a znižovania informačnej bariéry u osôb so sluchovým postihnutím.

Špecifiká titulkov pre sluchovo postihnutých

Titulky pre osoby so sluchovým postihnutím musia spĺňať určité špecifiká:

• Titulky sú zväčša umiestnené na spodnej časti obrazovky.
• Za najvhodnejšie sa považujú jednoriadkové titulky, zväčša sa však vytvárajú dvojriadkové titulky, a to aj vzhľadom na fakt, že do titulkov sa dopĺňajú aj informácie v zátvorke (zvoní telefón, padol pohár, buchli dvere, označenie vnútorného monológu osoby...), ktoré dávajú zmysel deju a pochopenie pre nepočujúceho.
• Text je zarovnaný na stred a maximálna dĺžka znakov v jednom riadku je v počte 36 znakov.
• Každý riadok titulkov by mal byť na obrazovke po dobu 3 sekúnd, druhý riadok 1 - 2 sekundy.
• Pri titulkoch sa využíva viacero farieb na odlíšenie osôb počas rozhovoru. Titulky sú zobrazené na tmavom podklade a farebnosť písma je v kontraste k podkladu. Farba písma nemôže byť červená, fialová a sivá, pričom v jednom programe sa nemôže použiť viac ako päť farieb.
• Veľkosť titulkov by mala byť taká, aby nerušila vizuálnu stránku programu a súčasne bola čitateľná pre osobu so sluchovým postihnutím.
• Ako font sa využíva Times New Roman a Arial. Písmo je jednoduché, kurzíva a tučné písmo sa využíva na zvýraznenie priamej reči alebo komentára.
• V prípade, že je potrebné skrátenie titulkovaného textu, jeho úprava nemôže narušiť alebo skresliť zmysel hovoreného slova.

Výskum titulkovaných programov na Slovensku

Prieskum realizovaný v rokoch 2011 - 2012 odborným tímom sa zameral na titulkované programy verejnoprávnych poskytovateľov a divadiel. Počas trojmesačného pozorovania bolo hodnotených 798 programov televíznych staníc STV1 a STV2. Výsledky prieskumu poukázali na fakt, že najviac titulkovanými programami v rámci žánru boli spravodajské relácie (32 %), seriály (30,6 %) a dokumentárne filmy (15,3 %). Vhodnosť titulkovaných programov na základe hodnotenia bola na úrovni 84 %.

Výsledky prieskumu kvality titulkovaných programov (2011-2012)

Ako nedostatky v titulkovaných programoch boli uvádzané chyby ako napríklad chýbajúca nadväznosť titulkov, skratky, ktoré neboli vopred vysvetlené, krátka doba zobrazenia titulku a omeškanie titulkov. Farebné odlíšenie titulkov bolo dodržané v 44,1 % programov. Pozitívne pozorovací tím hodnotil program „Dámsky klub“, ktorý bol priamo tlmočený do posunkového jazyka.

Legislatívny rámec

V roku 2022 bol schválený zákon č. 264/2022 o mediálnych službách, v ktorom je pomerne obšírne uvedené, akú povinnosť má RTVS ako verejnoprávna televízia v oblasti titulkovania pre osoby so sluchovým postihnutím. Konkrétne o tejto problematike pojednáva v § 239 s názvom Multimodálny prístup. V súvislosti s menovaným zákonom je RTVS momentálne povinná poskytovať a realizovať 50% programov s titulkami.

tags: #roma #specifika #reci #u #sluchovo #postihnutych