Úcta a pamäť: Priami účastníci Slovenského národného povstania a ich odkaz

Slovenské národné povstanie (SNP) je jednou z kľúčových udalostí moderných slovenských dejín a zároveň patrí k najväčším ozbrojeným vystúpeniam proti nacizmu v Európe. Na povstaní sa zúčastnilo okolo 60-tisíc slovenských vojakov, 12-tisíc až 18-tisíc partizánov a tiež vojaci československej zahraničnej armády. Spolu so Slovákmi bojovali v SNP aj príslušníci 30 národov a národností z Európy. Dňa 29. augusta, kedy SNP vypuklo, bol Zákonom Slovenskej národnej rady (SNR) z 29. septembra 1992 vyhlásený za štátny sviatok Slovenskej republiky (SR).

Pre mnohých ľudí sa SNP stalo už iba stránkou v učebnici dejepisu, štátnym sviatkom na konci prázdnin, kedy sa koná ceremoniál, na ktorý chodí stále menej účastníkov. Dnes odporcovia opodstatnenosti protifašistického odboja tvrdia, že Slovensko dovtedy prosperovalo, SNP bolo zbytočné a prinieslo Slovensku iba utrpenie a škody. Mlčia však o tom, že mnohí ľudia na Slovensku sa nezmierili s rozbitím Československej republiky, nesúhlasili s vytváraním systému vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), vznikom polovojenskej Hlinkovej gardy (HG), represívnymi opatreniami proti Židom, Rómom a ďalším skupinám obyvateľstva, vrátane ich odsunu do vyhladzovacích táborov, a orientáciou na fašistické štáty, vrátane nasadenia slovenských vojakov po boku ich armád na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu a v Taliansku proti západným spojencom.

Hoci mohli v relatívnom pokoji vyčkať koniec vojny, postavili sa proti fašizmu so zbraňou v ruke a ďalšie tisícky civilných obyvateľov vojakom a partizánom pomáhali, zásobovali a ukrývali ich, pričom neriskovali svoje životy a životy svojich blízkych o nič menej ako tí, ktorí bojovali priamo na fronte. Povstalci sa prihlásili k cieľom protifašistickej koalície a povstalecké jednotky boli organizované ako 1. československá armáda na Slovensku. Slováci v ozbrojenom povstaní ukázali svoj antifašistický postoj a aktívne prispeli k porážke nacistického Nemecka, čo malo veľký význam z hľadiska povojnového usporiadania.

Slovenské národné povstanie a jeho priebeh

V roku 1943 vznikla ilegálna Slovenská národná rada (SNR), ktorá schválila program známy ako Vianočná dohoda. Podľa optimálneho variantu sa mal ozbrojený boj začať v koordinácii so sovietskou stranou. Krízový scenár počítal s vyhlásením vojenského odporu v prípade, že nemecké vojská začnú obsadzovať Slovensko. V rozhlasovom prejave minister obrany (1939 - 1945) generál Ferdinand Čatloš oznámil preniknutie nemeckých vojsk na Slovensko.

O deň neskôr na jeho rozkaz povstalci ustúpili do Strečnianskej tiesňavy, kde Jozef Dobrovodský, povstalecký veliteľ žilinskej posádky, spolu s povstaleckým veliteľom martinskej posádky Emilom Perkom a veliteľom 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika Petrom Alexejevičom Veličkom začali organizovať nové obranné postavenie. Nasledujúci deň 1. septembra 1944 prijala SNR deklaráciu o prevzatí moci na povstaleckom území. Jeho hlavnú časť tvorilo najmä stredné Slovensko a hlavným sídlom sa stala Banská Bystrica.

V prvých septembrových dňoch sa podarilo stabilizovať povstaleckú obranu. Povstanie sa v krátkom čase rozšírilo na viac ako 30 vtedajších okresov s rozlohou približne 20-tisíc štvorcových kilometrov a približne s 1,7 milióna obyvateľmi. Útok 18. SS divízie na juhu Slovenska znamenal začiatok ofenzívy nemeckých okupačných vojsk, ktoré mali výraznú, najmä technickú prevahu nad povstalcami. Generál Rudolf Viest, ktorý sa 6. októbra stal veliteľom povstaleckých vojsk, vydal rozkaz ustúpiť do hôr a povstalci prešli na partizánsky spôsob boja. Velitelia Viest a Golian padli v novembri 1944 do nemeckého zajatia a po vypočutí gestapom ich odsúdili na smrť.

Na SNP sa výrazne podieľal aj Imrich Karvaš, vtedajší guvernér Slovenskej národnej banky. Bez jeho finančnej podpory by SNP nebolo možné uskutočniť. Počas SNP zohrali významnú úlohu aj ženy. Zúčastňovali sa na bojových akciách, zásobovali partizánov potrebným materiálom alebo vykonávali činnosť spojok pri získavaní a poskytovaní informácií odboju.

Seredskí antifašisti a ich úloha v odboji

Sereď bola už pred povstaním jedným zo stredísk ilegálnej činnosti. František Kubač tu s Jakubom Obuchom vydával ilegálny časopis Hlas dediny. V hostinci u Jozefa Horvátha sa schádzali miestni komunisti Rudolf Chmelár, František Dúbravský, N. Sloboda, Jozef Ivinger a nechávali si hrať ruské piesne ako prejav sympatií k Sovietskemu zväzu. V Seredi sídlila vysielačka, ktorou udržiavali predstavitelia komunistickej strany na Slovensku spojenie s vedením v Moskve. Trom z nich, Karolovi Šmidkemu, Karolovi Bacílekovi a Gustávovi Husákovi udelilo mesto Sereď v roku 1946 čestné občianstvo.

Cez Sereď viedla prevodová cesta pripravená odbojovou organizáciou Obrana národa pre vojenské osoby z Čiech a Moravy, ktoré chceli vstúpiť do česko-slovenských zahraničných vojenských jednotiek. Pobyt utečencov v Seredi zabezpečovala trafikantka Ružena Urbánková s dcérou Martou. Do Galanty ich prevážal jej manžel Ján Urbánek v nákladných vlakoch, alebo prechádzali pešo v sprievode Terézie Šípošovej, Jána Fuzeka, Jana Repku, Vlastislava Rambouseka a jeho manželky Ľudmily Rambousekovej a ďalších.

Vlastislav Rambousek previedol do Maďarska napríklad poručíka jazdectva JUDr. Rudolfa Hojtaša a nadporučíka let. Jindřicha Křepela, ktorý 24.4.1943 zahynul ako príslušník 6. operačnej výcvikovej jednotky RAF pri havárii bombardovacieho lietadla Wellington. U pekára Vojtecha Stoklasa sa v Seredi ukrývali francúzski vojnoví zajatci po úteku z tábora pri Balatone, aby sa pod velením kapitána Georgesa Barazèra de Lannurien mohli pripojiť k francúzskemu partizánskemu oddielu v Kantorskej doline vo Veľkej Fatre. Do ich prepravy z Maďarska na Slovensko boli od mája 1944 zapojení manželia Rambousekovci, Rudolf Áč, Štefan Štibrányi a Štefan Zavadil v spolupráci s Ľudmilou Zajícovou z Trnavy a „Bielou pani“ Františkou Hrubiškovou z Bratislavy.

Po vypuknutí povstania sa seredskí antifašisti pokúsili zburcovať Seredčanov. Okresné žandárske veliteľstvo v Trnave prikázalo otvoriť brány pracovného tábora pre Židov v Seredi, žandársky veliteľ tábora Jozef Juraj Matuščín dal bojaschopným Židom k dispozícii zbrane a časť z nich, ktorá bola organizovaná v odbojových bunkách pod názvom Kolektív odišla do povstania a pripojila sa k partizánskemu oddielu kapitána Belova. Spolu s okresným a oblastným žandárskym veliteľom odišli 30. augusta do povstania aj žandári zo Serede.

Popoludní 30. augusta vyhlásila skupina miestnych antifašistov na čele s Vlastislavom Rambousekom, Františkom Remenárom, Vojtechom Stoklasom a žandárskym strážmajstrom Štefanom Kunštekom v miestnom rozhlase v mene ilegálneho národného výboru mobilizačnú výzvu, na ktorú reagovalo asi 200 mužov. Vyzvali vojenského veliteľa v Seredi, veliteľa cyklistickej eskadróny jazdeckého priezvedného oddielu 1 nadporučíka Ladislava Donovala, aby im vydal zbrane. Ten, hoci bol svedkom vraždenia civilných obyvateľov slovenskými vojakmi, sa rozhodol zachovať vernosť ľudáckemu režimu, odmietol vydať zbrane a vyhlásil, že počká na „vyššie“ rozkazy a vojsko poriadok v Seredi udrží. To v miestnom rozhlase vyhlásil aj nadporučík Ladislav Smolenský. Seredská posádka bola na základe Donovalovej žiadosti 31. augusta posilnená 160-člennou rotou vojenských akademikov z Bratislavy.

Tragédia tábora v Seredi

Vojenské jednotky nemeckej bojovej skupiny „Schill“ zamierili 2. septembra okolo 14:00 hod. z Trnavy do Serede, miestnu vojenskú posádku bez boja odzbrojili a nechali v Seredi čatu „Hradischko“ pod velením sturmführera Polleho, aby strážila materiál v doplňovacom sklade jazdeckého priezvedného oddielu I. Nemci bez meškania obnovili činnosť tábora. Vznikol zberný tábor, kde fašisti sústreďovali Židov pred odsunom do koncentračných táborov, ale aj účastníkov odboja a SNP. 12. septembra 1944 prišlo do Serede 33 príslušníkov SS z Einsatzgruppe H, ktorí boli ubytovaní v kaštieli a koncom septembra bol veliteľom tábora menovaný SS-hauptsturmführer Alojz Brunner. S jeho príchodom sa začal masový odsun väzňov do koncentračných táborov. Od septembra 1944 do konca marca 1945 bolo zo zberného tábora v Seredi vypravených 11 transportov a odtransportovaných 11 532 osôb.

20. decembra 1944 vznikla v Seredi poľná rota HG „Fábri“ pod velením stotníka Ľ. Fábriho, od 13. marca 1945 velil nadzbrojník Július Thomas a 27. februára 1945 bola premenovaná na rotu „Pribina“.

Spomienka na obete SNP zo Serede a okolia

Pamätná tabuľa na budove Mestského úradu v Seredi, odhalená v roku 1964, uvádza mená 17 Seredčanov, ktorí počas SNP obetovali životy. Ďalších 10 mien pripomína pomník padlým hrdinom SNP v Šintave, postavený v roku 1946.

Vybrané príbehy účastníkov SNP:

• Jozef Bojnanský po mobilizačnej výzve narukoval do Trnavy. S trnavskou posádkou odišiel do SNP, zúčastnil sa bojov proti nemeckým vojskám v okolí Žarnovice a Prievidze.
• Pavel Dodoň, narodený v roku 1922 v Šintave, padol 8. decembra 1944 pri Skýcove, bol členom partizánskeho zväzku Alexander Nevský.
• Jozef Pecár, narodený 27. augusta 1923 v Strednom Čepeni, zahynul 14. septembra 1944 pri obci Priekopa, kde nemecké jednotky zavraždili 11 ranených povstalcov.
• Vojtech Stoklas s manželkou Štefániou ukrýval až do vypuknutia povstania francúzskych vojnových zajatcov.
• Teodor Ševeček sa narodil v Seredi 13. januára 1913, pôsobil ako učiteľ v Šintave a počas pobytu francúzskych vojakov v Seredi im tlmočil. Zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen.
• Dalimír Žarnovický pochádzal z Uhrovca, vo veku 21 rokov podľahol mučeniu a v Seredi má spoločný hrob spolu s neznámym 15-ročným partizánom.
• Karol Bucko sa zapojil do povstania ako príslušník slovenskej armády, po zničení jeho jednotky sa pešo vrátil do Serede, ale na základe udania ho zatkla Hlinkova garda a bol uväznený v koncentračnom tábore Mauthausen.
• Florian Čambál sa narodil 16. júla 1913 v Abraháme, pred vypuknutím povstania bol predsedom ilegálneho okresného vedenia KSS v Seredi. Neskôr sa stal komisárom v partizánskej brigáde Alexander Nevský.
• Jozef Miškeje sa narodil v roku 1913 v Klátovej Novej Vsi. Po potlačení SNP do hôr pokračoval v boji ako príslušník partizánskej brigády majora Jegorova až do spojenia s Červenou armádou. Po oslobodení slúžil ako vojak z povolania v Seredi.
• Jozef Mitrík sa do povstania zapojil ako 12-ročný chlapec, posielal správy partizánskym jednotkám. Po skončení vojny sa stal vojakom z povolania a dosiahol hodnosť podplukovníka.
• Anton Pančík sa narodil v roku 1922 v Čiernom Balogu, po vypuknutí povstania bojoval ako delostrelec v okolí Turčianskeho Svätého Martina a na úseku Svätý Kríž nad Hronom.
• Viktor Šušlík, narodený 12. júla 1923 v Hrabovom, zúčastnil sa spolu s francúzskymi partizánmi obrany pri Strečne a neskôr bol členom partizánskej brigády J. V. Stalina.

Životný príbeh plukovníka v. v. Vladimíra Strmeňa

Plk. v. v. Vladimír Strmeň (* 26. augusta 1928 v baníckej osade Richtárová neďaleko obce Staré Hory) je jedným z posledných žijúcich priamych účastníkov Slovenského národného povstania a veľká osobnosť Banskej Bystrice.

Detstvo a mladosť

Vladimír Strmeň sa narodil 26. augusta 1928 v baníckej osade Richtárová neďaleko obce Staré Hory. Otec pracoval v papierňach v Harmanci. Matka Františka finančne nezvládala starostlivosť o syna, preto ho odovzdala do výchovy k sestrám Vincentkám do Radvane. Keď mal 14 rokov, nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici. Narukoval 12. septembra 1942, v deň pamätného falošného bombardovania Banskej Bystrice.

Vladimír sa dostal k trúbke. Štúdium však narušil blížiaci sa front. Mladého Vladimíra spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustili domov s tým, že po skončení vojny sa majú vrátiť, aby sa im započítali skúšky za aktuálny ročník.

Účasť v Slovenskom národnom povstaní

Vladimír Strmeň opísal situáciu v deň vypuknutia povstania nasledovne: „Bol vyhlásený poplach, nevedeli sme čo sa deje, museli sme opustiť kasárne, zoradiť sa pred kasárne, kde nám bolo oznámené, že vypuklo Slovenské národné povstanie, na Nemcov sa strieľa a s partizánmi sa vyjednáva.“ Strmeň následne prišiel domov do baníckej osady Richtárová, kde sa v jeho rodičovskom dome nachádzal partizánsky štáb majora Morozova, ktorý ho zobral do boja.

Pred odchodom na front absolvoval 14-denný guľometný a mínerský výcvik aj so skúškami. Na fronte bolo veľmi rušno, Nemci ich neustále ostreľovali delostreleckou a mínometnou paľbou. 14. októbra 1944 začali na Čremošnom Nemci mínometný útok, po ktorom bol Vladimír Strmeň ranený (dostal päť zásahov). Bol prevezený na obväzište, odtiaľ odišiel sanitkou do nemocnice v Banskej Bystrici.

Po liečbe ho lekárka prehlásila za bojaschopného. Neskôr bol prevezený naspäť k jednotke na Španiu dolinu, kde v miestnej ošetrovni ostal až do ústupu do hôr dňa 27. októbra 1944. Po týždni v loveckej chate na Jelenskej skale ho lekárka prehlásila za bojaschopného. V horách v tom čase vládla tuhá zima, avšak život v tzv. partizánskej republike išiel ďalej.

Vladimír Strmeň sa v horách pravidelne stretával s Andrejom Bagarom. Ten so svojím divadlom pozdvihoval náladu partizánov. 2. februára obsadili partizáni výhodné pozície pri moste v Richtárovej a čakali na príchod Nemcov, ktorí mali v pláne ju vypáliť. Hodinovou prestrelkou skončila tvrdou porážkou Nemcov. V marci už nemali také šťastie, Nemcom sa podarilo vypáliť Richtárovú. Zhorel aj Strmeňov rodičovský dom, jeho rodina prežila len zásahom obetavej učiteľky.

Červená armáda bola už blízko, a tak sa rozhodol prejsť front. Na vrchu Chabenec ich zastihla mohutná snehová víchrica a len vďaka súdržnosti jednotky prežili. Jednotka ustupovala k Vernáru. Po prechode frontu bol Vladimír Strmeň pridelený k 1. čs. posádke, ktorá dohliadala na pokojný priebeh udalostí už v oslobodenom meste Banská Bystrica a v jeho okolí.

Povojnový život a ocenenia

Po vojne sa zamestnal v podbrezovských železiarňach, oženil sa s Máriou, rodenou Borovicovou, s ktorou mali dve deti. V práci výrazne prispel k prebudovaniu závodného orchestra. V roku 1970 sa z rodinných dôvodov presťahoval do Banskej Bystrice, pracoval v Tesle, neskorších Závodoch výpočtovej techniky, kde vytvoril úspešnú závodnú kapelu, ktorú aj viedol. Po odchode do dôchodku v roku 1988 žije aktívnym životom, vedie besedy a diskusie o svojej účasti v SNP.

V roku 2022 bol mimoriadne povýšený do hodnosti kapitána vo výslužbe. V roku 2023, pri príležitosti 30. výročia vzniku Slovenskej republiky, mu prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Incident počas osláv SNP

Šokujúca udalosť sa odohrala v Banskej Bystrici počas osláv SNP v roku 2024. Vladimíra Strmeňa v Radvani vykradli zlodeji, ktorí zrejme vedeli, že bude na oslavách v Múzeu SNP a jeho dom bude prázdny. Zlodej sa mal po dome prechádzať asi hodinu, od krádeže ho neodradil ani pes. Išlo napríklad o vojenské vyznamenanie, pamätné mince, plakety, medaily, projektor, tašku s notebookom, hotovosť ale aj zlatý prsteň patriaci vnučke pána Strmeňa.

Už krátko po krádeži však polícia páchateľa vypátrala a zadržala. Keď v jeho byte našli odcudzené predmety, k činu sa priznal. Banskobystrický okresný súd 1. septembra rozhodol o jeho vzatí do väzby. Za krádež a porušovanie domovej slobody dostal tri roky nepodmienečne. Vladimír Strmeň voči nemu však nemá ťažké srdce. „Dostal ma do povedomia, všetko mi vrátil, odpustil som mu,“ uviedol. Zároveň dodal, že mu cez jeho otca dal do väzenia odkázať, že sa na neho nehnevá.

tags: #priami #potomkovia #ucastnici #snp #dochodok