Povinnosti a život kňaza na dôchodku: Nové výzvy a možnosti

Dlhú kňazskú službu, ktorú už nemožno aktívne vykonávať, spájajú zdravotné problémy, pokročilý vek či vyčerpanosť. Napriek tomu sa väčšina kňazov na dôchodku zapája do duchovného života, slúži sväté omše a spovedá. Tento článok sa zameriava na povinnosti kňazov na dôchodku, ich životné podmienky a výzvy, ktorým čelia.

Život kňazov v Dome pokojnej staroby Františka Majocha

Skupina „duchovných penzistov“ býva v Dome pokojnej staroby Františka Majocha vo Veľkom Šariši pri Prešove. V roku 1999 tu arcibiskup Alojz Tkáč zriadil útočisko pre kňazov, ktorí ukončili svoju pastoračnú službu. Neskôr pribudli aj ďalší seniori odkázaní na pomoc z radov laikov, ale starostlivosť o kňazov zostala zachovaná. O celý domov sociálnych služieb, spolu 80 klientov vrátane kňazov, sa stará košická arcidiecézna charita.

Proces prijatia a adaptácie

Kňaz, ktorý má záujem o sociálnu službu, podáva písomnú žiadosť na košický arcibiskupský úrad, spravidla šesť mesiacov pred plánovaným nástupom. Rozhodnúť sa pre toto zariadenie nebýva zo strany kňazov vôbec ľahké. Je to pre nich ťažké rozhodnutie. Je iné žiť na fare, spravovať farnosť a potom prísť sem. Aj keď bývajú sami na izbách, musia sa prispôsobovať spoločenstvu.

Kňazom patrí celý trakt na prízemí za kaplnkou, každý z nich má k dispozícii veľkú izbu s kuchynkou aj chodbu s vlastným sociálnym zariadením. Ubytovanie rozmermi pripomína malú garsónku. Kým ostatní klienti bývajú po dvaja-traja na izbách, kňazi žijú bez spolubývajúceho, čo im pomáha lepšie sa adaptovať. Kňaz totiž žije celú svoju duchovnú službu sám, bolo by pre neho ťažké prispôsobovať sa úplne novým podmienkam v penzijnom veku. Prichádzajú so strachom, či to zvládnu, či sa budú vedieť adaptovať, či sa začlenia do procesu. Vedenie zariadenia im ponúka rôzne možnosti a aktivity, aby sa aj tu vedeli rozvíjať. Program si však stanovujú sami, nie sú nijako obmedzovaní. Vďaka tomu si dokážu rýchlejšie zvyknúť na nový spôsob života. Prichádzajú do domova v dobrom mentálnom stave, čo je výhoda, aby pokračovali vo svojej duchovnej službe. Za stravu, ubytovanie, pranie či obslužné činnosti platia rovnako ako iní klienti. Už pri príchode vedia, akú sumu za to zo svojho dôchodku dajú. V jedálni sedia samostatne, majú vyhradenú svoju časť, aby sedeli spolu, rozprávali sa a prípadne sa vedeli povzbudiť.

Aktívny duchovný život v dôchodku

V malej kaplnke na prízemí domova vo Veľkom Šariši život nezastal, aj vďaka početnému duchovnému osadenstvu je tam stále veľa práce. Kaplnku aktívne využívajú kňazi aj seniori. Sväté omše sa tu slúžia dvakrát denne, ráno aj poobede. Vo štvrtok prichádzajú ľudia k Oltárnej sviatosti, v domove sa spovedá nielen v spovednici, ale aj na izbách, dostupné je zaopatrenie chorých aj pomazanie.

Príbehy kňazov na dôchodku

Profesor Pavol Dráb, 81-ročný rodák z Belej nad Cirochou, má svoj pracovný stôl aj teraz zavalený rozčítanými knihami, zápiskami a počítačom. „Človek dozreje do času, že si musí povedať dosť, stačilo vo farnosti. To, čo tu potrebujeme z duchovných vecí, máme k dispozícii,“ oceňuje. Za kňaza ho vysvätili už ako 22-ročného, kvôli dišpenzu musel písať do Ríma pápežovi. Začínal ako kaplán v Trebišove, ako kňaz pôsobil najdlhšie v Lipanoch. Keď si ho neskôr vyhliadli biskupi, začal prednášať na Spiši a prihlásil sa aj na štúdium do Krakova. Na Teologickej fakulte v Košiciach pôsobil ešte ako sedemdesiatnik. Svoje akademické pôsobenie si preniesol aj do súčasnosti, aj v domove aktívne prednáša, využíva svoje staré materiály, ktoré prispôsobuje aktuálnym témam. Do Veľkého Šariša sa dostal po tom, čo začal mať problémy s vysokým tlakom a návštevy nemocnice sa začali kopiť. Keď sa o neho nedokázala pre vlastné zdravotné problémy postarať jeho sestra, pochopil, že najlepšie bude skúsiť to tu. „Nemusím sa tu starať o svoje lieky, ktorých beriem neúrekom, 20 tabliet denne,“ hovorí s úsmevom a pochvaľuje si starostlivosť personálu aj dobrú kuchyňu. Oceňuje, že kňazi majú v zariadení vyčlenené priestory a každý má svoju samostatnú izbu. „Obyčajne vstávame tak, aby sme boli o pol ôsmej na svätej omši, ale nikto nie je nútený. Ja osobne mám zaužívané, že vstávam o šiestej, duchovne sa pripravím modlitbami. Niekedy sme traja, niekedy štyria na svätej omši, popoludní je druhá svätá omša pre tých, ktorí si chcú ráno dlhšie pospať,“ opisuje dennú rutinu. Aj keď tu žijú kňazi pokope, každý má svoj zaužívaný program, podľa Drába sa všetci stretnú len v jedálni. „Sme tu všetko kňazi penzisti, nie sme už tak v kontakte s kňazmi vonku, aspoň tu sa navzájom povzbudzujeme. Niekedy sa porozprávame o športe, niekedy o veciach, ktoré nás čakajú v kaplnke, ale niekedy ktosi nadhodí takú tému, ktorá trošku vyruší,“ prizná s úsmevom. Niektorí kňazi vrátane neho chodievajú aj na stretnutia duchovných do farností, ktoré sa konajú po celej diecéze.

Páter Jozef Čeľovský má 72 rokov, dlhé roky žil rehoľným životom ako piarista. V päťdesiatke mal mozgovú porážku, rok nevedel rozprávať, ale pomohla mu rehabilitácia. A potom zatúžil po kňazskom živote. Ako kaplán pre nemocnicu aj hospic tak začal pôsobiť v Bardejove. „Je tu parádne, hoci ja som sem ani veľmi nechcel ísť,“ priznáva. Páter Jozef hovorí, že do zariadenia ísť najskôr nechcel, mal predsudky. Kým sa ocitol vo Veľkom Šariši, slúžil aj tri omše denne, chodieval do nemocnice aj hospicu. Opisuje, že hoci stále vládal, bol už na hrane. Rozhodnutie prísť sem však nebolo ľahké. A myslí si, že to tak majú aj iní kňazi. Dôvod? „Nie je nám tu zle, len každý je tu múdry. Nemá tu kto poslúchať, tu by každý chcel rozkazovať. Každý mal kedysi svoje pozície. My farári máme problém poslúchať, lebo sme väčšinou rozkazovali a mali stále veľa práce,“ vysvetľuje s úsmevom. Vo Veľkom Šariši má aj svojho kamaráta kňaza, niekdajšieho bardejovského dekana Pavla Martona, ktorému nepovie inak ako „Maratón“. A oceňuje ďalšiu spoločnosť, „kapacitu profesora Drába“. Páči sa mu, že v domove im nielen operú a ožehlia, ale starajú sa aj o ich zdravie. „Opatrovateľky nás majú radšej než my sami seba.“ Pred príchodom mal obavy a predsudky, ale teraz vie, že nikde by mu nebolo lepšie. „Starajú sa, varia nám tu perfektne,“ hovorí. Je stále aktívny, zaskakuje za kolegov, spovedá, nesedí so založenými rukami. Hovorí, že na návštevy niekedy ani nemá čas. „Tu treba robiť. Niekedy za mnou prídu a nie som tu. Keď sa niekto nenahlási dopredu, smola.“

Podpora a budúcnosť kňazov na dôchodku

„Predovšetkým ochotu. Obracajú sa na nás, a len čo vidia, že niekto nechce, už ho neoslovia,“ opíše sociálna pracovníčka Zuzana Zálehová. Sociálni pracovníci ako Zuzana sú kňazom nápomocní hlavne pri praktických veciach - niekedy s nákupmi, úradmi, ale aj s prácou s počítačom či s mobilom. „Spolupracujeme s nimi, oslovujeme ich a naši kňazi nám pomáhajú, zapájajú sa,“ hovorí Zálehová.

Podľa vedúcej zariadenia Terézie Júdovej mali kedysi päť až šesť kňazov, dnes ich počet narástol na desať a je možné, že časom číslo ešte porastie. Zariadenie v tejto veci komunikuje s košickým arcibiskupským úradom. „Je dosť možné, že kňazom bude treba vytvoriť nejaký ďalší priestor. Arcidiecéza pozerá dopredu a zvažuje alternatívu. My už vieme povedať, čo by potrebovali, čo je pre nich dôležité,“ opisuje vedúca. Za veľké plus považuje, že vo Veľkom Šariši žijú kňazi vedľa ďalších seniorov. Vie však, že si stále zvykajú na to, že ich život je už iný ako na fare.

Finančné zabezpečenie kňazov na dôchodku

Slovenská spoločnosť je v súvislosti s financiami v cirkvi rozdelená na dve názorové skupiny. Prvá skupina má pomerne skreslené predstavy o príjmoch a výdavkoch v cirkvi. Farárom v tichosti vyčítajú vysoké platy a takmer žiadne povinné výdavky. Druhá skupina má viac informácií o mzdovej realite slovenských duchovných a aj o reálnych výdavkoch farností. V skutočnosti je pravda niekde uprostred.

Tak ako v každom odvetví, tak aj v cirkvi platí nerovnomerný pomer fungovania. Niektoré farnosti majú problém pokryť výdavky, iné majú toho viac než potrebujú. Podľa zákona sa o financovanie platov a odvody duchovných stará štát prostredníctvom priamych dotácií. Štát zastrešuje aj prevádzkové náklady cirkevných ústredí, respektíve biskupských úradov. Potom je tu ale ďalší neoficiálny príjem farností, takzvaný milodar. Ide o peniaze, ktoré nespadajú pod žiadne oficiálne účtovné povinnosti a neuvádzajú sa v daňovom priznaní. Pod pojmom milodar sa myslí dobrovoľný poplatok pre farára alebo farnosť za krst, pohreb, sobáš alebo omšu. Podľa biskupov Slovenska neexistuje žiadny oficiálny cenník, respektíve by tak kňaz nemal od nikoho vyžadovať finančný poplatok za takéto úkony. Jediný stanovený poplatok je milodar za svätú omšu vo výške 5 eur. Ľudia však môžu dobrovoľne prispieť oveľa viac alebo nemusia dať vôbec nič.

Príjmy kňazov

Začiatkom roka 2018 sa v cirkvi mierne zvýšili platy. Bola to prirodzená reakcia na zvýšenie minimálnej mzdy, ktorá stúpla aj zamestnancom. Základné platy duchovných stúpli z 296,41 eur na 310,64 eur mesačne. Aj napriek zvýšeniu sa stále nachádza pod minimálnou hranicou platu bežného zamestnanca. Štát poskytuje financie pre 12 oficiálne registrovaných cirkví, pričom prevažná väčšina peňazí ide katolíkom. Podľa vyjadrenia Konferencie biskupov Slovenska je úplne základný nástupný plat katolíckeho kňaza, ktorý je po vysviacke 373 eur v hrubom. Výška mzdy sa odvíja aj od počtu odslúžených rokov, pričom spodná hranica predstavuje 310,64 eur mesačne a najvyšší možný plat je stanovený vo výške 788,60 eur mesačne. Avšak, hornú hranicu platovej tabuľky dosahujú len slovenskí biskupi s dlhoročnou praxou, respektíve 30 a viac rokov. Farári s rovnakým počtom odslúžených rokov majú nárok na maximálne 587,03 eur mesačne. Všetky stanovené mzdy sa odvíjajú od zákonom stanovenej tabuľky.

K platu každého duchovného patria aj určité príplatky a samozrejme milodary. Výška príplatku sa odvíja od skupiny funkcie a činnosti, ktorú konkrétny duchovný vykonáva. Ak človek poskytne milodar priamo farárovi alebo inému duchovnému, môže tieto peniaze alebo vecný dar použiť na akýkoľvek účel. Tiež je možnosť získať o 30 % vyšší plat, ale iba na základe vysokej kvality výkonu konkrétneho kňaza, ktorého takto ocení príslušná cirkev. V takomto zamestnaní vzniká nárok aj na dôchodok, ktorý momentálne poberá 400 ľudí.

Tabuľka: Základný mesačný plat duchovných

Milodary a kontroverzie

Jedna z vecí, ktoré ľudia cirkvi vyčítajú sú práve milodary. Ide o nezdanený príjem cirkvi, ktorého výška nie je nikde definovaná. Za svadbu sa dáva v priemere 30 až 100 eur, za krst 50 eur, v prípade pohrebu je to 30 až 50 eur a omšový milodar sa odovzdáva do takzvaného zvončeka. Predstavitelia cirkvi ho definujú ako úplne slobodný a dobrovoľný príspevok veriacich. Avšak, niektorí duchovní sú zvyknutí na takúto finančnú odmenu za spomenuté obrady a neochotným darcom to aj neraz naznačia. Na druhej strane si ľudia už zvykli dávať duchovným takúto formu honoráru. Pri forme osobného odovzdania by mal človek aj priamo spresniť, komu je milodar určený, respektíve či je priamo pre farára alebo farnosť. Kde nakoniec peniaze skončia je už na konkrétnom kňazovi.

Cirkevné právo a strata cirkevného úradu

Cirkevný úrad sa stráca uplynutím vopred určeného času, dovŕšením veku stanoveného právom, zrieknutím, preložením, odvolaním, ako aj zbavením. Strata úradu, ktorá nadobudla účinnosť, sa má čím skôr oznámiť všetkým, ktorým patrí nejaké právo obsadiť úrad. Tomu, kto stratil úrad dovŕšením veku alebo zrieknutím, ktoré bolo prijaté, sa môže udeliť titul emeritný. Strata úradu uplynutím vopred určeného času alebo dovŕšením veku nadobúda účinnosť iba od chvíle, keď to kompetentná autorita dala na vedomie písomne.

Zrieknutie sa úradu

Každý, kto je za seba zodpovedný, sa z oprávneného dôvodu môže zrieknuť cirkevného úradu. Zrieknutie vykonané z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo, na základe podvodu alebo podstatného omylu, či zo simónie je samým právom neplatné. Aby zrieknutie bolo platné, či už vyžaduje prijatie alebo nie, musí sa predložiť autorite, ktorej patrí obsadenie úradu, o ktorý ide, a to písomne alebo ústne pred dvoma svedkami. Autorita nemá prijať zrieknutie, ktoré nie je podložené oprávneným a primeraným dôvodom. Zrieknutie, ktoré vyžaduje prijatie, nemá nijakú účinnosť, ak nebolo prijaté do troch mesiacov; zrieknutie, ktoré nevyžaduje prijatie, nadobúda účinnosť, keď ho zriekajúci oznámi podľa normy práva. Kým zrieknutie nenadobudlo účinnosť, môže ho zriekajúci odvolať; po nadobudnutí účinnosti ho nemôže odvolať, ale ten, kto sa zriekol, môže dosiahnuť úrad z iného titulu.

Preloženie a odvolanie z úradu

Preloženie môže vykonať iba ten, kto má právo obsadzovať úrad, ktorý sa stráca, a súčasne i úrad, ktorý sa zveruje. Ak sa preloženie koná proti vôli nositeľa úradu, vyžaduje sa vážny dôvod a má sa zachovať spôsob postupu predpísaný právom vždy pri zachovaní práva predložiť opačné dôvody. Aby preloženie nadobudlo účinnosť, treba ho oznámiť písomne. Pri preložení sa predchádzajúci úrad uprázdni kánonickým prevzatím druhého úradu, ak právo neurčilo alebo kompetentná autorita nepredpísala niečo iné. Mzdu, spojenú s predchádzajúcim úradom dostáva preložený dovtedy, kým kánonicky neprevezme vlastnenie druhého úradu.

Z úradu je niekto odvolaný buď dekrétom, zákonne vydaným kompetentnou autoritou, pri zachovaní práv nadobudnutých prípadne na základe dohody, alebo samým právom. Z úradu, ktorý sa niekomu udeľuje na neurčitý čas, nemôže byť odvolaný, ak to nie je z vážnych dôvodov a pri zachovaní spôsobu postupu stanoveného právom. To isté platí, aby niekto, komu sa udeľuje úrad na určitý čas, mohol byť z neho odvolaný pred uplynutím tohto času. Aby dekrét o odvolaní nadobudol účinnosť, treba ho oznámiť písomne.

Práva a povinnosti veriacich

Všetci veriaci majú podľa vlastného postavenia venovať svoje sily na to, aby viedli svätý život a napomáhali vzrast Cirkvi a jej ustavičné posväcovanie. Všetci veriaci majú povinnosť a právo snažiť sa, aby sa Božie posolstvo spásy stále viac a viac dostávalo k všetkým ľuďom všetkých čias a celého sveta. Veriaci, vedomí si vlastnej zodpovednosti, sú povinní s kresťanskou poslušnosťou pridŕžať sa toho, čo posvätní pastieri, reprezentujúci Krista, vyhlasujú ako učitelia viery alebo stanovujú ako správcovia Cirkvi. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi. Podľa svojich vedomostí, odbornosti a vážnosti sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb. Veriaci majú právo, aby od posvätných pastierov dostávali pomoc z duchovných dobier Cirkvi, najmä z Božieho slova a zo sviatostí.

Finančné zabezpečenie odvolaného kňaza

Ak je niekto nie samým právom, ale dekrétom kompetentnej autority odvolaný z úradu, ktorým je postarané o jeho materiálne zabezpečenie, tá istá autorita sa má postarať, aby jeho materiálne zabezpečenie bolo zaistené na primeraný čas, ak nie je postarané ináč.

Postoje kňazov k ich službe a dôchodku

Centrum pre aplikovaný výskum Apoštolátu (CARA) nedávno zverejnilo štúdiu o postojoch kňazov vysvätených pred desiatimi rokmi nadol. Uvádzajú, že boli „dobre“ pripravení v oblastiach slúženia svätej omše (69 %), kázania (64 %) a spovedania (55 %). Štyria z piatich uvádzajú, že sú spokojní so svojím kňazským životom (59 % „veľmi spokojných“ a 22 % „trochu spokojných“). Oblasti, v ktorých sa najčastejšie hodnotia ako „veľmi spokojní“, sú úcta, ktorej sa im ako členom kléru dostáva od laikov (63 %), ich súčasná finančná situácia (60 %) a súčasná životná situácia (56 %). Oblasti, ktoré im prinášajú najmenšiu spokojnosť, sú vykonávanie administratívnych a personálnych povinností; zlé vzťahy s farármi pod ktorými slúžia; pocit vyhorenia z pracovného zaťaženia, frustrácia z diecézy/biskupov a nedostatok bratstva medzi spolubratmi kňazmi. Mnohí uvádzajú, že nemajú pocit, žeby ich diecézy alebo rehoľné inštitúty mysleli na to, aby im pridelili počiatočné úlohy, ktoré im poskytnú mentoring a podporu, ktorú potrebujú počas prvých rokov po vysvätení. Drvivá väčšina nedávno vysvätených kňazov je so svojou službou spokojná. Sú presvedčení, že ich seminár dobre pripravil na „kňazské“ aspekty ich služby (liturgia, kázanie, vysluhovanie spovedí). Väčšina uviedla, že ich seminárna príprava na celibát bola uspokojivá. Avšak, takmer každý piaty nedávno vysvätený je ako kňaz nešťastný. Niektoré diecézy skutočne uvádzajú, že takmer polovica ich mladých kňazov opúšťa aktívnu službu do desiatich rokov od vysvätenia.

Prechod na dôchodok a alternatívy kňazských domovov

Do pomoci starým kňazom úspešne zapájajú verejnosť - a to nielen cez zbierky, ale aj skrze potrebu robiť im spoločnosť a nákupy. V Českej republike už vyše 15 rokov nie je jediným riešením pre chorých či starnúcich kňazov odchod do kňazského domova, hoci tam majú plný servis a mnohí to považujú za skvelé riešenie. Keď projekt Cesta 121 začínal, existovala pre starnúceho kňaza len jediná možnosť: odchod do kňazského domova. V Českej republike ich bolo niekoľko, kňazi tam mali zabezpečenú kompletnú starostlivosť. Starostlivosť bola síce super, no kvalita života, ktorú im ponúkala Cirkev, nezodpovedala ich predstavám. Potom sa diali také absurdné prípady, že pán biskup šiel okolo nejakej fary a napadlo mu: „Tu býva otec Jozef, má 80, tak ho poteším. Opýtam sa ho, ako sa má.“ No otec Jozef sa díval na neho z okna a neotvoril. Bál sa, že ho ide preložiť, bol v strese. Vznikla myšlienka, aby kňaz vo farnosti mohol slúžiť čo najdlhšie bez nejakej prekážky. Mohlo ísť o zlé schodisko alebo iný technický problém. Zároveň ak príde do farnosti mladší kňaz, ktorý bude zvládať farnosť lepšie ako ten starší, ako vyriešiť súkromie oboch tak, aby sa navzájom nerušili. Starší kňaz môže spovedať, mladší môže robiť akcie pre rodiny, ale zároveň by bol každý vo svojom. S touto myšlienkou sa začali meniť zaužívané zvyky pri starších kňazoch a „naraz“ aj diecézy začínajú meniť svoj prístup k nim. Dnes sa už hovorí o tom, že by mohli mať na staré kolená nejaké byty. Takže kňazský domov nie je už jediná možnosť. Je to veľmi individuálne. Niektorí kňazi idú do kňazského domova, nevadí im to. Sú to väčšinou spoločenské povahy, také šťastné duše, ktorým je jedno, kde sú, a stále sa na svet usmievajú. Druhým fenoménom sú kňazi, ktorí prešli komunistickými kriminálmi. Pre nich sa ich služba mala skončiť až po tom, keď definitívne zavrú oči a odídu z tohto sveta. Táto výrazná skupina kňazov však dnes už odchádza a tá, ktorá prichádza do dôchodkového veku, si už dokáže predstaviť, že nebude tráviť dôchodok v plnej službe. Vidia ako správne to, že niekde trochu pomôžu. Je pre nich lepšie, keď pokojne žijú niekde v paneláku, chodia si s igelitkou nakupovať kefír a rožky, a ak je záujem, prídu na pomoc do služby. Ono to závisí aj od osobnosti kňaza: ak máte takého, ktorý je taký mystický, až nevie oslovovať davy, veľmi často je výborný v spovednici. Na druhej strane sú tí „one man show“, ktorí s poďakovaním idú, kam treba.

tags: #povinnosti #knaza #na #dochodku