Čína, krajina s bohatou históriou a kultúrou, prešla mnohými transformáciami. Jednou z najvýznamnejších a najtraumatickejších kapitol je boj proti ópiu, ktorý mal hlboký dopad na politickú, ekonomickú a spoločenskú situáciu krajiny. Tento článok sa zameriava na históriu zákazu fajčenia ópia v Číne, pričom zohľadňuje kontext, dôsledky a dlhodobý vplyv tohto problému.
Ópium v Číne: Od obchodu k závislosti
Pestovanie maku siateho (ópiového) siaha až do počiatkov ľudskej civilizácie a užívanie ópia bolo dobre známe už v starovekej Mezopotámii. Táto omamná látka sa po stáročia užívala rekreačne aj ako liek. Ópium pochádza z mliečnej šťavy kvetu zvaného mak siaty alebo ópiový. Najstaršie zmienky o užívaní ópia a pestovaní makov pochádzajú ešte z Mezopotámie okolo roku 3 400 pred n. l. Starí Sumeri označovali jasne červené kvety maku ako hul gil, t.j. „rastlinu radosti“. Pestovanie ópia sa rozšírilo aj u starovekých Grékov, Peržanov a Egypťanov. V týchto starovekých spoločnostiach sa ópium používalo na spanie, zmiernenie bolesti a dokonca aj na upokojenie plačúcich detí. Existujú tiež dôkazy, že lieky na báze ópia sa používali ako anestetikum pri operáciách.
Ópium sa do Číny a východnej Ázie dostalo pravdepodobne v šiestom alebo siedmom storočí nášho letopočtu prostredníctvom obchodu na Hodvábnej ceste, ktorá spájala stredomorské kultúry Európy so strednou Áziou, Indiou a Čínou.
Britský obchod s ópiom
Britská Východoindická spoločnosť sa dostala do komplikovanej situácie: Británia začala masovo konzumovať čaj, rástol dopyt aj po hodvábe a porceláne, ale Čína nechcela na výmenu dovážať nič. Pýtala prakticky len striebro a platobná bilancia bola pre Britániu katastrofálne mínusová. Potom sa našiel jeden artikel, ktorý bol čínsky trh ochotný akceptovať - ópium. Túto drogu čínski obchodníci neodmietli. Obchodníci britskej Východoindickej spoločnosti začali v malom množstve dovážať ópium do Číny v roku 1781. Pôvodom ópia nebola, pochopiteľne, Veľká Británia, ale Bengálsko ovládané spoločnosťou, ktorá si na jeho výkup od pestovateľov makovíc zabezpečila v roku 1793 monopol.
Pre Východoindickú spoločnosť sa obchod s ópiom stal zdrojom vysokých ziskov, pretože monopolne ovládala produkciu bieleho maku v Bengálsku a v Biháre. Naopak pre Číňanov bolo ópium naozajstnou hospodárskou záhubou. Silný odliv strieborných mincí z krajiny spôsobil prudký nárast ceny strieborného liangu voči medeným minciam wen. Tým bola postihnutá najmä vrstva roľníkov, ktorí odvádzali dane v strieborných minciach, za ktoré museli platiť stále väčšie množstvo medi. Domáce pestovanie makovíc zase viedlo k dramatickému úbytku životne dôležitej ornej pôdy. Krajine tak skoro hrozil hospodársky rozvrat, ktorému sa Peking rozhodol čeliť.
V dôsledku tohto obchodu prudko vzrástla závislosť na ópiu v Číne. Počet narkomanov sa odhadoval na 4 - 12 miliónov. Čínska vláda na centrálnej a lokálnej úrovni sa opakovane pokúšala zakázať jeho dovoz. V roku 1799 vydal cisár Ťia-Čching edikt, v ktorom zakázal pestovanie maku v Číne i všetok dovoz ópia zo zahraničia. O to viac však vzrástol nelegálny obchod, pašovaním ópia sa naďalej živilo mnoho indických Parsov, Britov i Číňanov.
Ako Británia viedla vojnu s Čínou kvôli ópiu
Prvá ópiová vojna (1839 - 1842)
Po pokusoch Číny potlačiť užívanie ópia na svojich hraniciach a po snahách Britov udržať otvorené cesty pre obchod s ópiom nasledovali dva ozbrojené konflikty, nazývané ópiové vojny. Boj s korupciou a pašovaním ópia zo strany štátnych čínskych úradov sa výraznejšie zaktivoval až 30. decembra 1838, kedy bol do mimoriadne zriadenej funkcie vysokého cisárskeho komisára menovaný neúplatný Lin Ce-sü.
Komisár Lin Ce-sü a jeho boj proti ópiu
Lin Ce-sü, postava v slovenských pomeroch prakticky neznáma, patrí medzi priekopníkov boja proti drogám a drogovej závislosti. Práve v súvislosti s jeho aktivitami vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1987 26. jún za Medzinárodný deň boja proti zneužívaniu drog a ich nezákonnému obchodovaniu. Lin Ce-sü má zároveň v New Yorku aj pamätník s nápisom „Priekopník vo vojne proti drogám“.
Lin Ce-sü sa narodil v čínskej pobrežnej provincii Fu-tien za vlády mandžuskej dynastie Čching v roku 1785. Bol považovaný za človeka mimoriadne schopného, neúplatného a s prísnymi morálnymi zásadami. V rokoch 1838 - 1839 už energicky organizoval boj proti obchodovaniu s ópiom v regióne Chu-kuang, ktorý spravoval. Na rozdiel od väčšiny ostatných čínskych učencov a byrokratov, podľa možností sledoval aj dianie v západných krajinách a neignoroval vedecký a technický pokrok. Zdôvodňoval to potrebou sa „naučiť aj barbarské umenie“, aby Čína uspela v prípadnom zápase s nimi.
Do Kantonu prišiel 10. marca 1839 a okamžite začal konať. Predovšetkým vykonal rozsiahlu raziu na čínskych fajčiarov ópia a viac ako dvetisíc osôb uväznil. Nariadil tiež všetkým cudzím obchodníkom vydať všetky zásoby ópia, pričom ďalší import mal byť trestaný smrťou. Takto Lin zabavil a na mieste zničil 20 283 debien ópia v celkovej trhovej hodnote 2-3 miliónov libier.
Lin sa dokonca priamo obrátil na britskú kráľovnú Viktóriu s niekoľkostranovým listom, v ktorom jej vysvetľoval škody spôsobené ópiom na čínskej populácii a apeloval na jej svedomie, aby zakázala svojim poddaným obchodovať s ópiom a inými jedmi. Bol natoľko predvídavý, že text listu nechať zverejniť v anglojazyčných lokálnych kantonských novinách európskych a amerických obchodníkov - tým však jeho schopnosť ovplyvniť britskú verejnú mienku skončila.
Text listu poodhaľuje veľa z myslenia vtedajšieho vzdelaného konfuciánskeho úradníka a učenca. K západným štátom pristupoval zjavne z pozície morálnej nadradenosti. V jadre listu upozorňuje, že: „Po dlhom období obchodných stykov, sa v zástupe barbarov (myslené západné obchodníci) objavili dobrí aj zlí ľudia. V dôsledku toho niektorí pašujú ópium s cieľom zviesť čínsky národ a následne šíriť jed do všetkých provincií. Takéto osoby starajúce sa len o vlastný zisk a ignorujúce škody, ktoré spôsobujú druhým, nie sú tolerované zákonmi Nebies a sú jednoznačne nenávidené ľudskými bytosťami.“
Lin následne pristúpil k represívnym opatreniam. 18. marca 1839 si zavolal 12 čínskych obchodníkov z kantonských gíld poverených obchodom s Európanmi a informoval ich o novom cisárskom edikte. Dostali tri dni na to, aby presvedčili svojich západných partnerov vydať zásoby ópia. Západní obchodníci nakoniec vydali časť svojich zásob a Lin ich na revanš pozval do svojej rezidencie údajne na „výchovný pohovor“. Tí však v obavách o svoj život zaktivizovali britského komisára a konzula Charlesa Elliota, ktorý vyhlásil, že všetci cudzí obchodníci sú pod britskou ochranou a odvolal všetky britské lode z Kantonu k pobrežným vodám ostrovčeka Hongkong.
Elliot nakoniec súhlasil s čínskou požiadavkou a zahraniční obchodníci vydali asi 1 200 ton ópia v hodnote 2 000 000 vtedajších libier. Uvedené množstvo ópia bolo také, že na jeho likvidácii muselo 500 robotníkov pracovať 23 dní (3. - 26. júna 1839) miešajúc ho na brehu Perlovej rieky pri meste Humen so soľou a vápnom. Proces trval tak dlho preto, lebo Lin mal obavy zo znečistenia vôd a dokonca zložil báseň, ktorou sa ospravedlňoval morským bohom za takéto poškvrnenie ich ríše. Robotníka, ktorý si chcel tajne trocha ópia privlastniť, nechal popraviť. Práve posledný deň tohto ničenia zhabaných zásob ópia sa stal v 20. storočí Medzinárodným dňom boja proti zneužívaniu drog a ich nezákonnému obchodovaniu.
Vypuknutie ópiovej vojny
Britská vláda považovala uvedené čínske kroky za urážku. Poškodení obchodníci navyše spustili účinnú kampaň na podporu vojenského zásahu proti Číne. V marci 1840 po zúrivej debate v dolnej snemovni, britský parlament tesnou väčšinou 271 hlasov k 262 rozhodol o vyslaní expedičných síl proti Číne. O niekoľko týždňov neskôr sa z Indie na východ vypravila eskadra zložená zo 16 vojenských a 31 transportných a zásobovacích lodí.
V roku 1839 dala čínska vláda hodiť do mora 1 227 000 kg ópia dovezeného z Indie a zakázala ďalší obchod s Anglickom. V dôsledku toho sa začala r. 1839 tzv. ópiová vojna, ktorá sa skončila r. 1843 úplným víťazstvom Anglicka. Do Číny tak bol znovu zavedený dovoz ópia.
Vojna, ktorej priebeh by si zaslúžil samostatný opis, skončila pre Čínu potupnou porážkou. V Nankingskom mieri uzatvorenom 29. augusta 1842 musela čchingská vláda uznať rovnoprávny status Británie, otvoriť sa viac zahraničnému obchodu, zaplatiť reparácie vo výške 21 miliónov strieborných dolárov a prenechať Británii ostrov Hongkong. Zmluva v čínskej historickej pamäti zostala ako prvá zo série tzv. nerovnoprávnych zmlúv, ktoré Čínu v nasledujúcich dekádach prinútili podpísať západné mocnosti.
Čo je zaujímavé, zmluva z roku 1842 neupravila obchodovanie s ópiom a de iure zostal platiť čínsky zákaz. Podobná zmluva s USA z roku 1844 obchod s ópiom vyslovene zakazovala. Lenže obe zmluvy poskytli americkým a britským obchodníkom rôzne výsady exteritoriality a ich trestnoprávny postih mali zabezpečovať britskí a americkí konzuli, ktorí však boli s obchodníkmi jedna ruka. No a čínske úrady sa proti pašovaniu ópia už nemali odvahu postaviť. Až Zmluva z Tchien-ťin v roku 1858 po tzv. Druhej ópiovej vojne tento obchod legalizovala.
| Rok | Udalosť | Dôsledok |
|---|---|---|
| 1799 | Cisár Ťia-Čching vydáva edikt zakazujúci pestovanie maku a dovoz ópia. | Nárast nelegálneho obchodu. |
| 1838-1839 | Komisár Lin Ce-sü aktívne bojuje proti ópiu v Kantone. | Zničenie obrovského množstva ópia, uväznenie fajčiarov a dílerov. |
| 1839 | Vypuknutie Prvej ópiovej vojny. | Konflikt medzi Čínou a Veľkou Britániou. |
| 1842 | Podpísanie Nankingskej zmluvy. | Otvorenie piatich čínskych prístavov, platba reparácií, odstúpenie Hongkongu Británii. |
| 1856-1860 | Druhá ópiová vojna. | Ďalšie ústupky Číny, legalizácia obchodu s ópiom. |
| 1909 | Zákaz importu ópia pripraveného na fajčenie. | Nárast pašovania ópia a morfínu. |
| 1912 | Podpísanie Medzinárodnej ópiovej dohody v Haagu. | Globálny boj proti ópiu. |
Dôsledky ópiových vojen a „Storočie hanby“
Obdobie od 40. rokov 19. storočia do roku 1949 je v Číne známe ako „Storočie hanby“. Čína bola prinútená pod hrozbou vojny podpisovať nevýhodné obchodné zmluvy so západnými štátmi. Podobné nevýhodné zmluvy potom bola Čína nútená podpísať aj s Francúzskom, Nórskom, Švédskom, Ruskom a Portugalskom.
Druhá ópiová vojna (1856 - 1860)
Druhá ópiová vojna vypukla v roku 1856 a skončila sa v roku 1860. Začala sa po tom, ako čínska loď napadla pirátsku čínsku loď, ktorá sa ale plavila pod britskou vlajkou. Zmluva z Tianjinu (1858) dala Európanom 11 nových prístavov, právo voľnej plavby po Dlhej rieke, slobodu vierovyznania pre kresťanov a právo postaviť si v Pekingu diplomatickú štvrť hneď pri Zakázanom meste.
Aj druhá ópiová vojna sa skončila porážkou Číny a na základe Pekingskej dohody sa otvoril cudzincom prístav Tianjin, garantovala sa náboženská sloboda, zlegalizoval sa obchod s ópiom a Briti získali na 99 rokov polostrov Kawloon. Cisárska moc kvôli nevýhodným zmluvám slabla a spolu s ňou slabla aj celá Čína, v ktorej vypukali povstania obrovských rozmerov.
Pokusy o reformy a ďalšie konflikty
Cisár Guangxu si dobre uvedomoval hroznú situáciu a snažil sa Čínu modernizovať. Jeho „Sto dní reforiem“ však skončilo skôr, ako začalo a cisár bol svojou tetou, cisárovnou Cixi, zavretý do domáceho väzenia, kde strávil zvyšok života. V roku 1899 vypuklo nové povstanie, ktoré sa nazýva povstanie boxerov. Boxeri zaútočili na cudzincov, ktorí sa zabarikádovali v pekingskej diplomatickej štvrti. To vyvolalo spoločný zásah takmer všetkých vtedajších veľmocí.
V roku 1909 bol postavený mimo zákona import ópia pripraveného na fajčenie. Čína podpísala zmluvu s indickou vládou, podľa ktorej sa mal od roku 1908 každoročne znížiť dovoz ópia o 10 %. Toto opatrenie však len spôsobilo nárast množstva pašovaného ópia a morfínu. Po 1. medzinárodnej ópiovej konvencii v Šanghaji bolo odporúčané aj ostatným štátom, aby začali podľa vzoru Číny bojovať proti ópiu. Dvadsiateho tretieho januára 1912 tak podpísalo 12 štátov v Haagu Medzinárodnú ópiovú dohodu.
Globálny boj proti opiátom
V Severnej Amerike bol schválený ópiový zákon v roku 1914, vo Francúzsku v roku 1916. Tým bolo ópium a jeho deriváty ako heroíny postavené mimo zákona. Počty závislých sa tak mierne znížili, počas 2. svetovej vojny však znovu vzrástli. Preto bola v roku 1961 v New Yorku podpísaná Jednotná dohoda o omamných látkach. Zdalo sa, že ópiový problém bol vyriešený. Ďalší nárast spotreby opiátov nastal v 70. rokoch spolu s rozvojom hnutia hippies. Závislými sa stalo mnoho priaznivcov tohto hnutia, pričom mnoho z nich zaplatilo za svoju závislosť životom. V ďalších rokoch sa opiáty rozšírili aj do miest a v niektorých metropolách sa vytvorili feťácke oblasti.
Heroín a morfín: Deriváty ópia
V roku 1803 nemecký vedec Friedrich Sertürner prvýkrát extrahoval morfín z ópia. V čistej forme je morfín desaťkrát silnejší ako samotné ópium. Tento liek sa hojne používal ako prostriedok proti bolesti počas občianskej vojny v USA. V druhej polovici 19. storočia začali vedci hľadať menej návykovú formu morfínu a v roku 1874 anglický chemik Alder Wright prvýkrát extrahoval heroín z morfínového základu. V 90. rokoch 19. storočia uviedla nemecká farmaceutická spoločnosť Bayer na trh heroín ako náhradu morfínu a liek proti kašľu. Čiastočne v dôsledku týchto liečebných postupov došlo začiatkom 20. storočia k nárastu zneužívania ópia.
Užívanie ópia dosiahlo v Spojených štátoch také miery, že v roku 1908 prezident Theodore Roosevelt vymenoval Dr. Hamiltona Wrighta za svojho zástupcu na Medzinárodnej konferencii pre ópium v Šanghaji. Denník The New York Times v roku 1911 citoval Wrighta: „Zo všetkých národov sveta spotrebujú Spojené štáty najviac návykových drog na jedného obyvateľa. Ópium, najškodlivejšia droga, akú ľudstvo pozná, je v tejto krajine obklopená oveľa menšími ochrannými opatreniami než v prípade akýchkoľvek iných národov v Európe.“ V reakcii na to bol v roku 1914 prijatý Harrisonov zákon o dani z narkotík - prvý významný právny predpis USA, ktorý mal kontrolovať predaj a užívanie opiátov.
Súčasný stav: Tabakový priemysel v Číne
Čínske dejiny krásne ilustrujú, aké náročné je pustiť sa do boja so závislosťami. V súčasnosti sa tabakový priemysel rozmohol v krajine do neskutočných rozmerov, vďaka neškodne sa tváriacim cigaretám, ktoré majú nanešťastie v čínskej kultúre status vzácneho daru. Čína je najväčším tabakovým výrobcom ako aj konzumentom. Čínsky tabakový priemysel vyrobí a predá viac ako dve pätiny z celkových svetových cigariet, konkrétnejšie v roku 2011 môžeme hovoriť až o 2,4 bilióna cigaretách, čo bol 3 % nárast oproti roku 2010.
Jeden z dôvodov, prečo tabakový priemysel tak dynamicky každoročne v Číne napreduje, sa skrýva v tichej podpore štátu pre danú závislosť. Čínsky tabakový priemysel je úplne vlastnený a regulovaný štátom. Štátna mašinéria nemá záujem obmedzovať tieto príjmy a zdravotné varovné nápisy na čínskych cigaretách majú len symbolický charakter. Pritom v krajine je alarmujúcich 300 miliónov fajčiarov (niektoré zdroje hovoria o 350 miliónoch, skoro tretina globálnych fajčiarov, nedávno to pri tom bola štvrtina, čo svedčí o rýchlom raste). Drvivú väčšinu z nich tvoria muži, keďže cigarety sú aj symbolom maskulinity. Podľa dát z roku 2008 až tretina z dospelých Číňanov fajčí, pre porovnanie v USA iba okolo 21 %. Čínsky fajčiari vyfajčia za deň priemerne 15,8 cigariet. Fajčenie zabije 1,2 milióna Číňanov za rok. Aj napriek tomu 50 % čínskych doktorov fajčí. Podľa prieskumov si dve tretiny Číňanov myslia, že fajčenie spôsobuje malé alebo žiadne škody.