Prospešná výchova a metódy starostlivosti o osoby s mentálnym a viacnásobným postihnutím

Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje špecifický prístup v oblasti edukácie a starostlivosti. Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. Tento článok sa zameriava na definovanie viacnásobného postihnutia (VNP), kategorizáciu, ciele a princípy edukácie, metódy používané v starostlivosti a nové programy práce so žiakmi s VNP.

Vymedzenie predmetu špeciálnej pedagogiky pre viacnásobne postihnutých (PVNP)

Predmet PVNP nie je jednoznačne definovaný, čo vyplýva z rôznych ponímaní špeciálnej pedagogiky a problematiky edukácie a starostlivosti o VNP. PVNP sa zameriava na edukáciu jednotlivcov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť. To zahŕňa individuálny prístup, špeciálne metódy a modifikovaný obsah vzdelávania, a to aj v porovnaní so žiakmi s jediným postihnutím alebo narušením.

Definícia a kategorizácia viacnásobného postihnutia

Viacnásobné postihnutie je definované rôzne. Márkusová, E. za viacnásobné postihnutie označuje len tie prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne.

Vašek, Š. charakterizuje viacnásobné postihnutie ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.“ Pričom tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.

Vašek rozlišuje dve kategórie VNP:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Viacnásobné postihnutie je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Medzi príčiny patria:

• Prenatálne vplyvy: infekcia alebo intoxikácia, indikácie psychického charakteru, traumy alebo fyzikálne faktory, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, kombinácie príčin, poruchy tehotenstva, vplyvy materiálneho prostredia, chromozomálne abnormality, genetické vplyvy, mechanické poškodenia, neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy.

Výskyt a určovanie početnosti VNP je viazané na definovanie, čo všetko sa do tejto skupiny zaraďuje. Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Početnosť VNP sa pre uvedené kritériá určuje len približne.

Špeciálnopedagogická diagnostika VNP

Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti:

• Komunikácia
• Motorika
• Emocionalita
• Správanie
• Senzorika
• Sebaobsluha
• Kognitívne procesy
• Spôsobilosti pre sociálne interakcie
• Orientácia v prostredí
• Autoregulácia

Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Ciele, úlohy a princípy edukácie VNP

Edukácia VNP znamená výchovné a vzdelávacie pôsobenie na žiaka s VNP v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v IVP.

Špeciálne metódy uvádza Vašek nasledovne:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Edukácia VNP v triedach C-variantu špeciálna základná škola variant C zahrňuje prípravný ročník a desať ročníkov, pričom vzdelávanie sa uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch a je určený rámcovými učebnými osnovami. Vzdelávací program je určený pre žiakov s viacnásobným postihnutím v špeciálnej škole, v špeciálnej triede základnej školy a pre žiakov vzdelávaných v školskej integrácii (začlenených) v základnej škole. Vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť o žiakov s VNP v školách, kde sú vzdelávaní.

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky

Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím.

Ovládače

Ovládače sú technické prostriedky, ktoré umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie. Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie.

Pri výbere ovládača je dôležité zvážiť typ ovládača a spôsob jeho aktivácie. Na trhu sú rôzne druhy ovládačov rôznych veľkostí, farieb a úrovní citlivosti. Stimuly, ktoré žiak vyvolá, musia byť pre neho motivujúce. Môžu to byť zvuky, hudba, pohybujúce sa hračky, vibrácie a iné. Pomocou ovládačov je možné rozšíriť možnosti hry a voľnočasových aktivít. Stlačením tlačidla na ovládači môže dieťa aktivovať hračku alebo spustiť obľúbenú hudbu. Existujú aj počítačové programy na učenie sa príčiny a následku prostredníctvom ovládačov.

Komunikátory

Komunikátory slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči. Existujú rôzne typy komunikátorov, od adaptovaných tlačidiel s nahranými odkazmi po komunikátory s viacerými tlačidlami s obrázkami a symbolmi. Komunikátory rozširujú možnosti komunikácie a komunikačné prejavy sa stávajú zrozumiteľné.

Interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnosti

Snoezelen miestnosti sú multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly. Interaktívne prvky umožňujú deťom s VNP aktívne vyvolávať rôzne podnety a získavať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu. Klasické komponenty, ako sú bublinkové valce alebo optické vlákna, môžu byť prepojené s ovládačmi, pomocou ktorých môžu jednotlivci meniť farbu vlákien alebo valca.

Existuje široká škála interaktívnych pomôcok, ako sú interaktívne panely, ktoré reagujú na dotyk zasvietením svetla alebo zmenou farby. Komponenty reagujúce na zvuk zmenou farby môžu podporiť verbálnu komunikáciu alebo vokalizáciu. Soundbeam, neviditeľný hudobný nástroj, vysiela ultrazvukový lúč, ktorý pri prerušení vyvolá zvuky alebo hudbu. Interaktívne pomôcky dávajú multisenzorickú spätnú väzbu a vytvárajú prostredie vhodné pre jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím.

Nové programy práce so žiakmi s VNP

Existujú špecifické programy zamerané na podporu rozvoja detí s postihnutím.

Program W. Strassmeiera

Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách. Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie.

Bazálna stimulácia

Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Základom sú elementárne podnety v najjednoduchšej podobe.

V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách: základné podnety (somatické, vestibulárne a vibračné) a rozširujúca stimulácia (taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové podnety).

Snoezelen

Snoezelen je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín a nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti. Snoezelen možno definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Realizuje sa v špecificky upravenom prostredí s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi. Svojou štruktúrou a vybavením podnecuje a motivuje dieťa k aktivite a získavaniu nových skúseností.

Metódy používané v starostlivosti o postihnutých

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie, prevenciu defektivity. Základné skupiny metód sú:

1. Reedukačné metódy: Súhrn špecifických pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia znamená prevýchovu, obnovenú výchovu. Je to označenie pre také špecifické pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie, alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
2. Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie, vyrovnanie, poskytovanie náhrady, vzájomné vyrovnanie. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu na porušenú alebo vyradenú funkciu (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové vnímanie).
3. Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia znamená schopnosť → znovuuschopnenie. Je to súhrn opatrení a metód, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou upravujeme porušené vzťahy spoločnosti, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.

Prístup k osobám s viacnásobným postihnutím

Zdravotné postihnutie je definované ako postihnutie, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje kvalitu života človeka, hlavne schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy s ľuďmi a schopnosť pracovať. Umožniť takýmto osobám využívať rovnosť príležitostí je podstatou dlhodobej stratégie Európskej Únie na zabezpečenie ich aktívnej účasti v spoločnosti.

Spoločným menovateľom v špeciálnej pedagogike a sociálnej práci v kontexte starostlivosti o zdravotne znevýhodnených je využívať ich potenciálne možnosti, kompenzovať negatívne dôsledky ich znevýhodnenia a snažiť sa o ich integráciu do spoločnosti, ktorá rešpektuje práva, dôstojnosť a rovnosť príležitostí všetkých ľudí.

Kvalita života osôb s ťažkým viacnásobným postihnutím je závislá od kvality a dostupnosti služieb, ktoré sú im poskytované. Viacnásobné postihnutie so svojou heterogénnosťou a variabilitou zasahuje všetky oblasti života osôb s týmto druhom postihnutia.

Hluchoslepota ako špecifická forma VNP

Medzi najzávažnejšie viacnásobné postihnutie patrí hluchoslepota. Ide o jedinečné kombinované postihnutie, ktoré sa vyznačuje súbežnou zrakovou a sluchovou chybou. Hluchoslepota prechádza viacerými štádiami, od sociálnej až po úplnú. Hluchoslepé dieťa má narušenú percepciu okolitého sveta, je izolované, utiahnuté, s autistickými črtami. K zdravotným problémom sa pridružujú aj ďalšie ťažkosti, ktoré bez primeranej starostlivosti a kvalifikovanej pomoci, môžu vyvrcholiť do závažných porúch psychosomatického rozvoja, formovania osobnosti.

Na Slovensku existuje žiaľ len málo zariadení, ktoré poskytujú komplexnú starostlivosť ľuďom s hluchoslepotou. Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat. Problémom ostáva aj kvalifikovaná starostlivosť a systém odborného poradenstva pri starostlivosti o takéto osoby.

Legislatíva a podpora osôb s VNP na Slovensku

Legislatíva v školstve rešpektuje, že pri vzdelávaní hluchoslepých a žiakov s viacnásobným postihnutím, či žiakov s autizmom je pri vzdelávaní súbežne s učiteľom potrebný aj asistent učiteľa. Od 1. septembra 2009 vstúpil do platnosti nový štátny vzdelávací program, kde sú aj pre hluchoslepých žiakov schválené 3 štátne vzdelávacie programy: predprimárne vzdelávanie (špeciálna materská škola), primárne vzdelávanie (špeciálna základná škola), sekundárne vzdelávanie (praktická škola).

V roku 2008 boli schválené dva zákony, ktoré by mali pomôcť riešiť zložitú situáciu aj ťažko zdravotne postihnutým občanom: Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a Zákon č. 447/2008 Z. z.

Kazuistika - Príklad individuálnej starostlivosti

Príkladom potreby špecifického prístupu je aj Silvia (13 rokov) s neurologickou diagnózou Morbus Down a DMO - spastická diparéza, s poruchou sluchu. Jej prípad ilustruje, ako kombinácia postihnutí vyžaduje komplexnú a prispôsobenú starostlivosť, vrátane neúspešných pokusov s načúvacím prístrojom a umiestnenia do zariadenia po narodení kvôli náročnosti starostlivosti.

Princípy prosociálnej výchovy v kontexte postihnutí

V súčasnosti prichádzame k poznaniu, že nestačí vzdelanie, potrebujeme výchovu a sebavýchovu. Významnou súčasťou výchovy je prosociálna výchova, ktorej výsledkom je prosociálny človek. Prosociálny človek je človek, ktorý pociťuje radosť a bolesť druhých ako svoju vlastnú. To ho motivuje, aby urobil niečo pre druhých aj vtedy, keď za to neočakáva nijakú odmenu alebo protislužbu. Výchova takéhoto človeka musí byť predmetom záujmu nielen učiteľov, ale aj celej verejnosti.

Prosociálnosť patrí medzi spontánne tendencie človeka (a dieťaťa) práve tak, ako starostlivosť o seba. Človek, ktorý urobí niečo pre druhých, pociťuje hlboké uspokojenie, akúsi zvláštnu radosť, ktorá prináša trvalejšie uspokojenie, ako radosť a uspokojenie vlastných potrieb a túžob. Vo výchove k prosociálnosti majú byť tieto dve tendencie vyvážené. Uvedené kvality je potrebné formovať v celom výchovno-vzdelávacom procese, v škole i mimo nej, v celom obsahu výchovy a vzdelávania, za účasti všetkých výchovných činiteľov i samotných žiakov ako aktívnych objektov i subjektov výchovy.

Podmienky úspešnej prosociálnej výchovy

Ak má byť výchova k prosociálnosti úspešná, sú k tomu potrebné dve podmienky:

• Treba mať dobrý program výchovy k prosociálnosti.
• Také správanie vychovávateľa, ktoré bude podporovať prosociálne správanie dieťaťa.

Ak má učiteľ, vychovávateľ dobrý vzťah k žiakovi, ak ho berie takého, aký je, podporuje zdravý vývoj dieťaťa i jeho prosociálnosť. Ak je vzťah vychovávateľa k dieťaťu odmeraný, chladný, to pôsobí negatívne aj na dieťa, najmä ako schopnosť zaoberať sa inými. Podobne je to aj u rodičov. Ak reagujú na problémy detí empaticky, citovo, ale bez úzkostlivosti, deti hovoria o problémoch bez zábran, naučia sa reagovať aj na problémy a ťažkosti druhých. Ak sú príliš úzkostliví, posmešní, pohŕdaví, deti sa naučia potláčať svoje pocity a ignorovať aj ťažkosti u druhých.

Prijatie a pozitívny vzťah k dieťaťu znamená pozitívny postoj, ktorý neodsudzuje, nesnaží sa manipulovať s dieťaťom. Preto učiteľ, vychovávateľ sa usiluje poznať vnútorné pohnútky, motívy, poznať životné podmienky dieťaťa, preniknúť do štruktúry vnútornej psychiky. Na základe poznania tejto štruktúry treba klásť na dieťa primerané a splniteľné požiadavky. Musia byť aj primerane náročné. Netreba však klásť také, ktoré dieťa na základe individuálnych predpokladov nemôže splniť a sú len želaním rodičov alebo učiteľov.

Induktívna disciplína a atribúcia

Na problémy disciplíny existovali aj v minulosti rôzne názory. Jedno je však dokázané - časté používanie tvrdých trestov nepodporuje v deťoch prosociálne správanie, skôr naopak, rozvíja v nich agresivitu. Dieťa, ktoré je často a tvrdo trestané, sa to snaží vrátiť. Použije rovnaké alebo ešte horšie tresty voči svojim spolužiakom, alebo iným deťom.

Induktívna disciplína znamená usmerňovať dieťa pokojným poukázaním na negatívne dôsledky jeho počínania, avšak bez výčitiek, bez odsúdenia, bez toho, že by sme mu predpisovali egoizmus, negatívne, sebecké alebo dokonca asociálne zámery. Znamená vyjadrovať dôveru a istotu, že žiak je typ spolupracujúcej osoby, ktorý je ochotný urobiť niečo aj pre iných. Atribúcia pozitívnych vlastností ovplyvňuje obraz, ktorý si žiak vytvoril o sebe, mobilizuje jeho sebahodnotenie, vytvára tendenciu správať sa v súlade s vlastnosťou, ktorá sa mu pripisuje.

Význam spolupráce a učenia sa od modelu

Vo výchove má veľký význam nabádanie k pozitívnym činom. Treba sa vyvarovať takého výchovného pôsobenia, kde preventívne poukazujeme na nesprávne správanie. Úlohou vychovávateľa je jasne stanoviť dieťaťu, čo má robiť, k tomu mu napomôže dobrý program výchovy k prosociálnosti. Dôležité je tiež vytvoriť dobrú atmosféru pre výchovu a ovzdušie dôvery medzi vychovávateľom a vychovávaným. Pozitívna stimulácia posilňuje prosociálnosť. Negatívna má eliminovať negatívne správanie.

Viesť žiakov k spolupráci, nie súťaživosti. Existujú rôzne názory na súťaživosť. Zdôrazňuje sa, že súťaživosť vedie žiakov k tomu, aby vynikli, vybičuje žiakov k vyšším výkonom, pritom nepodporuje prosociálnosť. Výskumy ukazujú, že viac sa osvedčuje spolupráca. Zatiaľ čo súťaživosť neumožňuje každému rovnako sa prejaviť - najmä ak vychádzame z predpokladu, že sú veľké rozdiely medzi jednotlivými deťmi. Viaceré deti sú už svojimi predpokladmi hendikepované, nemôžu sa v súťaži uplatniť, vyrovnať s ostatnými. No ak navzájom spolupracujú, môžu dosiahnuť lepšie výsledky. V tejto zásade ide o využitie vlastnej aktivity detí. Ide o vytvorenie takých podmienok, aby sa žiaci sami vychovávali. Na to je žiaduce získať si dôveru žiakov, hľadať spoluprácu aj u rodičov.

Učenie podľa modelu je založené na tom, že človek má tendenciu napodobňovať príklad, ktorý videl a zaujal ho natoľko, že ho chce podobným spôsobom nasledovať. Tieto príklady sú známe napríklad u detí, kedy sa dieťa identifikuje s osobou rodiča, alebo mladí ľudia, ktorí sa identifikujú s postavami rôznych hviezd, podobne hovorí sociologicko-kognitívna teória Alberta Banduru. Tu sa ponúka príklad pedagóga ako toho, ktorí je hodný nasledovania.

Nie vždy tak tomu je. Pre dieťa môže byť skôr zdrojom stresu a zvýšenej záťaže na jeho odolnosť. Preto je pre pedagógov dôležité, aby zachovávali spravodlivosť, porozumenie, prejavovali ochotu pomáhať a nesnažili sa vystupovať celkom neomylne. Reinforcement; ide o posilňovanie druhou osobou. Túto metódu je možné tiež zneužiť, keď pedagóg chváli to, čo nie je hodné chvály a prináša mu to prospech.

Prosociálne konanie je teda konanie, ktoré má veľmi blízko k láske. Láska totiž nie je len nejaké poznanie alebo emócie; hnacou silou lásky je predovšetkým vôľa, ktorá je naklonená k dobru. Ak je základným prikázaním láska, potom tiež prosociálnosť ako významovo zhodný pojem ukazuje cestu ako byť schopný lásky. Láska sa prejavuje v prosociálnom správaní. Naša láska sa teda nesmie uväzniť v múzeu rozumu a myšlienok krásnych snov, ale musí vyjsť z tohto geta vôle a použiť prostriedky k láskyplnému cieľu.

Intervenčné programy v špeciálnej pedagogike

Žiaci a učitelia sú v dnešnej dobe konfrontovaní tlakmi, ktoré ešte pred niekoľkými desiatkami rokov neexistovali, resp. neobjavovali sa v takom rozsahu ako dnes. Podľa štatistík 10 až 15 % detí vo svete čelí poruchám v oblasti správania alebo učenia sa. Z tohto dôvodu sú učitelia nútení aktívne pristupovať k identifikovaniu špecifických výchovných a vzdelávacích potrieb žiakov skôr než ich žiaci výrazne zaostanú.

Čo je intervencia?

Z. Kolař a kol. (Výkladový slovník z pedagogiky, 2012) definujú intervenciu ako zásah, poväčšine zvonku, do vnútorných záležitostí napr. skupiny alebo osobnosti. Ide o vstup inej osoby s cieľom pomôcť riešiť problém, zvládnuť určitý proces, pochopiť súvislosti. Pedagogickú intervenciu špecifikuje ako vstup učiteľa alebo vychovávateľa do procesov učenia, zvládania obsahu vzdelávania, do procesov zvládania problémov. Intervenčné zásahy vychovávateľa, učiteľa sú vopred plánované, ale môžu takisto aktuálne vyplývať zo situácie.

Význam intervenčných programov v špeciálnej pedagogike

Intervenčné programy v samotnej podstate nie sú novým fenoménom. V oblasti psychologických vied ich bolo možné zaregistrovať na našom území už koncom 19. storočia. Intervenčné programy patria medzi skupinové formy vzdelávania s možnosťou využitia rôznych metód. Sú postavené na základných princípoch interpersonálneho učenia, skupinovej súdržnosti a dynamike. Ich sila spočíva tiež v prežívaní autentických emócií pri spracovaní zážitku. Princíp učenia sa spočíva v osobnej skúsenosti a jej reflexii. Intervenčný program preto možno nazvať aj variant zážitkovej a sebaregulačnej formy učenia sa.

Intervenčné programy zohrávajú kľúčovú úlohu v živote osôb s mentálnym postihnutím. Ich cieľom je maximalizovať potenciál jednotlivca, rozvíjať jeho schopnosti a zručnosti a umožniť mu plnohodnotné zapojenie do spoločnosti. V kontexte špeciálnej pedagogiky predstavujú intervenčné programy systematický a cielený prístup, ktorý sa zameriava na prekonávanie bariér a dosahovanie individuálnych cieľov.

Intervenčný program sa koncentruje na optimalizáciu jednej oblasti prostredníctvom intervencie, t.j. zameriava sa vždy na jeden proces, ktorý sa prostredníctvom techniky upevňuje alebo rozvíja. Intervenciou sa rozumie pôsobenie na jednotlivca prostredníctvom postupu, techniky či metódy, ktorá smeruje k úprave, zmene alebo upevneniu procesu. V nami zostavených programoch sa pod touto oblasťou myslí oblasť čítania s porozumením v materinskom alebo cudzom jazyku.

Práca s textom a rozvoj kognitívnych procesov

Práca s textom znamená prácu v troch etapách čítania: pred, počas a po čítaní textu. Práca s textom sa mnohokrát zamieňa za prácu s testovými úlohami, čím neučíme žiaka pracovať s textom, resp. nerozvíjame porozumenie, ale zisťujeme alebo testujeme porozumenie, teda či žiak textu porozumel. Takýto typ práce s testovými úlohami nepovažujeme za intervenčnú prácu s textom. Koncentrujeme sa na rozvíjanie porozumenia, rozvíjanie motivácie práce s textom, motivácie k čítaniu a rozvíjanie afektívnej roviny pri práci s aktivitami pred, počas a po čítaní textu.

Rozvíjanie prediktora (kognitívneho, resp. metakognitívneho) znamená stimulovanie a podporovanie jednotlivých kognitívnych a metakognitívnych procesov. V každej intervenčnej jednotke (jedna hodina programu) sa rozvíja jeden, príp. dva na seba nadväzujúce prediktory tak, že sa zámerne aktivitami a postupmi koncentrujeme na daný kognitívny proces. Postupujeme od nižších procesov k vyšším, t.j. pozornosť, koncentrácia, pamäť, percepcia (vnímanie), kognitívna štrukturácia, inferenčné myslenie, predstavivosť, fantázia, divergentné myslenie, tolerancia nejednoznačnosti, kritické myslenie a sebareflexia.

Napríklad v prvej intervenčnej jednotke začíname s najjednoduchším kognitívnym procesom, a to s pozornosťou a koncentráciou. Rozvíjame ho tak, že sa súčasne pri práci s textom koncentrujeme aj na rozvíjanie daného prediktora v intervenčnej jednotke. Zistili sme, že najväčší podiel vplyvu na čítanie s porozumením má vnímanie jazykových prostriedkov, kognitívna štrukturácia a z časti tolerancia nejednoznačnosti. Vychádzali sme tiež z kognitívnej teórie učenia sa, t.j. ktoré kognitívne procesy predchádzajú prediktory s najväčším podielom vplyvu, a ktoré vyššie kognitívne procesy po nich nasledujú. Na základe týchto vedeckých hypotéz a výsledkov výskumu sme určili, ktoré prediktory budeme v intervenčnom programe rozvíjať, resp. ktorými prediktormi budeme intervenovať porozumenie čítaného textu.

Individuálny prístup a špecifiká práce s deťmi s mentálnym postihnutím

Práca s deťmi s mentálnym postihnutím je špecifická a vyžaduje si individuálny prístup, trpezlivosť a empatiu. Prináša so sebou výzvy, ale aj jedinečné obohatenie pre pedagógov a samotné deti. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty intervenčných programov, ktoré sú kľúčové pre rozvoj a inklúziu detí s mentálnym postihnutím, pričom sa opiera o skúsenosti odborníkov, pedagógov a rodičov.

Individuálny prístup ako kľúč k úspechu

Práca s deťmi s mentálnym postihnutím si vyžaduje prioritný individuálny prístup. Každé dieťa je jedinečné a potrebuje šancu posúvať sa vlastným tempom a spôsobom vnímania. Niekto sa učí cez sluch, iný cez hmat, ďalší cez priestorovú orientáciu. Dôležité je zistiť, čo dieťa potrebuje, a prispôsobiť tomu metódy a prístupy.

Eva Poláková zo špeciálnej školy hovorí: "Na tejto práci je úžasné aj to, že tu nepoznáme stereotyp. Môžete si vyučovanie veľakrát pripraviť a aj tak to bude iné. Lebo nevieme, ako sa deti vyspali, čo sa doma stalo, aké boli raňajky, aká bola cesta, či na ne negatívne nevplýva počasie, dážď alebo spln mesiaca, či dieťa niečo nebolí, či stáli cestou do školy na viacerých semaforoch… Jednému sa páči, keď je slnko, inému, keď prší, ďalší sa toho bojí."

Komunikácia a porozumenie

Deti s poruchou autistického spektra vyzerajú ako všetky ostatné deti, čo sťažuje okoliu porozumieť ich správaniu a prijať ho. Podstatným problémom autizmu je komunikácia - verbálna a neverbálna. S týmito deťmi zväčša nemožno konverzovať, časté sú echolálie - opakovanie počutých slov. Autisti nevedia porozumieť neverbálnej komunikácii a udržiavať očný kontakt. Vnímajú okolie najmä zmyslami, ktoré veľakrát prevyšuje ich intelekt. Na spoznanie sveta sa potrebujú niečoho dotknúť, počuť, vidieť, ovoňať, ochutnať. Ďalším špecifikom je, že sa ťažko dokážu spolu hrať. Hrajú sa vedľa seba, no dosiahnuť, aby sa hrali spolu, je pre učiteľa veľmi náročné, ale aj veľmi dôležité pre vytvorenie vzťahu medzi deťmi.

Súčinnosť rodičov a odborníkov

Pri deťoch s postihnutím je dôležitá súčinnosť rodičov. Pre učiteľa je dôležité spoznávať rodičov, lebo deti sú odrazom celej rodiny. Ak chce učiteľ, aby sa dieťa niečo naučilo, musí mu v tom rodič pomáhať. Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím prináša veľké psychické aj fyzické zaťaženie nielen pre rodičov, ale aj pre celú rodinu. Zo skúseností vyplýva, že len máloktorým rodičom sa podarí úplne zmieriť s tým, že ich dieťa je postihnuté, časom sa však naučia s touto skutočnosťou žiť.

Inklúzia: Áno alebo Nie?

V Európskej únii sa dlhodobo hovorí o zavádzaní inkluzívnych škôl, v ktorých by sa deti s postihnutím učili spoločne so zdravými deťmi. Pri telesných postihnutiach, zrakových či sluchových, poruchách učenia a komunikácie by to bolo vhodné a potrebné, ak by sa zabezpečil bezbariérový vstup, potrebné pomôcky, asistenti a pod. Mentálne postihnutie je však niečo iné. Vzdelávať deti s mentálnym postihnutím na jednej úrovni s ostatnými deťmi v jednej triede a ešte pri počtoch žiakov, ktoré dnes v triedach sú, je podľa niektorých pedagógov nemožné. Navrhujú preto inklúziu týchto detí v rámci voľnočasových aktivít - nech spolu tancujú, športujú, maľujú, trávia voľný čas a zažívajú neformálne záujmové vzdelávanie, ale nedávajme ich do jednej triedy s deťmi v bežných školách.

Beata Valocká, mama Dávidka s Downovým syndrómom, má s inklúziou pozitívnu skúsenosť: "Chcela by som všetkých rodičov povzbudiť, aby sa nebáli integrovať svoje dieťa. Stojí to za to." Dávidova asistentka Margita Zemánková s tým rozhodne nesúhlasí. „Dávid pracuje celú hodinu - číta, píše, počíta, tvoríme vety. Do školy sa teší a veľmi ho baví. So spolužiakmi má po rokoch v spoločnej triede výborný vzťah. Pri učení sa nevyrušujú, ale cez prestávky a po vyučovaní sa rozprávajú, hrajú spolu futbal…“

Na druhej strane, riaditeľka špeciálnej školy v Žiline Miroslava Jančová tvrdí: "Ja s integráciou nesúhlasím, hoci, samozrejme, záleží to aj na postihnutí dieťaťa. Podľa môjho názoru sú tieto deti v základných školách často preťažované a nešťastné. Mnohé boli až u nás pochválené, vyzdvihnuté, dostali rôzne diplomy, stali sa úspešnými. Stretla som sa s prípadmi, keď takéto deti pred príchodom k nám doslova vyhoreli."

Dôležité je, aby sa spoločnosť naučila, že všetci patríme k sebe. Pracujú na tom roky, aby to fungovalo a idú do toho iné peniaze ako u nás. Navyše každý učiteľ musí prejsť množstvom kurzov a vzdelávaním v tejto oblasti. U nás vôbec učitelia nevedia, ako na tieto deti. Nechať dieťa v tomto stave bez dozoru, to je na basu. To, čo máme na Slovensku, to je len paškvil, nie inkluzívne školstvo. Za súčasných podmienok je to fakt nerealizovateľné. Ale keď sme sa prihlásili k inkluzívnemu školstvu, tak by tu mala byť aj nejaká povinnosť zo strany štátu vytvoriť pre to podmienky.

Súčasný stav intervenčných programov na Slovensku

Mentálne postihnutie predstavuje komplexnú problematiku, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup a efektívne intervenčné programy. Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách, je táto oblasť predmetom neustáleho vývoja a snahy o zlepšenie kvality života osôb s mentálnym postihnutím. Tento článok sa zameriava na súčasný stav intervenčných programov pre mentálne postihnutých na Slovensku, analyzuje ich silné a slabé stránky a načrtáva perspektívy do budúcnosti.

Raná intervencia

Raná intervencia je zameraná na deti s mentálnym postihnutím v ranom a predškolskom veku. Jej cieľom je stimulovať vývoj dieťaťa, podporovať jeho kognitívne, motorické a sociálne zručnosti a pripraviť ho na vstup do školy. Alica Vančová sa venovala ranej intervencii postihnutých ako výzve pre teóriu a prax špeciálnej pedagogiky.

Nové a inovatívne intervenčné prístupy

Alica Vančová, Tatiana Morochovičová a G. Anatolij Smoľjaninov sa zaoberali novými a inovatívnymi intervenčnými postupmi v špeciálnej pedagogike detí so zdravotným postihnutím raného a predškolského veku s organickým poškodením CNS. Jana Lopúchová sa zamerala na stimulačné programy ako súčasť intervenčných prístupov v oblasti rannej starostlivosti o deti so zrakovým postihnutím.

Vzdelávanie, sociálna a pracovná rehabilitácia

Vzdelávanie detí a žiakov s mentálnym postihnutím prebieha v špeciálnych školách, špeciálnych triedach v bežných školách alebo formou individuálnej integrácie. Individuálna integrácia detí a žiakov so zrakovým postihnutím sa tiež stáva dôležitou súčasťou vzdelávacieho systému.

Sociálna rehabilitácia je zameraná na podporu sociálneho začlenenia osôb s mentálnym postihnutím. Jej cieľom je rozvíjať sociálne zručnosti, podporovať sebestačnosť a nezávislosť a umožniť osobám s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti. Pracovná rehabilitácia je zameraná na prípravu osôb s mentálnym postihnutím na pracovný život. Jej cieľom je rozvíjať pracovné zručnosti, podporovať získanie zamestnania a udržanie si ho. Výchovná a komplexná rehabilitácia postihnutých v ponímaní špeciálnej pedagogiky je dôležitou súčasťou starostlivosti o osoby s mentálnym postihnutím.

Trendy a inovácie v intervenčných programoch

V súčasnosti sa v intervenčných programoch pre mentálne postihnutých presadzujú nové trendy a inovácie, ktoré zohľadňujú najnovšie poznatky vied o človeku a vied o výchove. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Neuropsychoedukačná intervencia a neuropsychofyzická korekcia: Alica Vančová sa venovala týmto novým intervenčným metódam špeciálnej pedagogiky.
• Využitie multimediálnych PC programov: Jana Lopúchová sa zaoberala tvorbou multimediálnych PC programov pre deti so zrakovým postihnutím.
• Peer mediácia: Jana Lopúchová a P. Mrázek sa venovali peer mediácii v školskom prostredí u jednotlivcov so zrakovým postihnutím.

tags: #prosocialna #vychova #mentalne #postihnutych