Osobnostný a sociálny rozvoj vo vyučovacom procese: Kľúčová úloha sociálneho pedagóga

Jednou zo základných podmienok existencie ľudskej spoločnosti je príprava novej generácie na život a prácu v spoločnosti, na pokračovanie v diele, ktoré ľudstvo doposiaľ vo svojom vývoji vykonalo. Obsahom vzdelania rozumieme súbor všetkého predmetného, čím zámerne pôsobíme na žiakov, aby sme vzhľadom k vytýčenému cieľu utvárali ich vzťah k humanizujúcemu sa svetu. Tomu musia zodpovedať i metódy vzdelávania.

V súčasnosti sa kladie čoraz väčší dôraz na osobnostný a sociálny rozvoj žiakov vo vyučovacom procese. Škola už nie je len miestom odovzdávania vedomostí, ale aj priestorom, kde sa formujú charakterové vlastnosti, sociálne zručnosti a hodnoty mladých ľudí. V tomto kontexte nadobúda mimoriadny význam pôsobenie sociálneho pedagóga, odborníka, ktorý dokáže efektívne podporovať komplexný rozvoj žiakov a riešiť problémy, ktoré im bránia v úspešnom napredovaní.

Výchovný proces a jeho ciele

Výchovný proces je komplex vnútorných endogénnych podmienok a vonkajších, exogénnych činiteľov, ktoré v interakcii ovplyvňujú vývin osobnosti v zmysle vytýčených cieľov. Obe uvedené stránky determinujú stanovenie tak všeobecnejších, ako aj konkrétnych výchovno-vzdelávacích cieľov a noriem. Kategória cieľa výchovy je vo svojej podstate subjektívna, avšak prameň a pôvod cieľa musí byť vždy objektívny. Správny cieľ je uvedomelá a objektívna potreba, ale stupeň jej uvedomenia môže byť rôzny. Vo vedomí cieľ vystupuje ako ideálna predstava projektovanej činnosti, ktorá sa konfrontuje v praxi života i výchovy.

Cieľ výchovy sa formuluje ako úsilie o všestranný rozvoj osobnosti, t.j. ako harmonická jednota telesných a duševných vlastností, ktoré zodpovedajú stupňu rozvoja spoločenských vzťahov a úrovni rozvoja subjektívnych činiteľov. Napriek tomu v teórií výchovy nie je ešte dnes problém všestranne rozvinutej osobnosti uspokojivo vyriešený.

Výzvy v oblasti rozvoja osobnosti

• V oblasti rozumovej výchovy sa rieši proporcionalita všeobecného a odborného vzdelania človeka v súčasnej spoločnosti. Výrazný rozvoj vied, ako aj spoločenskej a výrobnej praxe, závisí predovšetkým od hlboko vzdelaných odborníkov v istom ohraničenom smere. Je to nevyhnutnosť, ktorú musí teória výchovy rešpektovať.
• Druhým problémom je vzájomný vzťah rovnomerného telesného a duševného rozvoja. Ani tu sa ešte dodnes neprekonala jednostrannosť, ktorá vzniká v dôsledku vedecko-technického pokroku, ako i špecifickej prípravy dorastu na jednotlivé profesie.

Vzťah výchovy a vyučovania

Všeobecné základy pedagogiky objasňujú podstatu výchovy v širšom význame slova a poukazujú na jej historickú a spoločenskú podmienenosť. Teória výchovy veľmi úzko súvisí s teóriou vyučovania (didaktickou). Výchova a vyučovanie sú len dve stránky jednotného procesu formovania osobnosti. Vzdelávanie implicitne zahrnuje v sebe aj výchovu, keďže ide tu o proces učenia v širšom význame, t.j. ako sa v istých situáciách správať, ale znamená aj formovanie pevných návykov, zvyklostí, niektorých osobnostných čŕt a pod. Poznávacia stránka procesu učenia a vyučovania tu nerozlučne súvisí so stránkou výchovnou. Bez poznania niet uvedomenia.

Vzdelávanie je určitý prostriedok všestranného rozvoja osobnosti. Svoju úlohu by nemohlo úspešne splniť, keby sa vo vyučovaní odtrhávala výchovná stránka od vzdelávacej, keby učiteľ sledoval len rozvoj kognitívnej stránky osobnosti žiaka a zanedbával výchovnú stránku. Túto úlohu môže splniť len výchovné vyučovanie, ktoré v sebe spája obe stránky: výchovnú aj vzdelávaciu. Úzky vzťah medzi vyučovaním a výchovou je zvýraznený v jednej z najstarších zásad: v zásade výchovného vyučovania. Všetci významní pedagógovia v minulosti zdôvodňovali, že vzdelanie je neoddeliteľný znak ľudskosti.

Princíp výchovného vyučovania odôvodnil Herbart. Ukázal, že výchova nemôže byť bez vyučovania a vyučovanie bez výchovy. Vzťah vyučovania a výchovy je mnohostranný. Týka sa tak obsahu, metód, ako i foriem výchovno-vzdelávacej práce. Základným predpokladom výchovného pôsobenia poznatkov je vedeckosť a objektivita informácií. Poznatky, ktoré si žiaci osvojujú v škole, nemajú rovnakú výchovnú hodnotu. Zásada výchovného vyučovania sa uplatňuje aj v spôsoboch, akými sa podáva učebná látka žiakom. Učiteľ môže vhodne zdôrazniť spoločenský význam učebného faktu, a tým zvýšiť aj jeho výchovnú pôsobnosť. Pravda, to sa musí diať v úzkej spätosti s charakterom predložených informácií. Preexponovaním zásady výchovného pôsobenia tam, kde to učebný materiál nedovoľuje, sa často dosiahne neželateľný účinok.

Zásady výchovy a vzdelávania

Predpokladom účinnej výchovnej práce je nielen poznať cieľ a úlohy výchovy, ale aj utvárať čo najlepšie podmienky na uskutočňovanie výchovy. Zásady výchovy v rozhodujúcej miere podmieňujú splnenie cieľov a úloh, ktoré sa stanovujú v jednotlivých zložkách výchovy mládeže a súčasne ovplyvňujú aj voľbu foriem, metód a prostriedkov výchovy. Zásady výchovy sú odvodené z pedagogickej skúsenosti, prakticky sú overené každodennou zovšeobecnenou pedagogickou skúsenosťou a potrebami výchovnej praxe. Teoreticky sú zdôvodnené tým, že výchova je objektívne existujúci jav, podmienený a určený historicko-spoločenskými a biologicko-psychologickými faktormi. Vzťah zásad výchovy k didaktickým zásadám zodpovedá dialektickému vzťahu výchovného procesu k procesu vzdelávaciemu.

Zásady výchovy nemožno redukovať na zásady totožné s didaktickými zásadami. Odrážajú totiž celý rad špecifických osobitností a základných zákonitostí typických pre výchovnú prácu, ale súčasne mnohé platia a aplikujú sa aj vo vzdelávacom procese. Napríklad zásada cieľavedomosti, spájanie výchovnej práce so životom a produktívnou prácou, zásada rešpektovania vekových a individuálnych osobitostí žiakov atď.

Sústavnosť a postupnosť

Priebeh výchovného a vzdelávacieho procesu má svoje zákonitosti, ktoré vyplývajú z dialektickej podstaty vzájomných vzťahov medzi vnútornými a vonkajšími podmienkami výchovného pôsobenia v zmysle vytýčených cieľov. Aby sa pri výchove a vzdelávaní predchádzalo živelnosti a náhodám, formuje sa jedna z hlavných zásad: zásada sústavnosti a postupnosti. Zásada postupnosti a sústavnosti platí pre celý výchovno-vzdelávací proces (nie ako sa často zužuje len na didaktickú zásadu).

V oblasti didaktiky vyjadruje požiadavku, aby sa vyučovaní proces realizoval v prísnom logickom poriadku, aby poznatky, ktoré si žiaci osvojujú, tvorili ucelenú sústavu príslušných vedných odborov. Sústavnosť a postupnosť sa prejavuje predovšetkým vo výbere a usporiadaní obsahu vzdelania, ktorý je predpísaný učebnými osnovami. No ani v každodennej učiteľovej práci nemožno postrádať sústavnosť a plánovitosť.

Aktívny prístup k výchove

Výchovno-vzdelávací proces ako celok je už vo svojej podstate aktívny systém. Psychomotorická aktivita ľudského jedinca je determinovaná už samotnou nevyhnutnosťou biologickej existencie, uspokojovaním najzákladnejších životných potrieb. Prejavuje sa prakticky od narodenia až po ukončenie života. Aj výchovu ako zámerné a organizované pôsobenie na jednotlivca treba tiež považovať za aktívnu činnosť v plnom rozsahu. Cieľom zámerného pôsobenia výchovných činiteľov je nie akési mechanické odovzdávanie informácií, resp. poučovanie o najrozmanitejších zásadách a spoločenských normách. Je preto prirodzené, že sa od začiatku novoveku zásada aktivity považuje za jednu zo základných podmienok úspechu výchovy. Jednou z dôležitých ciest aktivizácie výchovno-vzdelávacieho procesu z hľadiska výberu a usporiadania učebného materiálu je problémové vyučovanie.

Mnohostranný vplyv na rozvoj osobnosti

Jedným z najcharakteristickejších znakov výchovno-vzdelávacieho procesu je mnohostranný vplyv na rozvoj osobnosti a spolupôsobenie pri formovaní všetkých jej stránok. Vyplýva to zo skutočnosti, že osobnosť človeka je celistvosť, jednota s navzájom zložitými vzťahmi pospájaných vlastností, zložiek, častí, ktoré sa prejavujú v syntéze. Intelektuálny rozvoj má pri utváraní osobnosti podstatnú úlohu. Preto stredobodom zamerania výchovných inštitúcií je práve rozvíjanie poznávacích schopností, rozumových operácií a osvojovanie poznatkov. Zameranie výchovného úsilia predovšetkým na poznávaciu stránku vyplýva z faktu, že práve intelektuálny rozvoj je najdôležitejšou funkciou, ktorá najvýraznejšie na jednej strane ovplyvňuje všetky stránky osobnosti a psychiku človeka vôbec. Teória výchovy vychádza zo vzájomných vzťahov a podmienenosti všetkých zložiek osobnosti, pričom rozvoj poznania tvorí základ pre formovanie všetkých duševných a telesných stránok jednotlivca v zmysle vytýčených cieľov.

Sociálna pedagogika a jej úlohy

Sociálna pedagogika je vedný odbor transdiciplinárnej povahy, ktorý sa zameriava na prostredie vo výchove, na zvládanie životných situácií bez ohľadu na vek v zmysle napomáhania v súlade potrieb jedinca a spoločnosti, na utváranie optimálneho životného spôsobu. Definície sociálnej pedagogiky sa počas svojho vývoja rozlične menili a vyvíjali v súlade s problémami danej doby.

Sociálna pedagogika ako životná pomoc je pozitívna pedagogika, ktorej cieľom je v systéme komplexnej starostlivosti poskytnúť pomoc deťom, mládeži a dospelým v rôznych typoch prostredí hľadaním optimálnych foriem pomoci a kompenzovaním nedostatkov. Cieľom je premena ľudí a spoločnosti prostredníctvom výchovy. Ide o proces výchovnej starostlivosti, opatery, ochrany smerujúci k integrácii a stabilizácii osobnosti. Ide o integráciu všetkých aspektov, ktoré tvoria osobnosť a stabilizáciu človeka v spoločnosti. Sociálna pedagogika sa historicky, ale aj v súčasnosti ťažiskovo zameriava na deti a mládež pochádzajúcu zo sociálne znevýhodnených skupín, ktoré sa nachádzajú v rizikových životných situáciách. Hlavnou úlohou sociálnej pedagogiky je v prvom rade vymedzovať vzťah medzi výchovou a sociálnym prostredím.

Úlohy vysokoškolských študijných programov sociálnej pedagogiky

Úlohou vysokoškolských študijných programov sociálnej pedagogiky je príprava poslucháčov, budúcich sociálnych pedagógov na diagnostikovanie a analyzovanie problémov v edukačnom procese, vedenie efektívneho pedagogického poradenstva predovšetkým pre žiakov 1., 2. a 3. stupňa. Odbornú činnosť vykonávajú v rámci prevencie, intervencie a poskytovania poradenstva.

Význam a úloha sociálneho pedagóga v školskom prostredí

V Slovenskej republike stále na väčšine škôl a školských zariadení absentuje pozícia sociálneho pedagóga. Pritom jeho nevyhnutné pôsobenie ako odborného zamestnanca by malo byť pre školy samozrejmosťou. Sociálny pedagóg v prvom rade pôsobí ako vysoko kvalifikovaný odborník v oblasti prevencie, ktorý vie bezodkladne riešiť problémy a predchádzať situáciám, ktoré spôsobuje výskyt sociálno-výchovných problémov. V súčasnosti so zvyšujúcimi sa problémami žiakov by dokázal veľmi efektívne pomôcť v prípade akútnych aj chronických potrieb.

Sociálny pedagóg ideálne spolupracuje s viacerými odbornými zamestnancami, s ktorými na školách dokážu vytvoriť tím, ktorý je tak schopný rýchlo reagovať na novovznikajúce problémy. V príspevku poukazujeme na nevyhnutné zastúpenie sociálneho pedagóga na školách a v školských zariadeniach, nakoľko práve on pomáha a správne usmerňuje nielen žiakov, ale aj samotných rodičov a učiteľov. Každého jednotlivca motivuje hlavne to, čo má pre neho nejaký zmysel.

Sociálny pedagóg je odborný pedagogický zamestnanec, ktorý sa zameriava na všetky deti, či už sa v ich živote vyskytuje nejaký problém ľahkého či závažného charakteru, alebo sú to deti bez vážnejších problémov. Sociálneho pedagóga môžeme chápať ako odborníka (profesionála) vybaveného teoreticky, prakticky a koncepčne pre výchovné pôsobenie všade tam, kde prispieva k formovaniu zdravého spôsobu života, predovšetkým, kde prostredie, jednotlivec či skupina pôsobí deštruktívnym alebo nekreatívnym spôsobom v uspokojovaní potrieb. Jeho činnosť sa sústredí nielen na pomoc žiakom, ale aj učiteľom a rodičom.

Sociálny pedagóg vytvára a rozvíja podmienky pre zdravý a plnohodnotný vývoj jednotlivcov, aby im bolo umožnené fungovať v sociálnom prostredí a docieliť sociálnu rovnováhu. V školskom systéme je práca sociálneho pedagóga zameraná na podporu a prácu so skupinou.

V súčasnosti môžeme zaznamenávať nárast rôznych sociálnych problémov, ktoré sa priamo dotýkajú činnosti sociálneho pedagóga. Ten ako všestranný odborník by mal spolupracovať a koordinovať prácu s viacerými odborníkmi na vysokej profesionálnej úrovni. V súčasnej dobe začína byť profesia sociálneho pedagóga na školách a v školských zariadeniach čoraz viac žiadaná a potrebná. Svoje uplatnenie si nájdu v školských podporných tímoch, kde majú svoje nezastupiteľné miesto v poradenstve a v prevencii.

Kvalifikácia a kompetencie sociálnych pedagógov

Absolventi po absolvovaní vysokoškolského štúdia v odbore sociálna pedagogika dokážu vykonávať odborné činnosti v rámci prevencie, intervencie a poskytovania poradenstva najmä pre deti a žiakov ohrozených sociálno-patologickými javmi. Týka sa to aj žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, drogovo závislých alebo inak znevýhodnených, ich rodičov, resp. zákonných zástupcov, taktiež aj pedagogických zamestnancov škôl a ďalších školských zariadení. Absolventi sociálnej pedagogiky dokážu podporovať prosociálne a etické správanie, plniť úlohy sociálnej výchovy, stanoviť sociálno-pedagogickú diagnostiku, viesť sociálno-pedagogické poradenstvo, stanoviť úlohy v rámci prevencie sociálno-patologických javov, ako aj reedukáciu nežiaduceho správania. Mali by disponovať s poznatkami z oblasti teoretických komponentov sociálnej pedagogiky, rozumieť teóriám edukácie, princípom a podstatným súvislostiam. Súčasťou toho majú byť dobré znalosti z ekonomického, politického a kultúrneho kontextu rozvoja osobnosti edukáciou. Príprava sociálnych pedagógov spočíva aj v orientovaní sa v školských zákonoch a dokumentoch.

Oblasti pôsobenia sociálneho pedagóga

Sociálny pedagóg sa zameriava na širokú škálu oblastí, ktoré ovplyvňujú osobnostný a sociálny rozvoj žiakov. Medzi najdôležitejšie patria:

• Prevencia sociálno-patologických javov: Sociálny pedagóg sa aktívne podieľa na prevencii šikanovania, záškoláctva, drogovej závislosti, kyberšikany a iných negatívnych javov, ktoré ohrozujú zdravý vývoj žiakov. Hroncová a Emmerová rozlišujú dve prevencie pred vyskytujúcimi sa sociálno-psychologickými problémami: primárna prevencia, ktorá sa zameriava na celú populáciu, a sekundárna prevencia, ktorá je zameraná na ohrozené skupiny obyvateľstva. Pôsobenie sociálneho pedagóga pokračuje aj v oblasti prevencie sociálnopatologických javov v inštitucionálnom prostredí.
• Podpora inklúzie a integrácie: Sociálny pedagóg pomáha vytvárať inkluzívne prostredie, v ktorom sa všetci žiaci cítia prijatí a rešpektovaní bez ohľadu na ich pôvod, schopnosti alebo zdravotné znevýhodnenie. Zameriava sa na integráciu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do bežného školského života.
• Riešenie konfliktov a krízových situácií: Sociálny pedagóg je odborníkom na riešenie konfliktov medzi žiakmi, učiteľmi a rodičmi. Poskytuje poradenstvo a podporu v krízových situáciách, ako sú napríklad rodinné problémy, úmrtia v rodine alebo traumatické zážitky.
• Poradenstvo a podpora pre žiakov, rodičov a učiteľov: Sociálny pedagóg poskytuje individuálne a skupinové poradenstvo žiakom, ktorí majú problémy s učením, správaním, vzťahmi alebo osobným rozvojom. Podporuje rodičov v ich výchovnej úlohe a poskytuje im informácie o možnostiach pomoci a podpory. Učiteľom pomáha riešiť problémy v triede a vytvárať pozitívne vzťahy so žiakmi.
• Výchova k svojpomoci: Ďalším cieľom je výchova k svojpomoci, obnovenie normality človeka, intervencia do socializačných procesov detí a mládeže, ale aj dospelých, pričom ťažisko jej kompetencií spočíva v prevencii a preventívnych činností.
• Rozvíjanie sociálnych zručností: Sociálny pedagóg vedie žiakov k rozvíjaniu dôležitých sociálnych zručností, ako sú komunikácia, spolupráca, empatia, asertivita a riešenie konfliktov. Tieto zručnosti sú nevyhnutné pre úspešné fungovanie v spoločnosti a pre budovanie kvalitných medziľudských vzťahov.
• Spolupráca s ďalšími odborníkmi: Sociálny pedagóg úzko spolupracuje so školským psychológom, špeciálnym pedagógom, výchovným poradcom, lekármi, sociálnymi pracovníkmi a ďalšími odborníkmi, aby zabezpečil komplexnú starostlivosť o žiakov.

Druhá publikácia "Tvorba preventívneho programu, etické aspekty a psychologické bezpečie" ponúka návod, ako postupovať pri navrhovaní preventívnych aktivít a programov tak, aby boli zabezpečené kľúčové faktory, ktorými sú etické zázemie aktivít/programu, budovanie dôvery a psychologického bezpečia skupiny, ktoré patria k základným predpokladom kvalitnej prevencie. Praktické aktivity sú zamerané na primárnu prevenciu v oblasti šikanovania, kyberšikanovania, sextingu či groomingu. Sú vnímané optikou bezpečia, súkromia, dôvery a kritického zhodnotenia situácií.

Legislatívny rámec pôsobenia sociálneho pedagóga

V legislatívnej úprave sociálny pedagóg nie je neznámou. Podľa § 107, ods. 3 zák. č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní na základnej škole pôsobí na každých 50 žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia jeden asistent učiteľa alebo jeden sociálny pedagóg. Sociálny pedagóg v zmysle platnej slovenskej legislatívy, podľa §23 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických a odborných zamestnancoch, spoločne so školskými psychológmi, špeciálnymi pedagógmi, terénnymi špeciálnymi pedagógmi, kariérovými poradcami, školskými logopédmi a liečebnými pedagógmi spadá do kategórie odborných zamestnancov.

Sociálny pedagóg na výkon svojej profesie podľa vyhlášky č. 1/2020 Z. z. Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu o kvalifikačných predpokladoch pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, musí absolvovať vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, a to v študijnom odbore učiteľstvo a pedagogické vedy. Najfrekventovanejšími miestami výkonu profesie sociálneho pedagóga v rámci edukačného procesu a sociálnej práce predstavujú školy a školské zariadenia. Škola, ako druhý najvýznamnejší socializačný činiteľ v živote dieťaťa, by mala predstavovať bezpečné prostredie s pozitívnou klímou, ktoré vo výraznej miere podporuje ochranu žiakov pred ohrozením a zároveň ich vedie k pozitívnym hodnotám, spoločensky prospešným a očakávaným formám správania.

tags: #osobnostny #a #socialny #rozvoj #vo #vyucovacom