Mentálne postihnutie: komplexný pohľad na definície, príčiny, klasifikáciu a podporu

Mentálne postihnutie, označované aj ako mentálna retardácia alebo duševná zaostalosť, je stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Ľudia s mentálnym postihnutím sú často vnímaní ako "iní". Táto "inakosť" je konštruovaná spoločenskými normami a ideálmi, ktoré kladú dôraz na mladosť, krásu, bohatstvo, zdravie, vzdelanie a úspech. Avšak, ako tieto normy ovplyvňujú životy ľudí s mentálnym postihnutím? Aké obmedzenia im tieto ideály kladú?

Definície a charakteristiky mentálneho postihnutia

Väčšina definícií mentálneho postihnutia vychádza z medicínskeho modelu, ktorý zdôrazňuje oslabené kognitívne schopnosti a problémy s adaptáciou na kultúrne požiadavky spoločnosti. Podľa Thorovej je mentálne postihnutie vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívne schopnosti znamenajú schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Kognitívne, rečové, pohybové a sociálne zručnosti sú výrazne znížené v porovnaní s priemerom.

Medzi charakteristiky patrí oslabená schopnosť koncentrácie, krátkodobej pamäti, problémy s učením a chápaním komplexných myšlienok. Osoba s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko rozvinuté, ale iné oslabené. K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.

Mentálne postihnutie nie je choroba, ale stav, ktorý môže byť spôsobený genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, počas pôrodu alebo v priebehu života, alebo komplexnými psychologickými príčinami.

Mentálne postihnutie nie je možné "liečiť", avšak vhodnou výchovou, vzdelávaním a podporou okolia je možné naučiť človeka s mentálnym postihnutím veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné.

Historický kontext a terminológia

V minulosti sa mentálne postihnutie označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi a stigmatizujúcimi. V roku 2009 bola zahájená kampaň za "Ukončenie používania slova Retard" s cieľom zvýšiť povedomie o dehumanizujúcich účinkoch tohto slova.

Klasifikácia mentálneho postihnutia

Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie).

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definuje mentálne postihnutie ako neschopnosť charakterizovanú obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. AAIDD identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu.

Stupne mentálnej retardácie podľa IQ:

• Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Mnohí dospelí sú schopní pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Sú to jedinci ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
• Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.
• Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. Jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.
• Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20): Typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.

Dôraz sa kladie na mieru podpory, ktorú človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby.

Miera podpory

• Občasná podpora: Krátkodobá podpora v prechodných životných situáciách.
• Obmedzená podpora: Časovo obmedzená podpora.
• Rozsiahla podpora: Priebežná podpora potrebná v niektorých prostrediach.
• Úplná podpora: Vysoká intenzita podpory potrebná vo všetkých typoch prostredia a celoživotne.

Príčiny vzniku mentálnej retardácie

Príčiny mentálneho postihnutia môžu byť rôzne a môžu pôsobiť v prenatálnom, perinatálnom alebo postnatálnom období. Mentálne postihnutie je podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom období. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva.

Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma).

Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).

Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve. Existuje aj tzv. sociálne podmienená mentálna retardácia, ktorá vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Viacnásobné postihnutie (VNP)

V kontexte mentálneho postihnutia je dôležité venovať pozornosť viacnásobnému postihnutiu (VNP). Ide o prítomnosť dvoch alebo viacerých hlavných postihnutí, ktoré vznikli súčasne a neboli rozvinuté sekundárne. Podľa Vaška je VNP "multifaktoriálny, multikauzálny a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení". Interakciou a prekrývaním týchto postihnutí vzniká synergický efekt, ktorý vytvára novú kvalitu postihnutia.

Vašek rozlišuje ľahké a ťažké viacnásobné postihnutie. Cieľom pri ľahkom VNP je dosiahnuť relatívne samostatný a nezávislý život s minimálnou mierou podpory. Pri ťažkom VNP sa edukácia obmedzuje na elementárne prvky a cieľom je dosiahnuť aspoň perspektívu samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

V zahraničnej literatúre sa pre označenie osôb s hlbokým mentálnym postihnutím kombinovaným s ďalšími postihnutiami používa termín "profound intellectual and multiple disabilities" alebo "profound and multiple learning difficulties".

Charakteristika osôb s ťažkým a viacnásobným postihnutím

Osoby s ťažkým postihnutím žijú v podmienkach komplexného narušenia značného množstva ich schopností. Postihnuté sú kognitívne, fyzické, emocionálne, sociálne a komunikačné zručnosti. V dôsledku mentálneho postihnutia majú problémy so spracovaním informácií a porozumením svetu. Úroveň bdelosti, ktorá je dôležitá pre učenie a vývin, býva narušená. Títo jednotlivci majú ťažkosti byť v kontakte so svojím prostredím a ich úroveň aktivity je ovplyvnená psychomotorickými možnosťami. Často sa vyskytujú prejavy stereotypného správania. Majú problémy s dosahovaním, uchopovaním a manipuláciou s predmetmi. Porozumenie hovorenej reči je slabé alebo žiadne a nie je evidentná symbolická interakcia s objektmi. Napriek závažnosti postihnutí existuje potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností.

Pomoc a podpora

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam.

V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa. Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Špeciálny pedagóg po odbornej diagnostike poradí, ako ďalej postupovať vo vzdelávaní dieťaťa a spolu so školským zariadením nastaví efektívny individuálny vzdelávací program.

Špecifiká vo vzdelávaní mentálne postihnutého dieťaťa

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.

Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie. Vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie. Vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište: Poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola: Poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Špeciálne metódy edukácie VNP

• metóda viacnásobného opakovania,
• metóda nadmerného zvýraznenia informácie,
• metóda zapojenia viacerých kanálov,
• metóda optimálneho kódovania,
• metóda intenzívnej spätnej väzby.

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť. Pozostáva z dvoch častí - pre žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím a pre žiakov s VNP bez mentálneho postihnutia. Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg.

Technické prostriedky a interaktívne pomôcky

Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím.

• Ovládače: Umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie.
• Komunikátory: Slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči.
• Interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnosti: Snoezelen miestnosti sú multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly. Interaktívne prvky umožňujú deťom s VNP aktívne vyvolávať rôzne podnety a získavať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu.

Nové programy práce so žiakmi s VNP

• Program W. Strassmeiera: Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov.
• Bazálna stimulácia: Je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami.
• Snoezelen: Je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín a neklaie nároky na intelektové alebo iné schopnosti. Snoezelen možno definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Realizuje sa v špecificky upravenom prostredí s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi.

Agresívne správanie u jedincov so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP)

U jedincov so SŤMP sa často prejavuje agresívne správanie, ktoré môže byť spôsobené obmedzenými komunikačnými schopnosťami, citovou depriváciou a nedostatkom pocitu bezpečia v ranom detstve. Dôležité je hľadať príčiny tohto správania a uplatňovať vhodné intervencie.

Príčiny agresívneho správania:

• Organické alebo funkčné poškodenie mozgu.
• Neschopnosť vysvetliť príčiny agresívneho správania a vyjadriť pocity a potreby.
• Pridružená duševná porucha.
• Nepohodlné prostredie (hluk, vysoký počet klientov v zariadení).
• Obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí.
• Nemožnosť rozhodovať sa.
• Tlak a nutnosť podriadiť sa systému.
• Neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať.
• Nenaplnenie základných životných potrieb.
• Nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov.

Komunikácia s jedincom so SŤMP:

Komunikácia s jedincom so SŤMP je špecifická a vyžaduje si trpezlivosť a porozumenie. Je potrebné:

• Poskytnúť komunikačnú podporu.
• Hovoriť konkrétnym spôsobom, ktorý zodpovedá úrovni porozumenia.
• Spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky.
• Všímať si neverbálny prejav.
• Akceptovať jeho vlastné tempo a prejavy správania.
• Navodiť pokojnú atmosféru.
• Brať vážne názory jedinca so SŤMP.
• Nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia.
• Nezvyšovať hlas.
• Mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme.

Intervencie pri agresívnom správaní:

• Nechať jedinca zažiť si negatívnu skúsenosť (s ohľadom na riziká).
• Posilňovať vlastné kompetencie a samostatnosť.
• Učiť jedinca vhodnému spôsobu vyjadrovania.
• Nechať voľnosť vyjadreniam jedinca, aby mohol vyjadriť emócie.
• Odmeňovať adekvátne správanie.
• Využiť reštriktívne opatrenia (fyzické alebo mechanické obmedzenia) v prípade ohrozenia.
• Hospitalizácia v prípade ohrozenia personálu alebo rodiny.
• Dôkladné vyšetrenie a vylúčenie psychiatrických porúch.
• Konzultovať agresívne prejavy s jedincom samotným, jeho rodinou a odborníkmi.
• Preskúmať životné okolnosti klienta a vplyv stresujúcich situácií.
• Zaznamenávať problematické situácie a okolnosti, ktoré im predchádzali, prebiehali a nasledovali.

Sexuálne útoky na osoby s mentálnym postihnutím

Sexuálne útoky na osobách s mentálnym postihnutím predstavujú jednu z najzávažnejších, no zároveň najmenej viditeľných foriem násilia v spoločnosti. Zraniteľnosť týchto osôb ich často robí ľahkým terčom, pričom mnohé prípady zostávajú nenahlásené alebo sú ignorované. V zmysle Zákona o obetiach trestných činov spadajú takéto osoby do kategórie obzvlášť zraniteľných obetí.

Osoby s mentálnym postihnutím sú bezpochyby vystavené vyššiemu riziku sexuálneho útoku z viacerých dôvodov, či už je to závislosť na druhých, neschopnosť rozpoznať nebezpečenstvo, čo im bráni adekvátne reagovať alebo vyhľadať pomoc, sociálna izolácia, ktorá ich robí viac zraniteľných voči útokom, ľahšia manipulovateľnosť s nimi atď. Zvýšenie povedomia o problematike sexuálnych útokov na osoby s mentálnym postihnutím je kľúčové pre zmenu spoločenského postoja a zvýšenie citlivosti voči tejto téme. Ide o závažný problém, ktorý si vyžaduje špeciálny prístup nielen z pohľadu sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ale aj z právneho hľadiska.

Právna kvalifikácia sexuálnych trestných činov

Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený v druhej hlave v druhom diele pod názvom trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Okrem tohto trestného činu sú jeho súčasťou aj trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia a súlože medzi príbuznými. Trestný čin sexuálneho zneužívania je upravený až v štyroch paragrafových ustanoveniach ̶ § 201, § 201a, § 201b a § 202 Trestného zákona.

Na to, aby mohla byť naplnená objektívna stránka, musí dôjsť k súloži alebo k inému spôsobu sexuálneho zneužitia na osobe mladšej ako pätnásť rokov, a to bez známok násilia, hrozby bezprostredného násilia alebo nezneužitia bezbrannosti. Ak je obeťou osoba s mentálnym postihnutím a má viac ako pätnásť rokov, ale rozumovo je na úrovni napríklad päťročného dieťaťa, absentuje predmet útoku, ktorý je v tejto skutkovej podstate stanovený obligatórne.

Znásilnenie obsahuje v sebe znak násilia, okrem toho je súčasťou spôsobu konania aj hrozba bezprostredného násilia alebo zneužitie bezbrannosti. Pri zneužití bezbrannosti je nevyhnutné, aby sa žena do tohto stavu dostala sama alebo pod vplyvom okolností, ktoré páchateľ sám nevyvolal. Takou okolnosťou je aj duševná porucha, v dôsledku ktorej žena nechápe zmysel konania páchateľa a nie je tak schopná posúdiť potrebu odporu proti súloži, resp. iným sexuálnym praktikám (v prípade sexuálneho násilia).

Pri sexuálnom násilí však nie je následkom donútenie k súloži, ale donútenie k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám. Opäť treba zisťovať, či poškodená osoba je alebo nie je schopná prejaviť dostatočne jednoznačne svoju vôľu a dať svoj nesúhlas s konaním páchateľa zreteľne najavo, či vôbec chápe význam páchateľovho konania z dôvodu svojho mentálneho postihu.

tags: #podmienuje #mentalne #postihnutie