Problematika sluchového postihnutia predstavuje komplexnú oblasť, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup. Ranná starostlivosť o sluchovo postihnuté deti zohráva kľúčovú úlohu v ich ďalšom vývine a integrácii do spoločnosti. Tento článok sa zameriava na výskum, štúdie a súčasné trendy v rannej starostlivosti o sluchovo postihnutých, pričom sa opiera o poznatky z oblasti surdopedie, pedagogickej audiológie a ďalších relevantných vedných disciplín. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť, s dôrazom na terminológiu, diagnostiku, kompenzačné možnosti, výchovu, vzdelávanie a sociálnoprávnu ochranu sluchovo postihnutých.
Historický vývoj starostlivosti o sluchovo postihnutých
Pravek
V prvotnopospolnej spoločnosti u národov nenachádzame vôbec žiadne znaky starostlivosti o postihnutých. V tom období u ľudí rozhodovala materiálna životná stránka. Ak sa podstatnejšie zhoršili materiálne životné prostriedky, bolo treba v záujme zachovania rodu vylúčiť veľmi starých, slabých a hlavne postihnutých, ktorí zaťažovali a tým ohrozovali životaschopnosť kmeňa. Aj osoby s ťažšími poruchami sluchu boli z kmeňa vylúčené alebo boli priamo zabíjané.
Starovek
Vznikom otrokárskej spoločnosti sa zmenila sociálna štruktúra a zmenili sa aj vzťahy človeka a spoločnosti. Už nevylučovali starších a chorých zo spoločnosti, ale postihnuté deti, najmä novorodenci, boli zabíjaní aj z toho dôvodu, aby nezaťažovali rodinný majetok a aby sa chránil štát proti preľudneniu. V Lykurgových zákonoch aj v zákonoch rímskych boli určené, že otec rodiny má právo ihneď zabiť novonarodené postihnuté dieťa. Toto sa udržalo až do stredoveku. V Sparte novonarodené deti, ktoré boli rodinnou radou uznané ako slabé, postihnuté, boli pohodené dravým zvieratám do priepasti v pohorí Taygetu. Rimania ich hádzali v košíku do rieky Tiber, Indovia do rieky Ganges. Kartáginci usmrcovali postihnuté deti utopením v mori a severské národy ich hádzali jednoducho do mora. Okrem toho treba poznamenať, že postihnuté deti boli ponechávané pri živote a odpredávané ďalej do otroctva. Používali ich k najhrubším prácam, deti s nápadnými chybami boli posielané na žobrotu, ktorej výťažok museli odovzdať pánovi.
Existujú písomné záznamy aj o kladných postojoch k postihnutým ľuďom. V starovekom Egypte postihnutí ľudia dostali napríklad vždy vhodné zamestnanie. V Aténach zase poskytovali invalidným občanom štátnu podporu. Významným lekárom tej doby v Grécku bol Hippokrates. Hippokrates, Aristoteles a Plinius st. tvrdili, že hluchonemý je idiot, neschopný vzdelania, lebo kto nevie hovoriť, nemá rozum. Platón vytvoril jednu z prvých teórií počutia a zmienil sa aj o posunkovej reči. Prvé pokusy vzdelávať hluchonemých zaznamenali pravdepodobne Plinius st., Archigenes a Galenos. Plinius st. opisuje, ako naučil hluchonemého mladíka maliarskemu umeniu. Archigenes v 1. st. n.l. navrhuje, aby pri rozhovore s hluchonemými sa používala sluchová trubica. Cez trubicu viedol zvukové signály do porušeného ucha s cieľom rozvinúť sluch. Galena môžeme snáď považovať za prvého špeciálneho pedagóga.
Stredovek
V ranom stredoveku niektorí lekári pokladali hluchonemých za chorobomyseľných. V stredoveku sa vplyvom kresťanstva postihnuté deti už neusmrcovali, ale ich život bol úbohý. Rady postihnutých sa rozširovali krutými trestami (odseknutie končatín, týranie, oslepovanie, vytrhávanie jazyka a pod.). Postihnuté deti sa pokladali za plod čerta so ženou. Je to pomsta čerta za dokonalé božie dielo. Podľa povery feudálnych čias postihnutá osoba prináša pomstu na zdravých, preto mu feudál dával almužnu, za ktorú čakal požehnanie na tomto svete. Tak sa postupne utvárali charitatívne strediská pomoci, poväčšine pri kláštoroch, kostoloch i nemocniciach. Vyskytovali sa prípady, že napríklad mníšky a mnísi sa zaoberali v kláštoroch s hluchonemými najmä preto, aby ich naučili modliť sa. Sú záznamy o tom, že anglický biskup John približne v roku 700 naučil hluchonemého žobráka vysloviť niekoľko slov. Niektorí kňazi chceli liečiť hluchonemotu strašidelnými kúrami. Aj telesným mučením nútili postihnutých vydávať zvuky. Vyskytli sa však aj iné pokusy naučiť hluchonemého hovoriť. Napríklad v prírode na širokom priestranstve alebo v zavretých sudoch pobádali hluchonemých kričať.
Až v 14. - 16. st., v období renesancie zaznamenávame začiatky výchovnej a zdravotnej starostlivosti o postihnutú mládež. Sú tu myslitelia F. Petrarca, R. Agricola, E. Rotterdamský a H. Cardano, ktorí tvrdili, že postihnutí ľudia sa dajú liečiť a vzdelávať. Agricola a Cardano považujú hluchonemých za rozumných ľudí, lebo ich možno úspešne vzdelávať. Cardano správne zistil, že príčinou nemoty je spravidla hluchota. Hluchonemý má v poriadku hlasové orgány, preto sa môže naučiť artikulovať a hovoriť. Do polovice 20. storočia osoby s vážnym narušením sluchu a následnej aj hovorenej reči boli označené za hluchonemých.
16. a 17. storočie: Prvé kroky vo vzdelávaní
Prvé začiatky vzdelávania hluchonemých sa v 16. st. zaznamenávajú v Španielsku. Trojica Španielov položila základy vyučovania hluchonemých. Boli to mních P. de Ponce, učiteľ R. de Carrion, J. P. Bonet. Ponce dokázal, že hluchonemého možno vzdelávať. Carrion bol prvým profesionálnym učiteľom hluchonemých, vypracoval a uplatnil metódu rozvíjania hovorenej reči. Bonet bol teoretikom, sledoval prácu Carriona a ako prvý utvoril prstovú abecedu, ale nikdy nepočujúce deti nevyučoval. Bol autorom prvej učebnice o vyučovaní nepočujúcich.
Potrebu vzdelávania nepočujúcich vyzdvihoval aj J. A. Komenský. Známy je jeho výrok: ,,Z ľudského vzdelávania sa nevymyká nič, iba nečlovek!”
V Anglicku sa vyučovaním hluchonemých zaoberali B. Wallis, W. Holder, J. Bulwer, G. Dalgarno. Bulwer vydal práce ,,Prstová abeceda” a ,,Posunkové umenie”. Sám vyučoval hluchonemých a dokázal, že hluché dieťa sa môže naučiť odzerať reč z pier a naučí sa aj hovoriť. Za najvhodnejší prostriedok vzdelávania pokladal písomnú reč, ktorá môže nahradiť hláskovú reč. Wallis bol znamenitým učencom svojej doby. Učil sluchovo postihnutých praktickú reč. Holder vo vyučovaní kládol dôraz na veľkú zásobu slov a na osvojovanie veľkého množstva vedomostí. Dalgamo zostavil obojručnú prstovú abecedu. Hlásal, že sluchovo postihnutým treba poskytnúť informácie rovnako, ako počujúcim.
J. K. Amman - holandský lekár a súčasne učiteľ hluchonemých, pri vyučovaní nepoužíval prstovú abecedu. Dokázal, že využitím náhradných zmyslov, zrakom a hmatom možno naučiť hluchonemého hovoriť. Napísal významné diela ,,Hovoriaci hluchý” a ,,Pojednávanie o reči”. Vo svojom diele ,,Pojednávanie o reči” dáva pokyny ako odstraňovať rečové chyby.
18. storočie: Zakladanie ústavov a metodické spory
Pod vplyvom osvietenských mysliteľov sa vytvárajú podmienky na výchovu a vzdelávanie postihnutej mládeže a na zriaďovanie výchovných ústavov. Prvé špeciálne výchovné ústavy vznikajú pre hluchonemých. Priekopníkmi na úseku tejto starostlivosti boli Francúzsko, Nemecko a Rusko.
Prvý Ústav pre hluchonemých vznikol v Paríži v roku 1770. Jeho zakladateľom bol rímsky kňaz Ch. M. de l'Epée. V r. 1760 sa v Paríži náhodou zoznámil s dvojičkami hluchonemých dievčat, ktoré začal vyučovať vo svojom byte. Postupne sa počet hluchonemých žiakov rozrástol, preto z vlastných prostriedkov prenajal na školské účely dom na Montmartri. Za finančnej podpory kráľovskej pokladne a štátu, v budove opusteného kláštora, založil ústav. Prostriedkom vzdelávania sa stala posunková reč. Jeho metóda vyučovania, ktorá obsahovala prstovú abecedu a umelé posunky, je známa ako francúzska metóda.
V Nemecku S. Heinicke založil v roku 1778 v Lipsku Ústav pre hluchonemých. Z vyučovania nepočujúcich úplne vylúčil posunkovú reč a učil ich iba pomocou hovoreného slova, písma a písania, čiže uplatnil čistú orálnu metódu - je známa tiež ako nemecká metóda.
S. Heinicke a l'Epée viedli medzi sebou ostrú polemiku o správnosti svojich metód. Táto polemika v rozličných podobách pretrváva ešte aj v súčasnosti.
Po založení ústavov pre hluchonemých v Paríži a Lipsku sa postupne zakladali ďalšie ústavy pre hluchonemých vo Viedni (1779), Londýne (1780), Prahe (1786), Berlíne (1788). Vo Viedni založil Ústav pre hluchonemých Jozef II., v tomto ústave sa vyučovalo pomocou posunkovej a orálnej metódy. Vytvorila sa kombinovaná metóda, nazývaná ako viedenská metóda. V 18. storočí niektorí učitelia dali najavo, že s rozvíjaním reči sluchovo postihnutých detí treba začať v predškolskom veku. F. Arnoldi v 2. polovici 18. st. v Nemecku vyučoval 4-5 ročné hluchonemé deti.
Surdopédia: Veda o výchove a vzdelávaní sluchovo postihnutých
Surdopédia je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním osôb so sluchovým postihnutím. Pedagogika sluchovo postihnutých, nazývaná surdopédia (z lat. surdus=hluchý, nepočujúci, gréc. paideia=výchova), je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie sluchovo postihnutých. Historický pohľad na surdopediu odhaľuje postupný vývin vyučovacích metód, ktoré sa prispôsobovali potrebám sluchovo postihnutých. Významným predstaviteľom slovenskej surdopedie je Viliam Gaňo, ktorého prínos pre teóriu a prax vyučovania nepočujúcich je neoceniteľný. Surdopédia úzko súvisí s ďalšími vednými disciplínami, ako sú pedagogika, psychológia, lingvistika, medicína (audiológia, foniatria) a sociológia. Osoby s porušeným sluchovým analyzátorom sú zaradené do tejto skupiny, pričom sem patria od narodenia nepočujúci, hluchí a v dôsledku toho aj nemí, ako aj osoby ohluchlé, so zvyškami sluchu a jedinci nedoslýchaví.
Vymedzenie základných pojmov
Pre porozumenie problematike sluchového postihnutia je nevyhnutné definovať základné pojmy. Sluchové postihnutie zahŕňa rôzne stupne a typy porúch sluchu, ktoré môžu mať vplyv na vývin reči, poznávania a sociálnu interakciu. Patológia sluchových funkcií a sluchových porúch je oblasť, ktorá sa zaoberá príčinami, prejavmi a diagnostikou sluchových problémov. Klasifikácia sluchových postihnutí sa riadi medzinárodnými štandardmi a slúži na presné určenie stupňa a typu postihnutia.
Typy a stupne sluchových porúch
Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (event. nepriepustnosti) sluchového kanálu príjem sluchových informácií výrazne znížený a v dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorenej reči limitovaná. Nedostatočná priepustnosť akustického kanálu spôsobuje ťažkosti v edukačnej, pracovnej a spoločenskej sfére. Tieto dôsledky sa zmierňujú špeciálnou intervenciou, závislou od aplikovania špeciálnych edukačných metód. Stupeň sluchového postihnutia sa posudzuje podľa intenzity zvukového podnetu vyjadrenú v decibeloch (dB jednotka intenzity zvuku).
- Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu.
- Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
- Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.
Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.
Špecifické typy sluchových porúch
- Hluchonemota: Vrodená alebo v ranom veku získaná strata sluchu spojená s vývinovou bezrečnosťou. Reč sa spontánne nevyvíja. Vnímané sú len vibrácie hlbokých tónov, nie reč.
- Zvyšky sluchu: Od 81 do 90 Dcb - je to neúplná strata sluchu, vrodená alebo získaná. Zvyšky nestačia na vnímanie hovorenej reči, ale dajú sa využiť pri výchove zvukovej reči. Umožňujú sluchové vnímanie na základe výstavby reči.
- Nedoslýchavosť: 41 - 80dcb - je čiastočná strata sluchu. Vrodená alebo získaná čiastočná strata sluchu je príčinou oneskoreného alebo obmedzeného vývinu reči.
- Ohluchlosť: Strata sluchu, ktorá vznikla v priebehu vývoja reči, alebo, keď už bol vývin reči ukončený.
- Kôrová hluchota: Chorobným vývinom sa poškodili horné spánkové závity oboch hemisfér.
- Psychická hluchota: Poškodením MUNKOVEJ OBLASTI, kde sa uskutočňuje analýza a syntéza sluchových podnetov. Postihnutý počuje tóny a zvuky reči, ak slovám nerozumie, to sa nazýva - SENZORICKÁ AFÁZIA (slovná hluchota).
Príčiny porúch sluchu
Príčiny porúch sluchu sú orgánové, t.j. vznikajú z porúch anatomického substrátu niektorej časti sluchového analyzátora.
- Dedičné, zdedené: V rodine sa vyskytuje porucha sluchu, príbuzenské manželstvá.
- Vrodené: Infekčné ochorenia matky v gravidite, najmä rubeola, vrodené anomálie ucha.
- Vonkajšie vplyvy: Aj telesným mučením nútili postihnutých vydávať zvuky. Rady postihnutých sa rozširovali krutými trestami (odseknutie končatín, týranie, oslepovanie, vytrhávanie jazyka a pod.).
Diagnostika a kompenzačné možnosti
Včasná diagnostika sluchového postihnutia je kľúčová pre úspešnú intervenciu. Moderná diagnostika využíva širokú škálu metód a techník, ktoré umožňujú presné určenie sluchovej straty. Sluchovo postihnutí vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Ak máte podozrenie, že Vaše dieťa je sluchovo postihnuté, pediater Vás odporučí na foniatrické vyšetrenie (odborné vyšetrenie sluchu). Vyhľadáte najbližšie Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva (bývalé DIC alebo ŠPP), ktoré prevezme špeciálno-pedagogickú starostlivosť o Vaše dieťa. Dieťa absolvuje psychologické a špeciálno-pedagogické vyšetrenia, na základe ktorých mu bude odporučená ďalšia starostlivosť a neskôr zaškolenie.
Vyšetrenie sluchu
Vyšetrenie sluchu: postavíme vyšetrovaného bokom, staneme si do vzdialenosti 8 m. Jedno ucho sa upchá vatou a ruku si dá pred seba, aby nevidel na ústa vyšetrujúceho. Opakuje slová, ktoré mu hovoríme. Z 10 m - je v norme; šepkaná reč v norme zo 6 metrov. Vyšetrujeme najskôr šepkanú reč. Nízke tóny - lúka, hudba - ak nepočuje, ide o poškodenie stredného ucha, ak nepočuje vysoké tóny - sykavky - je chyba vo vnímaní.
Kompenzačné pomôcky
Kompenzačné a protetické možnosti súčasnej vedy, ako sú načúvacie prístroje a kochleárne implantáty, významne zlepšujú kvalitu života sluchovo postihnutých. Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Prístroje sú rôzne, avšak ku každému je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja, čo je nepríjemné nielen pre samotného sluchovo postihnutého, ale i pre jeho okolie. Načúvací prístroj nemá schopnosť ucha potláčať nepotrebné zvuky, zosilňuje všetky zvuky okolia, takže v hluku triedy, ulice a pod. je sluchovo postihnutý rušený.
Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Kochleárny implantát je indikovaný pre osoby s ťažkou až veľmi ťažkou sluchovou stratou, u ktorých načúvacie prístroje neprinášajú dostatočný úžitok. Aplikácia a využitie kochleárneho implantátu si vyžaduje komplexnú rehabilitáciu a logopedickú starostlivosť. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Má však tie isté nedostatky ako bežný načúvací prístroj, ide o operatívny zákrok, príjemca musí byť vhodný ako z medicínskeho, tak i psychologického hľadiska.
Vývin poznania, komunikácie a vzdelávania u sluchovo postihnutých
Vývin poznávania u sluchovo postihnutých prebieha odlišne v porovnaní s počujúcimi deťmi, najmä v oblasti jazykového vývinu a abstraktného myslenia. Proces učenia u sluchovo postihnutých si vyžaduje špeciálne metódy a prístupy, ktoré zohľadňujú ich individuálne potreby a možnosti. Sluchová výchova predstavuje systematický rozvoj sluchových schopností a je dôležitou súčasťou komplexnej starostlivosti o sluchovo postihnutých. Úlohou pedagogiky sluchovo postihnutých je vybudovať optimálny komunikačný systém.
Ranná starostlivosť a predškolské vzdelávanie
Ranná starostlivosť o sluchovo postihnuté dieťa začína v rodine a pokračuje v predškolských zariadeniach. Podpora rodiny a úzka spolupráca s odborníkmi sú nevyhnutné pre optimálny vývin dieťaťa. Predškolské zariadenia pre sluchovo postihnutých ponúkajú špecializované programy, ktoré rozvíjajú komunikačné, kognitívne a sociálne zručnosti detí. V 18. storočí niektorí učitelia dali najavo, že s rozvíjaním reči sluchovo postihnutých detí treba začať v predškolskom veku.
Alternatívy vzdelávania
Alternatívy vzdelávania sluchovo postihnutých zahŕňajú integráciu do bežných škôl, špeciálne školy pre sluchovo postihnutých a individuálne vzdelávanie. Súčasné možnosti a alternatívy vzdelávania sluchovo postihnutých žiakov na základných a stredných školách zahŕňajú integráciu, inklúziu a špeciálne triedy. Vysokoškolské štúdium je pre sluchovo postihnutých dostupné, pričom niektoré univerzity ponúkajú špeciálnu podporu a asistenciu. Sluchovo postihnutý by mal sedieť v triede vpredu, keď je v normálnej škole, učiteľ nesmie chodiť. Keď debatujú v triede upozorní ho, že sa rozpráva s ostatnými deťmi. Na bežných základných a tiež v niektorých materských školách sú vytvorené školské podporné tímy (ŠPT), ktoré väčšinou združujú špeciálneho pedagóga, psychológa i pedagogických asistentov.
Komunikácia u sluchovo postihnutých
Komunikácia je kľúčovým aspektom života sluchovo postihnutých. Rozvoj komunikačných zručností, slovnej zásoby a čítania je prioritou v ich vzdelávaní. Klasifikácia komunikačných systémov zahŕňa orálnu komunikáciu, manuálnu komunikáciu (posunkový jazyk) a kombinované prístupy. Totálna komunikácia a bilingválne prístupy sa zameriavajú na využitie všetkých dostupných komunikačných prostriedkov a na rozvoj materinského jazyka (posunkového jazyka) a hovoreného jazyka. Poruchy reči a komunikácie môžu byť spojené so sluchovým postihnutím, preto je dôležitá logopedická intervencia. Vzájomné pôsobenie jednotlivých zmyslových analyzátorov má vplyv na komunikáciu sluchovo postihnutých.
Artikulovaná, orálna (ústna) reč
Artikulovaná, orálna (ústna) reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učia preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca.
Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie
Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej reakcii. Tieto prejavy sa interpretujú ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácie.
Odzeranie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, b), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou.
Aktívny verbálny (slovný) prejav
Aktívny verbálny (slovný) prejav je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova.
- Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavu je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný. Aj v prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke zväčša postupne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia.
- Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní.
- Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často krát býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzená možnosť dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!
- Pragmatická zložka: Je sociálne-rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja hovorený jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.
Posunkový jazyk a iné formy komunikácie
Posunkový jazyk (posunková reč) je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Ako každý jazykový systém má i posunkový jazyk lingvistickú úroveň svojich nositeľov. Zvyšovaním vzdelanostnej úrovne sluchovo postihnutých sa samozrejme rozvíja i posunkový jazyk. Cieľom vzdelaných sluchovo postihnutých je vytvoriť kodifikovaný posunkový jazyk. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých, takže by mal byť zabezpečený dostatok tlmočníkov posunkovej reči. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé a nie len sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Posunkový jazyk sa sluchovo postihnuté deti obvykle učia neskôr, v kolektíve, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali.
Ďalšou formou komunikácie je posunkovaná alebo znakovaná slovenčina, ktorá je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať. Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.
Nepočujúci (osoby so sluchovým postihnutím) z dôvodu komunikačných a informačných bariér si vytvorili vlastný komunikačný systém - posunkovú reč nepočujúcich. Tá sa dlhé roky používala tak, že prirodzené posunky nepočujúcich sa ukladali do viet, ako sa používala reč, u nás Slovenčina. Takto vznikla tzv. „posunkovaná Slovenčina“, ktorá ale je problematická v tom, že nepočujúci slabo ovládajú slovenský jazyk. Pred pár rokmi začali propagovať tzv. posunkový jazyk, ktorý podľa nich má „vlastnú gramatiku“ a ostatné prvky jazyka. Problém je, že je to nekompatibilné so slovenským jazykom a zanedbáva sa artikulačná stránka, takže pokiaľ nepočujúci nerozpráva resp. neartikuluje (staršia generácia nepočujúcich artikuluje vždy, mladšia generácia, odchovaná na tzv. posunkovom jazyku, neartikuluje). Z hľadiska medzinárodných kontaktov „medzinárodný posunkový jazyk“ nie je definovaný. Každý národ/štát má svoj „národný posunkový jazyk“, u nás hovoria, že „slovenský posunkový jazyk“, väčšinou však to „slovenský“ vynechávajú. Napríklad na Svetovom kongrese nepočujúcich je pred pódiom množstvo „národných tlmočníkov posunkového jazyka“, ktorí tlmočia pre „svojich“ nepočujúcich. Pred pár desaťročiami, na začiatku 20. storočia práve tá Svetová federácia nepočujúcich prišla s iniciatívou vytvoriť Medzinárodný posunkový jazyk, aby sa tá komunikácia uľahčila a nejako zjednotila. Vznikol tzv. medzinárodný posunkový jazyk „GESTUNO“, ale neujal sa, málo sa používa a väčšinou sa na neho odvolávajú len vtedy, ak sa rieši nejaký medzinárodný problém, aby bolo obom stranám jasné, že hovoria o tom istom. Oficiálne však „Medzinárodný posunkový jazyk“ neexistuje na oficiálnej báze, že by sa napríklad videá mohli natáčať v nejakom štandardnom medzinárodnom posunkovom jazyku. Všeobecne sa uvádza, že nepočujúci nemajú problém v komunikácii celosvetovo, pretože pri stretnutí sa na začiatku „synchronizujú“, dohodnú sa na určitých posunkoch a väčšinou ide o jednoduché témy zo života, o rodine a o práci.
Integrácia sluchovo postihnutých do spoločnosti
Integrácia sluchovo postihnutých do intaktnej majority je dôležitým cieľom sociálnej inklúzie. Bariéry v komunikácii a prístupe k informáciám môžu sťažovať ich plnohodnotné zapojenie do spoločenského života. Podpora a integrácia sluchovo postihnutých je zakotvená v štátnej a európskej legislatíve. Sociálnoprávna ochrana sluchovo postihnutých na Slovensku zabezpečuje ochranu ich práv a právom chránených záujmov v ich záujme a v ich prospech.
Asociácia nepočujúcich Slovenska (ANEPS)
Asociácia nepočujúcich Slovenska (ANEPS) je registrovaná na Ministerstve vnútra SR pod č. spisu : VVS/1-900/90-28994 zo dňa 20.10.2006. ANEPS tvoria jednotlivé Centrá nepočujúcich, nachádzajúce sa v konkrétnych mestách po Slovensku, ktoré vykonávajú svoju činnosť, majú svojho predsedu, ktorý priamo komunikuje s vedením ANEPS (prezídiom) na čele s prezidentkou ANEPS. Prioritou ANEPS je podieľanie sa samotných osôb s postihnutím sluchu na skvalitňovaní ich života, realizácia ich myšlienok a nápadov, poskytovať priestor pre ich uplatnenie sa v činnosti v prospech komunity nepočujúcich a pre trvalé zlepšovanie ich podmienok pre život.
Jedným z ďalších dôležitých cieľov ANEPS je spájanie tých, ktorí v pomoci osobám s postihnutím sluchu vidia zmysel a poslanie, a takisto spolupráca s organizáciami rovnakého alebo podobného zamerania, ktorej výsledkom je zmierňovanie následkov, ktoré postihnutie sluchu prináša. Asociácia nepočujúcich Slovenska je členom Svetovej federácie Nepočujúcich (WFD) a Európskej únie nepočujúcich (EUD). Hlavným poslaním je vytvárať špecifické podmienky pre rozvoj a uspokojovanie potrieb a záujmov členov, snažiť sa vytvárať podmienky na sociálnu inklúziu nepočujúcich a nedoslýchavých občanov, zúčastňovať sa medzinárodných aktivít, rozvíjať a zachovávať členstvo Európskej federácie nepočujúcich (EUD) a Svetovej federácie nepočujúcich (WFD). V medzinárodných organizáciách oficiálne zastupujeme a reprezentujeme Slovenskú republiku ako najväčšie združenie osôb so sluchovým postihnutím v SR. Sme členmi WFD - Svetovej federácie nepočujúcich a EUD - Európskej federácie nepočujúcich. Naši poprední nepočujúci funkcionári sa aktívne zapájajú do činností významných medzinárodných organizácií a sú v elektronickom kontakte cez komunikačné prostriedky. Hlavným cieľom je zabezpečenie informovanosti našich členov na celom Slovensku o dianí a trendoch na medzinárodnej úrovni. Našou snahou je takto získané skúsenosti aplikovať aj v našej organizácii. Zároveň na najvyššej európskej a svetovej úrovni informujeme o Slovensku a starostlivosti nášho štátu o občanov so sluchovým postihnutím. Aby sa mohla Asociácia nepočujúcich Slovenska aktívne zúčastňovať na skupinovej práci v medzinárodných organizáciách, je potrebné hradiť stanovené ročné členské príspevky.
Trendy a výzvy v pedagogike sluchovo postihnutých
Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Potrebnosť surdopédie na Slovensku je zrejmá. Pokroky v medicíne, moderné technológie, sociálna inklúzia a potreba politickej podpory, spolu s novými prístupmi v pedagogike, môžu prispievať k lepšiemu životu detí s poruchou sluchu. Investície do surdopédie by preto nemali byť opomínané. Na Slovensku je však stále nedostatok kvalifikovaných surdopédov, čo má za následok, že mnohé deti s poruchami sluchu nemajú prístup k adekvátnej podpore a vzdelávaniu. Je nevyhnutné, aby štát podporoval vzdelávanie nových odborníkov v tomto odbore a zlepšoval pracovné podmienky pre existujúcich surdopédov. Taktiež vzdelávanie rodičov surdopédmi a poskytovanie potrebných informácií a nástrojov im pomáha lepšie podporovať svoje deti. Inkluzívne vzdelávanie je dnes kľúčom k tomu, aby deti s poruchami sluchu mohli byť súčasťou bežných škôl a vzdelávacích inštitúcií. Surdopédia prispieva k vytváraniu podmienok, ktoré umožňujú týmto deťom plnohodnotné vzdelávanie a rozvoj ich potenciálu v akomkoľvek školskom zariadení. Surdopédia by preto nemala žiť iba zo zbierok a grantov - štát by ju mal cielene podporovať a to aj v zmysle väčšej previazanosti so zahraničnou praxou a informatizáciou. V súčasnosti vzniká viacero iniciatív, ktoré volajú po potrebe väčšieho množstva a previazanosti odborníkov, surdopédov nevynímajúc.
Faktory ovplyvňujúce trendy
Skutočnosti, ktoré ovplyvňujú trendy a výzvy v pedagogike sluchovo postihnutých sú rôzne:
- V oblasti medicíny ide predovšetkým o zavedený celoplošný skríning novorodencov, objektívne vyšetrovacie metódy, kochleárne implantácie či pokroky v genetike.
- V oblasti moderných technológií najmä o kvantitu a kvalitu kompenzačných pomôcok pre sluchovo postihnutých v rozličných oblastiach ich života.
- Na politickej úrovni a s tým súvisiacej sociálnej oblasti je dôraz kladený na kvalitu života všetkých skupín obyvateľstva, osôb so sluchovým postihnutím nevynímajúc či presadzovanie integrácie a inklúzie osôb so sluchovým postihnutím do intaktnej populácie.
- V oblasti všeobecnej pedagogiky a pedagogiky sluchovo postihnutých ide o reformy školských systémov, s dôrazom na využitie poznatkov v živote, ale aj meniace sa školské kolektívy, vzhľadom na presadzovanie myšlienky integrácie a inklúzie žiakov a študentov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Taktiež ide o nové paradigmy špeciálnej pedagogiky a pedagogiky sluchovo postihnutých, na rodinu orientovaná raná starostlivosť o deti so sluchovým postihnutím či nové prístupy k vzdelávaniu detí, žiakov a študentov so sluchovým postihnutím, ale aj zvyšujúci sa počet detí so sluchovým postihnutím a s viacnásobným postihnutím alebo využívanie informačných a komunikačných technológií.
tags: #ranna #vychova #sluchovo #postihnutych #zahranicie