Vývin reči je zložitý proces, ktorý ovplyvňuje mnoho aspektov, ako napríklad genetická predispozícia na osvojovanie si reči, celkový stav dieťaťa, jeho nervový systém a jeho dozrievanie, spôsoby spracovania podnetov z okolia, rečové prostredie, množstvo a kvalita podnetov, pohlavie, charakterové vlastnosti dieťaťa a iné.
Na otázku, či sa v súčasnosti narastá počet detí, ktoré sa vo vývine reči oneskorujú, zatiaľ veda žiaľ neposkytla jednoznačnú odpoveď. Existuje veľa teórií, ktoré vyzdvihujú dôležitosť rôznych faktorov vo vývine reči. Odhady počtu detí s poruchami sa rôznia, pohybujú sa v rozmedzí 5 - 10 % detí vo veku od narodenia do 3 rokov. Oneskorená reč je najčastejším prejavom akéhokoľvek zaostávania v celkovom vývine dieťaťa do 3 rokov, a preto treba vývinu komunikačných schopností v ranom veku venovať dostatočnú pozornosť.
Príčinou toho, že počet nehovoriacich detí pribúda, je pravdepodobne kombinácia modernizácie medicíny, zmien v chápaní rečových porúch, ich diagnostiky a terapeutických možností, zvyšujúca sa osveta medzi laickou verejnosťou, ako aj samotný prírastok detí s rečovými problémami.
V logopedickej praxi sa u väčšiny detí, ktoré sa oneskorujú vo vývine reči bez zjavného dôvodu, nikdy nezistí presná príčina oneskorovania. Primeranou včasnou (a spočiatku intenzívnou) stimuláciou sa však dá veľa dosiahnuť.
Prečo navštíviť logopéda ešte pred 3. rokom veku dieťaťa?
Tradične sa v logopedickej praxi čakalo, kým sa dieťa rozhovorí. Táto tradícia sa u nás drží napriek tomu, že výskumy na celom svete ukazujú, že čím skôr sa s dieťaťom začne pracovať, tým lepšie výsledky dosahuje. Mnoho odborníkov, vrátane pediatrov, nevie, čo logopéd môže ponúknuť v ranom veku.
V ranom veku, keď má dieťa slovnú zásobu niekoľko slov, nevieme s istotou určiť, či ide o jednoduché zaostávanie vo vývine reči, alebo o špecificky narušený vývin reči, pri ktorom dieťa bez cielenej pomoci len ťažko napreduje. Preto je prístup modernej logopédie založený na včasnej pomoci všetkým deťom, ktoré sa vo vývine reči oneskorujú.
Deti, ktoré sa len jednoducho oneskorujú, si vďaka včasnej stimulácii osvoja rečové schopnosti v krátkom čase. Deti, ktoré majú narušený vývin reči, dostávajú pomoc od raného veku, kedy je terapia účinnejšia a tiež pomáha predchádzať neskorším komplikáciám.
Význam rodiny a sprevádzanie v ranom veku
Rodina zohráva kľúčovú úlohu v živote sluchovo postihnutého dieťaťa. Podpora rodiny a sprevádzanie je dôležité pre zabezpečenie optimálneho vývinu dieťaťa. Ak vyškolíme rodiča, ako s dieťaťom pracovať v domácom prostredí a dohliadame na to, aby postupy používané rodičom boli správne, frekvencia pomoci dieťaťu sa zvyšuje. Rodič môže používať niektoré terapeutické princípy každý deň.
Tento prístup zameraný na rodinu a nie len na dieťa je vysoko efektívny a veľmi dôležitý práve v ranom veku. Ďalšou výhodou je, že dieťa si osvojuje nové schopnosti v prirodzenom prostredí, nie v neznámom štruktúrovanom prostredí logopedickej ambulancie. Preto dochádza ľahšie k prenosu nadobudnutých schopností do každodenného života dieťaťa. Nevýhodou tohto prístupu je zvýšená náročnosť kladená na rodiča, ktorý vystupuje ako terapeut.
Ako vyzerá práca logopéda s rodičom?
Okrem priamej práce s dieťaťom, pokiaľ je dieťa ochotné spolupracovať s cudzou osobou v cudzom prostredí, logopéd pracuje aj s rodičom počas individuálnych stretnutí alebo v skupine. Rodič si osvojuje efektívne komunikačné spôsoby, ktoré stimulujú rečový vývin dieťaťa.
Na individuálnych stretnutiach logopéd predvedie, ako s dieťaťom doma pracovať, rodič a logopéd diskutujú o tom, ako optimalizovať denné aktivity dieťaťa a nakoniec má rodič možnosť vyskúšať si prácu s dieťaťom pod vedením logopéda. Vysoko efektívne je použitie videozáznamu. Rodič získa možnosť uvedomiť si a analyzovať svoje komunikačné správanie, ako aj potreby dieťaťa pri sledovaní seba samého počas hrovej aktivity s dieťaťom.
Okrem individuálnych stretnutí majú rodičia možnosť skupinového tréningu. Terapeut interaktívnou formou predstavuje niekoľko stratégií, o ktorých skupina diskutuje, analyzuje video ukážky a rieši problémy a úlohy.
Charakteristika sluchovo postihnutých
Pri sluchovom postihnutí ide o poruchu sluchu, ktorá sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia. Je postihnutý nedostatkami počutia reči. Toto postihnutie možno vymedziť dvoma krajnými prípadmi: nedoslýchavosť (ľahší stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom) a úplná hluchota (prípad, keď jedinec vôbec nepočuje).
Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom. Sluchovo postihnutí majú väčšinou zvyšky sluchu. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila stupne sluchových postihnutí na pracovné účely nasledovne: úplná strata sluchu (nad 91 dB), veľmi ťažké sluchové postihnutie (91 dB), ťažké sluchové postihnutie (71-91 dB), stredne ťažké sluchové postihnutie (56-71 dB), stredné sluchové postihnutie (41-55 dB), ľahké sluchové postihnutie (26-40 dB).
Stupeň sluchovej poruchy nie je jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem nej rozhoduje funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie nespôsobuje.
Sluchovo postihnutí jedinci vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Sluchovo postihnuté deti sa v súčasnosti vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich.
Komplexnú starostlivosť a v rámci nej špeciálnu výchovu je potrebné poskytnúť sluchovo postihnutým hneď od zistenia sluchového postihnutia, pretože raná výchova, od narodenia do troch rokov, je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Cieľom pedagogiky sluchovo postihnutých je sociálna integrácia.
Pedagogika sluchovo postihnutých je samostatným vedným odborom, ktorý sa člení na pedagogiku nepočujúcich a na pedagogiku nedoslýchavých. Prax pedagogiky sluchovo postihnutých sa zameriava predovšetkým na rozvoj komunikačných spôsobilostí, na rozvíjanie reči vo všetkých jej formách (orálnej, písanej), na rozvoj sluchovej pozornosti od útleho veku, ale aj psychických schopností a celej osobnosti sluchovo postihnutých osôb.
Surdopedie: Veda o výchove a vzdelávaní sluchovo postihnutých
Surdopedie je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním osôb so sluchovým postihnutím. Historický pohľad na surdopediu odhaľuje postupný vývin vyučovacích metód, ktoré sa prispôsobovali potrebám sluchovo postihnutých. Významným predstaviteľom slovenskej surdopedie je Viliam Gaňo, ktorého prínos pre teóriu a prax vyučovania nepočujúcich je neoceniteľný.
Surdopedie úzko súvisí s ďalšími vednými disciplínami, ako sú pedagogika, psychológia, lingvistika, medicína (audiológia, foniatria) a sociológia. Pre porozumenie problematike sluchového postihnutia je nevyhnutné definovať základné pojmy. Sluchové postihnutie zahŕňa rôzne stupne a typy porúch sluchu, ktoré môžu mať vplyv na vývin reči, poznávania a sociálnu interakciu.
Diagnostika a kompenzačné možnosti
Včasná diagnostika sluchového postihnutia je kľúčová pre úspešnú intervenciu. Moderná diagnostika využíva širokú škálu metód a techník, ktoré umožňujú presné určenie sluchovej straty. Kompenzačné a protetické možnosti súčasnej vedy, ako sú načúvacie prístroje a kochleárne implantáty, významne zlepšujú kvalitu života sluchovo postihnutých. Kochleárny implantát je indikovaný pre osoby s ťažkou až veľmi ťažkou sluchovou stratou, u ktorých načúvacie prístroje neprinášajú dostatočný úžitok.
Aplikácia a využitie kochleárneho implantátu si vyžaduje komplexnú rehabilitáciu a logopedickú starostlivosť. Je potrebné, aby boli neurálne siete zodpovedné za spracovanie zvukov správne „natrénované“ a prispôsobené individuálnemu vstupu z ucha. Základný „tréning“ sa za normálnych okolností deje počas skorého vývinu dieťaťa, v priebebe prvých rokov života.
V priebehu ďalšieho života sa prostredie a aj sluch samotný môže meniť, čo vyžaduje neustále adaptovanie sluchového systému. Forma neurálnej plasticity sa mení v závislosti od veku človeka. Rozoznávame predovšetkým jej dva typy: detskú (juvenilnú) a dospelú (adultnú).
Kochleárna implantácia ako metóda kompenzácie poruchy sluchu aktivuje sluchový systém odlišným spôsobom v porovnaní s normálnou funkciou vnútorného ucha. Preto je nevyhnutné, aby sa neuróny a ich spojenia prispôsobili tejto novej forme aktivácie. Tu zohráva rozhodujúcu úlohu stav neurálnej plasticity, v ktorej sa sluchový systém a celý mozog po kochleárnej implantácii nachádza. V skorom období vývinu sa však okrem sluchu rozvíjajú súčasne všetky funkcie mozgu potrebné na správne vnímanie, pohybové schopnosti a psychiku dieťaťa. Je mimoriadne dôležité, aby vývin týchto psychických a sociálnych kompetencií nebol procesom kompenzácie sluchu a jeho rehabilitácie narušený.
Štúdie na zvieracích modeloch (napr. mačky s vrodenou hluchotou) slúžia ako model na štúdium reorganizácie mozgu v dôsledku vrodenej hluchoty. Mozgová kôra sa rodí nezrelá a vyzrieva v interakcii s prostredím. Pod stimuláciou kôra eliminuje tie synaptické spojenia medzi nervovými bunkami, ktoré na spracovanie podnetov nepotrebuje, a buduje tie, ktoré potrebuje - neurónové siete mozgovej kôry vyzrievajú pod vplyvom prostredia. Chýbanie sluchových podnetov interferuje s týmto procesom. Dozrievanie mozgovej kôry u hluchých zvierat je neúplné, odlišné od počujúcich zvierat, pričom hluché zviera stráca priveľa synaptických spojení.
Čím skôr hluché zviera získa sluchový podnet prostredníctvom kochleárneho implantátu (KI), tým viac sa aktivita v mozgovej kôre podobá počujúcim zvieratám. Neuróny sluchovej mozgovej kôry potom vo väčšej miere reagujú na KI a adekvátnejšie analyzujú elektrický podnet. Maturácia sluchovej kôry vyžaduje stimuláciu a je možná len v rámci skorej, tzv. kritickej periódy. Záznamy u detí s hluchotou pomocou EEG potvrdzujú podobné procesy po implantácii ako u hluchých mačiek. Na základe týchto štúdií môžeme konštatovať, že existuje „kritické obdobie“ počas ktorého sluchová kôra dozrieva pod vplyvom sluchových podnetov.
Ak nedôjde k sluchovej stimulácii (prostredníctvom kochleárnych implantátov alebo načúvacích prístrojov), mozgová kôra nedosiahne schopnosť adekvátne spracovať sluchové podnety a nedôjde k jej normálnemu vývinu. Kompenzovať poruchu sluchu (aj jednostrannú) je teda potrebné najneskôr do 3. roku života dieťaťa.
Čo potrebujú deti so stratou sluchu pre vývoj hovorenej reči
Ranná starostlivosť o sluchovo postihnuté dieťa
Ranná starostlivosť o sluchovo postihnuté dieťa začína v rodine a pokračuje v predškolských zariadeniach. Podpora rodiny a úzka spolupráca s odborníkmi sú nevyhnutné pre optimálny vývin dieťaťa. Predškolské zariadenia pre sluchovo postihnutých ponúkajú špecializované programy, ktoré rozvíjajú komunikačné, kognitívne a sociálne zručnosti detí.
Súčasné možnosti a alternatívy vzdelávania sluchovo postihnutých žiakov na základných a stredných školách zahŕňajú integráciu, inklúziu a špeciálne triedy. Vysokoškolské štúdium je pre sluchovo postihnutých dostupné, pričom niektoré univerzity ponúkajú špeciálnu podporu a asistenciu.
Integrácia sluchovo postihnutých do spoločnosti
Integrácia sluchovo postihnutých do intaktnej majority je dôležitým cieľom sociálnej inklúzie. Bariéry v komunikácii a prístupe k informáciám môžu sťažovať ich plnohodnotné zapojenie do spoločenského života. Podpora a integrácia sluchovo postihnutých je zakotvená v štátnej a európskej legislatíve.
Sociálnoprávna ochrana sluchovo postihnutých na Slovensku zabezpečuje ochranu ich práv a právom chránených záujmov v ich záujme a v ich prospech. Štát by mal podporovať rozvoj detí s poruchou sluchu už v ich ranom veku, pretože každé vložené euro by sa mu vrátilo viac ako trojnásobne. Odborníčky z oblasti špeciálnej pedagogiky, logopédie či psychológie chodievali na pravidelné návštevy priamo do domácností rodín s deťmi s poruchou sluchu v ich ranom veku (0-7 rokov).
Prostredníctvom terénnej včasnej intervencie pripravovali rodiny na nové podmienky, pomáhali im prijať hendikep ich dieťaťa a naštartovať jeho aktívny rozvoj cez výchovu a vzdelávanie. Vďaka tejto pomoci sa deťom darilo lepšie sa vysporiadať so sluchovým znevýhodnením, čo sa odrazilo na ich uplatnení v škole i neskôr v živote.
Počas piatich rokov fungovania programu poskytli mobilné pedagogičky intervenciu takmer 200 deťom a ich rodinám. Tento rok sa rozhodlo, že namiesto individuálnej pomoci rodinám sa rozbehne širšia kampaň s cieľom zaistiť vyššiu štátnu podporu pre terénnu včasnú intervenciu. Podľa štátnych analytikov je terénna včasná intervencia pre deti so sluchovým postihnutím vysoko nákladovo efektívnym nástrojom.
Každé euro investované štátom do tohto nástroja by sa mu vrátilo viac ako trojnásobne. Ušetrili by sa náklady na špeciálne vzdelávanie a sociálnu pomoc, vďaka lepšej inklúzii by sa tiež zvýšila zamestnanosť, čo znamená prínosy pre štát v podobe daní a odvodov. Napriek tomu, že na včasnú intervenciu pre deti so zdravotným postihnutím, vrátane detí so sluchovým postihnutím, existuje zákonný nárok, je včasná intervencia na Slovensku dostupná iba v obmedzenej miere.
I kvôli tomu sú deti so sluchovým postihnutím a ich rodičia z rôznych oblastí života čiastočne vylúčení, čo napokon často znamená zvýšené náklady pre štát. Deti so sluchovým postihnutím navštevujú materskú školu dvakrát menej ako deti z bežnej populácie, rodičia týchto detí často odďaľujú svoj návrat do práce. Tretina detí sa vzdeláva v špeciálnom prúde vzdelávania a iba menej ako desatina absolventov stredných škôl pokračuje v štúdiu na vysokých školách. Dospelé osoby so sluchovým postihnutím sa následne ťažšie uplatňujú na trhu práce.
tags: #rana #intervencia #u #sluchovo #postihnutych