Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) predkladá štatistiky zosumarizované zo sčítania podkladov od jej členov k 31. Nech je predkladaná štatistika len inšpiráciou na uvedomenie si reality, kde asi rehole na Slovensku v súčasnosti sú. Nech je tiež dôvodom na vďačnosť voči Bohu, ktorý má jediný autorské právo k jednotlivým povolaniam i charizmám, ako aj k ich počtom.
Na Slovensku je aktuálne spolu 72 rehoľných inštitútov (RI). Na vysvetlenie k počtu členov KVRPS: sú nimi vždy jedna osoba z jedného inštitútu a ide vždy o aktuálne právoplatne zvoleného alebo menovaného vyššieho predstaveného v úrade generálneho, provinciálneho predstaveného alebo predstaveného autonómneho kláštora. Členmi KVRPS sú aj delegovaní predstavení z menších spoločenstiev, ktorí majú postavenie zástupcu svojho vyššieho predstaveného povereného zodpovednosťou za komunity nachádzajúce sa na území Slovenska a teda pred štátom sú ich štatutárnymi zástupcami.
Počas obdobia komunistickej totality v minulom storočí mali mocní tohto sveta plán zničiť rehoľnú formu života. Bola to naplánovaná úloha, že do roku 2000 tu nebude nikoho z týchto čudných osôb, ktoré sú nepohodlné vládnucej ideológii. Vďačnosť za to, že napriek prenasledovaniu prežili s pomocou Božej milosti až dodnes, sa snažili zvlášť vyjadriť najmä v minulom roku, keď si pripomenuli 70 rokov od snahy mocných zlikvidovať všetky rehole vo vtedajšom Československu (1950) a najmä to, že tu stále vďaka hrdinom vernosti stále sú, ba naviac - dnes aj tí, ktorí vstúpili a rozhodli sa pre rehoľný život už v časoch náboženskej slobody.
Tí, čo prežili, zažili boom rehoľných povolaní v 90-tych rokoch, potom sa to ustálilo. Takmer 10 rokov prežívajú rehole stav, kedy je prirodzená úmrtnosť v reholiach vyššia, než je počet nových povolaní. Za posledných 30 rokov však na Slovensko prišli mnohé nové rehole, ktoré tu v 50-tych rokoch neboli a ktorých sídla sú roztrúsené po celom svete, tieto založili svoje komunity aj tu. A tak vznikla zaujímavá situácia, že z celkového počtu 2 736 rehoľných osôb žije 46 % iba v 8 najväčších reholiach, ktoré vykazujú už desiatky rokov svoje počty nad 100 členov na jeden inštitút. Najviac - až 34 - je na Slovensku prítomných maličkých jedno- či dvojkomunitných reholí, v ktorých žije celkom 268 rehoľníkov, t. j. 10 % zo všetkých.
Všeobecne možno konštatovať, že mužské rehole sú mladšie ako ženské. Rehoľníci a rehoľníčky žijú celkom v 419 rehoľných komunitách na Slovensku, aj mimo neho. Mnohým slovenským vedeniam reholí podliehajú do kompetencie aj ich organizačné jednotky v Čechách, Maďarsku, na Ukrajine, v Kazachstane, na Sibíri a inde. Pôsobia na všetkých poliach pôsobenia, kde ich posiela Boh a vytvára podmienky Cirkev - cez vlastné rehoľné inštitúty, ktoré sa snažia verné dôvodom svojho založenia rozvíjať vlastné diela, alebo posielať svojich členov tam, kde svojím poslaním môžu slúžiť pre dobro iných a spoločnosti, no hlavne pre Boha a s jeho pomocou.
V optike cirkevného členenia územia je najviac mužských a ženských komunít v Bratislavskej a Košickej arcidiecéze, silné zastúpenie majú tiež v Nitrianskej a Spišskej diecéze. Niečo vyše 330 osôb žije roztrúsených v zahraničí, z toho 153 ako misionári na skutočných misijných územiach na 55 miestach v Európe a 15 miestach mimo Európy.
V školstve, vo vzdelávaní a výchove sa deťom, mládeži i dospelým venuje 1050 občanov SR, ktorí majú status „rehoľná osoba“. Viac ako polovica z tohto počtu to robí bez príjmu, popri inej práci, jednoducho grátis. Rehoľné inštitúty zriadili spolu 42 rôznych inštitúcií, v ktorých sa venujú vzdelávaniu a výchove - sú medzi nimi školy všetkých druhov, internáty, aj iné organizácie. Rehole sú oficiálnym zriaďovateľom 27 škôl a školských zariadení.
V zdravotníctve je činných spolu 127 rehoľných osôb. Dve najväčšie zariadenia zriadili alžbetínky - Onkologický ústav v Bratislave a milosrdní bratia so svojou Univerzitnou nemocnicou a poliklinikou v Bratislave. Záujmu presahujúcemu kapacity sa však tešia aj priekopníčky mobilného hospicu v Bratislave - sestry vincentky, ako aj sestry satmárky, ktoré zriadili prvý rehoľný kamenný hospic pre pacientov v terminálnom štádiu ochorenia v Trenčíne.
V sociálnej sfére je činných 326 rehoľníkov a rehoľníčok, takmer polovica z nich dobrovoľníckou neplatenou formou. Desiatka z nich sa venuje utečencom a asi 35 osôb Rómom. Kvôli poskytovaniu sociálnych služieb zriadili rehoľné inštitúty spolu 19 osobitných organizácií, v ktorých zaostrili na rôzne cieľové skupiny: núdznych, deti, ľudí bez domova, no najviac na seniorov, chorých a zdravotne postihnutých. Sociálnu službu rozvíjajú rehole aj vo vlastných radoch - s pomocou KVRPS sa na 24 miestach na Slovensku, v konkrétnych rehoľných komunitách venujú vlastným odkázaným členom. Celkovo dnes ide o opateru 395 starých a chorých rehoľných sestier (z celkového počtu cca 733 sestier v dôchodkovom veku).
Podstatná činnosť mužských reholí sa realizuje ako pastorácia v rôznych podobách. V nej je zapojených 545 rehoľných kňazov. Títo poskytujú rôzne duchovné služby cez zverené farnosti, ale aj v ďalších 25 zariadeniach zriadených mužskými rehoľami a spolu so sestrami v ďalších 7 zariadeniach, prevažne zameraných na rôzne duchovné pobyty alebo vydavateľskú činnosť. Nezabúdame ani na misijnú činnosť, kde sú zapojené mužské i ženské rehole. Najviac misionárov vyslali zo Slovenska na misijné územia bratia verbisti a misijné sestry, saleziáni, tiež jezuiti a sestry CJ.
S úsmevom, bez rečí, za pár dní vylieči, spievajú elánisti o krásavici v modrobielom z Kramárov v známom hite z roku 1990. Dnes však sestričky nemlčia, úsmev sa vytratil z ich tvárí a svojimi hromadnými výpoveďami môžu narušiť normálny chod viacerých štátnych nemocníc. Nie sú spokojné s platmi a vôbec s pracovnými podmienkami. Radšej odídu a nechajú lekárov i pacientov v štichu? Čo sa to stalo s ošetrovateľskou profesiou za ostatných pár desaťročí?
Ešte pred 80 rokmi prevládali v ošetrovateľskom personáli slovenských nemocníc rádové sestry. „Teda, za mojich mladých čias by nám čosi také ani nenapadlo,“ hovorí pani Helena Kollárová, ktorá sa stala sestričkou pred polstoročím, po maturite na Strednej zdravotníckej škole v Skalici. Ešte platil systém umiesteniek, nemohla si vyberať, musela nastúpiť tam, kde jej určili - na 2. chirurgickú kliniku Fakultnej nemocnice v Bratislave. Dodnes si presne pamätá svoj nástupný plat: 684 korún hrubého. „Keby som si chcela kúpiť nový kabát, nezostane mi z výplaty skoro nič a čižmy stáli 280 korún,“ odpovedá.
Pamätá si aj na plat čerstvého absolventa medicíny. Spolu s ňou totiž v ten istý deň nastúpil na kliniku Stanislav Čársky, syn slávneho slovenského chirurga, a sestričke sa zdôveril, že dostane 1 260 korún mesačne. Na porovnanie, priemerná mzda v národnom hospodárstve ČSSR nepresiahla vtedy 1 500 korún. Hrubého zaiste.
Väčšinu času trávila mladá sestra v práci. Z jej zmluvy vyplývalo, že musí byť poruke „podľa potrieb oddelenia“. Zaradili ju na anesteziologicko-resuscitačné oddelenie (ARO), kam privážali najťažšie prípady a kde mávala aj nočné služby. „Bývalo, že na celé oddelenie som bola sama,“ spomína, „nuž takúto službu som musela absolvovať doslova v pokluse.“ Situácia sa zhoršila najmä po tom, čo z bývalej Evanjelickej nemocnice na Partizánskej ulici odišli posledné rádové sestry. „Bol nedostatok civilných sestier v lôžkovej časti i v ambulanciách, pričom sme často museli zastúpiť aj lekárov, ktorých predsa nebolo možné odvolať z operačnej sály,“ rozpráva pani Helena.
Stávalo sa, že o siedmej ráno skončila nočnú službu, ale na spánok nebolo ani pomyslenia, lebo musela robiť odbery. O pol jedenástej jej hlavná sestra oznámila, že si môže ísť pospať, ale nie nadlho, lebo o jednej popoludní ju budú znovu na čosi potrebovať. Až po roku 1970 zdravotníckemu personálu stanovili pracovný čas a nadčasy. Pani Helena však odpracovala mesačne aj 80 hodín nadčasov, pričom zaplatiť jej mohli iba 20.
V tom istom roku jej prvýkrát zvýšili plat, ale ako? Ani nie o 80 Kčs, na 762 korún hrubého! „Napriek tomu sme robili rady a zriedkakedy nadávali,“ tvrdí pani Helena. „Myslím si, že do značnej miery za to mohli rádové sestry, ony nastavili latku pracovnej morálky a disciplíny tak vysoko. Bola to takmer mníšska morálka, plná odriekania, ktorú sme od nich prevzali my civilné sestry.“
Predvlani sa vedenie Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek ohradilo proti výrokom vtedajšieho dekana Lekárskej fakulty UK v Bratislave Petra Labaša, podľa ktorého sestričky boli, sú aj budú len pomocníčkami lekára. Lebo zodpovednosť za diagnostiku i liečbu pacienta nesie naďalej lekár. „Áno, boli sme pomocníčky, ale to neznižovalo naše postavenie, lekár považoval sestru za svoju pravú ruku, a tak sa voči nej aj správal,“ prízvukuje pani Helena. "Mali sme svoju stavovskú česť a tešili sa úcte aj u lekárov. Vrchná inštrumentárka Eva Homerová si mohla dovoliť dokonca dupnúť na sekundára, ak niečo neurobil tak, ako mal.
Namietnete: v totalitnom režime sa ani nedalo verejne protestovať proti nízkym platom a zlým pracovným podmienkam. Dobre teda, poďme hlbšie do minulosti, do čias prvej ČSR. Prvé civilné zdravotné sestry a ošetrovateľky sa objavili v našich nemocniciach už v 20. rokoch minulého storočia, krátko po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zväčša však absolvovali len rôzne niekoľkomesačné kurzy a zastávali pozície pomocných ošetrovateliek. Odmeňovanie práce ošetrovateľského personálu bolo v prvom povojnovom období doslova mizerné. Sestričky buď nedostávali zaplatené nič a pracovali iba za ubytovanie a stravu, alebo v lepších nemocniciach dostávali mesačne 80 až 100 korún (pripomeňme, že lacné Baťove topánky stáli 99 korún).
Väčšia platová úprava prišla až v máji 1927. Podľa nej mali sestry dostávať mesačne 500 až 600 korún, čo bola vtedy priemerná mzda robotníka alebo polovica platu úradníka (ale muža!). A ešte niečo: rozdiel v platoch kvalifikovanej a nekvalifikovanej sestry bol iba 20-korunový. To rozhorčilo diplomované sestry, ktoré si založili spolok (mal postupne okolo 450 členiek) a bojovali za zlepšenie spoločenskej prestíže i hmotného ocenenia profesie.
Záujem o povolanie sestričky znižoval aj zákaz vydaja, ktorý mal korene v celibáte rehoľných sestier. Ak sa civilná sestra vydala, musela zamestnanie opustiť a odpadol jej nárok na dôchodok. V tejto situácii boli sestry odkázané na rôzne odmeny (často v naturáliách) od pacientov alebo ich príbuzných. Pre pôrodné asistentky s 5-mesačným (neskôr 10-mesačným) kurzom, a najmä pre menej kvalifikované tabuľové „baby“ (ako ich vtedy volali) s 2-mesačným zácvikom, sa však ponúkal vedľajší zárobok pri nelegálnych potratoch. Niektoré tomuto pokušeniu neodolali.
U rehoľných sestier sa nízka pláca akoby vopred predpokladala. Podľa zistení Zuzany Karabovej z Trnavskej univerzity, ktorá skúmala pôsobenie alžbetínok v bratislavských nemocniciach, sestra mala v 30. rokoch minulého storočia nárok na 310 korún odmeny mesačne, táto suma sa však vyplácala vrchnej sestre predstavenej.
Medzi rehoľnými sestrami sa našli veľké osobnosti ošetrovateľstva. Profesor Konštantín Čársky v memoároch spomína najmä na inštrumentárku Honoratu, ktorá v rokoch 1920 - 1940 pomáhala jeho učiteľovi profesorovi Stanislavovi Kostlivému na Chirurgickej klinike LF UK v Bratislave: „On voľnomyšlienkar, ona rádová sestra. Spája ich práca, presná práca. Spája ich život a smrť. Je to vrchná sestra. Prísna na ostatné a láskavá k všetkým, ktorí si robia poctivo svoju prácu.“ Ale aj po dvoch desaťročiach existencie ČSR, krátko pred druhou svetovou vojnou bolo platové zaradenie všetkých sestier a ošetrovateliek v poslednej IV. tarifnej triede zhodné s platmi zriadencov alebo slúžok a práčok. Napriek tomu „dámy s lampičkou“ - ako ich prezývali podľa kahančeka na odznaku diplomovanej sestry - niesli pokorne svoj kríž.
Kedy sa to všetko začalo meniť ? Podľa pani Heleny už niekedy koncom 70. a začiatkom 80 rokov, keď bola na materskej. Zmena sa prejavila spočiatku len v najväčších a najnovších nemocniciach, v tzv. fabrikách na zdravie s novou štruktúrou a organizáciou práce. Profesor Čársky v pamätiach, ktoré vyšli krátko po jeho smrti v roku 1987, ich prirovnal k veľkým stavbám v poľnohospodárstve. Nepáčilo sa mu, že v nich vyšetrenie prebieha tak rýchlo, „skoro ako na bežiacom páse“. V týchto nemocniciach gigantoch sa akosi strácal pacient, ale ochladli aj vzťahy vnútri zdravotníckeho personálu.
Príčiny však ležali asi hlbšie a súviseli s emancipáciou žien, so zmenou spôsobu života a narastajúcim konzumenstvom. Postavenie a imidž zdravotnej sestry sa totiž menil nielen u nás a v krajinách sovietskeho bloku, ale aj na Západe. Ako zistili v rozsiahlom výskume Beatrice a Philip Kalischovci z Michiganskej univerzity (USA), kým v prvej polovici 20. storočia prevládal v amerických médiách obraz ošetrovateľky - hrdinky a matky, stelesnenia obetavosti a milosrdenstva, po roku 1966 sestrička vystupuje čoraz častejšie ako sexuálny objekt, chladná, povrchná, zlomyseľná až despotická osobnosť. A sestry akoby to vypočuli - dostali krídla, začali si zvyšovať kvalifikáciu.
Pani Helena absolvovala 2-ročné nadstavbové štúdium, aby mohla pracovať ako geriatrická terénna sestra pre seniorov. „Robotu na zmeny v nemocnici by som pri malých deťoch nezvládla, keďže na zmeny pracoval aj manžel,“ vysvetľuje. Zažila teda všetky peripetie nepodarenej reformy verejného zdravotníctva zblízka.
Nezastavili sa ani pred dôkladným „preoraním“ zdravotníckeho školstva. Stredné školy vychovávajú už nie zdravotné sestry, ale asistentky, ktoré podľa mienky lekárov sú väčšinou nepoužiteľné v praxi. „Z ošetrovateľskej techniky som mala na maturite predviesť kúpeľ pacienta v posteli,“ spomína pani Helena. "Skúšalo sa v nemocnici a predseda komisie mi dal dvojku. Načo by to však bolo dnešným absolventkám stredných zdravotníckych škôl, keď aj tak väčšinou pokračujú v štúdiu na rôznych fakultách ošetrovateľstva a sociálnej práce, ktoré sú už v každom kraji? Až polovica sestričiek na Slovensku má dnes vysokoškolské vzdelanie, buď bakalárske, alebo dokonca magisterské (v Bratislavskom kraji sú magisterky medzi sestričkami zastúpené až 40 percentami!).
Taká asistentka s diplomom magisterky si prirodzene nárokuje pozíciu vrchnej alebo hlavnej sestry, prácu v manažmente s adekvátnym platom, ale koľko ich asi potrebujú naše nemocnice? Je východiskom odchod do zahraničia? V takom Nemecku alebo vo Francúzsku je magisterské štúdium sestry zamerané výlučne na jej budúcu vedeckú alebo pedagogickú činnosť. Od normálnej, tzv. registrovanej sestričky sa vyžaduje skončená 10-ročná povinná školská dochádzka a po nej absolvovanie trojročnej zdravotníckej školy.
Medzitým odchádzajú do penzie ďalšie a ďalšie sestričky, ktoré vychodili na Slovensku ešte „klasické“ stredné zdravotnícke školy. Kto bude po nich ošetrovať pacientov? Ide o celkový mesačný plat vrátane bonusov. Platy sa výrazne odlišujú v jednotlivých pracovných pozíciách. Prieskum vychádza z dát od zamestnancov očistených od extrémnych a duplicitných hodnôt.
| Pozícia | Priemerný mesačný plat (EUR) |
|---|---|
| Asistentka so stredoškolským vzdelaním | 600 - 800 |
| Zdravotná sestra (Bc.) | 800 - 1100 |
| Zdravotná sestra (Mgr.) | 1000 - 1400 |
| Vrchná sestra / Hlavná sestra | 1200 - 1800+ |
Manipulovanie s biologickým materiálom, napr. krv, moč a pod. Polohovanie pacientov. Pomáhanie pacientom pri hygiene a ďalšie pomocné práce podľa pokynov sestry. Prevoz pacientov na miesto určenia, napr. na operačnú sálu, lôžko, vyšetrenie a pod. Pripravovanie zdravotníckeho materiálu a pomôcok podľa pokynov zdravotnej sestry. Starostlivosť o lôžko pacienta a ďalší inventár zdravotníckeho zariadenia, napr. zber a odvoz použitej bielizne. Základné ošetrovanie pacientov, napr. Asistovanie pri znižovaní zdravotných následkov pri urgentných stavoch, mimoriadnych udalostiach a záchranných akciách. Komunikovanie s dispečingom záchranného systému. Monitorovanie vitálnych funkcií pacienta. Podávanie prvej pomoci zraneným účastníkom nehôd, prírodných katastrof a pod. Spolupracovanie pri vyslobodzovaní zranených osôb pri nehodách a pod. Zabezpečovanie liekov, špeciálneho materiálu a liečiv. Zabezpečovanie núdzovej zdravotnej starostlivosti, napr.
Áno, veľkosť firmy môže mať vplyv na výšku vašej mzdy. Väčšie firmy majú väčšinou stabilnejšie príjmy a môžu si dovoliť zaplatiť najlepších ľudí na trhu.
Zdravotná sestra z Gelnice s desaťročiami praxe sa spočiatku tešila, že si finančne prilepší. „Manželka sa potešila, že sú konečne aj zdravotníci ohodnotení aspoň ako-tak.“ „Sestra, ktorá dnes robí jeden rok a pôjde na dve materské, čo je šesť rokov, má vlastne po návrate do práce už sedem rokov praxe. „Sestry, ktoré v tomto systéme slúžili v zlom zariadení, vlastne ani neexistovali a im sa už nezaratúva nič. Rezort v oficiálnej odpovedi priznal, že novela má nedostatky. Vypočítala, že v pandemických rokoch odišlo zo Slovenska ročne takmer tisíc sestier.