Článok sa zaoberá problematikou porušenia zmluvnej povinnosti neuplatniť nárok na súde, pričom analyzuje možné následky takého konania a uvádza ho do širšieho právneho kontextu. Dôraz sa kladie na judikatúru slovenských súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj na relevantné ustanovenia Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka.
Zmluvná pokuta a jej účel
Zmluvná pokuta je inštitút, ktorý slúži na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Je to suma peňazí, ktorú je povinný zaplatiť dlžník veriteľovi v prípade, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Účelom zmluvnej pokuty je motivovať dlžníka k riadnemu plneniu zmluvy a zároveň slúži ako náhrada škody, ktorá veriteľovi vznikla porušením zmluvnej povinnosti.
Zmluvná pokuta je jedným z právnych nástrojov, ktoré poskytuje slovenský právny poriadok na zabezpečenie záväzku veriteľa. Základnú právnu úpravu zmluvnej pokuty obsahujú ustanovenia § 540 až 545 Občianskeho zákonníka. Úprava zmluvnej pokuty v § 300 až 302 Obchodného zákonníka nadväzuje na základnú úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku, ale zároveň obsahuje podstatné zmeny pre obchodné vzťahy.
Zmluvná pokuta je peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, keď nesplní svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad vadného plnenia zmluvnej povinnosti.
Zmluvná pokuta pri odstúpení od zmluvy
V praxi sa často vyskytuje otázka, či je možné dohodnúť zmluvnú pokutu pre prípad odstúpenia od zmluvy. Judikatúra slovenských súdov v tejto otázke nie je jednotná. Niektoré súdy zastávajú názor, že zmluvnú pokutu možno dohodnúť len pre prípad porušenia povinnosti, a odstúpenie od zmluvy nie je porušením povinnosti, ale výkonom práva.
Iné súdy pripúšťajú, že zmluvnú pokutu možno dohodnúť aj pre prípad odstúpenia od zmluvy, ak je to v súlade s vôľou strán a účelom zmluvy. Aby som sa vyhol prílišnej generalizácii, rád by som začal s konkrétnymi skutkovými okolnosťami prípadu. V danej veci išlo o nájomnú zmluvu uzavretú za účelom inštalácie a prevádzky zariadení na veľkoplošnú reklamu. Prenajímateľ sa okrem toho zaviazal spolupracovať s nájomcom pri konaní pred stavebným úradom.
V zmluve bolo "pro případ neumožnění instalace zařízení podle zákresu, který je dodatkem smlouvy, a odstoupení od smlouvy nájemkyní, sjednáno právo nájemkyně vyúčtovat pronajímatelce smluvní pokutu ve výši 15 000 Kč za každé reklamní zařízení." Prenajímateľ (žalovaný) porušoval svoje povinnosti, nedostavil sa k odovzdaniu, plochy neboli pripravené na inštaláciu a stavebné konanie bolo taktiež zastavené, pretože oznámil stavebnému úradu, že s umiestnením reklamných plôch nesúhlasí. Nájomca listom oznámil, že pre porušenie povinností zo strany prenajímateľa od zmluvy odstupuje a vyúčtoval zmluvnú pokutu. Tejto zmluvnej pokuty sa následne domáhal v súdnom konaní. Prvostupňový aj druhostupňový súd žalobe najprv vyhoveli. Najvyšší súd ich rozhodnutia zrušil (sp. zn. 32 Odo 1113/2003) s nasledovnou argumentáciou.
"Vznik povinnosti zaplatit smluvní pokutu byl tedy kumulativně vázán jak na porušení smluvní povinnosti žalované, tak na následné odstoupení od smlouvy žalobkyní. Odstoupení od smlouvy, ať již ze zákona nebo na základě ujednání účastníků ( § 48 odst. 1 ObčZ), které bylo učiněno po právu, mající za následek zrušení smlouvy ( § 48 odst. 2 ObčZ), však nemůže být kvalifikováno jako porušení povinnosti; jde o výkon práva, který oprávněné osobě podle § 48 odst. 1 ObčZ náleží (srov. rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 31. 3. 1998 sp. zn. 3 Cdon 1398/96, publikovaný v časopise Právní rozhledy č. 4/1999, str. 204). Plně v souladu s uvedeným je právní názor vyslovený v rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 3 Cdon 1032/96, neboť i v něm tento soud dovodil, že "opírá-li se odstoupení od smlouvy o konkrétní právní důvod stanovený objektivním právem, resp. smlouvou, nelze hovořit o porušení smluvní povinnosti ve smyslu § 544 odst. 1 obč. zák." a že v takovém případě odstoupení od smlouvy nevyvolává důsledek spočívající v povinnosti zaplatit smluvní pokutu. Ujednání, jehož smyslem je sjednání smluvní pokuty pro případ výkonu práva odstoupení od smlouvy a nikoliv pro případ porušení smluvní povinnosti, je tak v rozporu s ustanovením § 544 ObčZ, a tedy absolutně neplatné podle § 39 ObčZ."
Vec sa opäť vrátila prvostupňovému súdu, ktorý tentokrát žalobu zamietol a toto rozhodnutie potvrdil aj druhostupňový súd. A tak sa otázka zase dostala na stôl najvyššiemu súdu (sp. zn. 32 Odo 1260/2006), ktorý medzitým nezmenil názor a dovolanie odmietol.
Ústavnoprávna ochrana zmluvnej autonómie
V diskusii som na tomto blogu už písal, že civilistické otázky by sa nemali primárne riešiť ústavnoprávnymi argumentmi. Stále si stojím za tým, že civilistické riešenie je vždy čistejšie a ťahať ústavnoprávne argumenty do súkromnoprávnych diskusií by malo byť ultima ratio. Stále však podľa mňa treba mať na pamäti, že niekde v pozadí súkromného práva stoja aj základné práva a slobody. Citované rozhodnutie považujem za prejav tak zásadného disrešpektu voči zmluvnej autonómii, že je potrebné oprieť sa nielen o jej význam v súkromnom práve, ale poukázať aj na jej ústavnoprávnu ochranu.
Zásada zmluvnej autonómie je nielen jednou z hlavných zásad súkromného práva, ale vychádza priamo z Ústavy ČR (čl. 2 ods. 4) a Listiny základních práv a svobod (čl. 2 ods. 3). Ako judikoval Ústavný súd ČR (I. ÚS 546/03), "porušení tohoto práva [čl. 2 ods. 3 Listiny základních práv a svobod] se orgán státní moci dopustí i tehdy, pokud formalistickým výkladem norem jednoduchého práva odepře autonomnímu projevu vůle smluvních stran důsledky, které smluvní strany takovým projevem zamýšlely ve své právní sféře vyvolat."
Ústavný súd ďalej dovodil (I. ÚS 625/03), že "základním principem výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady. Je tak vyjádřen a podporován princip autonomie smluvních stran, povaha soukromého práva a s tím spojená společenská a hospodářská funkce smlouvy. Není ústavně konformní a je v rozporu s principy právního státu taková praxe, kdy obecné soudy upřednostňují výklad vedoucí k neplatnosti smlouvy před výkladem neplatnost smlouvy nezakládajícím." A práve na tento posledný citát nadväzuje podľa mňa možné civilistické riešenie.
Výklad prejavu vôle
Výklad najvyššieho súdu je logicky konzistentný a vychádza z gramatického výkladu § 544 OZ. S týmto výkladom v zásade súhlasím a nevadí mi, ak v prípade daného zmluvného dojednania nejde o zmluvnú pokutu podľa § 544 OZ a nasl. S čím však nesúhlasím je, že najvyšší súd sa tu zastavil a neskúmal ďalej vôľu strán a účel ich dojednania.
Z civilistického hľadiska platí pravidlo, že právny úkon sa má vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil ( § 35 ods. 2 OZ). Vždy som považoval za všeobecne akceptovaný prístup, že keď má zmluva v záhlaví napísané Zmluva o dielo, v skutočnosti však ide o inominátnu zmluvu, má sa táto zmluva vykladať ako platná inominátna zmluva. Strany v takom prípade možno prídu o podpornú zákonnú úpravu zmlúv o dielo, ale neviem o nikom, kto by takéto zmluvy rovno "hádzal do koša".
Ak teda strany z dôvodu chyby svojich právnikov alebo z dôvodu toho, že si k písaniu právnikov vôbec nezavolali, nevhodne použili pojem "zmluvná pokuta", je to mrzuté a možno prídu o podporné zákonné ustanovenia o zmluvnej pokute. Ale prečo by nemohlo ísť o inominátny záväzok, ktorý je dostatočne určitý (splnenie dvoch jasne stanovených kumulatívnych podmienok vedie ku vzniku dostatočne určitého peňažného záväzku). Nenachádzam tu nedostatok slobodnosti, vážnosti, určitosti ani zrozumiteľnosti. Plnenie je možné a obsah ani účel úkonu neodporuje zákonu, ani ho neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom. Nenachádzam tu žiadnu slabšiu stranu, ktorú treba chrániť a ak áno, určite by to nemala byť strana, ktorá porušila svoje povinnosti.
Kedy je zmluvná pokuta vymáhateľná?
Aby bola zmluvná pokuta vymáhateľná, musia byť splnené nasledovné podmienky:
- Musí byť písomne dohodnutá - ústna dohoda nestačí.
- Musí presne určiť povinnosť, ktorú sankcionuje - nestačí „pri porušení zmluvy,“ ale je nutné špecifikovať a konkretizovať povinnosť, ktorej porušenie zmluvná pokuta sankcionuje.
- Jej výška musí byť vyjadrená určitou sumou alebo musí byť určený aspoň spôsob jej určenia - teda buď fixná suma, alebo iný spôsob jej konečného určenia (napr. percentá, sadzba za každý deň nesplnenia povinnosti).
- Musí byť primeraná - neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť a to s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti.
Pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej formy, je potrebné vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačná dohoda o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobe jej určenia. Spôsoby určenia pokuty môžu byť rôzne a môžu sa aj kombinovať, no stále platí, že výška, či spôsob určenia zmluvnej pokuty musia byť vyjadrené jednoznačne, inak je takáto dohoda neplatná.
Príklady rizikovej zmluvnej pokuty
Zmluvná pokuta môže byť nevymáhateľná napríklad, ak:
- ❌ Je formulovaná neurčito v zmluvnom ustanovení „Zmluvná pokuta pri porušení zmluvy je 500 €.“ Takto vyjadrená zmluvná pokuta bude neplatná pre neurčitosť.
- ❌ Je v rozpore s dobrými mravmi (extrémne vysoká), napríklad pokuta 50 000 € za každý deň omeškania so splnením konkrétnej zmluvnej povinnosti, v podstatne nižšej hodnote. Súd môže neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť.
- ❌ Sankcionuje niečo, čo nie je zmluvnou povinnosťou, napríklad pokuta za nevrátenie tovaru, ktorý strana nikdy nemala povinnosť vrátiť.
- ❌ Je skrytá v obchodných podmienkach bez jasného upozornenia - pri B2B je to síce menej problém, ale stále môže byť posúdené ako netransparentné, v rozpore s poctivým obchodným stykom.
Aká výška zmluvnej pokuty je primeraná?
Závisí od typu záväzku a konkrétnej situácie. V praxi sa ukazuje, že pokuta od 0,2 % do 1 % denne je v obchodných vzťahoch považovaná za primeranú. Súd posudzuje hodnotu záväzku, predvídateľnú škodu, rovnováhu medzi stranami a účel sankcie.
Najčastejšie modely výšky zmluvnej pokuty:
- Fixná suma (napr. 500 € za porušenie mlčanlivosti)
- Percentá z ceny (napr. 0,5 % denne z dlžnej sumy)
- Denná sadzba omeškania (napr. 50 € za každý deň omeškania)
- Kombinácia (napr. max. do výšky 20 % ceny diela)
Vzájomný vzťah zmluvnej pokuty a náhrady škody
Veľmi dôležitá vo vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody je úprava § 545 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti platí, že veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Právna úprava vychádza z postavenia zmluvnej pokuty ako paušalizovanej náhrady škody, ktorá v plnom rozsahu pohlcuje nárok na náhradu škody.
Zmluvná pokuta predstavuje paušalizovanú náhradu škody. Ak si strany výslovne nedohodnú, že veriteľ má právo požadovať aj náhradu škody nad rámec pokuty, zmluvná pokuta škodu nahrádza. Podobne platí v prípade, ak škoda presahuje výšku zmluvnej pokuty. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.
Možnosti dojednania zmluvnej pokuty a náhrady škody:
- Kumulatívna zmluvná pokuta: Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že veriteľ má nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty popri nároku na zaplatenie náhrady škody.
- Započítateľná zmluvná pokuta: Veriteľ má nárok na zaplatenie náhrady škody len vo výške, o ktorú škoda presahuje zmluvnú pokutu.
- Alternatívna zmluvná pokuta: Veriteľ má pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti nárok na náhradu škody a zároveň má možnosť výberu medzi náhradou škody alebo zaplatením zmluvnej pokuty.
Ak sa strany nedohodnú inak, platí, že veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.
Rozdiely v úprave zmluvnej pokuty v Občianskom a Obchodnom zákonníku
Hlavným rozdielom medzi právnou úpravou zmluvnej pokuty podľa Občianskeho a podľa Obchodného zákonníka je tzv. zodpovednostný princíp:
- Občiansky zákonník: V občianskoprávnych vzťahoch platí, že (ak z dohody nevyplýva niečo iné) dlžník nie je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu ak porušenie povinnosti nezavinil.
- Obchodný zákonník: V obchodnoprávnych vzťahoch sa naopak uplatňuje princíp zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie (tzv. objektívna zodpovednosť).
Dohodou zmluvných strán však možno upraviť svoje vzťahy aj inak a teda objektívnu zodpovednosť môžu strany dohodou vylúčiť alebo zmierniť.
Moderačné právo súdu
Pri uplatnení zmluvnej pokuty sa povinná strana môže brániť jej neprimeranosťou a môže požiadať súd o použitie tzv. moderačného práva. Povinná strana môže požiadať súd o použitie moderačného práva v rámci riešenia sporu o zaplatenie zmluvnej pokuty.
V takomto prípade súd rozhodne o predbežnej otázke, či je zmluvná pokuta dohodnutá v primeranej výške v súvislosti s hodnotou a významom zabezpečovanej povinnosti záväzku. Neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Súd môže zmluvnú pokutu nepriznať celkom pri aplikácii ust. § 3 odst.
Primeranosť výšky zmluvnej pokuty treba posudzovať individuálne, od prípadu k prípadu. Výška zmluvnej pokuty by mala byť primeraná a motivovať dlžníka k splneniu zmluvnej povinnosti. Ako neprimerane vysokú nemožno posúdiť zmluvnú pokutu dohodnutú vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie (napr. percentuálnou sadzbou za každý deň).
Naopak, záver o neprimeranosti zmluvnej pokuty súd vyslovil v prípade dohodnutom vo výške 3 319 EUR k hodnote zabezpečovanej povinnosti 99,58 EUR. Súd môže neprimerane vysokú pokutu na návrh dlžníka znížiť, nemôže ju však odpustiť.
Pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty a jej prípadnej úprave by sa súd mal zamerať nielen na hodnotu a význam zabezpečovaného záväzku, ale aj na iné skutočnosti (napr. zavinene porušenia povinnosti, hospodárske postavenie účastníkov, atď.).
Zmluvná autonómia a jej limity
Zmluvná autonómia je jednou zo základných zásad súkromného práva. Znamená to, že strany majú právo slobodne si dohodnúť obsah zmluvy. Zmluvná autonómia však nie je neobmedzená. Limity zmluvnej autonómie vyplývajú zo zákona, z dobrých mravov a z verejného poriadku.
Súd môže zasiahnuť do zmluvnej autonómie strán vtedy, ak je zmluva v rozpore so zákonom, s dobrými mravmi alebo s verejným poriadkom. Súd môže zmluvu vyhlásiť za neplatnú alebo ju zmeniť.