Komplexný sprievodca zdravotným postihnutím u dospelých: Od diagnózy po integráciu

Zdravotné postihnutie u dospelých je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup a odborné postupy založené na spolupráci viacerých špecialistov. Vznik a existencia zdravotného postihnutia predstavuje sociálnu udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje život každého človeka. Dopad tejto situácie pociťujú nielen osoby so zdravotným postihnutím, ale aj ich rodiny a dnešná spoločnosť.

Zdravotné postihnutie môžeme definovať ako akúkoľvek duševnú, telesnú, dočasnú, dlhodobú alebo trvalú poruchu alebo handicap, ktorý osobám so zdravotným postihnutím bráni prispôsobovať sa bežným nárokom života. Zahŕňa množstvo funkčných obmedzení, ktoré sa vyskytujú v spoločnosti v každej krajine na svete. Môže byť telesné, psychické a kombinované.

Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.

Miera funkčnej poruchy a preukaz ŤZP

Rozsah nedostatku telesných, duševných alebo zmyslových schopností určuje takzvaná miera funkčnej poruchy, ktorá sa priraďuje každému ochoreniu individuálne a vyjadruje sa v percentách. Ošetrujúci lekár ju podľa ochorenia priraďuje každej osobe individuálne. Kombinované zdravotné postihnutia znamenajú viacero druhov postihnutia naraz.

Preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) je určený na uplatnenie zliav a výhod pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Vydáva sa príslušným orgánom na základe právoplatného rozhodnutia o peňažnom príspevku alebo o preukaze. V prípade potreby sprievodcu sa preukaz vydáva aj v podobe preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, ktorý je označený červeným pruhom.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nevedie zoznam konkrétnych zliav pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, avšak sem patria napríklad oslobodenia od koncesionárskych poplatkov, zníženia dane, a ďalšie zľavy konkrétne upravené podľa platných právnych predpisov.

Invalidný dôchodok a rozdiely medzi zdravotným postihnutím a invaliditou

Nemožnosť ostať v práci a nutnosť nastúpiť na invalidný dôchodok vedie k zníženým finančným príjmom invalidných občanov, ktorí však majú nárok na finančnú kompenzáciu od štátu v podobe invalidného dôchodku. Vznik nároku na priznanie invalidného dôchodku má svoje podmienky. Ide o časové lehoty a rozsah poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.

Je dôležité si uvedomiť, že zdravotné postihnutie a invalidita sú dva rozdielne pojmy, ktoré sa často pletú a nie je možné ich stotožňovať.

Mentálne postihnutie: Definícia a spoločenské vnímanie

Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“. Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty - byť mladý, krásny, bohatý, zdravý, vzdelaný, úspešný, mocný. Limity vo vzdelaní, kariére či úspechu znamenajú odlišovať sa. Väčšina zdravotných postihnutí prináša aj určité fyzické znaky.

Väčšina definícií mentálneho postihnutia vychádza z medicínskeho modelu. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:

• Funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom.
• Znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika sa týka zníženej schopnosti prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami. Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj prípady do 18. roku života.

Hluchoslepota: Najťažšie zdravotné postihnutie a jej špecifiká

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) považuje hluchoslepotu za najťažšie zdravotné postihnutie. Žiadne iné postihnutie neprináša toľko bariér ako hluchoslepota. Hluchoslepota neznamená len úplnú stratu zraku a sluchu. Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat.

Osoby s vrodenou hluchoslepotou si veľmi ťažko osvojujú hovorenú reč, ale je veľmi nízke percento hluchoslepých, ktorí sa naučili artikulovať a hovoriť. Osoby, ktoré sa stali hluchoslepými počas života a mali rozvinutú reč, nemajú problém vyjadrovať svoje myšlienky a odovzdávať svoje informácie, pretože ovládajú orálnu reč. Problémy majú s prijímaním informácií pri komunikácii.

Komunikačné metódy u hluchoslepých:

• Nesymbolická komunikácia - napr. používanie reálnych predmetov.
• Používanie symbolických predmetov.

Deti a dospelí potrebujú žiť aktívny život, lebo len v konkrétnych činnostiach a situáciách sú schopní sa učiť, poznávať svet a rozumieť tomu, čo sa okolo nich deje. Potrebujú rozvíjať telesnú zdatnosť, pohyblivosť a pružnosť, vyrovnávať sa s dôsledkami hluchoslepoty v sociálnej oblasti, rozvíjať medziľudské vzťahy, učiť sa primeranému správaniu, rozvíjať jazyk a komunikáciu.

Legislatíva a starostlivosť o hluchoslepých na Slovensku

V Európskej únii existuje minimálne 150 000 hluchoslepých ľudí, ktorí reprezentujú jednu zo sociálne najviac vylúčených skupín občanov Európy. 1. apríla 2004 bola prijatá Európskym parlamentom písomná deklarácia 1/2004.

Nový rok 2009 sa stal pre ľudí s hluchoslepotou významným medzníkom v histórii starostlivosti o hluchoslepých na Slovensku. Zákon o službách 448/2008 Z. z., ktorý vstúpil do platnosti 1. 1. 2009 prvýkrát na Slovensku rieši sociálnu situáciu a odkázanosť hluchoslepých osôb. Nový zákon prináša a definuje nový druh zariadenia - špecializované zariadenie pre vybrané druhy postihnutia, medzi ktoré je zaradená aj hluchoslepota.

Jediné špecializované zariadenie pre hluchoslepých dospelých, Domov sociálnych služieb Maják n.o., začalo svoju prevádzku v januári 2007.

Hluchoslepota nie je v povedomí bežnej populácie, ba ani odborníkov na Slovensku. Je to spôsobené tým, že počet ľudí, ktorí majú toto postihnutie, je veľmi malý. Spoločnosť doteraz nebola naklonená tejto skupine ľudí a hluchoslepota nebola ani uznaná ako samostatné postihnutie. V roku 2005 sa v Prešove konala európska konferencia o hluchoslepoty pod heslom „Od neviditeľného k viditeľnému“, na ktorej sa zúčastnili odborníci, rodičia hluchoslepých detí a samotní hluchoslepí dospelí z celej Európy. Cieľom tejto konferencie bolo zviditeľniť hluchoslepotu nielen na Slovensku. Vzťah spoločnosti k hluchoslepote sa začína meniť a existuje nádej, že uznanie hluchoslepoty za samostatné postihnutie umožní hluchoslepým ľuďom skvalitniť ich život.

Sociálna rehabilitácia pre hluchoslepých

Sociálna rehabilitácia je proces, v ktorom hluchoslepá osoba získava potrebné vedomosti, zručnosti a návyky, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálne možnej miere s ohľadom na zdravotné postihnutie u tej ktorej osoby. Pri sociálnej rehabilitácii hluchoslepých osôb je dôležité urobiť diagnostiku a zhodnotiť úroveň vedomostí, zručností a návykov v rôznych oblastiach:

• Percepčná oblasť
• Priestorová orientácia a mobilita
• Sociálna a emocionálna oblasť
• Komunikačná a kognitívna oblasť
• Motorická oblasť
• Úroveň zručností pre každodenný život

Hluchoslepí jedinci majú kombináciu poruchy rôzneho stupňa zraku a sluchu, ku ktorým sa môže pridružiť mentálna retardácia, telesné postihnutie a iné poruchy.

Príklady aktivít v rámci sociálnej rehabilitácie:

• Zrak: stimulácia zraku, analýza obrázkov s pomenovaním v posunkoch, prezeranie fotografií, pozeranie videa s identifikáciou, práca s farebnými tvarmi, diferenciácia farieb, grafické cvičenia, písanie, skladanie slov z písmen.
• Sluch: stimulácia sluchu.
• Všetky zmysly: Terapie, ktoré ich podporujú a zlepšujú ich používanie.
• Hospodárenie s peniazmi.
• Obohacovanie slovnej zásoby v posunkoch.

Budovanie vzájomných vzťahov v komunite, v ktorej hluchoslepé osoby žijú je veľmi náročné a trvá dlhé roky. Emocionálna oblasť je náročná oblasť, ktorá taktiež prináša výsledky po mnohých rokoch, ak sa s hluchoslepými osobami cieľavedome pracuje. Aj tu môžu terapie priniesť dobré výsledky. Zručnosti a návyky pre každodenný život sa u hluchoslepých jedincov vytvárajú veľmi dlho. Záleží na akej úrovni je hluchoslepá osoba. Čím je ťažší stupeň postihnutia, tým dlhšie trvá osvojenie si zručnosti. Veľmi osvedčené sú vypracované postupy krokov u jednotlivých činností a tieto kroky sa musia dodržiavať.

Sociálna rehabilitácia môže byť zameraná aj na rodiny s hluchoslepým dieťaťom. Odborníci v tejto oblasti organizujú pravidelné letné tábory rodín s hluchoslepými deťmi, takzvaný Family Camp. Family Camp je špecifickou formu špeciálneho poradenstva, kde sa služby poskytujú nielen samotným osobám s postihnutím a ich rodičom, ale aj ich užšiemu rodinnému zázemiu (zdraví súrodenci, starí rodičia…).

Človek s vrodenou hluchoslepotou si aj po ukončení školskej dochádzky vyžaduje neustále vzdelávanie a starostlivosť, čiže sociálna rehabilitácia je nevyhnutná po celý život. Ak by mu nebola poskytnutá ďalšia starostlivosť, ostáva izolovaný vo svojom svete, nastane stagnácia a postupne regres. Aby nenastala takáto situácia, je potrebné, aby hluchoslepá osoba bola v prostredí, ktoré ju stimuluje. Či už je to prostredie rodiny, prostredie DSS alebo akákoľvek komunita, v ktorej sa hluchoslepý človek nachádza. Každý jedinec potrebuje mať v blízkosti človeka, ktorý ho bude stimulovať.

Je to upevňovanie zručností a návykov od ranného vstávania až po uloženie sa k spánku. Pri všetkých činnostiach je potrebné komunikovať, sprostredkovávať informácie o všetkom, čo sa okolo neho deje, kto je v jeho blízkosti, čo bude robiť, kam ide. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, by mal poznať a vedieť sa v ňom orientovať. Každý nový priestor by mal s pomocou svojho sprievodcu a tlmočníka preskúmať. Je to nekonečný proces učenia sa, poznávania, prijímania podnetov a reagovania na ne za neustáleho spracovávania informácií. Hluchoslepý človek to nedokáže sám, preto potrebuje v čase aktívneho bdenia mať pri sebe asistenta, ktorý mu pomáha byť plnohodnotným človekom.

Sluchové postihnutie u dospelých: Komplexný pohľad

Sluchové postihnutie u dospelých je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup a odborné postupy založené na spolupráci viacerých špecialistov. Odborné postupy predstavujú sériu podporných odborných dokumentov pre pedagogickú a odbornú prax. Poskytujú prehľadné a inšpiratívne návody pre poskytovanie odbornej starostlivosti v rôznych oblastiach, vrátane sluchového postihnutia. Tieto postupy sú výsledkom spolupráce odborníkov z rôznych oblastí a zohľadňujú najnovšie poznatky a trendy v danej oblasti. Ich zmyslom je odborne rozširovať a dopĺňať existujúce obsahové štandardy.

Pri riešení problémov spojených so sluchovým postihnutím u dospelých je nevyhnutný multidisciplinárny prístup. To znamená, že na riešení problému sa podieľajú odborníci z rôznych oblastí, ako sú audiológovia, lekári, psychológovia, sociálni pracovníci, pedagógovia a ďalší.

Aspekty sluchového postihnutia u dospelých

Sluchové postihnutie u dospelých môže mať rôzne formy a príčiny. Môže ísť o vrodené sluchové postihnutie, ktoré sa prejavilo až v dospelosti, alebo o získané sluchové postihnutie, ktoré vzniklo v dôsledku úrazu, choroby, hluku alebo iných faktorov. Sluchové postihnutie môže byť jednostranné alebo obojstranné, a môže mať rôzny stupeň závažnosti.

• Vplyv na komunikáciu a sociálnu interakciu: Sťažená komunikácia môže viesť k izolácii, osamelosti, frustrácii a zníženiu sebavedomia.
• Psychologické a emocionálne dopady: Dospelí so sluchovým postihnutím môžu trpieť úzkosťou, depresiou, stresom a inými psychickými problémami. Je preto dôležité, aby im bola poskytnutá aj psychologická podpora a poradenstvo.
• Vzdelávanie a zamestnanie: Je dôležité, aby mali prístup k vzdelávacím programom a pracovným miestam, ktoré sú prispôsobené ich potrebám.

Diagnostika sluchového postihnutia u dospelých

Diagnostika sluchového postihnutia u dospelých zahŕňa rôzne vyšetrenia, ktoré sa zameriavajú na posúdenie sluchu a identifikáciu príčiny sluchového postihnutia. Medzi najčastejšie používané vyšetrenia patria:

• Audiometria: Vyšetrenie sluchu pomocou audiometra, ktoré zisťuje prah sluchu pre rôzne frekvencie.
• Tympanometria: Vyšetrenie funkcie stredného ucha.
• Otoakustické emisie (OAE): Vyšetrenie funkcie vnútorného ucha.
• Vyšetrenie sluchového nervu: Vyšetrenie funkcie sluchového nervu pomocou evokovaných potenciálov.

Intervencia a rehabilitácia pri sluchovom postihnutí

Intervencia a rehabilitácia u dospelých so sluchovým postihnutím zahŕňa rôzne metódy a postupy, ktoré sa zameriavajú na zlepšenie komunikácie, zníženie dopadov sluchového postihnutia a zlepšenie kvality života. Medzi najčastejšie používané metódy patria:

• Používanie sluchadiel: Sluchadlá sú elektronické zariadenia, ktoré zosilňujú zvuk a umožňujú lepšie počuť.
• Kochleárne implantáty: Kochleárne implantáty sú elektronické zariadenia, ktoré obchádzajú poškodené časti vnútorného ucha a stimulujú sluchový nerv priamo.
• Komunikačné stratégie: Komunikačné stratégie zahŕňajú rôzne techniky, ktoré uľahčujú komunikáciu s osobami so sluchovým postihnutím.

Sluchové postihnutie u detí: Raná diagnostika a podpora

Slovenská spoločnosť podľa sluchovo postihnutých nie je veľmi vnímavá k ich potrebám. V televízii sa takmer neobjavujú programy s titulkami, problémy sú aj u lekára či na úradoch, kde nepočujúci nevedia odpozerať rýchlu reč lekárov a úradníkov. Mladí nepočujúci z Prešova zo združenia Deafstudio, ktorí pripravujú napríklad správy či rozprávky pre deti v posunkovom jazyku, hovoria aj o potrebe prijímania nepočujúcich do firiem. Nepočujúci nevedia odpozerať rýchlu reč úradníkov a lekárov. Keď ich upozorníme, že nerozumieme a aby hovorili ešte raz a spomalene, znervóznia. Väčšina firiem sa podľa nich obáva problémov v komunikácii a vyhovárajú sa, že potrebujú ľudí, ktorí sú schopní telefonovať. Niektorí nepočujúci pracujú napríklad na súde, v divadle, ako učitelia na školách pre sluchovo postihnutých, montážnici a operátori v automobilkách, či programátori. Niektorí sami podnikajú - vyrábajú padáky, prevádzkujú občerstvenie i kozmetické štúdio. Sluchovo postihnuté dieťa sa dokáže integrovať do triedy počujúcich žiakov, ak má na to vhodné podmienky, čo znamená tlmočníka či prepis reči na text a zaradený predmet individuálna logopedická starostlivosť, aby sa špeciálny pedagóg postaral o vývoj jeho reči.

Porucha sluchu je neviditeľné postihnutie. Hoci nespôsobuje fyzickú bolesť, výrazne dokáže ovplyvniť život dieťaťa a celej rodiny. Podľa približného odhadu pripadá na každých 1 000 novonarodených detí na Slovensku 1 až 4 deti s poruchou sluchu. To znamená, že ročne sa v našej krajine narodí okolo 200 detí so stratou sluchu. Porucha sluchu je častejšia u novorodencov, ktorí si vyžadujú intenzívnu starostlivosť. Z každých 100 detí, ktorí sa narodili po rizikovom pôrode, je 2 až 5 detí s poruchou sluchu.

Príčiny a typy porúch sluchu

Porucha sluchu nemusí byť vrodená, môže sa objaviť kedykoľvek počas života. Príčinou neskorého začiatku poruchy sluchu môže byť dedičnosť, vážna choroba, ktorú dieťa prekoná, sluch poškodzujúce lieky alebo úraz hlavy. Porucha sluchu sa môže vyskytovať aj s inými vážnymi ochoreniami, v tom prípade hovoríme v súvislosti s poruchou sluchu o syndrómoch.

Prenatálne sluchové postihnutie zapríčiňujú: dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota), choroba matky v gravidite, najmä v prvom trimestri a to najmä osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes. Perinatálne obdobie začína krátko pred pôrodom, počas neho a zavŕši sa krátko po pôrode.

Neskoro odhalená porucha sluchu alebo hluchota u dieťaťa má za následok nielen oneskorený vývin reči, ale aj omeškanie mentálneho vývinu a poznávacích schopností dieťaťa. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Ani jedno poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota.

Stupne sluchových porúch sa merajú v decibeloch (dB), je to informácia o tom, aká veľká musí byť sila zvukového podnetu, aby vyvolala vnímanie zvukov vrátane reči.

Stupne sluchovej poruchy (Šedivá, Z., 2006, s. 16)

Táto klasifikácia má len relatívny význam, lebo u ľudí s rovnakým typom a stupňom poruchy nemusia byť rovnaké ani príznaky, ani následky sluchového postihnutia.

Typy porúch sluchu u detí:

• Prevodové poruchy sluchu: Sú podmienené chorobami alebo anomáliami vonkajšieho a stredného ucha. Z pedagogického hľadiska je možné lepšie kompenzačnou technikou korigovať prevodové poruchy.
• Percepčné poruchy sluchu: Sú podmienené chorobami alebo anomáliami vnútorného ucha a/alebo kochleárneho nervu.
  • Retrokochleárna porucha sluchu zahŕňa poškodenie nervového prenosu v kochleárnom nerve, dráhu mozgového kmeňa alebo oboch.
  • Fluktuujúca vnútroušná porucha sluchu: u detí málo známa, klinicky slabo definovaná a často nepoznaná, väčšinou prechádza do progresívnej ťažkej poruchy sluchu.
  • Progredujúca vnútroušná porucha sluchu: je porucha sluchu, ktorá sa postupne zhoršuje, až k praktickej hluchote.
• Získané porucha sluchu: poškodenie sluchu je získané hneď po narodení alebo v neskoršom veku, môže byť i progresívne zhoršovanie sluchu, ktoré sa pri narodení nevyskytovalo.

Diagnostika sluchu u detí

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram.

Metódy vyšetrenia sluchu u detí:

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením, je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Tieto metódy sú založené na reakciách nepodmienenými reflexmi, používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
• Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu m. stapedius.
• Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.

Novorodenecký skríning sluchu

Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu. Na Slovensku sa ročne narodí asi 60 sluchovo postihnutých detí. S cieľom čo najviac znížiť následky hluchoty na raný vývin detí sa zaviedol celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov. Výskyt obojstrannej ťažkej poruchy sluchu alebo hluchoty u rizikových novorodencov (na oddelení intenzívnej starostlivosti novorodencov) je 1 - 2 % v porovnaní s výskytom 0,1 - 0,2 % v celkovej populácii novorodencov.

Kompenzačné pomôcky a vzdelávanie

Osoby so sluchovým postihnutím používajú prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. K tomuto účelu sa používajú individuálne alebo kolektívne akustické prístroje.

• Individuálne načúvacie prístroje: Majú zdroj energie z batérií. Robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách.
• Manuálne pomôcky: Prstová abeceda, fonematický manuálny systém (používa sa aj v ZŠI pre sluchovo postihnutých v Lučenci, zaviedol ho Matuška (1974) pod názvom PAZ - pomocné artikulačné znaky), ústno - ručný systém.
• Ďalšie pomôcky: Slúžia pre zlepšenie praktického života. Sú to napr. FM systémy, pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý ma pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač, ktorý je prichytený na audiobotičku načúvacieho prístroja.

Kochleárny implantát (KI)

Približne pred 25. rokmi sa objavili prvé správy o kochleárnej neuroprotéze. V roku 1993 v Českej republike a v roku 1994 v Slovenskej republike sa vykonali prvé kochleárne implantácie (ďalej KI). Do roku 2005 bolo na Slovensku evidovaných 110 užívateľov KI. Až odvtedy sa začali získavať prvé skúsenosti s metódou, ktorá skutočne sprostredkuje nepočujúcemu dieťaťu či dospelému človeku sluchové vnímanie.

Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród, ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha. Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. Na Slovensku sa používajú viaceré typy kochleárnych implantátov.

KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku. Kochleárna implantácia je spojená s rizikami ako každá iná operácia v celkovej narkóze. Ďalším možným rizikom je poškodenie tvárového nervu, zmena citlivosti v okolí ušnice, porucha chuti alebo rovnováhy a zhoršenie ušného šelestu. Dlhodobé nežiaduce účinky elektrickej stimulácie na vnútorné ucho nie sú známe.

Implantačné kritériá a faktory ovplyvňujúce úspešnosť:

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré deti, ktoré stratili sluchu následkom pôsobenia cytomegalovírusu majú problémy nielen s vnímaním zvuku, ale aj jeho spracovaním v mozgu. Podobne meningitída spôsobuje osifikáciu, čo môže spôsobiť neúplné vloženie elektród do kochlei.
• Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu.
• Vznik a trvanie poruchy sluchu: Ukazuje sa, že čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky implantátu možno očakávať. Za ideálneho kandidáta sa preto považuje postlingválne nepočujúci, u ktorého hluchota trvá kratšie ako polovicu jeho života, prípadne nie viac ako 15 rokov.
• Stupeň poruchy sluchu: Ešte nedávno sa implantovali iba ľudia, ktorí mali obojstrannú hluchotu bez zvyškov sluchu, alebo len s malými zvyškami sluchu, ktoré sa pri intenzívnom sluchovom tréningu s naslúchadlom nedali využiť pre porozumenie reči.
• Anatomické podmienky: Súčasná technológia umožňuje tzv. "hybridné" alebo "čiastočné" implantáty pre nepočujúcich s čiastočne alebo úplne nepriechodnou kochleou.
• Prostredie a motivácia: Zohľadňuje sa, či je nepočujúce dieťa motivované k trvalému noseniu kochleárneho implantátu a jeho rodina si uvedomuje nutnosť dlhodobej sluchovej rehabilitácie.
• Spôsob komunikácie: Dôležité je zistiť, či sa dieťa v minulosti, alebo teraz prejavuje niektorými zo znakov, ktoré sa označujú ako auditívno-preverbálne správanie.
• Iná pridružená choroba alebo postihnutie: V zahraničí nie je viacnásobné postihnutie prekážkou kochleárnej implantácie, pretože ľuďom pomáha prekonať aspoň jedno z postihnutí - hluchotu. Z ekonomických dôvodov sa však na Slovensku uprednostňujú zdraví ľudia v detskom a produktívnom veku.

Pre rodiča dieťaťa so sluchovým postihnutím je nevyhnutným predpokladom úspechu špeciálno-pedagogická a logopedická starostlivosť. Aktuálne zistenia potvrdzujú, že kochleárny implantát bilaterálne aplikovaný v ranom veku pomáha prirodzenému vývinu reči a počutia u detí so SP. Je dôležité si uvedomiť, že ani jedna metóda vzdelávania detí so SP negarantuje úspech všetkým jednotlivcom. Postup reedukácie sluchu v podstate kopíruje vývin sluchových funkcii a prebieha v spolupráci všetkých úrovní sluchového vnímania. Sluchové vnímanie umožní zapojenie rečového procesora. Dieťa s KI zostáva nepočujúcim dieťaťom a sluchové vnímanie dieťaťa nie je “v norme”.

Komunikačné schopnosti a vzdelávací proces

Rozvoj čítania prináša dieťaťu nové jazykové skúsenosti, ktorými je kladne motivované k čítaniu s porozumením. Schopnosť domýšľať si neúplne počutý či odozretý prehovor je možné na základe všeobecných znalostí o téme a použitých pojmoch. Adaptácia vzdelávacieho procesu a podpora počas prípravy na povolanie je úlohou centra špeciálno-pedagogického poradenstva.

Centrum ŠPP poskytuje intervenčné a poradenské služby špeciálnych pedagógov a logopédov, služby spojené so školskou integráciou, psychologickú starostlivosť (psychologickú diagnostiku, poradenstvo, terapeutickú prácu s rodinou) a sociálnu starostlivosť. Pomoc sa ponúka formou individuálnych návštev, príležitostne organizovaných sociálno-rehabilitačných kurzov, kontaktov na odborníkov ale aj organizácie.

Skúsenosti a rady od ľudí so sluchovým postihnutím

Mladí ľudia so sluchovým postihnutím (nepočujúci aj nedoslýchaví) sa podelili o svoje skúsenosti a rady, ktoré môžu byť cenné pre rodičov a celú spoločnosť. Ich úprimné odpovede prinášajú poznanie, čo je dôležité vo výchove nepočujúcich detí a čoho by sa, naopak, mali vyvarovať.

Čo by si priali, aby rodičia urobili inak:

• Viac sa rozprávať o pocitoch a emóciách.
• Ukázať im iné deti s rovnakým postihnutím, aby nemali pocit osamelosti.
• Nenazývať ich "postihnutými" a podporovať ich sebestačnosť.
• Vychovávať ich v harmonickom prostredí a vytvárať bezpečný domov.
• Rozprávať sa s nimi rovnako ako s počujúcimi súrodencami.

Čo dobré urobili rodičia:

• Nenútiť ich cítiť sa menejcennými.
• Nevyberať pre nich špeciálne školy, ale umožniť im integrovať sa.
• Intenzívne pracovať na logopedickej stránke.
• Nenechať ich žiť v izolácii a podporovať sociálne kontakty.
• Poskytnúť im dril, ktorý im pomohol dobehnúť a predbehnúť rovesníkov.
• Naučiť ich byť silnejšími a odolnejšími, asertívnymi.
• Bojovať a vychovávať ich v domácom prostredí.
• Nikdy nedávať priestor na sebaľútosť.
• Motivovať ich a neustále im pomáhať.
• Dávať ich do bežných škôl, aby si našli veľa kamarátov a naučili sa byť odvážnymi.
• Byť trpezliví a láskaví, neustále vysvetľovať.
• Neodmietnuť ich a nechať ich medzi počujúcimi deťmi.
• Investovať čas a nevzdať sa.
• Byť starostliví a obetaví.

Čo je dôležité vo výchove nepočujúcich detí:

• Nasadiť 100 % úsilie vo všetkom, aj v citoch.
• Socializácia nepočujúceho dieťaťa.
• Nenapĺňať sebaľútosť a cúvanie pred prekážkami.
• Venovať sa dieťaťu, neizolovať ho a pomôcť mu, aby sa z neho stal nezávislý a slobodný človek.
• Prihliadať na to, na čo dieťa má a čo zvláda.
• Hovoriť, hovoriť, hovoriť a k tomu používať aj pomocné posunky.
• Vyžadovať od dieťaťa očný kontakt, trvať na nosení naslúchacieho prístroja.
• Zaraďovať dieťa do spoločnosti, dať mu priestor na dýchanie a slobodu.
• Rozprávať sa o pocitoch.
• Nezabúdať na lásku.
• Potrebujú podnetné prostredie, ktoré mu pomôže vyrásť v osobnosť, ktorá nie je závislá od druhých.
• Potrebujú jasne definované hranice.
• Akceptovať nedoslýchavé dieťa, naučiť ho žiť na pomedzí dvoch svetov.
• Veľa s deťmi čítať.
• Opakovať veci toľkokrát, kým si nebudú istí, že im dieťa rozumie a oni rozumejú jemu.
• Sluchové postihnutie je síce prekážka, ale často i výhoda.
• Získať čo najviac poznatkov a informácií o sluchovom postihnutí.
• Dôležité je cítiť v rodine pohodu, cítiť, že majú zázemie.
• Rodičia by mali deti naučiť, že si z nezdarov netreba nič nerobiť.
• Podporovať ich záľuby a rozvíjať ich schopnosti.
• Nepočujúce deti sú veľmi citlivé na to, ak im rodičia dávajú najavo, že na ne nemajú náladu.
• Pamätať si, že vaše dieťa bude stále sluchovo postihnuté, a preto od neho nechcite, aby bolo ako počujúce.
• Nevylučovať dieťa zo stretávania s inými nepočujúcimi.
• Neberať sluchové postihnutie tragicky, má aj svoje výhody.

tags: #postihnuty #dosp #ely