Sociálna práca je multidisciplinárna oblasť, ktorá sa zameriava na zlepšenie kvality života jednotlivcov, rodín, skupín a komunít. Jej cieľom je predchádzať alebo upravovať problémy, ktoré vznikajú z konfliktov medzi potrebami jednotlivcov a spoločenskými inštitúciami. Venuje sa širokému spektru problémov, vrátane bezdomovectva, nezamestnanosti, chorôb a postihnutí. Tento článok sa zameriava na to, ako sociálna práca a sociálna pomoc prispievajú k zlepšeniu života týchto zraniteľných skupín.
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov definuje sociálnu prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín a komunít, ktoré vznikajú z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií. Jej zámerom je zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí.
Charakteristické rysy sociálnej práce
Sociálna práca má niekoľko charakteristických rysov:
- Inštitucionálna forma (MPSVaR)
- Verejný charakter (dostupná sociálna služba pre každého)
- Premenlivý a preventívny charakter (oblasť prevencie a oblasť nápravy)
- Pluralita zdrojov
- Úzky vzťah medzi teóriou a praxou
Pole pôsobnosti sociálnej práce je rozsiahle a zahŕňa prácu s rôznymi skupinami obyvateľstva, ktoré čelia sociálnym problémom. Patria sem deti a mládež, rodiny, občania vyššieho veku, chorí, občania so zdravotným postihnutím, nezamestnaní, bezdomovci, utečenci, etnické minority a menšiny, drogovo závislí, spoločensky neprispôsobilí, prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, osamelí, prostitúcia a cudzinci. Sociálna práca sa tiež realizuje v zariadeniach sociálnych služieb, poskytuje poradenstvo v podnikoch a zariadeniach sociálneho poistenia a zahŕňa verejnú prácu.
História sociálnej starostlivosti a práce
Náznaky organizovanej sociálnej starostlivosti sú známe už v 16.-17. storočí, pričom rozmach nastal v 18. a predovšetkým v 19. storočí. Nadväzovala na charitatívnu činnosť a prišla spolu s nástupom osvietenstva v 18. storočí, kedy do Európy prišiel rozvoj ústavnej starostlivosti o postihnutých. Prvé vznikali v druhej polovici 18. storočia, napríklad v roku 1841 Abendberg - Ústav pre kreténov. U nás na území Slovenska sa prvé kláštory, pri ktorých boli nemocnice, či opatrovne, ale aj hospice, objavili koncom 18. a začiatkom 19. storočia.
Najstarší a najcitlivejší úsek sociálnej práce je ukazovateľom úrovne všeobecnej starostlivosti o svojich občanov. Do tejto kategórie patrí starostlivosť o deti bité, týrané, výchovno-problémové, chudobné, osirelé, žijúce v zlých podmienkach, zdravotne postihnuté, zanedbávané a zneužívané. Do 19. storočia bolo akceptované zlé zaobchádzanie s deťmi, ich využívanie ako lacnej pracovnej sily. Až v druhej polovici 19. storočia sa objavil prípad Mary Ellen, prvé dieťa odobraté rodičom „Spoločnosťou pre prevenciu krutosti na zvieratách“.
Starostlivosť o chudobných sa dostáva do povedomia s rozvojom kresťanstva - „miluj blížneho svojho“ - vyzýva k starostlivosti o nich v kláštoroch, ktoré sa stali pre mnohých útočiskom. Pre žobrákov a chudobných boli vyčlenené tzv. obecné domce - chalúpky, kde mali prácu, ktorú mohli za stravu a bývanie vykonávať.
Známy Churchilov výrok hovorí: "Ukážte mi vaše väznice a poviem vám, aký štát ste." Do 18. storočia boli väznice a žaláre miestom, kde boli odsúdení trestaní bičovaním, okovami a pôstom. Koniec 18. storočia priniesol objavovanie myšlienok o prevýchove a pôsobení na odsúdeného. Angličanka Elizabeth Fryová sa zaoberala problémami žien vo väzení, a postupne nielen v Anglicku, ale v celej Európe i USA pod vplyvom jej práce vznikol „záujem“ o problematiku penitenciárnej starostlivosti. V roku 1772 bola založená grófom Františkom Esterházym prvá väznica na území Slovenska - krajinská väznica v Senci - Domus corectoria - ktorá slúžila na výkon trestu.
SP na týchto úsekoch sa rozvíja postupne podľa aktuálnosti a stupňa závažnosti problémov. Najskôr v rodinách, potom na úrovni obcí, miest, významných jednotlivcov. V roku 1095 vznikla prvá nemocnica na území Slovenska - Antoniti, zasvätená sv. Ladislavovi, ktorá bola do 17. storočia jediným špitálom na území mesta Bratislavy. V roku 1363 vznikla Trnavská útulňa pre práceneschopných starcov - najstarší mestský útulok svojho druhu na Slovensku, kde dožívali svoj život na základe domovského práva.
V starovekej Sparte, Ríme, Egypte, kde mnoho chudobných a zadlžených rodín končilo v otroctve, obsahovali state o zaobchádzaní so zdravotne postihnutými. Zdravotne postihnuté deti mohli byť usmrtené - toto tolerovali aj rímske zákony. Rozhodnutie o živote novorodencov a ich zabíjanie tolerovali aj rímske zákony, tiež tolerovali pohodenie dieťaťa. V roku 374 n.l. bola táto prax zakázaná.
Chudoba a nezamestnanosť
V 15.-16. storočí bola chudoba chápaná ako nedostatok základných životných prostriedkov a prístupu k službám. Chudoba je situácia, keď príjmy nepostačujú na krytie existenčného minima.
Začiatok formovania sociálnej práce na úseku starostlivosti o pracujúcich súvisí so zlepšením ekonomickej situácie pracujúcich. Sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich je zamieňaná s prácou na úseku práce s chudobnými, avšak má to prepojenie, pretože nepracujúci človek je žijúci v biede, v závislosti od dávok v nezamestnanosti. Rozvoj v 19. storočí bol ide o teoretickú rovinu - teoretické práce o postavení pracujúcich v spoločnosti. Riešenie každého problému v tejto oblasti si vyžadovalo legislatívne úpravy - prijímanie zákonov, vládnych nariadení.
K zákonným normám, ktoré tvoria ochranu pracujúcich a predchádzajú vzniku sociálneho zákonodarstva, nesporne patria:
- 1771-1781 - Rakúsko-Uhorsko - priznané dôchodky pre štátnych zamestnancov.
- 1833 - Veľká Británia - Továrenský zákon - zákon obmedzujúci prácu detí.
- 1848 - Veľká Británia - Továrenský zákon - zákon o verejnom zdraví.
- 1870 - Nemecko - vznik Úradu pre sociálnu politiku.
- 1883-1889 - uzákonené poistenie pre prípad choroby, pracovného úrazu, invalidity, staroby - zásluha Oto von Bismark.
Utečenci
Dôvody pre opustenie vlastnej krajiny sú najmä občianske vojny, rasové, náboženské, politické prenasledovanie, hlad. Pohyb osôb môže byť individuálny, ale aj hromadný. Najstarší príklad hromadného pohybu je z Biblie - odchod Izraelcov z Egypta. Pod vedením Mojžiša opustilo Egypt po 430 rokoch 600 000 mužov a detí.
V 19.-20. storočí sa touto problematikou začala zaoberať predchodkyňa OSN - Spoločnosť národov, ktorá definovala utečencov ako špeciálne skupiny ľudí, ktorí by sa dostali do nebezpečenstva, ak by sa vrátili do svojej pôvodnej krajiny. V roku 1921 Spoločnosť národov vytvorila funkciu Vysokého komisára pre ruských utečencov, ktorí emigrovali z Ruska v dôsledku politických udalostí.
Medzinárodné dokumenty týkajúce sa utečencov zahŕňajú:
- Konvencia z roku 1951
- Konvencia o postavení osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1954
- Protokol o utečeneckom štatúte z 31.1.1967
- Konvencia o obmedzení počtu osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1961
- Deklarácia OSN o teritoriálnom azyle z roku 1967
História Slovenska neuvádza organizovanú sociálnu prácu s utečencami. J. A. Komenský sa zdržiaval na našom území krátko. Pomoc cudzincom bola neorganizovaná, skôr utajovaná. Naopak, skôr Slováci emigrovali do zahraničia najmä z ekonomických dôvodov, v 50. rokoch 20. storočia aj z dôvodov politických. Rozvoj sociálnej práce s utečencami u nás zaznamenal rozvoj po roku 1989.
Sociálna práca ako profesionálna oblasť
Sociálna práca je multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť a ide o poskytovanie pomoci sociálnym pracovníkom špeciálnymi metódami a formami sociálnej práce na profesionálnej úrovni. Teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivcov, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti.
Ide o odbornú pomoc sociálneho pracovníka, ktorá sa realizuje v situáciách ako nezamestnanosť, chudoba, choroba (zdravotná alebo duševná), staroba, smrť živiteľa, úmrtie príbuznej či blízkej osoby, narodenie, strata rodiny, strata domova, rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné. SP je zaradená medzi pomáhajúce profesie - je to profesionálne konanie sociálnych pracovníkov, ktoré je orientované na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity.
Štyri základné typy/formy pomoci:
- Odborné vedenie
- Sprevádzanie
- Poradenstvo
- Terapia
Osem spôsobov práce s klientom:
- Objasňovanie
- Presvedčovanie
- Kontrola
- Dozor
- Opatrovanie
- Sprevádzanie
- Vzdelávanie (návody a poučenie)
- Poradenstvo
- Terapia
Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť - a tiež na sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú štát, obce, Sociálna poisťovňa, ÚPSVaR, cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie, občianske združenia, nadácie a spolky.
Sociálna pomoc je súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Ide o štátom organizovanú, garantovanú či poskytovanú formu sociálnej pomoci, ktorá môže byť primárna, sekundárna a terciárna.
Sociálny pracovník: Kľúčový aktér pomoci
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov stanovila podmienky na výkon profesie sociálna práca:
- Sociálny pracovník má mať ukončené minimálne trojročné pomaturitné vzdelanie v oblasti sociálnej práce.
- Má záujem o celoživotné permanentné vzdelávanie.
- Dosiahol vek pre začiatok výkonu praxe - 21 rokov.
- Spĺňa osobnostné požiadavky na sociálneho pracovníka (morálna bezúhonnosť, mlčanlivosť, dôveryhodnosť a pod.).
- Disponuje požadovanou úrovňou všeobecných, odborných a špecializovaných vedomostí a sociálnych zručností.
Sociálny pracovník sa riadi Etickým kódexom sociálneho pracovníka. Odpovedá na základné otázky: aký má byť sociálny pracovník, akými vlastnosťami má disponovať, čo z osobnostnej výbavy pokladáme za najdôležitejšie, aké úlohy na seba preberá.
Osobnostná výbava sociálneho pracovníka (požiadavky):
- Spravodlivosť
- Zodpovednosť
- Morálna bezúhonnosť
- Dôveryhodnosť
- Slušnosť a úcta
- Zdvorilosť
- Rešpektovanie súkromia a podobne
Profesionálna výbava (kompetencie) sociálneho pracovníka:
- Schopnosť inštrumentalizácie
- Schopnosť komunikovať a kooperovať
- Iniciovať klienta k spolupráci
- Podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti
Na prelome rokov 1928-29 vznikla v Európe Medzinárodná asociácia škôl sociálnej práce (IASSW), ktorá na začiatku pracovala pod vedením Alice Salomonovej, spolu s Masarykovou a Radlinskou.
V počiatku formou kurzov sa v roku 1889 v New Yorku konal krátkodobý kurz, v roku 1899 v Nemecku a začiatkom 20. storočia v Prahe, kde boli účastníčkami predovšetkým učiteľky, členky dobrovoľníckych organizácií a študentky. V roku 1908 bola založená Akadémia sociálnej práce v Nemecku Alice Salomonovou. V roku 1915 vznikli sociálne školy v Londýne, New Yorku, Číne, Japonsku, Indii a Austrálii. V roku 1917 v Prahe bola založená Ženská vyšší škola pro sociální péči, ktorú otvorili Masaryková, Berkovcová a Pelantová. V roku 1918 bola osamostatnená Vyšší škola sociální péče v Praze zásluhou Masarykovej. V roku 1925 bola založená Štefánikova dvojročná škola pre sociálno-zdravotné pracovníčky v Turčianskom Svätom Martine, ktorá položila základy odborného sociálneho školstva na Slovensku. V roku 1949 bolo zrušenie Masarykovej štátnej školy a v roku 1951 zrušenie VŠ politických a sociálnych v Prahe a Brne. Po tomto období bolo štúdium len pomaturitné, resp. nadstavbové.
Sociálny klient: Príjemca odbornej pomoci
Sociálny klient je osoba, ktorá vyhľadá odborníka a žiada o odbornú pomoc. V sociálnej práci je sociálny klient jednotlivec, i skupinoví klienti (rodina, skupina, komunita, spoločnosť).
Typológia klientov:
- Aktivity klienta: (ne)dobrovoľný klient, klient odberateľ.
- Veku klienta: detský klient, mládež, dospelý klient, klient vo vyššom veku.
- Správania sa klienta: spolupracujúci = dobrovoľný, nespolupracujúci = nedobrovoľný, rizikový, mlčanlivý, klient v odpore, manipulatívny, agresívny, apatický.
- Problémovej situácie: bezdomovec, závislý, nezamestnaný, psychiatrický (depresívny, suicidálny), klient so zdravotným postihnutím, klient páchajúci trestnú činnosť.
Vzťah sociálneho pracovníka s klientom
Systém v sociálnej práci tvoria tri činitele: sociálny pracovník, klient a jeho okolie. Sociálny pracovník je odborník - profesionál na profesijnej úrovni, ktorý sa zaoberá pomocou a pomáhaním. Z hľadiska potrieb klienta sociálna práca za optimálny pokladá partnerský vzťah, ktorého vonkajšími znakmi sú: formálnosť, časová vymedzenosť, realizácia prostredníctvom stretnutí (podľa potreby klienta), ukončenie vzťahu po splnení cieľa, prípadne po vymiznutí potreby. Vnútorné znaky partnerského vzťahu sú: zachovanie podstaty vzťahu, rovnosť - partnerstvo.
Často klientovo okolie vytvára bariéry, negatívne ovplyvňujúce vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Medzi najčastejšie bariéry okolia sa zaraďujú nesúhlas členov rodiny s pomocou mimo rámec rodiny, úplné odmietanie vstupu profesionálov do riešenia súkromných problémov, podceňovanie toho, kto manifestuje potrebu pomoci, neochota členov rodiny zapojiť sa do spolupráce s klientom alebo sociálnym pracovníkom pri riešení sociálneho problému, nevyhovujúce pracovné hodiny inštitúcie, ktorá poskytuje služby.
Sociálna diagnóza a problém
Diagnóza vyjadruje pomenovanie choroby prostredníctvom jej symptómov. Je výsledkom špecifickej činnosti sociálneho pracovníka, ktorý je zameraný na odhalenie príčin vzniku, vzájomných súvislostí a charakteristiky sociálneho problému klienta. V rámci sociálnej diagnostiky je dôležité venovať pozornosť osobnosti klienta, jeho psychologickému správaniu, vzťahu klienta k jeho vlastnému sociálnemu prostrediu a situácii, v ktorej sa klient nachádza. Sociálna diagnóza sa formuje od prvého kontaktu s klientom. Hlavným cieľom sociálnej diagnostiky nie je jej produkt - sociálna diagnóza, ale vlastné stanovenie foriem pomoci klientovi a miery tejto pomoci.
Sociálny problém je situácia, ktorú ten, kto sa v nej ocitol, vníma ako obtiažnu, ťažko zvládnuteľnú až neriešiteľnú. Je spoločensky uznaná, alebo spoločnosťou vnímaná záťažová situácia, ktorú konkrétna spoločnosť označuje za obtiažnu. Sociálny konflikt je nesúlad, nezhoda, rozpor, stretnutie, zrážka medzi dvoma aktérmi (jednotlivec-jednotlivec, jednotlivec-prostredie). Konflikt je namierený vždy proti cieľom, hodnotám niekoho alebo niečoho.
Sociálna opora a sieť
Sociálna opora je pomoc, ktorú klientovi poskytujú sociálni pracovníci. Cieľom je uľahčiť zvládanie konkrétnej nepriaznivej situácie. Sociálna opora je vnímaná ako morálna podpora okolia, alebo ako forma nemateriálnej pomoci. Zdroje sociálnej opory sú prirodzené a komunitné.
Typy opory:
- Emočne sociálna: citová podpora založená na empatii alebo povzbudzovaní.
- Informačná: základom je poskytovanie informácií, poradenstvo.
- Inštitucionálna alebo vecná: materiálna pomoc.
Sociálna opora funguje v dvoch líniách: priama podpora klienta a posilnenie schopnosti zvládať záťažové situácie v budúcnosti. Sociálna sieť zahŕňa skupiny ako rodina, škola, zamestnanie. Vstupovaním do skupín si jednotlivec vytvára tzv. osobnú sieť (neformálne vzťahy). V osobnej sieti bývajú príbuzní: rodina, priatelia, pracovné vzťahy, odborníci. Formálna sociálna sieť je založená na formálnych vzťahoch a je tvorená: inštitúciami, nadáciami, organizáciami, OZ, ktoré pôsobia v sociálnej sfére a v určitej lokalite.
Podľa druhu poskytovaných služieb môžeme hovoriť o: poradenskej, ubytovacej, sociálnej sieti prvého kontaktu, telefónnej sieti a iné. Do štátom tvorenej sociálnej siete patria: ÚPSVaR, Sociálne poisťovne, zariadenia sociálnych služieb a pod. Najlepšie fungujúce sú komunitné sociálne siete, určené a budované pre lokálne potreby, konkrétne sociálne prostredie s dobrou znalosťou problémov a miestnych podmienok danej komunity. Komunitná sieť je: adresná, dostupná, akceptovaná, stabilná, flexibilná, známa.
Sociálna intervencia
Sociálna intervencia je zámerné zasahovanie do spôsobov konania jednotlivcov, rodín, skupín či inštitúcií, do ich životných a pracovných podmienok, do štruktúry vzťahov a pod. So sociálnou intervenciou je potrebné využívať sociálnu oporu a sociálnu sieť. Sociálna intervencia je vlastné jadro sociálnej práce s klientom - sociálna terapia.
Je to jediná účinná forma pomoci pri riešení sociálnych problémov, zvládaní spoločenských kríz, ktoré sú spojené s absenciou finančných, inštitucionálnych či právnych zdrojov pomoci.
Pri poskytovaní intervencie je vždy nutné:
- Rešpektovať právo klienta na určenie hraníc intervencie, vrátane práva na odmietnutie pomoci.
- Realizovať intervenciu transparentným a pre klienta zrozumiteľným spôsobom.
- Rešpektovať právo klienta nahliadnuť do jeho spisu.
- Usilovať o dodržanie princípu dobrovoľnosti a súhlasu klienta s intervenciou.
- Poskytnúť dostatočný priestor klientovi na prevzatie vlastnej zodpovednosti, rozhodovania a riešenia vlastnej situácie.
Profesionálne roly sociálneho pracovníka
Rola je očakávaný spôsob správania viazaný na spoločenský status. V sociálnej práci sa s rolou stretávame v dvoch rovinách: profesionálna rola - sociálny pracovník, klientské roly - klient. Sociálny pracovník v praxi preberá nasledovné roly: sprostredkovateľ, prípadový manažér, učiteľ, tréner, mediátor, zmocnenec, terapeut, poradca, advokát a pod. Medzi najrozšírenejšie profesionálne roly pri poskytovaní sociálnej pomoci zaraďujeme rolu terapeutickú (individuálna, rodinná, skupinová terapia), poradenskú (bazálne, odborné a špeciálne poradenstvo), trénerskú - edukátorskú (vzdelávanie a poradenstvo), sprostredkovateľskú (broker), advokátsku (obhajovanie práv klienta a zabezpečovanie služieb), konzultantskú.
Sociálna pozícia je spoločnosťou uznávaná kategória miest. Každý jedinec zaujíma mnohonásobné pozície a s každou z nich ho spája jeho rola.
Úrovne sociálnej práce
Sociálna práca je realizovaná na rôznych úrovniach, ku ktorým sa viažu niektoré kompetencie sociálneho pracovníka:
- Mikroprax: práca s jednotlivcom.
- Mezoprax: práca s rodinou alebo malou skupinou.
- Makroprax: práca na úrovni územnej komunity.
Pri každej z týchto úrovní by mal sociálny pracovník disponovať osobnostnými a profesionálnymi kompetenciami, príznačnými pre danú úroveň. V sociálnej práci môže dochádzať k prelínaniu jednotlivých rovín sociálnej práce.
Globalizácia a sociálna práca
Globalizácia je súbor procesov smerujúcich k prepojeniu sveta, a tým zoslabuje význam štátnych hraníc. Globalizácia je rozporuplný proces, ktorý s negatívami prináša aj pozitíva: rozširovanie demokracie, posilňovanie ľudských práv, odstraňovanie rôznych bariér. Globalizácia však prináša aj nárast sociálnych problémov, ako sú sociálno-patologické javy, nárast žiadateľov o azyl, nárast závislostí a nárast chudoby nielen na Slovensku, ale aj vo svete.
Metaúroveň alebo globálna úroveň sociálnej práce znamená, že sociálny pracovník pôsobiaci na tejto úrovni pracuje v nadnárodných inštitúciách, ktoré sú zamerané na oblasť humanitnej a rozvojovej pomoci. Sociálny pracovník by mal mať jazykové kompetencie, znalosť sociálnych, ekonomických, náboženských, etnických a iných osobitostí krajiny či komunity, v ktorej bude pôsobiť.
Polia sociálnej práce
Pole sociálnej práce je prostredie, v ktorom pôsobí sociálny pracovník. Pomocou pojmu pole sa charakterizuje správanie subjektu v určitej konkrétnej sociálnej situácii. Je to súhrn aktuálnych činností jeho aktivity. Ku klasickým praktickým poliam sociálnej práce zaraďujeme: sociálna práca kuratívna, terapeutická, poradenská, preventívna, rehabilitačná, resocializačná, edukačná a podobne.
K poliam sociálnej práce sú tradične zaraďované: chudoba, nezamestnanosť, choroba, deviácie, imigrácia, deklasovanie-ponižovanie, sociálne a kultúrne konflikty. Pracovné polia sú: sociálna patológia, sociálna práca s občanmi vyššieho veku, sociálna práca kuratívna, sociálna práca s občanmi so zdravotným postihnutím, sociálna práca v zdravotníctve, sociálna práca s rodinou a pod., ale i prostredníctvom praxe realizovanej priamo v jednotlivých poliach sociálnej práce.
Vybrané polia sociálnej práce
Chudoba
Chudoba je stav, kedy jednotlivec alebo rodina či skupina ľudí plne neparticipuje na ekonomickom a sociálnom živote v spoločnosti alebo ak im prístup k príjmu a ostatným zdrojom neumožňuje dosiahnuť životný štandard, ktorý je v spoločnosti. Chudoba znižuje celkovú kvalitu života jednotlivcov, ale i spoločnosti.
K sprievodným rizikovým faktorom chudoby patrí:
- Dlhodobá nezamestnanosť
- Dlhodobo nízky príjem
- Postupná strata kvalifikácie u dlhodobo nezamestnaných
- Strata zručností a sebadôvery
- Strata sebaúcty
- Ohrozenie funkčnosti rodiny
- Riziko sociálnej izolácie
- Zhoršenie zdravotného stavu
- Sťažený prístup k zdravotnej starostlivosti a k vzdelaniu
- Problémy s bývaním a pod.
Sociálna práca kuratívna
Sociálno-patologické javy zahŕňajú kriminalitu, delikvenciu, závislosti, suicidálne správanie, prostitúciu. Prostredníctvom kuratívnej sociálnej práce sa realizuje možnosť zmeny nežiaduceho správania, jeho odstránenia, alebo aspoň minimalizácia a nahradenie novým spoločnosťou akceptovaným spôsobom správania. Kuratívna sociálna práca sa orientuje na poskytovanie potrebnej pomoci najmä deťom, mládeži a dospelým, ktorí porušili sociálne a právne normy, na postpenitenciárnu starostlivosť, na resocializáciu a reedukáciu klientov, na prácu s verejnosťou a iné.
Kuratívna sociálna práca klientom poskytuje: výchovno-poradenskú pomoc, terapiu, pomoc pri rekonštrukcii rodinného prostredia, zastupovanie klienta a iné. Sociálni pracovníci sa nazývajú kurátori a delia sa na kurátorov pre deti a mládež a kurátorov pre dospelých. Kurátori spolupracujú so súdmi, políciou, prokuratúrou, nápravno-výchovnými ústavmi, resocializačnými zariadeniami, krízovými centrami a azylovými domami.
Rodina
Rodina je základná bunka spoločnosti, ktorá zohráva kľúčovú úlohu v živote jednotlivca.
tags: #bezdomovci #nezamestnani #chori #postihnuti