Práva pacientov a adekvátna zdravotná starostlivosť na Slovensku

Každý pacient (osoba telesne alebo duševne chorá alebo postihnutá, prípadne týmto stavom ohrozená) má právo na preventívnu zdravotnú starostlivosť, diagnostiku a liečbu. Často sa však stáva, že sa pacienti dostanú do situácie, keď je pre nich užitočné poznať svoje práva podrobnejšie. Aj preto je téma práv pacientov na Slovensku stále mimoriadne aktuálna, pretože zdravotná starostlivosť sa dotýka prakticky každého.

Význam práv pacientov

Práva pacientov majú pre každého človeka veľmi konkrétny význam. Znamenajú istotu, že dostane zrozumiteľné informácie o svojom zdravotnom stave a liečbe, bude môcť spolurozhodovať, nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie a očakávať rešpekt, súkromie aj bezpečnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Ich význam je o to väčší v situáciách, keď je človek chorý, zraniteľný a odkázaný na pomoc systému. Pri príležitosti Európskeho dňa práv pacientov upozorňujeme, že zdravotná starostlivosť nie je len o diagnóze, výkone či lieku. Je aj o dôstojnosti, zrozumiteľných informáciách, bezpečí a istote, že pacient rozumie tomu, čo sa s ním deje a čo môže od zdravotníckeho systému očakávať.

Práva pacientov nie sú okrajová téma

Podľa aktuálnych údajov sa v roku 2024 v ambulanciách alebo formou návštevnej služby uskutočnilo viac než 68 miliónov návštev. V priemere to predstavuje 13 vyšetrení na jedného obyvateľa ročne. Tieto čísla ukazujú, že práva pacientov sa netýkajú malej skupiny ľudí, ale celej spoločnosti. Každý človek sa môže dostať do situácie, keď bude potrebovať zdravotnú starostlivosť a bude odkázaný na jasné informácie, férový prístup a predvídateľné pravidlá.

Na Slovensku však práva pacientov stále nie sú jasne zadefinované v právnych predpisoch ani dostatočne vymožiteľné. To sa v praxi prejavuje neistotou, slabou orientáciou pacienta v systéme a rozdielnou skúsenosťou s prístupom k starostlivosti.

Lepšie pravidlá pomáhajú pacientom aj zdravotníkom

Rešpektovanie práv pacientov nie je dôležité len z pohľadu jednotlivca. Je to aj otázka dôvery, bezpečnosti a stability celého zdravotníctva. Pacient, ktorý má informácie, rozumie liečbe a vie, na čo má nárok, sa vie lepšie orientovať v systéme a aktívnejšie spolupracovať na svojej liečbe. V prostredí, ktoré rešpektuje práva pacientov, sú jasnejšie nastavené pravidlá komunikácie, rozhodovania aj zodpovednosti. To pomáha odbúravať stres a znižovať konfliktné situácie medzi pacientmi a zdravotníkmi. V čase, keď slovenské zdravotníctvo čelí personálnemu tlaku a dlhodobým systémovým problémom, je to dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

Slovensko čelí aj širším zdravotným výzvam

Téma práv pacientov úzko súvisí aj s ďalšími výzvami, ktorým Slovensko čelí. Populácia starne, rastie výskyt chronických ochorení a stále pretrváva aj slabá účasť na prevencii. V roku 2024 absolvovalo preventívnu prehliadku len 46 % dospelej populácie. Zároveň je zrejmé, že úspešnosť liečby dnes často závisí aj od toho, či si pacient môže dovoliť včasnú diagnostiku alebo liečbu v súkromných zdravotníckych zariadeniach. Práve preto je dôležité, aby boli práva pacienta jasne pomenované a reálne uplatniteľné bez ohľadu na finančné možnosti človeka.

Pacient sa v systéme nesmie stratiť

Ani po rokoch verejných diskusií stále nie je na Slovensku jednoznačne stanovený nárok pacienta ani jasná cesta pacienta systémom zdravotnej starostlivosti. V praxi to znamená, že mnohí ľudia sa v systéme strácajú, nevedia, na čo majú nárok, kam sa obrátiť a čo môžu očakávať. Právo na prístup k starostlivosti, k informáciám a k férovému zaobchádzaniu preto nie je len formálna téma. Je to základná podmienka toho, aby pacient dostal starostlivosť včas, zrozumiteľne a dôstojne.

Legislatívny rámec práv pacientov v SR

Detailne vypracované základné práva pacientov žijúcich na Slovensku sú uvedené v Charte práv pacientov v SR, ktorá bola prijatá v roku 2001. Okrem Charty práv pacienta v SR existujú na Slovensku aj zákony upravujúce túto problematiku v širších súvislostiach, napríklad pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Práva pacientov v Slovenskej republike sú zakotvené vo viacerých zákonoch. Charta práv pacienta v Slovenskej republike bola prijatá vládou Slovenskej republiky dňa 11. decembra 2001.

Zákon o zdravotnej starostlivosti

Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) definuje zdravotnú starostlivosť ako súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií. Prostredníctvom nej sa teda chráni zdravie a život fyzickej osoby. Práve zdravie a životy osôb sú najvyššie hodnoty, ktorých ochranu zabezpečuje právo. Jednoznačné vymedzenie práv a povinností osoby, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť, je prvoradým predpokladom na ich uplatňovanie v praxi. Právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa zaručuje každému. Takéto právo musí byť v súlade so základnými zásadami právneho štátu, musí platiť pre každého rovnako a nesmie byť predmetom diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania na akomkoľvek základe, a to ani v prípade, ak sa osoba domáha uplatňovania svojich práv. Ide o neodmysliteľnú časť demokratického právneho poriadku.

Základný katalóg práv pacienta možno nájsť v § 11 zákona o zdravotnej starostlivosti. Ten pritom vychádza priamo z Ústavy SR, ktorá ustanovuje: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ V § 11 odseku 9 sú osobitne vymenované základné práva súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nadväzujúce na medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala. Viaceré z uvedených práv odrážajú etické aspekty zdravotníckeho povolania, ktoré sú napr. súčasťou tzv. Etického kódexu.

Základné práva pacienta podľa zákona o zdravotnej starostlivosti:

• Právo na slobodný výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (§ 11 ods. 6).
• Právo na správne (lege artis) poskytnutú zdravotnú starostlivosť (§ 4 ods. 3).
• Právo na ochranu dôstojnosti, rešpektovanie telesnej a psychickej integrity pacienta.
• Právo na odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti okrem prípadov, v ktorých podľa zákona o zdravotnej starostlivosti možno poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez informovaného súhlasu (napr. pri ohrození života).
• Pacient má právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti na základe svojho zdravotného stavu a podľa stupňa zdravotného postihnutia.
• Pacient má právo byť jemu zrozumiteľným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom stave, vrátane povahy ochorenia a potrebných zdravotných výkonoch, na požiadanie aj písomnou formou.
• Pacient má právo byť informovaný o nákladoch poskytnutých zdravotníckych služieb a o cene liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré uhrádza.
• Pacient má právo nebyť informovaný v prípade, že o to požiada. Vyhlásenie pacienta, že si neželá byť informovaný, je potrebné urobiť v písomnej alebo v inak preukázateľnej forme. Ak pacient odmietne úplné poučenie, lekár je povinný poskytnúť mu vhodné poučenie. Spôsob poučenia pacienta treba zaznamenať do zdravotnej dokumentácie.
• Všetky informácie o zdravotnom stave pacienta, diagnózach, liečbe a prognóze a aj všetky ostatné informácie osobného charakteru sú dôverné počas života pacienta aj po jeho smrti.
• Po prijatí do zdravotníckeho zariadenia sa vyšetrenie, liečba a prípadný pobyt pacienta v zdravotníckom zariadení uskutočňujú v súlade so zásadami práva na ľudskú dôstojnosť a na zachovanie intimity pacienta.
• Pacient má nárok na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť resuscitovaný alebo odmietnuť aplikáciu liečebných zákrokov a postupov.
• Právo na prístup k zdravotníckym službám: každý jednotlivec má právo na prístup k takým zdravotníckym službám, aké si vyžaduje jeho zdravie.
• Právo na rešpektovanie pacientovho času: každý jednotlivec má právo byť ošetrený v krátkom a vopred určenom čase.
• Právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa zaručuje rovnako každému v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, zakazuje sa diskriminácia (z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania, manželského a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia). Osoba nesmie byť v súvislosti s výkonom svojich práv prenasledovaná a ani inak postihovaná.
• Poskytovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie - osoba alebo jej zákonný zástupca, alebo osoba splnomocnená na základe písomného plnomocenstva má právo na poskytovanie údajov alebo môže nahliadať do zdravotnej dokumentácie. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže odmietnuť nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie osobe, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť v špecializačnom odbore psychiatria alebo v špecializačnom odbore klinická psychológia, ak by negatívne ovplyvnilo jej liečbu.

Povinnosti pacienta

Každý pacient, ktorému sa poskytuje zdravotná starostlivosť (zákon NR SR č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti) je povinný:

• spolupracovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti,
• dodržiavať liečebný režim určený lekárom, uhrádzať služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ak nie je od nich oslobodená,
• prísť na vyšetrenia a ošetrenia v termínoch určených lekárom,
• zúčastniť sa na zdravotnom školení a výcviku uloženom z dôvodu verejného záujmu,
• v prípadoch ustanovených zákonom podrobiť sa posudzovaniu zdravotnej spôsobilosti na prácu, preventívnym prehliadkam, vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, povinnému liečeniu prenosného ochorenia, očkovaniu, izolácii, karanténnym opatreniam, zákazu výkonu zamestnania alebo inej činnosti, ako aj iným opatreniam na ochranu pred prenosnými ochoreniami a na výzvu lekára označiť osoby, ktoré ochoreli na prenosnú chorobu,
• na výzvu zdravotníckeho pracovníka oznámiť také ochorenia alebo iné skutočnosti, ktoré sú významné z hľadiska poskytovania zdravotnej starostlivosti. Infikovaná osoba je povinná označiť zdroj nákazy, ak ho pozná, a poskytnúť všetky informácie na jeho určenie. Je povinná určiť okruh osôb, ktoré mohla prenosnými ochoreniami nakaziť.

Pacient, ktorý úmyselne zneužije poskytnutie zdravotnej starostlivosti, je povinný na základe rozhodnutia zdravotníckeho zariadenia nahradiť náklady, ktoré tomuto zariadeniu vznikli.

Zodpovednosť v medicínskom práve

V lekárskej praxi často dochádza k prípadom, keď dôjde k pochybeniu zdravotného pracovníka. Následkom takého pochybenia môže byť poškodenie zdravia pacienta, ktoré v krajných prípadoch môže viesť až k jeho smrti. Osoba, ktorá v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti robí určitý úkon, musí myslieť na to, že s takýmto úkonom sa spájajú dôsledky, a nie zriedka ide o dôsledky právne. Zodpovednosť je vo všeobecnosti zložitou témou. V súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a zabezpečovaním ochrany práv pacientov nezastupiteľnú úlohu zohráva medicínske právo. V súčasnosti pozorujeme jeho vzostup, čoho dôkazom je aj zvýšený počet konferencií a nových publikácií z oblasti medicínskeho práva. Takýto trend môžeme hodnotiť len kladne a to hlavne z dôvodu, že to vedie k zvyšovaniu úrovne právneho vedomia nielen zdravotníckych pracovníkov, ale aj pacientov ako prijímateľov zdravotnej starostlivosti. Každý sa tak môže dostať k množstvu kvalitných publikácií bez toho, aby musel siahnuť po zahraničnej literatúre, aj keď treba podotknúť, že v porovnaní so zahraničím (napr. USA) máme ešte čo doháňať.

Kategorizácia zdravotníckych pracovníkov

Kategorizáciu zdravotníckych pracovníkov obsahuje zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“). Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže poskytovať zdravotnú starostlivosť, len ak získa povolenie (to vydáva príslušný orgán verejnej správy), licenciu (vydáva ju príslušná komora; napr. Slovenská lekárska komora vydáva 4 typy licencií: a) licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, b) licencia na výkon lekárskeho povolania, c) licencia na výkon funkcie odborného zástupcu, d) licencia na výkon lekárskej posudkovej činnosti) alebo živnostenské oprávnenie.

Predpoklady pre vyvodenie právnej zodpovednosti

Na to, aby bolo možné vyvodiť voči určitej osobe (v prípade zodpovednosti v oblasti zdravotníctva pôjde najmä o poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, lekára, resp. iného zdravotníckeho pracovníka) právnu zodpovednosť, musia byť naplnené predpoklady, ktoré pre jej vznik platné právo ustanovuje:

• protiprávny úkon: konanie alebo nekonanie v rozpore s právnou normou,
• škoda: majetková alebo nemajetková ujma,
• príčinná súvislosť (kauzálny nexus): medzi protiprávnym úkonom a škodlivým následkom musí byť vzťah príčiny a následku,
• zavinenie: vnútorný psychický vzťah osoby k protiprávnemu úkonu a jeho následku (úmysel alebo nedbanlivosť) - vyžaduje sa len pri subjektívnej zodpovednosti.

Druhy právnej zodpovednosti

Právna náuka rozoznáva niekoľko druhov zodpovednosti:

a) Trestnoprávna zodpovednosť

Základným trestnoprávnym predpisom je zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorý upravuje základy trestnej zodpovednosti. Trestnoprávna zodpovednosť je najzávažnejším druhom zodpovednosti, pretože v rámci nej súd rozhoduje o osobnej slobode obžalovaného. Na vznik trestnoprávnej zodpovednosti sa vyžadujú všeobecné predpoklady právnej zodpovednosti. Špecifikom pri tomto druhu zodpovednosti je, že trestné právo vždy vyžaduje zavinenie, ktoré sa napríklad v prípade objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti nevyžaduje. Základom trestnoprávnej zodpovednosti je spáchanie trestného činu.

Pri výkone zdravotníckeho povolania môže dôjsť k spáchaniu rôznych trestných činov, ako je napríklad usmrtenie, nedovolené prerušenie tehotenstva, účasť na samovražde, ublíženie na zdraví, poškodenie zdravia, neposkytnutie pomoci, ohrozovanie zdravia nepovolenými liečivami, zdravotníckymi pomôckami a potrebami, ohrozovanie pod vplyvom návykovej látky, podvod. Ak je zdravotnícky pracovník uznaný vinným v trestnom konaní, je výrok súdu o vine dostatočným dôkazom i pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti za škodu i za porušenie pracovnej disciplíny podľa Zákonníka práce.

Prípadová štúdia: Chybná diagnóza a smrť pacienta

Okresný súd v Trenčíne dňa 5. 3. 2013 vymeral nepodmienečný trest odňatia slobody na 2,5 roka a 6-ročný zákaz činnosti lekárke, ktorá podľa verdiktu súdu neúmyselne spôsobila smrť 4-ročného chlapčeka nesprávnou diagnostikou. Po vyšetrení pacienta lekárka usúdila, že chlapček má angínu a poslala ho domov. Matka s dieťaťom počas noci ešte raz navštívila pohotovosť, keďže došlo k rapídnemu zhoršeniu stavu jej syna. Neskôr chlapček zomrel. Pitva a súdni znalci potvrdili, že príčinou smrti bol akútny zápal pľúc, ktorý si lekárka nevšimla. Podľa súdu lekárka hrubo zanedbala starostlivosť o pacienta tým, že neposlala pacienta na všetky potrebné vyšetrenia za účelom určenia správnej diagnózy a ani nenariadila jeho hospitalizáciu.

b) Občianskoprávna zodpovednosť

Rovnako ako ostatné druhy právnej zodpovednosti v medicíne, ani občianskoprávna zodpovednosť nie je upravená osobitným právnym predpisom. Pre zodpovednostné právne vzťahy vznikajúce pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa aplikujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.).

Ak sú naplnené prvé tri predpoklady právnej zodpovednosti (t. j. protiprávny úkon, škoda, príčinná súvislosť), hovoríme o objektívnej zodpovednosti, ktorá je zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie. Objektívnej zodpovednosti je možné zbaviť sa na základe tzv. liberačných dôvodov. Občiansky zákonník upravuje však aj prípad absolútnej objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nie je možné zbaviť. Prípadom absolútnej objektívnej zodpovednosti v zdravotníctve je zodpovednosť za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe použitej veci (§ 421a OZ). V tomto prípade ide o zodpovednosť za výsledok, za škodu nezodpovedá ten, kto vec (prístroj, nástroj, príp. liečebný prípravok) vyrobil, ale ten, kto ho použije. Štvrtým predpokladom právnej zodpovednosti je zavinenie. To sa vyžaduje v prípade subjektívnej zodpovednosti. Subjektívnej zodpovednosti je možné zbaviť sa exkulpáciou (vyvinením). Najčastejším prípadom občianskoprávnej zodpovednosti v medicíne je zodpovednosť za škodu, ktorá je upravená v §§ 420 - 450 OZ. Občiansky zákonník upravuje niekoľko druhov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, napríklad zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (zákon č. 514/2003 Z. z.).

V súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti treba zvláštnu pozornosť venovať právu na ochranu osobnosti.

Príklad absolútnej objektívnej zodpovednosti

Novorodenec bol po narodení uložený v inkubátore. V dôsledku technickej poruchy zariadenia došlo k úmrtiu dieťaťa. V takomto prípade nesie zodpovednosť za škodu ten, kto prístroj použil, bez ohľadu na zavinenie.

c) Pracovnoprávna zodpovednosť

Pracovnoprávna zodpovednosť je zodpovednosť vyplývajúca z pracovnoprávnych vzťahov. Základným pracovnoprávnym predpisom je zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ktorý upravuje zodpovednosť zamestnávateľa a zamestnanca. Ak by zamestnanec poskytovateľa zdravotnej starostlivosti spôsobil pri výkone svojho zamestnania alebo v súvislosti s ním škodu pacientovi alebo inému subjektu odlišnému od zamestnávateľa, zodpovedať za ňu poškodenému nebude mať priamo zamestnanec. Za spôsobenú škodu bude zodpovedať poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ako zamestnávateľ. V tomto prípade pri vyvodzovaní zodpovednosti pôjde o občianskoprávny vzťah a aplikuje sa § 420 ods. 2 OZ. Zamestnávateľ má následne právo požadovať od zamestnanca náhradu, hovoríme o tzv. regrese. Tu už pôjde o pracovnoprávnu zodpovednosť v zmysle Zákonníka práce. Zákonník práce determinuje rozsah náhrady škody, ktorú môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať. Podľa § 186 ods. 2 náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti, ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Zároveň stanovuje, kedy zamestnanec zodpovedá za škodu spôsobenú v plnom rozsahu.

Príklad pracovnoprávnej zodpovednosti

Zdravotná sestra so zamestnávateľom uzavrela dohodu o hmotnej zodpovednosti, a teda je zodpovedná za schodok na zverených hodnotách. Pri práci používa notebook. Nešťastnou náhodou naň prevráti šálku s kávou, čím dôjde k jeho znehodnoteniu. Zamestnávateľovi spôsobí škodu vo výške 900 eur.

d) Správnoprávna zodpovednosť

Je to zodpovednosť fyzických a právnických osôb voči orgánom verejnej správy za dodržiavanie noriem správneho práva, ktoré sú obsiahnuté vo veľkom množstve všeobecne záväzných predpisov. Ich porušením môže dôjsť k priestupku alebo inému správnemu deliktu. Orgánom oprávneným konať vo veci je vždy príslušný orgán verejnej správy.

Príklad správnoprávnej zodpovednosti: Odmietnutie očkovania

Očkovanie je dôležitou súčasťou zdravotnej prevencie a starostlivosti o deti, ktorého základným významom je predchádzanie niektorým infekčným chorobám. Niektoré očkovania sú povinné, tie určuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Matka sa z obavy pred následkami očkovania rozhodne odmietnuť zaočkovať svoje dieťa proti záškrtu. Keďže ide o povinné očkovanie, dopustí sa porušenia právnej povinnosti a v zmysle § 56 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravotníctva a o zmene a doplnení niektorých zákonov pôjde o priestupok. Podľa § 56 ods. 2 za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výška 331 eur. Pokutu ukladá úrad verejného zdravotníctva.

Názory na to, či je možné pri zvážení možných rizík odmietnuť povinné očkovanie, sa rôznia. Prípadom odmietnutia povinného očkovania a pokutovania zo strany úradu verejného zdravotníctva sa v súčasnosti zaoberá aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ten odmietol potvrdiť rozsudok Krajského súdu v Nitre. Najvyšší súd SR konanie prerušil a predložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Určite bude zaujímavé sledovať, ako k danému problému pristúpi Súdny dvor EÚ, pretože rozhodnutie v danej veci bude záväzné aj pre ostatné členské štáty EÚ.

e) Disciplinárna zodpovednosť voči profesijným komorám

Disciplinárna zodpovednosť voči profesijným komorám je zodpovednosť, ktorú možno uplatniť len v obmedzenej miere a len voči členom komory. Zdravotníckymi profesijnými komorami sú napríklad Slovenská lekárska komora, Slovenská komora zubných lekárov, Slovenská lekárnická komora, Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek a ďalšie komory. Zodpovednosť komora nevyvodzuje voči každému zdravotníckemu pracovníkovi, ale len voči tomu, ktorý je členom príslušnej komory. Disciplinárne opatrenia, ktoré možno uložiť členovi komory, upravuje v § 65 zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Disciplinárne konanie sa začína:

1. na návrh kontrolného výboru komory alebo
2. na návrh úradu pre dohľad, ktorým je Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Príklad disciplinárnej zodpovednosti

Lekár, člen Slovenskej lekárskej komory, ako zdravotnícky pracovník nesmie predpisovať a podávať lieky, od ktorých vzniká závislosť, alebo také lieky, ktoré majú účinky dopingu, na iné ako liečebné účely. Ak sa takého konania dopustí, poruší tým Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, za čo mu môžu byť v zmysle § 65 ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti uložené nasledujúce sankcie:

1. pokuta do 1 659 eur za prvé porušenie niektorej z týchto povinností od vzniku členstva v komore,
2. podmienečné vylúčenie z komory až na dva roky za opakované porušenie jednej z týchto povinností,
3. vylúčenie z komory, ak člen komory porušil povinnosť, za ktorej porušenie sa mu v minulosti uložilo disciplinárne opatrenie podľa písmena b) druhého bodu § 65.

f) Zmluvná zodpovednosť

Ak hovoríme o zmluvnej zodpovednosti, máme na mysli zodpovednosť za záväzky prevzaté zmluvou. Zmluvnou stranou je zvyčajne na jednej strane poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a na strane druhej zdravotná poisťovňa. V zmysle § 79 ods. 1 písm. s) zákona č. 578/2004 Z. z. je povinný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú osobám v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Je veľmi dôležité, aby zdravotnícke zariadenie malo správne dojednané podmienky poistenia s konkrétnou poisťovňou. Nesprávne nastavené poistenie by mohlo pre zdravotnícke zariadenie znamenať jeho podpoistenie, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať závažné ekonomické dôsledky.

Súdne spory a dokazovanie zodpovednosti

Lekári sa vo svojej praxi určite nie raz stretli s prípadom, keď boli pacienti nespokojní s priebehom či výsledkom liečebného procesu a vyhrážali sa žalobami a trestnými oznámeniami. Trend podávania trestných oznámení a žalôb na lekárov či zdravotnícke zariadenia v ostatnom čase zaznamenal vzrastajúcu tendenciu, aj keď treba dodať, že oficiálne štatistiky v Slovenskej republike neexistujú. Nie s každým výsledkom, ktorý znamená zhoršenie zdravotného stavu pacienta, sa spája aj právna zodpovednosť. Každý, kto poskytuje zdravotnú starostlivosť, ju má poskytovať lege artis. Podstatným znakom postupu lege artis je súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Prípady, keď dôjde k pochybeniu lekára či iného zdravotníckeho pracovníka, následkom čoho je ujma na zdraví pacienta, sú často medializované a určite neujdú pozornosti žiadneho čitateľa či diváka. Pri prevažnej väčšine medializovaných súdnych sporov zaznamenáme len jeho začiatok, málokedy sa dozvieme výsledok sporu. Je pravda, že väčšinou sa spor, ktorý je vedený proti lekárovi alebo zdravotníckemu zariadeniu, končí neúspechom. Dôvodom neúspechu nemusí byť nevyhnutne neopodstatnenosť žaloby, ale príčin môže byť niekoľko.

Náročnosť dokazovania

Samotné dokázanie právnej zodpovednosti za škodu v medicínskoprávnych sporoch je veľmi zložité (predovšetkým dokazovanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a škodlivým následkom, kauzálny nexus). Nie je ojedinelé, keď súdne konanie trvá sedem aj viac rokov. Ten, kto ťahá za kratší koniec v prípadnom súdnom spore, je určite pacient. Právnik Pavol Erben tvrdí: „Z mojej praxe mám dvoch klientov, v prvom prípade sa súdime už osem rokov, v druhom to pacientka po piatich rokoch vzdala.“ Išlo o pacientku s rakovinou, lekár jej nesprávne stanovil diagnózu a rakovinu neodhalil. „Napriek tomu, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uznal pochybenie lekára, súd trval tak dlho, až to pacientka vzdala,“ konštatuje právnik. Okrem náročnosti dokazovania, zdĺhavosti, svoju úlohu určite zohráva aj nákladnosť vedenia súdneho sporu. Najmedializovanějším súdnym sporom medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za ostatné roky je určite kauza Šimon Buch. Rozhodnutie v tomto spore má význam v tom, že ide o precedens v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky.

tags: #pravo #pacienta #na #adekvatnu #starostlivost