Výchova detí je komplexný proces, ktorý formuje osobnosť a budúcnosť každého človeka. Od raného detstva sú opakované situácie pri napĺňaní potrieb dieťaťa kľúčové pre vývoj mozgu, nervovej sústavy, endokrinného a imunitného systému. Dobre vyladené interakcie medzi rodičmi a dieťaťom umožňujú optimálny rozvoj vývinového potenciálu dieťaťa. Prvé roky života sú obdobím najväčších možností s priaznivými dôsledkami, ale i najväčších rizík s nepriaznivými dôsledkami, ktoré vytvárajú rozdiely medzi ľuďmi. Spôsobilosť zapojiť sa v dospelosti do bežného života, celkový zdravotný stav vrátane schopností a zručností, je priamo ovplyvnená kvalitou starostlivosti v detstve.
Typy výchovy a ich dopad na dieťa
Existujú rôzne prístupy k výchove, z ktorých každý má svoje špecifiká a potenciálne dopady na vývoj dieťaťa. Od autoritatívnej výchovy, cez voľnú výchovu, až po prehnanú starostlivosť, ktorú možno označiť aj ako „helikoptérové rodičovstvo“, každý z týchto prístupov zanecháva na dieťati odtlačok.
Autoritatívna výchova
Zástancovia autoritatívnej výchovy sú presvedčení, že dieťa má počúvať vždy a všade. Neexistujú výnimky a rodičia robia všetko preto, aby im dieťa „neskákalo po hlave“. Aj autoritatívna výchova, ktorú mnohí poznajú z vlastného detstva, má svoje nevýhody. Rešpekt a strach sú dve diametrálne odlišné veci. Vzájomný rešpekt je známkou vyváženého vzťahu, zatiaľ čo pri strachu z trestu absentuje láska. Rodič sa pri autoritatívnej výchove viac sústredí na mínusy dieťaťa, pričom kladné stránky bude považovať za samozrejmú vec. To úzko súvisí so zníženým sebavedomím dieťaťa, ktoré bude mať vďaka prísnej výchove tak vysoko postavenú latku, že samo na seba začne byť príliš kritické. Akákoľvek snaha prejaviť svoj názor býva autoritatívnymi rodičmi väčšinou vnímaná ako odvrávanie, čo u dieťaťa posilňuje presvedčenie, že povedať to, čo si myslí, je nesprávne. Dieťa vychovávané autoritatívnym spôsobom zvykne plniť všetky nariadenia rodičov bez slova, hoci v jeho vnútri to môže poriadne vrieť. Neraz sa práve takéto deti dostávajú do partie, v ktorej budú automaticky plniť príkazy autority.
Štúdia publikovaná v Child: care, health and development ukázala, že prísna výchova môže u rodičov detí s poruchou vývoja viesť k zvýšenému stresu. Dieťa, ktoré je vychovávané príliš prísne, zákonite začne túžiť po slobode. U takýchto detí je oveľa vyššia pravdepodobnosť rebélie v porovnaní s ich rovesníkmi, ktorí neboli vychovávaní autoritatívne.
Voľná výchova
Pri voľnej výchove sa deťom necháva absolútna sloboda a nenastavujú sa žiadne hranice. Tento extrém, rovnako ako autoritatívna výchova, môže mať negatívny dopad na dieťa. Je dôležité nájsť rovnováhu medzi nastavením hraníc a poskytnutím dostatočnej voľnosti pre rozvoj dieťaťa.
Prehnaná starostlivosť alebo „helikoptérové rodičovstvo“
Mnoho rodičov ospravedlňuje prehnanú starostlivosť tým, že sa len snažia ubezpečiť, aby ich dieťa bolo pripravené na život v reálnom svete. V skutočnosti takýmto prístupom dosiahnu pravý opak. Zo svojich ratolestí vychovávajú nesamostatných dospelých. V súvislosti s nadmernou ochranou sa od roku 2011 používa aj pojem helikoptéroví rodičia. Helikoptéroví rodičia preberajú až úzkostlivú zodpovednosť za život svojich detí, za ich úspechy a neúspechy. Často sa táto starostlivosť prenáša až do dospelosti dieťaťa, keď aj v dvadsiatke alebo dokonca v tridsiatke je dieťa rodičmi podrobne kontrolované alebo sa mu rodičia snažia všetko vopred vybaviť a dohodnúť, aby išlo všetko hladko.
Ničia rodičia s vrtuľníkom generáciu?
Na prvý pohľad sa takýto spôsob výchovy javí ako veľmi dobrý. Deti dostávajú dostatok lásky, pocit prijatia a v určitom zmysle sa im formuje aj sebavedomie. Problém nastáva vtedy, keď sa dieťa ocitne v situácii, že ono samo musí riešiť zložitú situáciu a rodičia nie sú práve v tej chvíli k dispozícii. Práve vtedy si môže dieťa prestať veriť a môže cítiť úzkosť a paniku. Zrazu nemá dostatok síl na riešenie problémovej situácie, pretože nikto vedľa neho nestojí a dostáva sa do obrovského stresu. Toto môže vyvolať úzkosť, ktorá neskôr môže vyústiť až do depresie. Ďalší problém predstavuje aj nedostatok zručností na riešenie bežných záležitostí. Ak má teda dieťa prehnane niečoho veľa, pôsobí to na neho stagnačne a brzdí ho to v dosahovaní svojho potenciálu a tiež v procese zvládania úloh, ktoré zabezpečujú jeho rozvoj, a tak sa nemôže naučiť potrebné životné lekcie.
Čo spôsobuje deťom prehnaná starostlivosť?
- Sťažovanie sa na prácu: Keď sa rodičia neustále sťažujú na svoju prácu, navádzajú svoje deti k tomu, aby si mysleli, že práca je vo svojej podstate zlá. Neustále vyjadrovanie frustrácie vysiela deťom správu, že práca je nutné zlo, ktoré treba tolerovať, nie si ho užívať. Rodičia, ktorí často rozprávajú o svojom utrpení v práci, nevedomky prenášajú svoj stres na deti.
- Riešenie všetkých problémov za deti: Riešenie problémov je jednou z najžiadanejších zručností v živote i na pracovisku. Deti sa nerodia so schopnosťami riešiť problémy, je to niečo, čo sa robí pokusom a omylom, opakovaním a buduje sa v priebehu rokov. Rodičia a učitelia môžu zohrávať dôležitú úlohu pri podpore schopnosti riešiť problémy budovaním a pestovaním toho, čo nazývame výkonnými funkčnými schopnosťami. Medzi ne patrí kontrola impulzov, organizácia, flexibilita, zameranie, plánovanie, sebauvedomenie, riadenie času a pamäť. Dôležité je, aby ste dopriali dieťaťu aj zlyhanie, aby nieslo zodpovednosť samo za seba.
- Vždy uprednostňovanie bezpečnosti pred rizikom: Prijatie ťažkej úlohy bez záruky úspechu buduje odolnosť a sebaúctu. Existujú okolnosti, pri ktorých môže byť riskovanie cenná skúsenosť.
- Príliš rýchle nasmerovanie dieťaťa: Prílišné sústredenie sa na prvú vášeň dieťaťa mu môže brániť vo vyhľadávaní iných záujmov a učení sa nových vecí. Ak mu doprajete čas na experimentovanie a skúšanie nových skúseností, pomôžete tak rozšíriť si perspektívu a identifikovať svoje skutočné vášne.
- Chválenie a odmeňovanie za všetko: V súčasnosti je bežné, že deti dostanú odmenu za výkon, ktorý bol len priemerný. Deti sa musia naučiť rozlišovať medzi primeraným a výnimočným, priemerným a výnimočným. Takzvané „trofeje za účasť“ môžu brániť budúcemu úspechu. Výskum Carol Dweckovej ukázal, že chválenie detí za ich bystrosť ich vedie k vyhýbaniu sa náročným úlohám a obávaniu sa zlyhania, zatiaľ čo chválenie za úsilie posilňuje ich kontrolu nad úspechom a motivuje ich k učeniu.
- Nedovolenie dieťaťu robiť chyby: Dovoliť dieťaťu zlyhať pri nejakej úlohe môže byť pre rodiča emocionálne náročné, ale je to absolútne nevyhnutné pre rozvoj dieťaťa a budovanie jeho charakteru. Nikto sa nikdy nič nenaučil z toho, že to celý čas robil správne.
- Veľký tlak na dieťa: Hoci chcete svoje deti nasmerovať na správnu cestu životom, povedať im, že potrebujú titul z najlepšej vysokej školy, aby mohli prežiť v dnešnom svete, môže u nich spôsobiť silný stres. Deti, ktoré cítia, že sú pod obrovským tlakom zo strany rodičov a dospelých, môžu zažívať nepríjemné pocity vo viacerých oblastiach svojho života, od duševného zdravia až po spánok.
Medzi ďalšie dôsledky prehnanej starostlivosti patrí:
- Nízke sebavedomie: Nízke sebavedomie, ktoré sa vyvíja v priebehu dospievania, môže mať vážne následky v dospelosti, a to aj vrátane straty schopnosti sa o seba finančne postarať.
- Zvýšená šanca výskytu depresie a úzkosti: Rodičia by si mali uvedomiť, že ak neustále riešia problémy namiesto nich, vysielajú jasnú správu o nedôvere v ich schopnosti.
- Nedostatok úcty: Ak má dieťa obrovské množstvo hračiek, neváži si ich. Neúcta k vlastným veciam môže ľahko prerásť aj k neúcte k veciam iných ľudí.
- Bézmocnosť: Môže sa vyskytnúť aj pocit naučenej bezmocnosti, ktorú rodičia postupne, počas viacerých rokov, môžu vypestovať v dieťati, kvôli tomu, že robia za dieťa to, čo by sa malo samo pokúsiť urobiť.
- Nezodpovednosť: Keď rodičia neustále chránia deti pred dôsledkami svojich činov a neučia ich, čo je zodpovednosť za splnenie úloh, postupne ich svojou výchovou privedú k nezodpovednosti.
- Nedostatok vďačnosti: Prehnaná ochrana dieťaťa môže viesť aj k neschopnosti vyjadrovať vďačnosť.
- Nedostatočné sebaovládanie: Helikoptérové rodičovstvo bráni rozvoju sebaovládania.
- Problémy s nastavením cieľov: Štúdie ukazujú, že čím viac bolo dieťa v detstve ochraňované, tým je pravdepodobnejšie, že jeho osobné životné ciele sú motivované hlavne externe, teda na slávu a bohatstvo.
- Rodičovský pocit nekompetentnosti: Z detí, ktoré boli príliš ochraňované, často vyrastú rodičia, ktorí nevedia, ako sa správať a vychovávať vlastné deti.
- Individualizmus, prehnaná citlivosť, urážlivosť, zameranosť na seba: S prehnanou starostlivosťou a ochranou môže súvisieť aj egoistický individualizmus. Toto všetko charakterizuje „generáciu snehových vločiek“, ktorá môže byť výsledkom už spomínanej výchovy.
Je úžasné, keď rodičia venujú výchove svojich detí dostatok času a svojej energie. Je to prirodzené a väčšinou aj veľmi potrebné. No deťom je potrebné aj dopriať, aby sa ocitli aj v zložitejších situáciách, ktoré si riešia samy. Zasiahnuť by ste mali len vtedy, keď je to už naozaj nutné. Zlyhanie nepredstavuje vždy len katastrofu. Niekedy môže dieťa veľmi posilniť. Dôležité je, aby ste nechali deti samy plniť úlohy, ktoré sú psychicky a fyzicky schopné vyriešiť.
Vplyv rozvodu rodičov na vývoj dieťaťa
Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka a má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život.
Faktory ovplyvňujúce reakciu dieťaťa na rozvod
Ako dieťa spracuje rozvod/rozchod rodičov, závisí od viacerých faktorov, od veku dieťaťa, vzťahov s ostatnými členmi rodiny a aj tým, či sa rodičia rozišli „potichu“ a v dobrom alebo rozchodu či rozvodu predchádzali hádky či psychické a fyzické násilie. Odborníčka hovorí, že ako bude dieťa reagovať na rozpad rodičovského vzťahu, záleží predovšetkým na zrelosti samotných rodičov. Zrelý človek si nepotrebuje cez dieťa dokazovať svoju moc a primárne dbá o pohodu a zdravý vývoj svojho dieťaťa.
Reakcie detí v rôznych vekových obdobiach
- Rané detstvo: Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva.
- Predškolský vek: V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.
- Školský vek (mladší): Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne.
- Školský vek (starší): Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí).
- Adolescencia: V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. Dospievajúce deti sa obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Adaptačné fázy po rozvode
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
- Popretie a obranné mechanizmy: V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu. Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia.
- Zlosť: V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
- Vyrovnávanie sa s novou situáciou: V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Striedavá starostlivosť
V roku 2006 vstúpil v Taliansku do platnosti zákon o striedavej výchove rodičov. Pôvodne bol tento zákon považovaný za veľký krok dopredu, no postupom času sa stretol s negatívnou odozvou. Striedavej starostlivosti mnohí vytýkajú najmä fakt, že dieťa má dva domovy a neustále presúvanie sa je pre dieťa nestabilné. Z dieťaťa sa tak stáva kočovník rotujúci medzi jedným a druhým rodičom. Napriek pozitívnym vplyvom striedavej starostlivosti nie je určená pre všetkých. Vzťahy medzi ľuďmi sú vždy o tom, ako medzi sebou dokážu komunikovať. Pokiaľ však rodičia nedokážu spolu komunikovať spôsobom, ktorý je pre dieťa prijateľný a ktorý zakladá predpoklady, aby mohlo rozvíjať dobrý vzťah s oboma rodičmi, potom sa bežné vzťahy posúvajú do právnej roviny.
Vedci spätne analyzovali 24 dlhodobých štúdií zo 4 kontinentov, ktoré sa týkali 22 300 neplnoletých osôb. Výsledkom je, že prítomnosť otca pri výchove pozitívne vplýva na kognitívny vývoj dieťaťa, redukuje psychické problémy u mladých dievčat a taktiež znižuje výskyt kriminality u mladistvých. Bausermanova štúdia analyzovala 1846 detí, ktoré boli vo výlučnej starostlivosti jedného rodiča a 814 detí, ktoré žili v striedavej starostlivosti. Štúdia Poussin-Martin sledovaním 3000 francúzskych detí druhého stupňa základnej školy dospela k záveru, že deti, ktoré žijú s oboma rodičmi, majú vyššiu úroveň sebahodnotenia a sú sebaistejšie oproti deťom žijúcich len s jedným rodičom. Z európskych krajín je na prvom mieste Švédsko, kde 30% detí je zverených do striedavej starostlivosti. Vo Švédsku sa ukázala cesta striedavej starostlivosti ako správna. Výsledky dokazujú, že striedavá starostlivosť pozitívne vplýva na psychický stav detí. Názor, ak majú deti dva domovy vzťahy sú konfliktnejšie, sa nepotvrdil. Dokonca sa zistilo, že striedavá starostlivosť je pre dieťa výhodnejšia.
Rodičovské odcudzenie
Jedným z ničivých vplyvov na vývoj dieťaťa pri rozvodových sporoch je tzv. rodičovské odcudzenie (z angl. Parental Alienation Syndrome, PAS), ktorý vytvoril americký psychiater Richard A. Gardner na začiatku 80. rokov. Jedná sa o stav, kedy dieťa opakovane neopodstatnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Základným znakom je nepodložená kritika zaverhovaného rodiča, ktorú prejavuje samotné dieťa, alebo ju preberá od uprednostňovaného rodiča. Základným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa. Jedná sa o psychické týranie dieťaťa. Napriek polemikám o tomto pojme je zrejmé, že takéto konanie má veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a správanie dieťaťa. Psychické týranie nezanecháva na dieťati žiadne viditeľné telesné poranenia, ale jeho následky sú devastačné. Dôsledky rodičovského odcudzenia môžu zahŕňať napríklad emocionálne problémy, úzkosti, depresie a narušené vzťahy v dospelosti. V prípadoch, keď je zrejmé, že pomsta „cez dieťa“ je vždy tá najničivejšia, musia byť takéto konania subsumované pod hypotézu právnej normy v ust. § 208 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, čo kvalifikuje takéto konanie ako týranie blízkej osoby.
Komunikácia s deťmi počas rozvodu
Ak sa dvaja rodičia rozídu, môžu sa stať nadobro sebe cudzími ľuďmi, no dieťa zostane pokrvným príbuzným obom rodičom až do konca života. Bude s nimi tvoriť základnú rodinu, či si to niektorý z nich pripustí alebo nie. Manželstvo či partnerstvo sú pominuteľné, no rodina je večná. Rešpektovať túto axiómu znamená rešpektovať najlepší záujem dieťaťa. Je potrebné čo najviac komunikovať s ohľadom na vek a stav potomka. Je fajn ubezpečiť dieťa o svojej láske a podpore. Rovnako aj dohodnúť si pravidlá stretávania sa s dieťaťom a následne ich dodržiavať. Je dobré, ak môže dieťa komunikovať cez telefón či inak s oboma rodičmi podľa svojej potreby. Komunikácia smerom k deťom by mala obsahovať pochopenie, porozumenie, ale aj dodržiavanie pravidiel. Odporúčam nevolať to pravidlá, ale dohody, aby dieťa nemalo pocit, že ide o príkaz.
Čo robiť a čomu sa vyhnúť pri komunikácii s deťmi
- Rozprávať vecne, nereagovať prehnane emocionálne, dieťaťu odpovedať na otázky.
- Ak príde otázka, na ktorú odpovedať neviete, pokojne to priznajte.
- Ak ste s deťmi prežili náročné situácie, pripomeňte si ich navzájom a spomeňte si, ako ste ich zvládli. Môže to dať dieťaťu nádej, že aj rozvod prekoná.
- Nenechajte dieťa cítiť zodpovednosť za rozpad vášho vzťahu.
- Nevyťahujte vinu na druhého rodiča a nezaťažujte dušu dieťaťa osočovaním.
- Nehovorte, že rozvod je „normálny“ alebo „bežný“, pretože tým deťom vysielate signál, že je to v poriadku, čo nemusí zodpovedať ich pocitom.
Dopad na sebavedomie a budúce vzťahy
Štúdia Poussin - Martin sledovaním 3000 francúzskych detí druhého stupňa základnej školy dospela k záveru, že deti, ktoré žijú s oboma rodičmi, majú vyššiu úroveň sebahodnotenia a sú sebaistejšie oproti deťom žijúcich len s jedným rodičom. Rozchod či rozvod rodičov môže v deťoch zanechať istú stopu, najmä pri hľadaní životných partnerov, ale je to individuálne. Psychologička skôr upozorňuje na výchovu rodičov po rozchode, vzťahy, stereotýpie a napríklad vzťahové reťazce syn - matka, matka - dcéra, otec - dcéra, otec - syn.
tags: #prehnana #starostlivost #o #dieta