Špeciálna pedagogika, škola a mentálne postihnutý žiak: Komplexný pohľad

Špeciálna pedagogika je rozsiahla vedná oblasť v sústave pedagogických vied, ktorá sa zaoberá teóriou a praxou výchovy, edukácie detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť. Dôvodom takejto starostlivosti môže byť mentálne, senzorické, somatické postihnutie, narušené komunikačné schopnosti, psychosociálne narušenie, alebo iné špecifické danosti, poruchy učenia či správania.

Cieľom špeciálnej pedagogiky je zabezpečiť optimálny rozvoj osobnosti človeka s postihnutím, s prihliadnutím na jeho individuálne potreby a možnosti. Edukačný proces sa u takýchto jedincov realizuje s uplatňovaním špeciálnych metód výchovy a vyučovania, modifikovaného obsahu vzdelávania pri modifikovaných organizačných formách výchovy a vyučovania, a to za dôsledného uplatňovania požiadavky individuálneho prístupu k vychovávanému. Je nevyhnutné, aby sa špeciálna výchovná starostlivosť začala čo najskôr, už od narodenia, prípadne čo najskôr od výskytu defektu, poruchy či narušenia. Poradenské aktivity sa rozširujú aj na učiteľov a vychovávateľov, aby im sprostredkovali všetky potrebné informácie a postupy.

Špeciálna pedagogika plní celý rad úloh, ktoré majú pomerne heterogénny charakter, a preto predstavuje zložitý, vnútorne viacnásobne členený systém. Diferencujúcim činiteľom je skutočnosť, že edukačný proces sa realizuje u detí a mládeže, ktorí majú približne rovnaký druh postihnutia či narušenia. To vytvára užšie zameraný odbor, špecializovaný na užšie koncipovaný predmet, pritom vnútorne diferencovaný v rámci daného postihnutia alebo narušenia.

Pedagogika mentálne postihnutých (Psychopédia)

Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná ako psychopédia, je významná a neustále sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zameriava sa na teóriu a prax vzdelávania a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych fázach života.

Podľa Vančovej (2005) je psychopédia vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom tohto vedného odboru sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu. Bajo (in Bajo - Vašek, 1994) definuje psychopédiu ako vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy.

Mentálna retardácia: Charakteristika a stupne

Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie (IQ pod 70), ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Delí sa na oligofréniu a demenciu.

• Oligofrénia (slabomyseľnosť): Je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť.
• Demencia: Je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100.

Rozlišujeme nasledujúce stupne:

1. Debilita - ľahká mentálna retardácia (IQ 70-50):
   • Títo jedinci sú vychovávateľní a vzdelávateľní.
   • Obmedzenie rozumového vývoja a ostatných psychických funkcií sa prejaví jasnejšie až v predškolskom veku alebo po vstupe do základnej školy.
   • Deti sa naučia čítať, písať a počítať a sú schopné dokonca aj jednoduchého abstraktného myslenia.
   • Reč je u nich oneskorená.
   • Sú vychovávateľné aj vzdelávateľné, avšak len za podmienok špeciálnej výchovy v špeciálnych školách.
   • Môžu sa naučiť jednoduchému remeslu a tak sa stať v živote samostatnými.
   • Na hranici ľahkej mentálnej retardácie a normálu sú deti s podpriemernými rozumovými schopnosťami, ktoré nepatria do špeciálnej základnej školy, ale zostávajú v základných školách. Potrebujú však väčšie pochopenie aj pomoc v škole i doma.
2. Imbecilita - stredná mentálna retardácia (IQ 49-35):
   • Títo jedinci nie sú vzdelávateľní, iba vychovávateľní.
   • Vyznačuje sa tiež obmedzením neuropsychického vývoja.
   • Dieťa začína veľmi neskoro si sadať a chodiť, pohybovo zostáva neobratné.
   • Je u neho možné vypestovať podmienené spoje rôznych návykov a jednoduchých zručností.
   • Sú to nesamostatní ľudia, odkázaní na dozor a riadenie inými osobami.
   • Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti.
   • Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky.
3. Idiocita - ťažká a hlboká mentálna retardácia (IQ 34-0):
   • Jedinci nie sú vzdelávateľní ani vychovávateľní.
   • Znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň tiež významové oneskorenie hybnosti.
   • Prevládajú iba pudové, afektívne a vegetatívne funkcie.
   • Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa.
   • Dohovárajú sa cez neverbálne znaky, posunky.
   • Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov.
   • Príčiny môžu byť genetické, počas tehotenstva alebo ožiarením.

Vekové obdobia v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá osobami s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach, od ranného veku až po starobu. Každé vekové obdobie má svoje špecifiká a vyžaduje si individuálny prístup.

• Ranný vek: V tomto období je dôležitá včasná diagnostika a intervencia, zameraná na stimuláciu vývoja a podporu rodiny.
• Predškolský vek: Cieľom je rozvíjať kognitívne, sociálne a emocionálne zručnosti, pripraviť dieťa na vstup do školy.
• Školský vek: Dôraz sa kladie na vzdelávanie a rozvoj praktických zručností, ktoré umožnia dieťaťu úspešné zvládanie školských požiadaviek.
• Adolescencia: V tomto období je dôležité pripraviť mladého človeka na dospelý život, rozvíjať jeho samostatnosť a sebaúctu.
• Dospelosť: Cieľom je umožniť človeku s mentálnym postihnutím plnohodnotné zapojenie do spoločnosti, nájsť si prácu a žiť nezávislý život.

Interdisciplinárny charakter pedagogiky mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je vo sfére teoretickej, metodologickej a praktickej.

Najdôležitejšími pomocnými disciplínami psychopédie sú:

• Medicínske odbory (neurológia, psychiatria, pediatria, oftalmológia, otorinolaryngológia, foniatria, ortopédia, školská hygiena a ďalšie).
• Psychológia (vývinová psychológia, všeobecná psychológia, pedagogická psychológia, psychológia osobnosti, špeciálnopedagogická psychológia a patopsychológia).
• Sociológia a sociálna patológia.
• Biológia.

Tieto vedy spoločne pomáhajú pochopiť kognitívne, emocionálne a sociálne procesy u osôb s mentálnym postihnutím, príčiny a prejavy mentálneho postihnutia, a tiež sociálny kontext, v ktorom tieto osoby žijú.

Príčiny vzniku slabomyseľnosti

Vznik slabomyseľnosti sa viaže na obdobie pred narodením, čiže sa nedá vylúčiť úloha dedičnosti. Vyvíjajúci sa plod môže byť poškodený. Príznaky vystupujú najjasnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja.

Príčiny môžu byť rôzne:

• Geneticky podmienené: Dedičný prenos génmi má určitú úlohu pri vzniku narušenej osobnosti.
• Prenatálne poškodenia: V priebehu vnútromaternicového života môžu pôsobiť rozličné škodlivé faktory. Dôležité je, kedy, v ktorom období embryonálneho života jednotlivý faktor pôsobí. Patria sem infekčné ochorenia matky ako rubeola, osýpky, mumps, toxoplazmóza, srdcové, obličkové, hormonálne poruchy, poruchy krvného obehu, avitaminóza matky (nedostatok vitamínov A, B2, D) a extrémne hladovanie matky.
• Perinatálne poškodenia: Počas pôrodu môže nastať krvácanie do mozgu, ktoré vyvolá hypoxiu (nedostatok kyslíka) a spôsobuje najrozličnejšie poškodenia celej nervovej sústavy u jedincov. Ďalším nebezpečenstvom je fyzické poškodenie pri pôrode.
• Postnatálne poškodenia: Sú výsledkom nepriaznivých okolností v priebehu života človeka. Hlavným zdrojom handicapov sú ochorenia ako novorodenecká žltačka, zápaly mozgu, endokrinné poruchy, poruchy metabolizmu, infekčné ochorenia, ktoré pôsobia škodlivo na centrálnu nervovú sústavu, čím následne vzniká mentálna retardácia, poruchy hybnosti a zmyslové poruchy.
• Psychosociálne narušenia: Chýbanie matky, zážitky z neúspechu v škole, výsmech spolužiakov a iné negatívne vplyvy prostredia môžu spôsobiť zdanlivú slabomyseľnosť (pseudooligofrénia).

Všetky uvedené príčiny a ich primárne následky, ktoré môžu pôsobiť, resp. môžu sa vyvinúť v priebehu ontogenézy, spôsobujú narušenie osobnosti. Toto narušenie môže byť reverzibilné - zvratné, liečiteľné aj vyliečiteľné, alebo ireverzibilné, neliečiteľné. Najnepriaznivejšiu prognózu majú vrodené poškodenia, alebo poškodenia získané do 2. roku života.

Prejavy slabomyseľnosti

Navodzovanie podmienených reflexov a spojov je predĺžené vzhľadom na stupeň mentálnej poruchy. Aj keď slabomyseľné dieťa dobre počuje a vidí, nedokáže správne načúvať ani pozorovať. Pozornosť, či už je mimovoľná alebo úmyselná, je vždy nedostatočne vyvinutá, zameriava sa na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Myslenie zostáva na nižšom stupni vývoja, často ide o tzv. konkrétne myslenie. Reč sa pri najťažších formách slabomyseľnosti prejavuje len ako pudový a afektívny zvukový prejav. U stredných foriem dospeje k stupňu pomenovania a označenia konkrétnych javov, to znamená, že používajú tzv. významové zvuky. Predstavovanie je rozdielne podľa typu, najčastejšie je to zrakový typ - deti si dokážu napr. videný obrázok vybaviť takmer s fotografickou presnosťou. Po citovej stránke prevládajú u slabomyseľných afekty nad emóciami. Vyskytuje sa u nich väčšinou citová instabilita čiže nevyváženosť buď ako citová tuposť alebo naopak ako afektívna výbušnosť.

Edukácia detí s mentálnym postihnutím

Edukácia mentálne postihnutých jedincov je proces cieľavedomého a systematického pôsobenia na ich osobnosť v rôznych obdobiach ich vývinu, pričom treba rešpektovať ich vekové, somatické a psychické osobitosti súvisiace s postihnutím. Výchovná rehabilitácia predstavuje jeden zo základných predpokladov prípravy dieťaťa s telesným postihnutím pre život. Dôležitou otázkou pri stanovovaní cieľa pri výchove a vzdelávaní detí s telesným postihnutím je určenie reálneho stropu, ktorý pri danom postihnutí môže dieťa dosiahnuť.

Táto oblasť zahŕňa:

• Výchova k pohybu: Zahŕňa rozvoj jemnej motoriky (prsty, ruky, ramená, manipulačné schopnosti), hrubej motoriky (chôdza, lezenie, státie), motoriky artikulačných orgánov, mimiky. Cieľom je vzbudiť záujem, zvýšiť aktivitu a viesť ich k prežívaniu radosti. Zvýšenou pohybovou činnosťou sa zvyšuje aj aktivita celého mozgu.
• Výchova k citovej a sociálnej adaptácii dieťaťa: Základy sa kladú v rodine, predovšetkým sa podieľa matka. Cieľom je posilňovať pocit istoty, rozvíjať vzťah k iným deťom, pestovať lásku a sympatie k človeku. Výchova citová usmerňuje citové vzťahy tým, že žiaduce podporuje a nežiaduce utlmuje.
• Výchova k poznaniu, mysleniu, reči: Cieľom je rozvíjať pociťovanie, vnímanie, pamäť, pozornosť, predstavivosť, myslenie a reč.
• Výchova akceptovania telesného obmedzenia so snahou o jeho prekonanie: Akceptovanie je motivačná tendencia, ktorá vedie postihnutého k emocionálnemu, poznávaciemu a neskôr i praktickému využitiu všetkých životných možností a obmedzení. Nonakceptácia znamená, že sa jedinec neprispôsobí zmeneným životným podmienkam.
• Výchova rozvíjania hudobných a výtvarných schopností: Hudobná výchova detí má výchovný i zdravotný význam (uvoľnenie svalového napätia, rozvoj hudobnosti). Cieľom výtvarnej výchovy je rozvoj spontánnej tvorivosti a vyvolávanie radosti z výtvarného prejavu. Dôležité je oboznámiť deti s výtvarným materiálom.

Rodinná výchova by sa mala riadiť podľa pokynov učiteľov a pomáhať dieťaťu pri učení. Škola sa zase snaží zaujímať povzbudivý postoj, aj keď žiak prepadá.

Školy a zariadenia pre mentálne a telesne postihnutých

Deti s telesným postihnutím sa vzdelávajú v špeciálnych školách, alebo sa integrujú - zaraďujú sa do bežných kmeňových škôl. Mentálne postihnutí žiaci dosahujú normálnu mentálnu úroveň alebo jej dolnú hranicu až mentálne postihnutie, alebo majú nadanie v určitej oblasti. Od mentálne postihnutých sa odlišujú jedinci, u ktorých so zreteľom na zdravotný stav nastalo oneskorenie mentálneho vývinu. Osobitnú skupinu tvoria žiaci s tzv. špecifickými psychickými deficitmi, ktorí dosahujú takmer normálnu mentálnu úroveň, majú však primárne narušené jednotlivé mentálne funkcie.

Pre edukáciu telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených (TPCHZO) jedincov sú k dispozícii rôzne špeciálne školy a zariadenia:

Pre telesne postihnutých:

• Domov sociálnych služieb
• Materská škola pre telesne postihnutých
• Základná škola
• Stredná škola
• Stredné odborné učilište (SOU)
• Stredná odborná škola (SOŠ)
• Gymnázium

Pre chorých a zdravotne oslabené deti a mládež:

• Nemocnica
• Detská liečebňa
• Materská škola pri nemocnici a liečebni
• Základná škola pri nemocnici a liečebni
• Detská ozdravovňa
• Materská škola pri detskej ozdravovni
• Základná škola pri detskej ozdravovni
• Stredné školy nie sú explicitne uvedené pre túto kategóriu.

Komplexná rehabilitačná starostlivosť (KRS)

Rehabilitácia (z latinského „re-znovu, opäť, habilitas-spôsobilosť, schopnosť“) je uspôsobenie alebo znovu uspôsobenie dieťaťa, ktoré je od narodenia telesne alebo zdravotne postihnuté, alebo dieťaťa, ktoré toto postihnutie získalo v priebehu života. Slovo „komplexná“ - úplná, označuje prístup k dieťaťu z pozície viacerých odborov, z oblastí, ktoré majú vplyv na kvalitu života dieťaťa. KRS zahrňuje komplexné a koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na skvalitnenie života dieťaťa s telesným postihnutím.

Cieľom KRS je spoločenské začlenenie alebo znovu začlenenie dieťaťa s telesným postihnutím do spoločnosti. KRS sa delí na tri hlavné zložky:

• Liečebná rehabilitácia:

  V širšom zmysle sa chápe ako celá zdravotnícka starostlivosť o telesne a zdravotne postihnutých. Smeruje k vyliečeniu choroby, k úprave zdravotného stavu, k odstráneniu alebo zmierneniu orgánového alebo funkčného defektu a k vytvoreniu priaznivých somatických podmienok pre spoločenské začlenenie. Zahŕňa diagnostickú činnosť a určenie programu liečby. Túto oblasť zabezpečujú lekári a zdravotné sestry. V užšom zmysle zahŕňa v sebe komplex liečebných postupov, ako sú chirurgická, medikamentózna, dietetická, fixačná, protetická a režimová terapia. Medzi najviac prepracované liečebné postupy patrí fyzioterapia, kinezioterapia a ergoterapia.

  • Fyzioterapia: Predstavuje súbor postupov, v ktorých sa využívajú prírodné prostriedky ako elektrina, teplo, voda, žiarenie, vzduch (elektroterapia, hydroterapia, balneoterapia, fytoterapia, klimatoterapia).
  • Kinezioterapia: Ide o terapiu založenú na pohybe. Je to liečebno-rehabilitačná, relaxačná a náučná metóda, ktorá sa opiera o symbiózu pohybu zvieraťa a človeka. Napomáha dieťaťu s telesným postihnutím osvojovať si vnemy vyplývajúce z pohybu. Špecifické postavenie má pohybová výchova detí s DMO v predškolskom veku. Vychádza z kinezioterapie, ktorá je súčasťou liečebnej rehabilitácie, pričom hlavným prostriedkom liečby je pohyb. Kinezioterapia sa praktizuje u detí s DMO v najútlejšom veku a obsahuje viacero metód (Vojtova, Kabátova, Bobathových a ďalšie). Reflexológia má okrem využitia v lekárskej praxi nezastupiteľné miesto aj v edukácii detí s DMO.
  • Ergoterapia: Využíva ako terapeutický prostriedok prácu alebo nejakú činnosť. Môže byť zameraná na kondíciu, na postihnutú oblasť, na pracovné zaradenie, na výchovu k sebestačnosti.
• Pracovná rehabilitácia:

  Zahŕňa uplatnenie telesne a zdravotne postihnutých v zamestnaní. Je jedným z významných opatrení, ktoré zabezpečujú pracovnú rehabilitáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou. Smeruje k tomu, aby mohli telesne a zdravotne postihnutí jedinci vykonávať dovtedajšie, prípadne iné vhodné zamestnanie. Zahŕňa prípravu na prácu a umiestnenie do zamestnania. Občan so zmenenou pracovnou schopnosťou je ten, kto má pre dlhodobý nepriaznivý zdravotný stav podstatne obmedzenú možnosť pracovného uplatnenia. Občania so zdravotným postihnutím sú aj poberatelia dôchodkov podmienených nepriaznivým zdravotným stavom. V pracovnej rehabilitácii sa uskutočňuje starostlivosť o tých telesne a zdravotne postihnutých, ktorí ešte nenadobudli pracovnú kvalifikáciu, a tiež o tých, ktorí už boli zapojení do pracovného procesu, avšak v dôsledku zmeny zdravotného stavu sa zmenila aj ich pracovná schopnosť.

• Sociálna rehabilitácia:

  Prispôsobuje postihnutého jedinca na to, aby sa realizoval v práci, v rodine, aby sa vedel uplatniť v bežnom kontakte s ľuďmi. Je integrujúcou zložkou liečebnej, výchovnej aj pracovnej rehabilitácie. Spoločenská integrácia je najvyšším stupňom socializácie postihnutého človeka. Ich sociálny vývin je podmienený výchovou v rodine a v prostredí, v ktorom žijú dlhšiu dobu. Postihnuté dieťa potrebuje kontakt s prostredím mimo špeciálneho zariadenia a ten má byť zabezpečený do takej miery, do akej to dovoľuje zdravotný stav dieťaťa. Pri dlhodobom pobyte v špeciálnom zariadení hrozí, že sa objavia problémy so začlenením sa do spoločnosti. Nedostatok skúseností so spoločenským kontaktom so zdravými ľuďmi spôsobuje značné ťažkosti v spoločenskom zapojení. Podobné problémy sa vyskytujú aj u detí s dlhotrvajúcimi chorobami, ak sú opakovane hospitalizované.

  Stupne socializácie:

  1. Integrácia: Je úplné zapojenie postihnutého jedinca do pracovného a spoločenského života. Jedinec je úplne samostatný a nezávislý.
  2. Adaptácia: V nej sa postihnutý jedinec dokáže zapojiť do spoločnosti po všetkých stránkach, ale len za určitých okolností a ohľadov.
  3. Inferiorita: Postihnutý jedinec nie je schopný socializácie, žije akoby mimo spoločnosti.

tags: #rodin #skola #a #mentalne #opostihnuty #ziak