Novohrad, región s bohatou históriou, sa môže pochváliť množstvom pamiatok, ktoré svedčia o jeho búrlivej minulosti a kultúrnom vývoji. Tento článok sa zameriava na niektoré z týchto významných príspevkov k dejinám slovenského Novohradu, pričom približuje múzeá, kaštiele a významné osobnosti, ktoré formovali jeho identitu.
Hrady a kaštiele Novohradu: Svedectvo minulosti
Múzeum histórie obce Divín v Zichyho kaštieli
V malebnej obci Divín sa nachádza zrekonštruovaný Zichyho kaštieľ, ktorý dnes slúži ako Múzeum histórie obce Divín. Kaštieľ, ktorý bol od konca 17. storočia majetkom rodu Zichyovcov, ponúka prvú expozíciu venovanú práve dejinám tohto kaštieľa a jeho niekdajším majiteľom. Ďalšie dve miestnosti múzea približujú dejiny samotnej obce od praveku až po novovek, pričom Divín bol v minulosti významnou dedinou a od začiatku 18. storočia dokonca aj mestečkom. Múzeum v Divíne tak predstavuje dôležitý príspevok k uchovávaniu a prezentácii regionálnej histórie.
Szilassyho kaštieľ v Lučenci
Lučenec sa môže pochváliť Szilassyho kaštieľom, historickou budovou, ktorej názov je odvodený od priezviska jej majiteľov - Józsefa Szilassyho, Dr. Aladára Szilassyho a Dr. Bélu Szilassyho. Títo muži sa aktívne zaslúžili o rozvoj a prezentáciu Lučenca v spoločenskej, cirkevnej a politickej oblasti. Kaštieľ, ktorý bol po roku 1850 prestavaný v barokovo-klasicistickom štýle, je dôležitým svedkom histórie mesta a regiónu.
Kaštieľ v Podrečanoch
Dominantou obce Podrečany je secesný kaštieľ, inšpirovaný francúzskymi neskororenesančnými zámkami. Postaviť ho dal rod Kuchynkovcov, ktorý majetok Podrečany vlastnil od roku 1850. Kaštieľ je obkolesený parkom prírodno-krajinárskeho charakteru so vzácnymi drevinami, ktorý dotvára jeho malebný vzhľad. Do roku 1992 slúžil ako depozit Novohradského múzea a v rokoch 2003 - 2007 v ňom prežila posledné roky svojho života slovenská prozaička, prekladateľka, publicistka, autorka literatúry pre deti a mládež a signatárka Charty 77, Hana Ponická. Kaštieľ v Podrečanoch je nielen národnou kultúrnou pamiatkou, ale aj miestom spojeným s významnou osobnosťou slovenskej kultúry.
Kaštieľ vo Fiľakove
Vo Fiľakove sa nachádza kaštieľ, v ktorom dnes sídli Gymnázium. Bol postavený koncom 18. storočia ako sídlo rodiny grófa Berchtolda, ktorý pochádzal z Tirolska a bol majiteľom veľkostatku pri Fiľakove. Neskôr kaštieľ zmenil vlastníkov a patril rodinám Stephani a Herold. Po roku 1945 bol sídlom okresného úradu a bola v ňom umiestnená aj stavebná škola. Pôvodný barokový charakter kaštieľa sa v dôsledku častých opráv čiastočne stratil, no na prízemí možno stále vidieť zachované barokové klenby a drevenú vyrezávanú výzdobu. Okolitý park s rozlohou 8,2 ha obsahuje 16 taxónov drevín, medzi ktorými je aj niekoľko vzácnych cudzokrajných stromov. Kedysi bol park oplotený a voľne v ňom žili jelene a srnčia zver a v jazierku plávali labute.
Rokokovo-klasicistický kaštieľ v Dolnej Strehovej
V Dolnej Strehovej sa nachádza rokokovo-klasicistický kaštieľ, ktorý v 18. storočí vystaval uhorský zemiansky rod Madáchovcov. Kaštieľ je obklopený rozsiahlym anglickým parkom a v súčasnosti je súčasťou Múzea kultúry Maďarov na Slovensku. Obec Dolná Strehová je však s uhorskou literatúrou a kultúrou spätá aj prostredníctvom iných osobností. Kaštieľ v Dolnej Strehovej je dôležitým centrom kultúry a histórie regiónu.
Hrad a kaštieľ v Modrom Kameni
Modrý Kameň sa pýši hradom rovnakého mena, ktorý stojí na návrší nad obcou. Tento hrad bol svedkom mnohých ničivých vojen a jeho dobytie nebolo jednoduché, ako ukazuje povesť z čias tureckého obliehania. Podľa tejto povesti Turci napriek množstvu diel nedokázali prelomiť hradby, až kým nepostavili svoje delá podľa rady zradcu na neďaleký vŕšok, ktorý sa odvtedy nazýva Júdov vrch. V 18. storočí pristavaný barokový kaštieľ v predhradí sa však zachoval a od roku 1994 hostí unikátne Múzeum bábkarských kultúr a hračiek s príťažlivými expozíciami, v ktorých okrem tuzemskej výroby nájdeme i bábky z Indie či Tuniska.
Osobnosti Novohradu: Ján a Ľudovít Haanovci
Hovoriť alebo písať o minulosti Slovákmi roku 1718 založenej Békešskej Čaby, sa nedá bez spomenutia Ľudovíta Augusta Jaroslava Haana a rovnako aj jeho otca Jána, ktorí majú novohradsko-hontianske korene.
Pôvod rodiny Haanovcov
V období po Lutherovej reformácii prišlo z Nemecka na Slovensko pomerne veľa evanjelických kazateľov. Niekoľkí z nich našli svoje pôsobenie aj v novorodiacich sa zboroch v Novohrade a v Honte. Jedným z nich bol aj predok Haanovcov - Sebestián Hahn, ktorého pokračovatelia poslovenčeného rodu už s priezviskom Haan (Kohút), boli niekoľko generácií za sebou v Novohrade evanjelickými farármi a učiteľmi. Učiteľ Ján Hahn sa narodil v Krupine, jeho manželkou bola Mária Bohnová. Do Ábelovej prišiel roku 1775, kde aj 3. februára roku 1783 umrel.
Ján Haan: Farár a popularizátor prírodných vied
Jeho syn už s priezviskom Ján Haan sa narodil 3. 2. 1779 v Ábelovej, kde jeho otec až do konca života bol evanjelickým „rechtorom“ a on v dedinskej škole vyučoval aj svojho syna. Ján Haan stredné školy navštevoval v Lučenci, Krupine, Štítniku a v Rožňave. Filozofiu a teológiu študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a v roku 1805 vo Wittenbergu. Hneď po skončení štúdia bol podľa vtedajších zvyklostí najprv vychovávateľom v šľachtickej rodine J. Szakála pri Pešti. V časoch sťahovania Slovákov na Dolnú zem ich značná časť odchádzala práve z Novohradu, a to nielen do vzdialenejších krajov Uhorska, ale mnohí sa na tejto chlebovej ceste usadili a založili obce v najjužnejšej časti Novohradskej stolice. Jednou z takýchto osád bol aj Šámšon (Sámsonháza), do ktorej začiatkom 18. storočia sa presťahovalo aj niekoľko rodín z Ábelovej. Pravdepodobne aj z toho dôvodu si Jána Haana pozvali roku 1809 Šamšončania za svojho evanjelického farára. Krátky čas bol aj vojenským farárom pri zemianskej domobrane. V tomto čase písal oslavné básne, ale keď v roku 1818 prišiel za farára do Békešskej Čaby, na Dolnej zemi popularizoval už prírodné vedy a nové metódy v poľnohospodárskej výrobe. Väčšina diel mu vyšla v latinčine. Po slovensky vydal roku 1845 v Sarvaši knižku O užitočnom sadení dohána, rozmlouvaní... pre ľud čabjanský. Ján Haan povzbudzoval roľníkov aj k výsadbe stromov moruše a tak chcel rozšíriť chov priadky morušovej, a tiež aj lucerny a tabaku. V roku 1848 mu v latinčine vyšla knižka venovaná svojmu spolurodákovi z Ábelovej, ornitológovi svetového mena Jánovi Šalamúnovi Petianovi. Ján Haan pôsobil v Békešskej Čabe 37 rokov a tam aj 12. 9. [doplnenie: rok úmrtia chýba v texte, predpokladá sa okolo 1855, keďže jeho syn sa znova oženil v 1850 a neskôr].
Ľudovít August Jaroslav Haan: Historik a kultúrny činiteľ
Ján Haan mal sedem detí a z nich farár a historik Ľudovít August Jaroslav Haan sa narodil 13. 8. 1818 v novohradskom Šámšone (Sámsonháza) a keď mal iba mesiac, jeho otec 12. septembra 1818 prišiel ako farár s rodinou do Békešskej Čaby. Ľudovít základnú evanjelickú školu navštevoval v pôsobisku otca - Békešskej Čabe. V roku 1834 nový školský rok začínal na evanjelickom kolégiu v Prešove, ktoré ukončil v roku 1839. Štúdium a päťročný pobyt v Prešove mu umožnil aktívne sa zapájať do slovenskej spoločnosti a znamenal pre jeho budúce povolanie dobrú prípravu. Bol nielen jedným z najaktívnejších členov Slovenskej spoločnosti, ale v tejto spoločnosti vykonával aj funkciu tajomníka a bol v nej najproduktívnejším básnikom. V Pamätnici Spoločnosti má 21 zapísaných básní. Ako prvý v Prešove upozornil na význam ľudovej slovesnosti pre poéziu. Počas pobytu v Prešove býval u predsedu Spoločnosti Ľ. Muňaja a udržiaval písomný styk s Jánom Kollárom, ako i s nastupujúcou mladou generáciou slovenského národného hnutia. Súčasne bol aj členom podobnej maďarskej spoločnosti na kolégiu. Odvtedy vo svojej literárnej práci rovnako používal maďarský a slovenský jazyk.
Po skončení štúdia v Prešove dlho váhal, či sa stane farárom alebo sa dá na úradnícku dráhu. O tom mal čas rozmýšľať ako vychovávateľ v rodine hlavného slúžneho v Békéši. Skúsenosti z tohto domu však rozhodli, že Ľudovít Haan sa pokračoval radšej v povolaní svojho otca. V roku 1841 podľa rodinnej tradície odišiel na štúdium do Nemecka. Najprv sa zapísal na Jenskú univerzitu, kde študoval v prvom semestri, druhý semester prešiel na Berlínsku univerzitu a po jeho ukončení cestoval po nemeckých a rakúskych krajoch. O rok neskôr bol superintendentom Jánom Seberínim v Banskej Štiavnici vysvätený za farára a hneď sa stal kaplánom po boku svojho otca Jána Haana. O tri roky neskôr vstúpil do manželstva s Karolínou Vilimovou. V revolučnom roku 1848 veľmi krátko bol poľným vojenským farárom vo Veľkom Bečkereku (teraz Zreňanin). V tom istom roku mu zomrela manželka. V roku 1849 ho zvolila nadlacká evanjelická cirkev za svojho riadneho farára, kde pôsobil do roku 1855. Znovu sa oženil roku 1850 a za manželku si zobral sestru svojej prvej manželky Amáliu Vilimovú.
Ľudovít Haan už od detských čias sa zaujímal o históriu a najmä o minulosť Čaby. Túto možnosť, popri vedení rozhovorov s najstaršími obyvateľmi, mal aj priamo na otcovej fare v archivovaných listinách, matrike a iných cirkevných dokumentoch. Už v roku 1845 ako slobodný kaplán vydal v Budíne v češtine „Pamětnosti B. Čabanské, ku stoletní památce tamějšího starého evanjelického chrámu“. Potom v roku 1866 vydal v Pešti podstatne rozšírené druhé vydanie v slovenčine s názvom „Pametnosti Békeš-Čabanské“. Spoločne s druhým nadlackým farárom Danielom Zajacom, počas účinkovania v Nadlaku, napísali a vydali v roku 1853 v Sarvaši „Dějepis starého a nového Nadlaku“.
Ľudovít Haan sa počas svojho pôsobenia v Békešskej Čabe zaoberal historickým výskumom a stal sa uznávaným a popredným historikom celej stolice. Dôkladnou a neúnavnou prácou si zabezpečil dostatok podkladového materiálu na publikovanie a výsledkom toho je aj jeho bohatá publikačná činnosť. Medzi jeho najrozsiahlejšie diela patrí „Békés vármegye hajdana“ (Dávňajšok Békešskej stolice), ktoré vyšlo roku 1871 v Pešti a vyžiadalo si niekoľko desiatok rokov výskumu a práce za veľmi ťažkých okolností. Za svoju vedecko-výskumnú činnosť bol Ľudovít Haan v roku 1877 ocenený tým, že bol vymenovaný za člena - korešpondenta Uhorskej akadémie vied. Prispieval do množstva maďarských novín, časopisov a zborníkov a zo slovenských do Korouhev na Sionu, Obzor, Evanjelik, Evanjelické cirkevné noviny. Venoval sa literatúre, etnografii, archeológii, dejinám umenia, ale najviac cirkevnej a svetskej histórii. Bol zakladateľom Archeologickej a kultúrno-historickej spoločnosti Békešskej župy a dlhoročný redaktor jej ročenky. Medzi bustami významných osobností Békešskej Čaby nechýba v meste ani busta Ľudovíta Haana. Ľudovít August Jaroslav Haan umrel 12. 8. [doplnenie: rok úmrtia chýba v texte, ale pravdepodobne ide o rok 1887, keďže v roku 1877 bol vymenovaný za člena Uhorskej akadémie vied].
Fiľakovský hrad a mestské múzeum
Pôvodcom myšlienky založenia múzea vo Fiľakove bol františkánsky páter K. König, ktorý založil prvú Hradnú komisiu. Komisia začala zhromažďovať finančné prostriedky na založenie inštitúcie a Maďarskému národnému múzeu do Budapešti poslala žiadosť o vykonanie archeologického výskumu Fiľakovského hradu. Výskum sa začal v roku 1944 pod vedením dr. Jánosa Kalmára. Vojna však prerušila tak proces zakladania múzea ako i samotný výskum.
Vývoj múzejníctva vo Fiľakove
Prvé dodnes existujúce regionálne múzeum „slovenskej časti“ Novohradu vzniklo vo Fiľakove v roku 1951 pod názvom Okresné vlastivedné múzeum pre okres Fiľakovo. V r. 1960 bolo pretransformované na Mestské múzeum. V roku 1967 sa do mesta prisťahovalo Okresné vlastivedné múzeum pre okres Lučenec, sídliace od roku 1955 na haličskom zámku (od roku 1971 fungovalo pod názvom Novohradské múzeum vo Fiľakove), ku ktorému bolo Mestské múzeum pričlenené v roku 1976 ako jeho samostatné oddelenie. V období 1967 až 1984 existovali v meste dve stále expozície: expozícia Mestského múzea na prízemí františkánskeho kláštora a expozícia Novohradského múzea v priestoroch tzv. Vigada (budova mestskej reduty z roku 1900, od roku 1940 meštianska škola). V roku 1984 sa však Novohradské múzeum kvôli nevyhovujúcim priestorom odsťahovalo do Lučenca a v roku 1988 bola rozobratá aj expozícia v kláštore. Mesto, ktoré sa ešte nedávno pýšilo dvoma expozíciami, zostalo na rok nežnej revolúcie bez múzejnej inštitúcie.
Obnova a súčasnosť múzea
V roku 1993 sa začala nová kapitola histórie fiľakovského múzea. Žiadosti mesta vyhovelo Ministerstvo kultúry SR, ako vtedajší zriaďovateľ Novohradského múzea, a časť zbierok Mestského múzea, chátrajúcich už šesť rokov v rôznych nestrážených depozitároch, bola darovaná mestu Fiľakovo. Obnovené Mestské múzeum sa stalo oddelením Mestského kultúrneho strediska a stála expozícia bola otvorená v roku 1994 v troch miestnostiach Vigada. Po pätnástich rokoch sa však ukázala potreba reorganizovania inštitúcie. Myšlienka založenia hradného múzea sa v rozvojových plánoch samosprávy objavila opäť v roku 2005. V rokoch 2006-2007 prebehla rekonštrukcia interiéru Bebekovej bašty i jeho adaptácia na múzejné účely. V apríli 2007 bolo založené Hradné múzeum vo Fiľakove, ktorej bol delimitovaný majetok Mestského múzea a pridelený do správy Fiľakovský hrad.
Expozície Hradného múzea vo Fiľakove
Prvá písomná zmienka o Fiľakovskom hrade je z listu pápežovi z roku 1242, v ktorom je hrad spomínaný ako jeden z hradov, ktoré prežili tatárske nájazdy.
V auguste 2008 sprístupnilo HMF na troch spodných podlažiach päťposchodovej Bebekovej bašty stálu expozíciu pod názvom „Stáročia Fiľakovského hradu“, ktorá návštevníkov oboznamuje s históriou mesta a hradu od prvej písomnej zmienky po zničenie hradu v roku 1682. Vystavené sú tak vzácne stredoveké a včasnonovoveké fiľakovské hradné nálezy zo Slovenského národného múzea (kachlice s vyobrazeniami stredovekých uhorských kráľov a svätcov), ako aj pôvodné kľúče hradu a predmety pochádzajúce z obdobia 39-ročnej tureckej okupácie Fiľakova. Súčasťou expozície sú aj hodnotné exponáty z najvýznamnejších archeologických lokalít okolia Fiľakova - časť hodejovského bronzového pokladu, kovania opaskov z obdobia avarského kaganátu, pochádzajúce z chotára obce Prša, a hrobová keramika z doby bronzovej z neďalekých Radzoviec (výpožička z Novohradského múzea a galérie).
Po otvorení druhej stálej expozície v roku 2011 s názvom „Pozostatky vyhynutých stavovcov v okolí Fiľakova", zabrala prízemie paleontologická výstava. V roku 2017 Hradné múzeum vo Fiľakove rozšírilo a zmodernizovalo svoje zbierky a muzeálne priestory. Paleontologické nálezy doplnili skameneliny bezstavovcov, odtlačky rastlín a lastúrnikov z okolia Fiľakova, a tým sa názov výstavy zmenil na „Pamiatky skamenelého života v okolí Fiľakova“. Ďalšie výstavné priestory obohatila rekonštrukcia avarského mužského hrobu, slávnostného ženského oblečenia z doby bronzovej a oblečenia Štefana Koháryho II. - posledného hradného kapitána. Pribudli dve novozreštaurované olejomaľby svätcov z 18. storočia, ako aj nálezový materiál z archeologických výskumov posledného desaťročia. Na štvrtom podlaží sa vytvoril oddychový kútik s veľkoplošnými obrazovkami, kde sa premieta video s 3D rekonštrukciou pôvodného stavu hradu a zábery z rozličných podujatí. Mestské vlastivedné múzeum funguje ďalej ako oddelenie Hradného múzea. Jeho expozícia bola zatvorená v lete 2008. Po rozsiahlej rekonštrukcii budovy sa návštevníkom v roku 2014 sprístupnila nová stála expozícia s názvom „Od fiľakovskej palmy k svetoznámemu kohútovi", venovaná dejinám Fiľakova po zničení hradu s dôrazom na históriu miestneho priemyslu (smaltovne).
Výstava „Od fiľakovskej palmy k svetoznámemu kohútovi"
Táto výstava, ktorá vznikla výsledkom šesťročnej prípravnej práce, mapuje dejiny mesta od zruinovania hradu v roku 1682, respektíve od znovuosídlenia mestečka po 60-te roky 20. storočia, prezentáciou hnuteľných kultúrnych pamiatok miestnej šľachty a remeselníkov, ako aj kultúrneho dedičstva katolíckeho obyvateľstva okolia. Popri ľudovom umení maďarskej etnografickej skupiny Palócov, žijúcej aj na území severného Novohradu a juhozápadného Gemera, poukazuje expozícia aj na multietnický charakter mikroregiónu. Samostatnú miestnosť venovali autori výstavy tradíciám miestnej smaltovne, respektíve miestnym priemyselným závodom. Krásne zdobené kusy smaltovaného riadu budú prezentované spolu s produktmi výrobní sporákov, kachieľ, drevovýroby a iných výrobných oddelení továrne, ktoré budú obklopené fotografiami dokumentujúcimi industrializáciu mesta. Palma zakomponovaná do názvu expozície sa do symbolov mesta dostala zo stredovekého rodového erbu Bebekovcov začiatkom 18. storočia, a kohút v ochrannej značke smaltovne roznášal dobrú povesť novohradského mestečka po celom svete, mieste závody totiž v druhej polovici 20. storočia exportovali do štyroch svetadielov, v Európe od Grécka po Švédsko, v Ázii od Iránu po Singapur, v Afrike od Maroka po Čad, v Amerike od Kanady po Paraguay. Pri inštalovaní výstavy doplnilo Hradné múzeum vo Fiľakove svoje zbierky exponátmi Novohradského múzea a galérie z Lučenca, a vzácnymi starými predmetmi vypožičanými z miestneho františkánskeho kláštora.
Od mája 2018 je pre návštevníkov sprístupnená aj podzemná chodba (protiletecký úkryt) vytesaná do skaly pod fiľakovským hradom, v ktorej je umiestnená inštalácia dokumentujúca miestne udalosti druhej svetovej vojny. Toto obdobie približuje 19 náučných panelov a predmety, ktoré boli v meste a v blízkom okolí používané počas vojny.
tags: #prispevok #k #dejinam #slovenskeho #novohradu