Estetika je v širšom zmysle teória o prírodnej a zároveň umeleckej kráse, o jej podstate, zákonoch a pôsobení na človeka. V užšom zmysle je to teória umenia. Človek, ktorý sa zaoberá estetikou, je estetik. Estetiku ako označenie pre samostatnú disciplínu zaviedol Alexander Gottlieb Baumgarten vo svojom diele Aesthetica (1750-1758). Baumgarten chápe estetiku ako všeobecnú „teóriu zmyslového poznania“, čím do oblasti filozofie zavádza oblasť cítenia a pocitov. V užšom zmysle estetiku chápe ako „teóriu slobodných umení“, ktorá zahŕňa teoretickú časť (heuristika, metodológia, semiotika) a praktickú časť (návod na výrobu umeleckých diel).
Predmetom estetiky je vedecké skúmanie akéhosi estetického fenoménu. Estetickým fenoménom sa pritom dá nazvať niečo, čo spája všetky oblasti estetiky a tvorí z nich estetično. Estetično sprevádza človeka od čias jeho vývinu až po súčasnosť v takmer každej jeho činnosti. Oblasť estetična sa však nedá presne definovať a ohraničiť. Dá sa charakterizovať ako kategória estetiky označujúca špecifickú formu ľudského vzťahu k osvojovaniu si sveta. Estetickým osvojovaním sa realizuje poznanie estetična, ale taktiež aj estetických hodnôt či estetického hodnotenia. Realizuje sa esteticko - hodnotiace vnímanie estetických zážitkov, ale aj estetických vzťahov. V estetickom osvojovaní ide vždy o vzťah a o proces. Proces tohto osvojovania závisí tak na povahe predmetu ako aj na povahe človeka.
Estetické myslenie a anestetika
Estetické myslenie spočíva v tom, že fenomén estetického je vždy zároveň kritický voči sebe samému. Estetická senzibilita je vnútorným aparátom svojej sebakritiky. Je schopná spozorovať svoje chúťky, aj svoje hranice, všíma si, kde by najradšej zotrvala sama pri sebe a pred čím by najradšej ušla, skryla sa. Vždy má na pamäti hranice príjemného a vnímateľného, pozitívneho a negatívneho. Vie postrehnúť krásu vo veciach, ktoré nás obklopujú a dať pozor na to, čo je prostriedkom manipulácie a sugescie. Esteticky myslieť znamená pozerať sa na skutočnosť, či už umeleckú či mimoumeleckú, „inými očami“, otvorenosťou zmyslov pre nové významy, pre štruktúru myšlienky a uchopiť akési nahliadnutie na esencie fenoménov bytia a jeho znakov.
Avšak naproti estetike a estetickému mysleniu stojí pojem anestetiky, ktorý označuje taký stav, kde je zrušená základná schopnosť pociťovať. Kým estetika stupňuje pociťovanie a vnímanie, anestetika spôsobuje necitlivosť. Anestetika sa nám vrýva do našich hláv, cez naše zmysly a ruší vlastne všetko, čo zmysly filtrujú, ostane iba akýsi „tranz“ či „hypnóza“ bez pocitu.
Od útrap zo súčasných problémov ľudstva a Zeme, či samotného života sme anestetizovaní a priam bombardovaní reklamou, médiami, marketingom, propagáciou výrobkov konzumu, politických názorov politických strán atď. Anestetika vystupuje akútne a nezvratne. Akútne tam, kde sa odvrátenie pohľadu, odopretie vnucujúceho sa vnemu stalo takmer podmienkou seba-zachovania. Napríklad v prípade mnohých súčasných spoločenských fenoménov, ktoré sú neznesiteľné a ktorými sme obklopení v dnešnej masovej spoločnosti. Reči a prejavy politikov, ich správanie a konanie voči nám, stavy nášho prostredia, dediny a mesta, rozličné sociálne pomery možno pretrpieť len ignorovaním, nevšímavosťou, či priam obrnením sa pred nimi.
V súčasnom vizuálnom priestore nastala enormná explózia estetiky a estetického, nastala doba estetizácie všetkého okolo nás. Avšak práve táto enormná estetizácia vonkajšej reality sa prevracia na monumentálnu anestetizáciu. Celá „kultúrna spoločnosť“ tak prechádza k úžasnej estetizácii a to takej, ktorá zvyšuje konzum a masovosť. Ibaže na konci, po tomto všetkom „vkusnom“ vzrušení a úspešnej inscenácii, vzniká opäť len jednotvárnosť. Ukazuje sa ako prázdna, otravná a postupom času neznesiteľná. Práve tento stav je dôsledok anestetizácie. Súčasný priestor sa chová charakterom „čím viac estetiky, tým viac anestetiky“. K tejto desenzibilizácii, straty pociťovania, pristupuje teraz na psychickej úrovni stimulácia, ktorá smeruje k neprestajne novej vzrušenosti, naladenosti na takéto vnímanie resp. nevnímanie prostredníctvom drobných udalostí alebo neudalostí. Neustála estetická animácia a simulácia prebieha ako narkóza, a to ako opojenie aj ako otupenosť. Najväčšmi sa to týka anestetizácie prostredníctvom mediálnej skutočnosti.
Mám pocit, že ľudia čoraz viac strácajú kontakt a cit k tej kedysi autentickej - konkrétnej. Práve preto je dôležité a nutné sa v súčasnosti obrátiť na estetické myslenie v pravom zmysle slova, nakoľko logické myslenie počítača tu, v tejto dobe nestačí. Obrazy na úrovni anestetiky číhajú na nás z každej strany. Celá skutočnosť sa konštituuje cez procesy vnímania, predovšetkým cez procesy mediálneho vnímania. Reklamy, seriály, filmy zrak ohromujúce svojimi trikmi a pátosom premietané v súčasných multikinách v 3D, a dnes už dokonca aj 4D formáte, alebo dimenzií?, digitálny prenos, zriaďovanie satelitnej televízie, ktorej kód sa prenáša na správanie ľudí v zmysle úplného splynutia alebo naopak flegmatizmu. Výsledok je aj tak rovnaký - prenikanie falošných, zastretých a zdvojnásobených pseudopocitov do reality so skúsenosťou manipulácie, najmä vo fenoméne reklamy.
No kto by už nebol „zhypnotizovaný“, alebo skôr otrávený ako následok toho, keď sa počas vysielania, ktoré je prerušené asi stokrát, musíme pozerať na nezastaviteľný blok dotieravých reklám, ktoré sa objavujú stále viac aj v internetových videách. Ale pravdepodobne nemáme na výber, keďže reklama je nástroj biznisu. Pri tejto medializácii každodennosť čoraz viac podlieha mediálnym zákonom. Vystavuje sa predpokladom, ktoré sú špecifické pre televíziu, ako je obraznosť, rýchly strih, rytmické striedanie sekvencií, kde už aj život len tak kmitá v objektíve či navíjaní filmového pásu. Tento stav spätne vplýva na organizáciu samotnej reality. Mnohé reálne udalosti sa dnes inscenujú so zreteľom na ich mediálnu prezentovateľnosť. Platí to o protestných akciách rovnako ako o kultúrnych podujatiach (či už kvalitných alebo nie) a niečo podobné možno spozorovať aj v sebautváraní osobnosti. Keďže formovanie osobnosti sa v postmodernom svete deje väčšinou na základe vzorov, stretávame sa čoraz viac s „postavami“, ktoré sú poznačené mediálnymi typmi - prezentácia smotánky, určovanie módy celebritami a ukazovanie ich úspechu a bohatstva. Tendencia je totiž taká, že skutočnosť stráca na naliehavosti, závažnosti a záväznosti. Čoraz viac sa chápe ako ľahká, premenlivá, posúvateľná. Skutočnosť sa stáva virtuálnou konštrukciou. No ak budeme schopní odolať anestetizácii mediálneho a virtuálneho sveta, ale absolútne ho nezavrhnúť a ho využívať v pozitívnom význame, budeme tak schopní autoreflexie a budeme sa vedieť pohybovať po viacerých stranách, čiže budeme vedieť, že ten pravý, reálny prírodný svet je tu stále.
Etické hranice v umení a právo na ľudské telo
Malo by sa umenie vôbec niekedy robiť z ľudskej kože? Zvyčajne to bývali sérioví vrahovia, ako napríklad Ed Gein - skutočný predobraz Normana Batesa z filmu Alfreda Hitchcocka - ktorí si vyrábali trofeje z ľudskej kože. Dnes existujú legálnejšie spôsoby, ako získať ľudskú kožu na umelecké účely. Namiesto vraždenia a sťahovania ľudí z kože môžete vypestovať ľudskú epidermis v laboratóriu. Ale bude výsledné umenie menej úchylné?
Myšlienka tvorby umenia z ľudských tiel mi prekáža - svojou sebastrednou degradáciou rešpektu voči inej ľudskej bytosti, píše umelecký kritik Jones. Iste, existuje dlhá história anatomických vied, ktoré balansovali na hrane etiky. Staré vedecké zbierky sú plné takých gotických delikates, ako preparovaných ciev a tiel stiahnutých z kože. Niektoré katolícke kostoly uchovávajú naložené telesné časti svätých. Ale umenie už od čias renesancie spočívalo v oslave človeka a ľudskosti. Leonardo da Vinci vykonal niektoré z najvýznamnejších vedeckých pitiev vôbec, ale nikdy by ho ani nenapadlo, aby tieto tela vystavoval. Namiesto toho si svoje objavy kreslil s detailnou presnosťou, z ktorej je poznať vedecká informácia aj umelecká vášeň. Tiež Rembrandt maľoval vnútro ľudského tela odkryté v rámci štúdia anatómie. Pre umelca je fascinácia ľudským telom prirodzená, pretože práve tu žijeme - vovnútri tohto agregátu z mäsa a kostí. Ale ako Leonardo, tak Rembrandt nám poskytli pohľad na našu telesnú existenciu povýšenú na umenie. A to je tiež dôvod, prečo Hirst nikdy nenaložil do formaldehydu svoju babičku. Mŕtvy žralok v nádrži je obraz, ale ľudské telo v cisterne je zločin. Podozrievam Tinu Gorjancovú, že to vie, píše ďalej Jones.
Žijeme na hrane science fiction. Kto vie, možno, že za desať rokov bude umenie z ľudskej kože na každom kroku. Predstavte si napríklad miesto Tiziánovho obrazu Apollo a Marsyas veľké abstraktné dielo z ľudskej kože. Starý Hirst bude mrmlať a hovoriť, že to nie je správne.
Pojem človeka v práve
Pri diskurze právnikov, etikov, lekárov a iných špecializácií sa pravidelne objavuje jeden zásadný problém. Tým problémom je samotný človek. Zatiaľ čo sa pojem človek v bioetických diskusiách dostáva do centra pozornosti, v právnom poriadku nezískal také ústredné postavenie, aké by si možno zaslúžil. Dokonca sa dá vypozorovať istá nechuť predovšetkým európskych právnych poriadkov používať tento pojem na označovanie subjektov právnych vzťahov. Miesto toho sa objavujú pojmy ako osoba, každý alebo občan.
Je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo to tak je. Veď právo je určené predovšetkým, ak nie výlučne, človeku a bez človeka by sa existencia práva stala spornou. Zmienená tendencia je asi poznačená ohromným vplyvom rímskeho práva, kde človek predstavoval skôr objekt než subjekt práva. Známa je formulácia mancipatio: „Hunc ego hominem meum esse aio ...“ . Samozrejme, istý obrat späť k pojmu človek v práve nastal pod vplyvom pozitivizácie ľudských práv, keď sa človek ocitol priamo v názve jednotlivých dokumentov o ľudských právach (napr. už slávnej Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789). Napriek tomu, že stále v pozitívnom práve prevládajú pojmy ako každý, občan alebo fyzická osoba, pojem človek sa do právneho poriadku vracia aj v súvislosti s novými biotechnologickými javmi v súčasnosti. Aj biotechnologické možnosti však predstavujú výzvu nielen pre pojem človek, ale aj pre samotnú podstatu ľudskej bytosti. Na túto výzvu musí reagovať nielen právo.
Z viacerých ustanovení právneho poriadku vyplýva, že celý obsah pojmov ako človek a osoba v práve je úzko spojený s pojmom subjektívne právo a vôľa. Od charakteristických znakov, ktorými sa pojem subjektívne právo vyznačuje, závisí mnoho pri chápaní človeka a osoby. Čo si však treba predstaviť pod pojmom subjektívne právo, na to sa názory právnych teoretikov líšia. V súčasnosti najviac prevláda názor, ktorý sa nachádza z veľkej časti už v Heglovej filozofii práva. Jeho názor sa dlho presadzoval v rôznych právnych poriadkoch. Pri právnej subjektivite je dôležité, že ľudia právo tvoria a zároveň sú mu podriadení ako osoby. Podľa tohto modelu je subjektívne právo „vláda vôle“, „sloboda vôle“ alebo nejaká príbuzná variácia týchto myšlienok. Je samozrejmé, že táto moc vôle musí byť uznaná právnym poriadkom. Vôľa teda vychádza od jednotlivca a smeruje k právnemu poriadku. V súlade s uvedeným znamená osoba vlastnosť bytosti mať právnu vôľu a všetko právo je vláda vôle. Právna spôsobilosť je teda právom uznaná schopnosť mať vôľu. Schopnosť vôle je nutná kvalita bytosti, vďaka ktorej sa človek stáva osobou a môže byť subjektom práva. Osoba sa dá chápať ako každý subjekt so slobodnou vôľou.
Disponovanie s vlastným telom a jeho etické hranice
S otázkou „dogmy vôle“ je spojený aj známy právno-antropologický problém, či sa človek môže niektorých práv vzdať. To má praktický význam pri otázke, či možno disponovať s vlastným telom. Pri poskytovaní tkanív alebo orgánov na účely transplantácie by asi bolo neprijateľným obmedzením slobody jednotlivca, keby sme mu znemožnili darovať kostnú dreň pre blízku osobu. Ide síce o zásah do nedotknuteľnosti osoby, ale tento zásah predstavuje dôležitý základ pre realizáciu jeho subjektívneho práva. Na druhej strane by však nebolo z hľadiska viacerých právnych hodnôt prijateľné, aby jednotlivci sami neobmedzene predávali svoje orgány. Navyše, podľa mnohých názorov aj právo na ochranu autonómie je dôležitejšie než uplatňovanie autonómie.
Je možné diskutovať o modeli, ktorý sa opiera o istý normatívny individualizmus a o suverenitu konzumenta. V rámci tejto koncepcie „homo oeconomicus“ sú jednotlivci schopní lepšie rozhodovať o svojich preferenciách než niekto, kto stojí mimo nich. Podľa tejto koncepcie treba odmietnuť tie aktivity štátu, ktoré sa neopierajú o preferencie dotknutých. Výnimku tvoria tzv. meritórne zásahy, sú nutné v situáciách, v ktorých nie sú subjekty schopné racionálne konať - nemajú napr. informácie alebo dostatok skúseností. O takúto analýzu individuálneho správania sa možno oprieť aj v prípade obchodu s ľudskými orgánmi.
Predstavme si situáciu, v ktorej budú existovať dva subjekty: hladom trpiaci roľník z chudobnej krajiny v Afrike a bohatý podnikateľ, chodiaci na dialýzu. Bolo by nemorálne, keby hladom trpiaci roľník predal svoju obličku bohatému podnikateľovi? Roľník by zachránil seba aj svoju rodinu pred vyhladovaním, čiže na jeho strane by očividne prevážili výnosy nad nákladmi. Podobne aj bohatý podnikateľ, ktorý by získal obličku, by nemusel navštevovať dialýzu, čo pre neho predstavuje výnos, neporovnateľný s finančnými nákladmi na jej získanie. Výnosy by boli i na strane zdravotníckych zariadení a prípadnou legalizáciou by získali i štátne orgány: daňovými príjmami i presunutím obchodu s orgánmi do legálnej sféry s následným poklesom potreby trestných sankcií. Samozrejme, problém je v tom, že abstraktnejšie kategórie ako ľudská dôstojnosť sa len sotva dajú vyčísliť cez výnosy a náklady.
Rozhodne však nemožno odmietnuť teóriu, že sa vôbec nesmie disponovať s ľudskými orgánmi. Otázkou môže byť skôr to, ako treba stanovovať právne hranice podobného konania. V ústavných poriadkoch sa obvykle uvádza, že takouto hranicou je zmysel a podstata základných práv a slobôd. Aj v ústave sa hovorí: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.“ Táto hranica je síce trochu vágna, ale sotva možno stanoviť presnejšiu medzu. Nie je vždy vhodné taxatívne stanoviť, čo môže byť predmetom dispozície, hoci právne poriadky sa o to často pokúšajú. Zrejme treba zohľadniť aj okolnosti, napr. inak posudzovať aj snahu o dispozíciu s obličkou zo strany jednotlivca, ktorý má iba jednu funkčnú obličku a inak od zdravého darcu. Tento problém sa nevyčerpáva len otázkou dispozície s vlastným telom, či už živým, mŕtvym alebo jeho časťami, avšak v prípade bioetiky a práva môže ísť aj o rôzne zmluvy, napr. z oblasti medicínskeho výskumu.
Musí teda tvoriť ochrana jednotlivca proti nemu samému dôležitú súčasť ochrany jeho sféry slobody? Ako bolo uvedené, táto ochrana jednotlivca koliduje s jeho dispozičnou slobodou. Kolízia je relevantná najmä vo vzťahu k právam, ktoré ústava formuluje ako „neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Na jednej strane sa dá argumentovať, že ľudské práva sú súčasťou sveta ľudskej slobody. To znamená, že majú pomáhať realizácii slobody. Možno však aj tvrdiť, že sloboda subjektu je i jeho subjektívnym právom. A subjektívne právo možno za istých okolností obmedziť. To všetko vnucuje otázku, či sa slobody možno aj vzdať a v akej miere. Podobné otázky vyvoláva tradičný princíp: „volenti non fit iniuria“. Tento princíp je jedným z významných právnych princípov, avšak vo väčšine právnych poriadkov nie je nadradený nado všetko. Možno konštatovať, že obmedzenie slobody jednotlivca nakladať s vlastnou slobodou je ochranou jeho slobody.
Právny status ľudského tela
Problematika statusu homo sapiens patrí určite medzi najzásadnejšie otázky aktuálnych bioetických a právnych diskusií. Hoci asi nikto, azda okrem nejakých planét, nebude o homo sapiens hovoriť ako o parazitovi, problematika statusu ľudského tela a otázka stotožnenia ľudského tela so subjektom práva sú určite závažné otázky. Som svoje telo alebo mám svoje telo? Pre právnikov je dôležitá otázka, či ľudské telo budeme chápať cez osobnostné alebo vecné práva. Napriek tomu, že celkovo prevažuje skôr názor o vzťahu k ľudskému telu cez osobnostné práva, existujú silné argumenty pre jednu aj pre druhú pozíciu. Ako som spomínal vyššie, pojem osoba sa líši od pojmu človek. Právny status súčasti ľudského tela však nie je jednoznačný.
Existujú argumenty pre názory, že ľudské telo je objektom sine domine a extra commercio (bez vlastníka a neobchodovateľné), avšak nie je vecou. Uvedená koncepcia naráža na nejasnosť samotného pojmu. O aký druh objektu vlastne ide? Lebo ak má byť ľudské telo objektom sui generis, mali by sme mu vytvárať aj právnu úpravu svojho druhu. Argumenty by sa však určite našli aj v prospech používania pojmu vec pre status ľudského tela. V súčasnom občianskom práve síce explicitná definícia pojmu vec neexistuje, avšak pre koncepciu ľudského tela ako veci to nepredstavuje neprekonateľnú prekážku. V tejto koncepcii sa pritom neodmieta ani možnosť vlastníctva ľudského tela a dispozícia s ním. Ľudské telo tu môže vystupovať ako objekt právnych vzťahov zvaný vec, hoci určité druhy vzťahu voči nemu sú vylúčené. Ak by sme chápali ľudské telo ako vec, tak by bolo potom možné hovoriť aj o súčastiach tejto veci.
Napriek tomu, že vyhlásením ľudského tela za vec by sa mnoho právnych vzťahov zjednodušilo, stále prevažuje skôr predstava o nedotknuteľnosti človeka a osoby, ktorá sa opiera aj o ústavu: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Ústava tiež naznačuje, že ustanovenie o nedotknuteľnosti osoby má vplyv na status ľudského tela. Spomínajú sa tiež zákazy „neľudského zaobchádzania“, medzi ktoré nepochybne patria aj zásahy do ľudského tela. Je teda chápanie ľudského tela ako veci neľudským zaobchádzaním? To nemožno potvrdiť, hoci treba povedať, že hoci pojem vec by mohol aspoň trochu prispieť k definícii právnej podstaty ľudského tela, názor o ľudskom tele ako o veci nemá podporu medzi právnikmi a ani zákony tento názor rovnako nepotvrdzujú.
V uvedenej súvislosti nemožno zabudnúť ani na to, ako sa na ľudské telo a jeho súčasti pozerá zákon o zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon o ZS“): „darcovstvo je darovanie ľudských orgánov, tkanív alebo buniek určených na humánne použitie"... Ďalej sa uvádza: „Darca na účely tohto zákona je živá osoba alebo mŕtva osoba, z ktorej tela sa odoberajú orgány, tkanivá a bunky určené na účely transplantácie a vedeckovýskumné ciele.“ Keďže zákon o zdravotnej starostlivosti nekonštruuje vlastný teoretický model darovania, vzniká otázka o použiteľnosti niektorých pojmov ako „darovanie“ orgánov. Používanie tohto pojmu so sebou prináša nepredvídateľnú hrozbu spojenia veľmi problematických inštitútov.
Napr. konanie obdarovaného v rozpore s dobrými mravmi proti darcovi má podľa tradičného chápania darovania za následok povinnosť vrátiť dar. Podobne z tradičného chápania darovacej zmluvy vyplýva, že darca môže darovať len takú vec, ktorú má vo svojom vlastníctve, pretože pri darovaní sa scudzuje vlastnícke právo. Ale aký dosah má tento princíp na darovanie orgánov a tkanív? Vlastnícke právo ako koncepcia vzťahu k ľudskému telu je sporná, hoci stále slúži ako jedno z možných zdôvodnení. Zákonodarca si však také jednoznačné tvrdenie nedovolí. Darovanie orgánov, tkanív a buniek sa totiž opiera o pojmy založené koncepciou vlastníckych vzťahov, ale pojem vlastníctva sa v tejto súvislosti javí ako neprimeraný. Po zmene spoločenských a ekonomických pomerov v roku 1989 sme v Slovenskej republike posilnili pozíciu vlastníckeho práva a prijali koncepciu jednotného vlastníckeho práva, kde vlastnícke právo všetkých subjektov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Čo by to ale znamenalo pre nakladanie s orgánmi, tkanivami a bunkami? Najmä na „ius fruendi“ k plodom z ľudského tela by sa dali zaujímavo aplikovať rôzne bioetické dilemy. Nemá ani zmysel hovoriť o žiadnom „súkromnom“ či inom vlastníctve ľudského tela, hoci diferenciácia vlastníckeho práva podľa subjektov je tiež možná. V prípade „darovania“ orgánov, tkanív a buniek nejde o presne také isté darovanie ani nejde o vlastníctvo ako ho chápe OZ. Nejasnosti vyvoláva aj darovanie orgánov od mŕtveho darcu. Tomuto boli odobraté orgány a tkanivá na základe právnej domnienky, že s darovaním súhlasí, hoci túto domnienku možno vyvrátiť odlišným právnym úkonom ešte za života potenciálneho darcu. V SR platí teda domnienka tzv. predpokladaného súhlasu: „Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom nesúhlasí.“