Poruchy správania u detí s mentálnym postihnutím: Komplexný pohľad na príčiny, prejavy a podporu

V minulosti sa používali rôzne pojmy, ktoré mali dehonestujúci a stigmatizujúci charakter, preto je dôležité pristupovať k téme mentálnej retardácie s citlivosťou a informovanosťou. Termín duševná zaostalosť alebo mentálna retardácia sa v súčasnosti nahrádza v odborných kruhoch menej stigmatizujúcimi označeniami, ako sú intelektuálna porucha alebo intelektuálny deficit. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na mentálne postihnutie u detí, vrátane jeho príčin, prejavov, diagnostiky a možností podpory.

Definícia a charakteristika intelektuálnej poruchy

Mentálna retardácia pochádza z latinských slov „mens“ (myseľ, rozum) a „retardatió“ (oneskorenie). Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Pri mentálnej retardácií sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne (poznávacie), rečové, pohybové a sociálne, ktorých úroveň možno merať štandardizovanými psychometrickými testmi. Intelektuálna porucha je charakterizovaná obmedzenými schopnosťami jedinca v oblasti intelektuálnych funkcií, ako sú schopnosť učiť sa, riešiť problémy, prispôsobovať sa novým situáciám a komunikovať s inými ľuďmi. Táto porucha sa zvyčajne diagnostikuje ešte v detstve a má rôzne príčiny, vrátane genetických faktorov, komplikácií počas tehotenstva a pôrodu, infekcií alebo traumatických udalostí. Je dôležité si uvedomiť, že na jednej strane sa dá hovoriť o oslabenosti niektorých schopností, na druhej strane, títo ľudia môžu mať nadpriemerne vyvinuté iné kvality. Každý jedinec s intelektuálnou poruchou je jedinečný a rozsah jeho schopností a potrieb je veľmi rôznorodý. Celosvetovým priemerom sa odhaduje, že približne 1 až 3 percentá populácie trpia nejakou formou intelektuálnej poruchy.

Stupne mentálneho postihnutia a ich charakteristika

Historicky sa mentálna retardácia delila do niekoľkých stupňov alebo kategórií na základe úrovne intelektuálnych schopností. Tieto kategórie sú dnes považované za zastaralé a nereprezentujú komplexnosť a individuálnosť intelektuálnych schopností osôb s intelektuálnou poruchou. Moderný prístup klasifikuje intelektuálnu poruchu podľa jej závažnosti a je založený na kritériách ako je IQ, adaptívne funkcie a schopnosť samostatného fungovania v každodennom živote. Súčasná klasifikácia intelektuálnej poruchy je rozdelená do štyroch základných kategórií podľa závažnosti. Je dôležité mať na pamäti, že číselné hodnoty IQ treba chápať len orientačne, s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny intelektuálnej poruchy sú rôznorodé a zahŕňajú kombináciu prenatálne, perinatálne a postnatálne pôsobiacich faktorov. Odborníci sa v etiologických príčinách rozchádzajú.

• Genetické faktory: Niektoré prípady intelektuálnej poruchy môžu byť spôsobené genetickými poruchami alebo abnormálnymi genetickými podmienkami. Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
• Teratogénne vplyvy v prenatálnom období: Ide o faktory, ktoré narúšajú normálny vývin plodu počas tehotenstva. Napríklad rubeola a iné infekčné ochorenia, ktoré matka prekoná v prvých troch mesiacoch tehotenstva. Tiež môže postihnutie spôsobiť liečba choroby matky niektorými antibiotikami, nadmerné užívanie alkoholu alebo iných omamných látok počas tehotenstva. Nedostatok živín alebo expozícia toxickým látkam tiež vplývajú na vývoj mozgu plodu.
• Vrodené faktory: Dedičné faktory pochádzajú od predkov a prejavujú sa už pred počatím. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia.
• Poškodenie mozgu počas alebo po narodení: Počas pôrodu môže poškodenie vzniknúť organickým alebo mechanickým poškodením mozgu, nedostatkom kyslíku. Tiež predčasný pôrod a nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa. V dobe po narodení dieťaťa môžu budúce ťažkosti spôsobiť zápal mozgu spôsobený mikroorganizmami, úrazy hlavy, otravy alebo zanedbanie v ranom detstve. Počiatočné obdobie života novorodenca je kritické pre vývoj mozgu.
• Sociálne faktory: Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti.
• Iné neurologické a neurodegeneratívne poruchy: Niektoré neurologické a neurodegeneratívne ochorenia ovplyvňujú intelektuálny výkon.

Prejavy mentálneho postihnutia a poruchy správania

Intelektuálna porucha sa prejavuje rôznymi spôsobmi a stupňami závažnosti. Každá osoba s duševnou zaostalosťou je jedinečná, a jej príznaky sa líšia v závislosti od mnohých faktorov, vrátane závažnosti poruchy a individuálnych schopností. Medzi typické prejavy patria:

• Oneskorený vývin reči a motorických zručností (oneskorené sedenie, chodenie, rozprávanie).
• Problémy s učením a zapamätávaním si nových informácií (pomalé osvojovanie, rýchle zabúdanie).
• Ťažkosti s abstraktným myslením a riešením problémov (oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami).
• Obmedzená schopnosť prispôsobiť sa novým situáciám a znížená sebestačnosť.
• Problémy so sociálnou interakciou a nadväzovaním vzťahov.
• Zhoršená schopnosť koncentrácie a oslabená krátkodobá pamäť.
• U detí s mentálnou retardáciou sa objavujú najmä prejavy porúch pozornosti, ale tiež zvýšená agitácia a impulzívnosť.

Okrem týchto všeobecných prejavov sa u detí s mentálnym postihnutím často vyskytujú aj špecifické poruchy správania. Poruchy správania sú charakterizované opakovanými a pretrvávajúcimi vzorcami správania, ktoré porušujú sociálne normy a očakávania primerané veku. Môžu to byť prejavy ako nadmerné bitkárstvo, krutosť voči ľuďom a zvieratám, poškodzovanie majetku, krádeže, opakované klamanie, záškoláctvo, utekanie z domu, výbuchy zlosti a neposlušnosť.

U ťažších foriem intelektového postihnutia sa môžu deti prejavovať tzv. sebapodnecovaním, ako je plieskanie rukami, grimasovanie, pľuvanie, stereotypné pohyby, prehnaná gestikulácia alebo vykrikovanie, nadmerný smiech či plač. Vážnejšou poruchou správania je sebapoškodzovanie, napr. búchanie hlavou, vytrhávanie si vlasov, škrabanie alebo pichanie do očí. Tieto neadekvátne formy správania viedli v minulosti k tomu, že títo jedinci boli oslobodení od akéhokoľvek vzdelávania a bola im odporúčaná len výchova v izolácii za pomoci obmedzovania telesnej aktivity a medikamentóznej liečby.

Dnes sa pri všetkých druhoch poruchy správania kladie dôraz na adekvátnu výchovu, ktorá spočíva v nácvikoch sebaobsluhy a základov sociálnej zručnosti. Pri odstraňovaní nevhodného správania sa postupuje pozitívnym posilňovaním, pričom je dôležité neignorovať deti, ale neustále ich usmerňovať a prelaďovať na pozitívne formy správania. Namiesto trestania sa uprednostňuje vysvetľovanie nesprávneho správania, navádzanie na vhodné formy a nácvik ospravedlňovania sa.

Hyperkinetická porucha pozornosti (ADHD) a mentálne postihnutie

Hyperkinetická porucha pozornosti (ADHD) a mentálne postihnutie sú dve odlišné, ale niekedy koexistujúce vývinové poruchy, ktoré môžu výrazne ovplyvniť správanie detí. ADHD je jednou z najčastejších porúch psychického vývinu detí, pričom prevalencia na Slovensku stúpa. Je zaradená do kategórie diagnóz F90-F98 v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH-10), ktoré sú poruchy správania a emočné poruchy vznikajúce zväčša v detstve a počas dospievania.

ADHD sa prejavuje hyperaktivitou, impulzivitou a deficitom pozornosti. Prejavy ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmich rokov a vo viac ako 50% prípadov si ju nesú až do dospelosti. U detí s mentálnou retardáciou môže byť technicky diagnostikované ADHD, ak sú ich prejavy hyperaktivity, impulzívnosti a nepozornosti výraznejšie než by zodpovedalo mentálnej retardácii. Hyperkinetické deti sú často bezohľadné a impulzívne, náchylné na úrazy a často sa dostávajú do disciplinárnych problémov, skôr pre neúmyselné porušovanie pravidiel ako pre úmyselný vzdor.

Kým v mladšom predškolskom veku prevláda u detí s ADHD hyperaktivita, v staršom veku nastupuje nepozornosť. V škole dieťa s poruchou pozornosti môže vstávať z lavice, vykrikovať a neplniť všetky zadania. Pri domácich úlohách nedokáže sústredene sedieť a obvykle ich ani nedokončí. Prospech sa zvyčajne zhoršuje, a pokiaľ mu nie je poskytnutý individuálny prístup, nedokáže udržať krok s ostatnými žiakmi v triede. Dieťa tak môže stratiť akúkoľvek motiváciu niečo dosiahnuť. Príčiny ADHD sú multifaktoriálne, zahŕňajúce genetickú predispozíciu, neurologické a biologické príčiny, ako aj psychosociálne nastavenie dieťaťa. Dôležité je všímať si, kedy zmena správania pretrváva dlhšie obdobie a ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu.

Diagnostika mentálneho postihnutia a porúch správania

Stanovenie diagnózy intelektuálnej poruchy a pridružených porúch správania je komplexný proces, ktorý zahŕňa rôzne aspekty hodnotenia. Odborníci z oblasti psychológie, psychiatrie, špeciálnej pedagogiky, neurológie a iných odborov sú zapojení do tohto procesu. Stanovenie diagnózy „mentálna retardácia“ vychádza z psychologického vyšetrenia kognitívnych funkcií dieťaťa pomocou štandardizovaných testov.

Diagnostický proces zahŕňa:

• Presná anamnéza: Je najdôležitejším diagnostickým nástrojom. Je nevyhnutné podrobne preskúmať rodinnú anamnézu, choroby v rodine, priebeh tehotenstva, pôrodu, vývin dieťaťa, existujúce poruchy a ďalšie aktuálne problémy. Zisťovanie informácií od rodičov, detí/dospievajúcich, opatrovateľov a učiteľov je rovnako dôležité na posúdenie sociálnych a školských prístupov a vzorcov správania.
• Klinické hodnotenie: Zhromažďujú sa informácie o vývoji pacienta, jeho rodinnej histórii, pôrode a ranom detstve. Pozoruje sa správanie a interakcie pacienta v rôznych kontextoch.
• Psychologické hodnotenie: Realizuje sa hodnotenie intelektuálnych schopností prostredníctvom psychologických testov inteligencie (napr. IQ testov) a posúdenie adaptívnych funkcií, ako sú každodenné schopnosti v oblasti komunikácie, sociálne interakcie, sebakontrola a nezávislosť.
• Vylúčenie iných príčin: Dôležité je vylúčenie možných somatických a neurologických príčin intelektuálnej poruchy. Posúdenie zdravotného stavu vrátane genetických faktorov a eventuálnych komplikácií počas tehotenstva a pôrodu. Je nevyhnutné uskutočniť dôkladné fyzické, neurologické a motoskopické vyšetrenie.
• Hodnotenie funkčnej úrovne: Predstavuje posúdenie schopnosti jednotlivca vykonávať bežné každodenné úlohy a prispôsobovať sa svojmu prostrediu.

Diagnostika intelektuálnej poruchy by sa mala zakladať na komplexnom pohľade a nemôže byť založená iba na jednom aspekte, ako napríklad len na IQ teste. Okrem toho by sa malo hodnotenie vykonávať citlivo a malo by rešpektovať individuálne potreby jedinca s intelektuálnou poruchou. Stanovenie diagnózy tiež umožňuje lepšie plánovanie a poskytovanie potrebnej podpory postihnutému jedincovi.

Podpora a terapia pre deti s mentálnym postihnutím

Keďže mentálna retardácia nie je choroba, nedá sa vyliečiť cielenou terapiou. Avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním, ako i s pomocou okolia je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Napriek tomu, že mnohé príčiny intelektuálnej poruchy sú spojené s genetickými a neurologickými faktormi, existujú rôzne formy intervencií a podpory, ktoré môžu pomôcť jedincom s intelektuálnou poruchou dosiahnuť svoj maximálny potenciál a lepšie sa integrovať do spoločnosti.

Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa. Terapia je zameraná na sociálnu integráciu, stabilné sebahodnotenie a uľahčenie rozvoja základných schopností, poskytnutie primeraného vzdelania a pracovnej rehabilitácie v závislosti od schopností.

Možnosti terapie:

• Psychoterapia: Je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí. Dieťa má možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Detské terapie často zahŕňajú hry, vďaka ktorým psychoterapeut dokáže odhaliť mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
• Špeciálno-pedagogická intervencia: Špeciálny pedagóg poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program prispôsobený ich potrebám a schopnostiam.
• Farmakoterapia: Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Farmakoterapia môže byť pre mentálne postihnuté deti s ADHD tiež prínosná. Najčastejšie predpisované psychostimulanciá zahŕňajú metylfenidát a diamfetamíny. Medzi pozitívne efekty patrí predĺženie rozsahu pozornosti, zlepšenie sebamonitorovania a skvalitnenie pozornosti. V niektorých prípadoch sa farmakoterapia používa aj na liečbu pridružených psychických problémov, ako sú depresia, úzkosť alebo poruchy správania.
• Snoezelen: Terapia v Snoezelen miestnosti začína menším počtom podnetov, napríklad tlmeným osvetlením a vodnou posteľou, jemnou hudbou a bublinkovým valcom. Deti musia dostať príležitosť miestnosť preskúmať a vždy pri uvedení nového podnetu by mali presmerovať pozornosť.
• Rehabilitácia: Fyzická, rečová rehabilitácia, ergoterapia a iné formy rehabilitácie pomáhajú zlepšiť konkrétne schopnosti a zručnosti.

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím

Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska, zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihnutím nepochybne rodina.

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia),
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole.

V bežných situáciách sa ľudia s ľahkým a stredne ťažkým stupňom mentálneho postihnutia správajú obdobne ako bežná populácia. Dôležité je, aby škola poskytovala individuálny prístup a podporovala aktívne vzdelávanie, ktoré zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.

Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované. Je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy.

tags: #poruchy #spravania #u #mentalne #postihnutych #deti