Ľavicová sociálna demokracia má bohatú a komplexnú históriu, ktorá sa prelína s vývojom robotníckeho hnutia a snahami o sociálnu spravodlivosť. Na Slovensku má táto história svoje špecifiká, ktoré súvisia s politickým a spoločenským kontextom. Od prvopočiatkov v Uhorsku, cez medzivojnové obdobie, Slovenské národné povstanie, komunistický režim, až po súčasnosť, ľavicoví sociálni demokrati zohrávali významnú úlohu v slovenskej politike a spoločnosti. Tento článok sa zameriava na preskúmanie histórie a súčasnosti ľavicových sociálnych demokratov, s dôrazom na ich ideové korene, vývoj a vplyv na Slovensku.
Korene ľavicovej sociálnej demokracie na Slovensku
Sociálna demokracia má na Slovensku hlboké korene, ktoré siahajú až do obdobia Rakúsko-Uhorska. Vývoj sociálnodemokratického hnutia na Slovensku bol zložitý a ovplyvnený mnohými faktormi, vrátane národnostných otázok, politických zmien a ideologických sporov. Tento článok sa zameriava na dôležité medzníky v histórii sociálnej demokracie na Slovensku, od jej počiatkov až po súčasnosť. Koncom 19. storočia sa myšlienky socializmu začali šíriť aj na území Slovenska, ktoré bolo vtedy súčasťou Uhorska. V tomto období vznikali prvé robotnícke spolky a organizácie, ktoré sa snažili zlepšiť životné a pracovné podmienky robotníkov. Významnou osobnosťou tohto obdobia bol Emanuel Lehocký, ktorý sa narodil 4. januára 1876 v Osuskom v rodine klobučníka Jozefa Lehockého a jeho manželky Anny rodenej Lacóovej. Dobre sa učil, preto otec rozmýšľal, že syna vydá na kariérnu dráhu katolíckeho kňaza. Vybral sa teda s Emanuelom do Bratislavy, že ho prihlási do seminára. Zápis však už bol plný a ďalších študentov v tom roku neprijímal.
Neskôr sa mladý Lehocký ako 16-ročný vybral na skusy do Budapešti. Tam sa ako učeň zoznámil s činnosťou robotníckych samovzdelávacích spolkov, čítal knihy i ľavicové noviny a vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU). Po štyroch rokoch sa vrátil na Slovensko a usadil sa v Bratislave. Oženil sa tu so svojou veľkou láskou, krajčírkou Rózou Gratzlovou, s ktorou mal dve dcéry a jedného syna Júliusa, budúceho architekta. Naďalej sa angažoval v SDSU. Na zlosť jej vedenia kládol dôraz aj na národné otázky. Už na zjazde strany roku 1901 kategoricky požadoval vydávanie slovenského robotníckeho týždenníka. Mal vtedy 25 rokov a mnohí sa pýtali, „kto je ten drzý chlapec“. Ani o tri roky neprešiel jeho návrh, aby pri ústrednom tlačovom orgáne Népszava vychádzala v slovenčine príloha Hlas ľudu. Lehocký pochopil, že maďarský šovinizmus zapustil korene aj v ľavicovom hnutí. Pod rúškom hesiel o výlučne sociálnom programe a proletárskom internacionalizme vedenie SDSU odmietalo akékoľvek národné požiadavky svojich nemaďarských členov. S veľkou nevôľou sledovalo, ako Lehocký spolu s Jánom Pociskom vytvorili pri robotníckom vzdelávacom spolku v Bratislave Vorwärts-Előre slovenskú sekciu Napred, kde dávali aj kurzy slovenskej gramatiky. Nadviazal užšiu spoluprácu s českými sociálnymi demokratmi vo Viedni, ktorí mu roku 1904 finančne prispeli na vydávanie mesačníka Slovenské robotnícke noviny a o rok na to na založenie Slovenskej sociálnodemokratickej strany v Uhorsku. Na jej zakladajúcom zjazde 11. a 12. júna 1905 v bratislavskom Robotníckom dome za účasti hostí z Prahy, Viedne a Budapešti Lehocký okrem iného žiadal pre Slovákov uznanie jazykových práv v školstve a vo verejnej správe, ako i kultúrnu autonómiu. Reakcia nedala na seba dlho čakať. Napriek tomu, že sa slovenskí sociálni demokrati hlásili k internacionalizmu a organizačnej spätosti s maďarskými partnermi, vedenie SDSU ich stranu neuznalo a zakázalo im pôsobiť v odboroch. To bolo dosť podstatné, lebo išlo o hlavný zdroj financií. Po necelom roku na mimoriadnom zjazde 18. marca 1906 v Bratislave zmenili názov na sociálnodemokratickú stranu Slovenska v Uhorsku. Na vydávanie týždenníka bola vtedy povinná kaucia 11-tisíc korún. Aby sa jej vyhli, začal Lehocký vydávať roku 1906 aj mesačník Napred, ktorý striedavo vychádzal so Slovenskými robotníckymi novinami. A tak mali slovenskí sociálni demokrati v rukách svoju tlač každý druhý týždeň. Keď však od českých partnerov získal potrebnú sumu, začal roku 1909 vychádzať týždenník Robotnícke noviny. Hoci Lehockému chýbalo všeobecné vzdelanie v publicistike a lepšia znalosť slovenského jazyka, usilovnosťou a sebavzdelávaním dosiahol veľmi veľa. Za článok Láska k vlasti v praxi ho uhorský súd odsúdil na dva mesiace väzenia a 600-korunovú pokutu. Pretože ju nemal z čoho zaplatiť, pobyt za mrežami mu predĺžili na tri mesiace. Ani po návrate na slobodu sa nevzdával, hoci už bol pri písaní komentárov opatrnejší. Najprv Lehocký odmietal politickú spoluprácu s klerikmi i konzervatívnym centrom SNS v Martine, v roku 1905 však vystúpil spolu s Ferdišom Jurigom a Milanom Hodžom s rezolúciou, v ktorej odmietli zavádzanie maďarčiny ako veliacej reči v armáde a požadovali všeobecné volebné právo. Tým si vyslúžil aj u maďarských socialistov nelichotivú nálepku pansláv. Na sklonku prvej svetovej vojny sa slovenskí sociálni demokrati plne zapojili do zápasu za spoločný štát s Čechmi. Svedčí o tom aj prvomájové zhromaždenie, ktoré zorganizovali v roku 1918 v Liptovskom sv. Mikuláši a na ktorom z ich poverenia rečnil Vavro Šrobár. Prvý raz verejne na Slovensku zaznelo, že Slováci chcú s českým národom vytvoriť spoločný štát.
Sociálna demokracia v prvej Československej republike
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa slovenskí sociálni demokrati zlúčili s českými kolegami do Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej (ČSSDSR). Lehocký nechýbal 30. októbra medzi národovcami v Turčianskom sv. Martine, kde prijali Deklaráciu slovenského národa. Okrem neho zvolili ešte ďalších dvoch sociálnych demokratov do ustanovenej Slovenskej národnej rady, on sa stal navyše členom jej výkonného výboru. Aj z tohto titulu sa čoskoro vymenovali za poslanca Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Na 25. decembra 1818 zvolal do stoličného domu v Liptovskom sv. Mikuláši zjazd obnovenej SDSS za účasti 80 delegátov z 36 miesta, ktoré ešte neboli obsadené maďarským vojskom. To sa zrealizovalo vzápätí 27. až 30. decembra na XII. zjazde v Prahe, kde sa zlúčila SSDS s Českoslovanskou sociálnodemokratickou stranou robotníckou, ktorá vznikla odčlenením od rakúskej sociálnej demokracie už 7. apríla 1878 v Prahe-Břevnove. Od nového roka vystupovala už pod jednotným názvom Československá sociálnodemokratická strana robotnícka (ČSSDSR). ČSSDSR bola prvou politickou stranou, ktorá pôsobila na celom území nového štátu. Takou sa stala roku 1921 aj Komunistická strana Československa a po nej agrárnici. V prvých demokratických voľbách Lehockého zvolili 18. apríla 1920 do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR. Predsedom Poslaneckej snemovne sa stal sociálny demokrat František Tomášek, premiérom Vlastimil Tusar. Ľavica svoj obrovský potenciál však nevyužila, už po niekoľkých mesiacoch - 14. septembra 1920 podal Tusar demisiu, lebo odmietal prijať radikálne požiadavky marxistického krídla vo vlastnej strane na poštátnenie priemyslu. Nastúpila prvá úradnícka vláda. ČSSDSR sa rozčlenila na klasickú sociálnu demokraciu a KSČ, vo voľbách v roku 1925 dosiahla 8,9 percenta (komunisti 13,2 %), na Slovensku dokonca iba 4,3 percenta. O zvyšok jej pôvodných hlasov sa podelili nielen komunisti, ale aj ľudáci. V ďalších voľbách roku 1929 sociálna demokracia zaznamenala určitý vzostup - 13 percent hlasov (na Slovensku 13,7), pričom KSČ mala už len 10,2 percenta. V roku 1935 sa situácia zopakovala - KSČ zaznamenala 10,3 a ČSSDRS 12,6 percenta (na Slovensku 11,4 %). Lehocký po roku 1920 zostal v sociálnodemokratickej strane, čo mu komunisti nikdy nemohli odpustiť, ale vlastní ho odstavili na bočnú koľaj. Ideovo mal totiž bližšie k myšlienkam nemeckého filozofa Ferdinanda Lassalla, ktorý v duchu hegeliánskej tradície považoval silný štát za jediného ochrancu proti ekonomickému liberalizmu. Prvé husle na Slovensku za ČSSDRS prevzali jej povojnoví členovia skôr salónneho typu - Ivan Dérer a Ivan Markovič, Tí na rozdiel od neho aktívne propagovali pražský centralizmu a čechoslovakizmus. Pre nich bol Lehocký príliš národne orientovaný. Po ďalších voľbách roku 1925 už nebol poslancom, pôsobil ako riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne a potom Okresnej nemocenskej poisťovne v Bratislave. Zomrel 24. septembra 1930. V našom hlavnom meste po ňom pomenovali tichú ulicu za Slovenským rozhlasom. Pre miesto jeho posledného odpočinku na Ondrejskom cintoríne (napravo od hlavného vchodu) akademický sochár Ladislav Majerský vytvoril impozantný náhrobný pomník - polopostavu trúchliaceho muža, ktorá vyrastá z kamenného podstavca. Má sklonenú hlavu a mocnými rukami sa opiera o pilier. Vzhľadom na to, že materiálom je travertín, socha vyzerá vcelku zachovalo. Očividne sa jeho pozostalí, ak vôbec nejakí ešte žijú, o pietne miesto nestarajú. Aj tu ide predovšetkým o peniaze. Iste by sa mal nájsť sponzor, veď napríklad obnovenie čierneho náteru vo vytesaných písmenkách, ktoré v kocke charakterizujú Emanuela Lehockého, si iste nežiada horibilnú sumu. K histórii sociálnej demokracii na Slovensku sa hlási najväčšia politická strana Smer-SD. Paradoxne sa o texte na bielej mramorovej tabuli dozvieme viac z odbornej literatúry ako z priamej prehliadky pomníka: „Emanuel Lehocký (1876 - 1930) - poslanec Národného zhromaždenia , zakladateľ sociálnodemokratického hnutia na Slovensku.
Vysvetlenie českých volieb: „Český Trump“ opäť vyhráva
Rozkol v ľavicovom hnutí a vznik KSČ
Na začiatku 20. rokov sa ľavicové (socialistické) hnutie rozdelilo na dva politické prúdy: radikálny (komunistický) a reformný (sociálnodemokratický), medzi ktorými prebiehal ostrý politický boj až do druhej svetovej vojny. Spočiatku deliacou čiarou nebol ani tak konečný cieľ, ako cesty k jeho dosiahnutiu. Až po sformovaní politického systému v Sovietskom zväze ich rozdeľovalo aj odlišné chápanie socializmu. Komunisti sa stotožnili so sovietskym modelom „diktatúry proletariátu“, štátostranou a kolektívnym vlastníctvom. Sociálni demokrati hovorili o demokratickom socializme s politickou a ekonomickou pluralitou. Vyslancom Lenina, ktorý vyvíjal aktivity na založenie československej komunistickej strany, bol Béla Kun, teda hlavný revolučný komisár z čias boľševickej Maďarskej republiky rád. Do tejto atmosféry spadá konanie zjazdu ľavicových sociálnych demokratov na Slovensku. Hoci v tejto časti republiky od Kunovej boľševickej revolúcie stále platilo stanné právo, podmienky tu boli predsa vhodnejšie ako v západnej časti.
Druhým dôvodom bola snaha o centralizovanie boľševického hnutia a vyvolanie svetovej proletárskej revolúcie. Tí, čo sa prihlásili k Leninovej doktríne, podriadili sa autorite moskovských boľševikov. Tieto podmienky prijali v lete 1920 na druhom kongrese Komunistickej internacionály (Kominterny) v Moskve. Hlavným princípom bolo centralizovanie riadenia z Moskvy, kde sa vytvoril akýsi štáb svetovej revolúcie. Najdôležitejšou spomedzi 21 podmienok bola povinnosť rešpektovať takzvaný demokratický centralizmus. Bola to úplná poslušnosť členov strany v pyramíde odspodu až po centrálu v Moskve. Dlhšie pripravovaný ľubochniansky zjazd v januári 1921 potvrdil prijatie 21 podmienok Kominterny. Bol to premiérový krok v Československu. Slovenskí komunisti sa neskôr chválili, že práve v Ľubochni, lepšie povedané v Ružomberku, kam sa na druhý deň, 17. januára, presunula po zásahu úradov časť jeho účastníkov, sa položili základy neskoršej Komunistickej strany Československa. Túto stranu však nemôžeme pokladať za riadnu slovenskú komunistickú stranu, tá v skutočnosti vznikla až o 18 rokov neskôr vyčlenením z pôvodnej po vzniku prvej Slovenskej republiky.
Medzivojnové obdobie a vplyv ľavicových strán
V medzivojnovom období obidve strany svojimi aktivitami prispievali k určitému zlepšeniu sociálnych a pracovných pomerov robotníkov - sociálna demokracia ako prevažne koaličná strana presadzovaním sociálneho zákonodarstva, komunisti ako opozičná sila organizovaním štrajkov, hnutia nezamestnaných a pod. V tomto období sa realizovali aj viaceré staršie ľavicové požiadavky - všeobecné volebné právo, odstránenie stavovských privilégií, úprava pracovného času, pozemková reforma atď.
Druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie
Rok 1938 je prelomový v dejinách Československa. Mníchovská dohoda a následná strata územia viedli k oslabeniu štátu. Dňa 6. októbra 1938 bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska, ktorá bola neskôr právne legalizovaná ústavným zákonom z 22. novembra 1938. Krátko po nástupe k moci začala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) s likvidáciou demokratických princípov. V januári 1939 boli zbavení poslaneckých mandátov sociálni demokrati Ivan Dérer, Ivan Markovič, Ján Bečko, Ferdinand Benda, Jozef Kopasz a o členstvo v Senáte Národného zhromaždenia prišli Ján Pocisk, František Zimák a Jindřich Nentwich. Boli rozpustené Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, Komunistická strana Československa, Nemecká sociálnodemokratická strana robotnícka a dve židovské strany. So zvyšnými politickými stranami sa ľudáci vysporiadali tak, že došlo k ich „zlúčeniu“ či „zjednoteniu“ s HSĽS. V období Slovenského štátu (1939-1945) bola sociálna demokracia zakázaná a jej predstavitelia boli perzekvovaní. Mnohí sociálni demokrati sa zapojili do protifašistického odboja. Perzekúcie, ilegálna činnosť a protifašistický odboj v čase druhej svetovej vojny zblížili obidve strany a počas Slovenského národného povstania sa zlúčili. Vzrastajúci vplyv Sovietskeho zväzu, očakávaný príchod oslobodenia z východu a radikalizácia spoločnosti v dôsledku vojnových útrap podmienili väčší vplyv komunistov a vtlačili svoju pečať aj zjednoteniu obidvoch strán. Uskutočnilo sa na komunistickej platforme. Časť sociálnych demokratov s fúziou nesúhlasila a v roku 1946 založila Stranu práce. Jej politický vplyv bol však nepatrný. Vojnové roky patria k svetlým stránkam v dejinách slovenskej ľavice. Tisíce jej príslušníkov vzdorovali totalitnému režimu a zapojili sa do boja za vec slobody. Ľavica mala významný podiel v odboji a SNP. Kladný postoj SDĽ k povstaniu nevyplýva však iba z tejto skutočnosti. Je motivovaný širším hľadiskom - historickým významom povstania, ktoré zaradilo slovenský národ medzi demokratické a antifašistické národy. Ako napísal L. Novomeský, „povstanie dalo svetu na vedomie našu históriu. Nám zase dalo nové historické vedomie. To ozaj nie je málo.“
Povojnové obdobie a komunistický režim
Charakteristickou črtou politického systému ČSR v rokoch 1945-48 bola obmedzená či riadená demokracia a uzavretá pluralita. Jeho dlhodobú existenciu si ťažko predstaviť. Teoreticky existovali dve možnosti: postupný návrat k parlamentnej demokracii so silnými ľavicovými tendenciami, vrátane variantu „sociálneho štátu“, alebo prechod ku komunistickému režimu. V dôsledku celého radu príčin sa realizovala druhá alternatíva. Komunisti chápali „ľudovú demokraciu“ ako prechodný stupeň k nastoleniu komunistického režimu. V tom čase síce hovorili o tzv. špeciálnej československej ceste k socializmu, ale finálnu podobu socializmu spájali so sovietskou realitou. Iný model socializmu nehľadali ani neuznávali.
Februárový prevrat 1948 priniesol zásadnú zmenu najprv v mocenskej oblasti a potom v ostatných sférach spoločenského života. Napriek tomu, že pochoval zvyšky demokracie a nastolil diktatúru s komunistickým monopolom moci, uskutočnil sa ale bez väčšieho odporu a za podpory značnej časti obyvateľstva, ktoré si neuvedomovalo zmysel a následky tejto udalosti. Komunistický režim v ČSR počas vyše 40-ročnej existencie prešiel viacerými vývojovými fázami a krízami, ale jeho podstata sa nezmenila s výnimkou krátkeho demokratizačného procesu v roku 1968, keď získal niektoré črty demokratického socializmu, alebo aspoň k nemu smeroval. Najtvrdšia forma diktatúry, najväčšie represie a nezákonnosti boli v 50. rokoch, najmä v prvej polovici 50. rokov. Šesťdesiate roky boli poznačené vynútenou liberalizáciou, ktorá v značnej miere pripravila pôdu pre reformné procesy.
Pokus reformných komunistov v roku 1968 o demokratizáciu a spoločenské reformy, ktorého symbolom sa stal A. Dubček, umožnil obnovovať občiansku spoločnosť a vo vtedajších podmienkach sa javil ako jediná alternatíva pre otvorenie systémových zmien. Skoro sa však ukázalo, že ani táto cesta nie je možná. Vojenská intervencia piatich štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 zabránila pokračovať v reformách. Úsilie o obrodu socializmu bolo zmarené. Pokus sa už nikdy nedokončil, a preto jeho výsledky nie sú známe. Vzápätí nasledovala „normalizácia“, ktorá vrátila koleso dejín, vrhal spoločnosť najmenej o desaťročie späť. Represie a diskriminácie postihli státisíce obyvateľov, najmä reformných komunistov a ich rodinných príslušníkov. Nastalo obdobie nehybnosti a politickej pasivity väčšiny populácie.
Vysvetlenie českých volieb: „Český Trump“ opäť vyhráva
V tejto atmosfére narastalo presvedčenie, že tzv. reálny socializmus je nereformovateľný a zrodilo sa to, čo A. Liehm pomenoval ako novú spoločenskú dohodu medzi mocenskou elitou a ovládanými. Moc sa už nemiešala brutálnym spôsobom do súkromného života občanov, nevyžadovala od nich - ako v 50. rokoch - demonštráciu súhlasu a občania sa nemiešali do zón vyhradených straníckej nomenklatúre. režim trpne akceptovali. Zamerali sa na využitie „predností a slabín“ existujúceho socializmu. Komunistický režim v ČSR vznikol bezprostredným vplyvom ZSSR, ktorý sa súčasne stal jeho vonkajším garantom. Moskva až do „perestrojky“ nepripustila žiadne zmeny a keď komunistickej moci hrozilo nebezpečie neváhala tvrdo zasiahnuť. Udalosti v Berlíne v roku 1953, v Budapešti v roku 1956 a v Československu v roku 1968 to jasne potvrdzujú. Západ plne rešpektoval veľmocenské záujmy Sovietskeho zväzu v strednej a juhovýchodnej Európe. Súčasne treba zdôrazniť, že komunizmus v ČSR mal aj vnútorné zdroje. Etabloval sa v čase, keď idea socializmu bola ešte dosť príťažlivá pre značnú časť spoločnosti, najmä pre „ukrivdených a ponížených“ bola nádejou. Komunistický režim je buď totalitný, alebo autoritatívny, ale nedrží sa iba na diktatúre, násilí a terore. Má aj svoju ideológiu a pozitívny program. Netreba zabúdať, že Slovensko sa modernizovalo, stalo sa priemyselnou a urbanizovanou krajinou, prevažne v podmienkach štátneho socializmu. Mnohí kvitovali aj to, že sa odstránili priepastné majetkové rozdiely, ktoré v minulosti boli zdrojom sociálneho napätia. To všetko upevňovalo sociálne väzby s režimom. Nie je náhoda, že na Slovensku aj po roku 1989 si veľa ľudí zachovalo zhovievavejší postoj ku komunistickému dedičstvu ako v ostatných krajinách strednej Európy.
Vývoj po roku 1989 a Strana demokratickej ľavice
Po páde komunistického režimu v roku 1989 došlo k obnoveniu sociálnej demokracie na Slovensku. V roku 1990 bola založená Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS). SDSS sa hlásila k tradíciám sociálnej demokracie a presadzovala myšlienky sociálnej spravodlivosti, solidarity a demokracie. SDĽ sformulovala svoj postoj k „reálnemu socializmu“ už pri jeho vzniku. Dištancovala sa od politiky a ideológie bývalej KSS a od komunistického systému vôbec a vydala sa na cestu transformácie na stranu sociálnodemokratického typu. Pritom samotnú myšlienku socializmu nezavrhla. Hlási sa k demokratickému socializmu ako úsiliu o sociálne spravodlivú spoločnosť, založenú na demokratických princípoch, solidarite, právnom štáte a sociálne trhovom hospodárstve. Zároveň odmietla hodnotenia komunistického obdobia dejín Slovenska ako temnej noci a totálneho úpadku Slovenska, lebo takýto obraz nezodpovedá skutočnosti, je poplatný čierno-bielemu videniu a konfrontačnej posadnutosti. Z historického hľadiska bol štátny socializmus slepou uličkou, preto určitý návrat bol nevyhnutný, návrat na hlavnú magistrálu vývoja modernej spoločnosti a nie k ranému kapitalizmu. Budúcnosť sa nedá riešiť návratmi do minulosti, dopredu sa spiatočkou ísť nedá.Strana demokratickej ľavice (SDĽ) je pomerne mladým politickým subjektom, ale opiera sa o ideové hodnoty a zdroje, ktoré majú hlboké korene v slovenských dejinách, siahajú k zrodu robotníckeho hnutia. Ich poznanie by malo byť súčasťou ľavicového politika a intelektuála. Nie preto, aby sa utvrdzoval v správnosti svojich názorov odkazmi na minulosť a používal históriu ako politický nástroj, ale v záujme vlastného duchovného obohacovania sa, lepšej orientácie v čase a priestore a v neposlednom rade aj preto, že toto poznávanie môže motivovať a inšpirovať pri hľadaní odpovede na aktuálne otázky. Návrat „divokého“ kapitalizmu zvýraznil túto potrebu. Mnohé otázky, ktoré ľavica nastolila na sklonku minulého storočia, ako napríklad zbavenie sa sociálneho útlaku, požiadavka sociálnej spravodlivosti, rovnoprávnosti, uplatnenia solidarity a pod., sú opäť aktuálne. Je len prirodzené, že dejiny neposkytujú hotové recepty na riešenie súčasných problémov, nútia však k rozmýšľaniu, dávajú podnety i varujú. To však neznamená, že by sa ľavicová strana mala uzavrieť do ulity vládnych tradícií. Naopak, poznanie aspoň novodobých dejín vlastného národa, štátu a národnosti v ňom žijúcich je nemenej dôležité. Veď v minulosti ľavicoví demokrati boli organickou súčasťou politických prúdov, ktoré sa zasadzovali za národnú identitu, právo na sebaurčenie a štátnosť. Zakladateľ Slovenskej sociálnej demokracie v Uhorsku, E. Lehotský, už na začiatku 20. storočia spájal národnoemancipačne požiadavky Slovákov so sociálnymi. História ukazuje, že ľavicové strany dosahovali najväčšie úspechy vtedy, keď dokázali skĺbiť sociálne a národné požiadavky, keď sa opierali o obidva piliere.
Smer-sociálna demokracia
V novembri 1999 bola zaregistrovaná strana SMER. Prvý snem strany v Stupave zvolil za predsedu poslanca Roberta Fica, ktorý bol do januára 1999 prvým podpredsedom vládnej Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Strana sa profilovala ako alternatíva voči vláde širokej koalície premiéra Mikuláša Dzurindu, aj voči vtedajšej parlamentnej opozícii, HZDS a SNS. V parlamentných voľbách v roku 2002 strana skončila na treťom mieste. Snem v Hlohovci v roku 2003 potvrdil Fica na čele strany. Strana zmenila názov na SMER (tretia cesta), čím mala symbolizovať príklon k stredoľavicovej orientácii podľa vzoru britskej Labour Party či nemeckej SPD. V roku 2004 Snem strany v Bratislave schválil zlúčenie s malými ľavicovými stranami SDĽ, SDSS a SDA a zmenu názvu na SMER-sociálna demokracia.
Ľavicová sociálna demokracia v súčasnosti
Ľavicoví sociálni demokrati sa aj v súčasnosti snažia presadzovať sociálne spravodlivú spoločnosť, založenú na demokratických princípoch, solidarite, právnom štáte a sociálne trhovom hospodárstve. Ich programy sa zameriavajú na zlepšenie životných podmienok občanov, podporu zamestnanosti, kvalitné vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť, ochranu životného prostredia a boj proti sociálnemu vylúčeniu. Na Slovensku sa k takejto ideológii hlásia strany SMER-SD, či HLAS-SD. Sociálna demokracia je politická ideológia/koncepcia, ktorá sa usiluje o spoločnosť, v ktorej sú okrem občianskych a politických práv zaručené aj sociálne práva. Dôraz sa kladie na celospoločenské hľadiská, odstránenie hmotnej a sociálnej biedy a iné sociálne hľadiská. Sociálna demokracia sa vyvinula na konci 19. storočia z klasického socializmu (prvá strana, ktorá sa označovala ako sociálnodemokratická - Sociálnodemokratická strana Nemecka založená roku 1875 - napríklad mala ešte klasický socialistický, teda ortodoxne marxistický, program). V posledných rokoch prijalo mnoho sociálnodemokratických strán ideológiu tzv. tretej cesty.
Súčasný antikomunizmus ako performatívny nepriateľ
Antikomunizmus dnes vystupuje ako performatívny nepriateľ. Na rozdiel od minulosti už neexistuje žiadne relevantné komunistické hnutie a aj tradičné sociálnodemokratické strany prežívajú krízy. Ľavica tak, ako taká, nie je v kondícii a historicky zažila výrazne silnejšie obdobia. Obsesívne narábanie s pojmom komunizmus a jeho rôznymi variantmi tak dnes slúži predovšetkým na naplnenie potreby konštruovania nepriateľa pre účely politicko-ideového boja. Takáto rétorika je v skutočnosti pokračovaním historických fašistických naratívov v zmysle odmietania osvietenskej tradície univerzálneho občianstva. Inklúziu nahrádza exkluzivita, ktorej prirodzeným dôsledkom je pohŕdanie marginalizovanými. Ako uvádza Tamás, častokrát už nedochádza k prenasledovaniu menšín zo strachu, ale z opovrhovania nimi.