Komplexná ošetrovateľská starostlivosť pri Alzheimerovej chorobe

Alzheimerova choroba je vážne ochorenie, ktoré spôsobuje stratu sebestačnosti so všetkými sociálnymi dôsledkami. Je to najčastejšia forma demencie, ktorá postihuje čoraz viac ľudí. V súčasnosti sa považuje za významné ochorenie budúcnosti, tvoriace približne 75 % demencií v staršom veku.

Choroba dostala pomenovanie po významnom nemeckom psychiatrovi, ktorý ju dokázal identifikovať v roku 1910. Nové obdobie v histórii vývoja názorov na demencie začalo v 60. rokoch 20. storočia. V literatúre sa uvádzajú tri štádiá Alzheimerovej choroby:

• 1. štádium (ľahká demencia): známe ako zábudlivá fáza, môže trvať 1 - 10 rokov. Vyznačuje sa poruchami pamäti, ktoré sú subjektívne aj objektívne merateľné testovacími metódami. Dochádza k poruchám deklaratívnej pamäti, predovšetkým v krátkodobej a strednodobej zložke, a k poruchám aktivít denného života. Môžu byť pozorované poruchy orientácie, predovšetkým vo vzdialenejších a pacientom menej navštevovaných miestach.
• 2. štádium (stredná demencia): fáza dezorientácie, môže trvať 1 - 10 rokov. Prejavuje sa výrazným zhoršovaním pamäti vo všetkých zložkách.
• 3. štádium (ťažká demencia): fáza demencie, prejavuje sa trvalým stavom ťažkého a výrazného úpadku. Vyznačuje sa ťažkými poruchami pamäti vo všetkých zložkách. Chorí nie sú schopní si zapamätať nové informácie, sú úplne dezorientovaní, nie sú schopní si zapamätať, kde je ich posteľ, izba, WC. U väčšiny chorých je to pomaly vznikajúca demencia s postupne sa zhoršujúcim priebehom. V tomto štádiu bývajú poruchy chôdze a jemnej motoriky, ťažké poruchy pamäti, správania sa a emócií, závažne obmedzené sú aktivity denného života.

V ošetrovateľskej starostlivosti o pacienta s Alzheimerovou chorobou sa sestra stretáva s problémami ako sú poškodenia pamäti a kognície, behaviorálne poruchy, narušené vnímanie reality, narušený úsudok, poruchy komunikácie, schopnosti sebaopatery a sociálnych schopností. Hoci Alzheimerova choroba nie je zatiaľ vyliečiteľná, vhodnou liečbou možno mnohým pacientom spomaliť rozvoj demencie, oddialiť jej ťažké štádiá a zlepšiť tak kvalitu ich života.

Rodina a starostlivosť o chorého

Starostlivosť o chorých s Alzheimerovou chorobou zasahuje výrazne do životov rodinných príslušníkov a ich vzťahov. Po prepuknutí choroby bezprostrednú starostlivosť poskytuje zväčša rodina, ktorá na dlhodobú záťaž, aká sa spája s touto chorobou, nie je pripravená. Potrebujeme však uznať, že starostlivosť v domácom prostredí, kde je porozumenie a bezpečie, pomáha uľahčiť nepriaznivý stav chorého. Rodina teda zastáva nezastupiteľné miesto starostlivosti o človeka s Alzheimerovou chorobou.

Rodinní príslušníci potrebujú vytvoriť podmienky pre napĺňanie fyzických, psychických a duchovných potrieb a umožniť chorému rodičovi zostať aktívnym - a to napriek demencii. Ako to potvrdzuje jeden z opatrovateľov: „...my sme aj chceli, vedeli sme sa obetovať.“ (1O1). Zároveň je dôležité poznamenať, že nie každý sa dokáže postarať o človeka s demenciou a to napriek tomu, že má k chorému rodičovi vybudovaný vzťah. „...nedá sa to porovnávať, je to príliš vzletné, že jedna mama vychová 4 deti a 4 deti sa nevedia o mamu postarať. Je to tak nesprávne postavená táto rovnocennosť, lebo utierať 4 ružové, okrúhle zadočky - to je o niečom úplne inom, ako toto robiť, aj keď s láskou, dospelému. Nie každý na to má.“ (1O3).

Zo začiatku si chorý neuvedomuje, že je potrebné riešiť jeho zdravotný stav a návštevu lekára odkladá, alebo odmieta: „On si to neuvedomoval, ja som si to všímal, neriešilo sa to, k lekárovi nechcel ísť, on nemá čas, on potrebuje na záhradku... Potom bol škaredý problém a to som využil, že ....ideme k lekárovi. Tak sa zľakol, išli sme k lekárovi, tam to bolo oficiálne na papier položené.“ (1O2)

Z výpovede participantov vidíme, aká psychická záťaž je na opatrovateľovi: „Ja tiež niekedy prídem do nemocnice a necítim sa práve v stave byť tam s niekým a riešiť niečo. Ja som rád niekedy, že odídem, hanbím sa za to. Ale som rád, že odídem. Ale ten človek nemá kam odísť kto je s tým človekom, musí s ním žiť. On môže ísť na chvíľu, ale príde a bude zase riešiť dôsledky, že sa niečo statne.“ (1O3)

Riešenie konfliktov a agresivity

Konflikty sú súčasťou nášho života. Náročnejšia situácia vzniká vtedy, ak je v rodine dlhodobo chorý člen a konfliktov pribúda. „Tu sa odkryjú potom všetky tie vzťahy. A ja som si z celej tej choroby mojej svokry, zobrala jednu vec. Že to, čo človek za celý svoj život naukladá, nespracuje, nevyrieši, neprijme, príde ten stav, tak ako ona a potom toto všetko ide z neho von. Všetko, všetko ide von. To znamená, mňa neprijala ako nevestu. Pretože prvorodený syn, sa oženil, ale ostal doma a staral sa o ňu, o matku. A z toho vyplynuli všetky jej postoje voči mne: „Ty si mi vzala syna, on sa mohol starať o matku...“ (2O2)

Odhaduje sa, že s agresivitou by sme mali počítať asi u 20% osôb s demenciou, ktorí sú v domácom prostredí. Agresivita u klientov s demenciou sa líši od agresivity zdravých ľudí. „...nesmie správať ako policajt, ako dozor. Musí byť partner, aby ho ten človek akceptoval. Akonáhle začne kontrola, začne konflikt.“ (1O1) Veľmi často je agresivita problémom ošetrujúcich ľudí a reakciou na ich nevhodne zvolený prístup a starostlivosť. Klient sa iba bráni v situáciách kedy mu nie je dobre a ktorým nerozumie. „Ak on cíti, že niekto z neho robí debila, vtedy začína byť agresívny, schováva sa...“ (1O4) Chorý sa bráni veciam, ktoré nechce, pretože stráca schopnosť verbálnej komunikácie, alebo mu nikto nerozumie. Používa obranné metódy na podvedomej báze.

Chorý často mení nálady a člen rodiny, ktorý sa oňho stará, je z náhlych zmien nálad veľmi vyčerpaný. „Teraz je na geriatrii, aj včera sme za ňou boli a ona sa tešila, že sme prišli. A zrazu: „Vy ma už nechcete, ja chcem ísť domov.“ A plakala. A vtedy my sme sa zdvihli... odišli sme ... a počúvam za dverami, zrazu je už ticho. Lebo nie je dobré, vybičovať situáciu, keby sme tam ešte ostali, bolo by ešte horšie a horšie. Kričala by na celú geriatriu. Tak len vstaneš a odídeš.“ (2O2)

Prejavy choroby a zvládanie situácií

Rodinní príslušníci, ktorí sa starajú o svojich rodičov, svedčia, že samotný chorý sa nachádza v panike z toho, že zabúda: „Na začiatku začína mať s tým problém, začína mať sám zo seba paniku. Uvedomuje si, že nevie, kde čo dal, nevie kto to je, nevie čo sa stalo...je to šok.“ (1O2)

Napriek vzornej starostlivosti o svojich rodičov, alebo svokrovcov s Alzheimerom, sa opatrovníci stretávajú často s krivým obviňovaním zo strany chorého. Je potrebné vedieť, že chorý pravdu neprekrúca, ale situáciu naozaj tak prežíva: „...ona keď precitla po exitácii, povedala: „Ta už sce odo mne zobrali, všetko z môjho domu.“ (2O4)

Odchody z domu, blúdenie, sú pre rodinných príslušníkov veľmi stresujúce. Tieto odchody chorého sú nebezpečné z viacerých príčin. „... naša svokra je ešte na vozíčku a poviem, že pri tom všetkom to je ešte najlepšia vec. Pretože tí, ktorí sú mobilní, tak oni utekajú, púšťajú plyn atď.“ (2O4) Odchody chorého sú nebezpečné zvlášť v zime, keď chorý zvykne odísť len v pyžame a papučiach. Je potrebné, aby rodinní príslušníci „počítali“ s odchodmi a dohliadali na prítomnosť chorého. „Môj otec mal so sebou lístky - „v prípade potreby volať“. Lebo on utekal. Ja som s ním nevedel byť stále. Snažil som sa, ale nevedel som. Mne volali policajti, volali cudzí ľudia... TELEFÓN, MENO A V PRÍPADE POTREBY VOLAŤ, ĎAKUJEM. Ja som mu ich tam dával.“ (1O5)

Starostlivosť o základné potreby

Osobná hygiena

Osobná hygiena je dôležitou súčasťou životného štýlu človeka. Chorého s Alzheimerovou chorobou je potrebné upozorňovať na dodržiavanie osobnej hygieny. Môže zabúdať na umývanie, kúpanie sa alebo už nebude vedieť, ako to má urobiť. Potrebuje pomoc aj pri česaní a pri holení. V tejto situácii je potrebné rešpektovať viac ako inokedy jeho dôstojnosť, taktne ho upozorniť, že je potrebné sa okúpať a ponúknuť mu pomoc, snažiť sa čo najviac dodržiavať jeho predošlé zvyklosti, umožniť, aby mohol čo najviac urobiť sám, bez pomoci. Kúpanie má byť pre chorého príjemným uvoľňujúcim zážitkom, a preto ak sa nám zdá, že je v rozpakoch, je vhodné zakryť intímne časti tela. Sprchovanie môže byť ľahšie, ale ak sa chorý predtým nezvykol sprchovať, môže byť znepokojený.

Pravidelná hygienická starostlivosť je dôležitým faktorom aj pri prevencii vzniku preležanín (dekubitov). Preležaniny sú rany na koži a v podkožných tkanivách, spôsobené dlhodobým zvýšeným tlakom na miesta tela dotýkajúce sa podložky. Ich vznik súvisí so zníženou pohyblivosťou a ďalšími rizikovými faktormi, napr. samovoľným odchodom moču a stolice. Na vzniku preležanín majú podiel tiež utlmujúce lieky. Spiaci alebo apatický pacient spontánne nemení polohu. Základom prevencie vzniku preležanín je skoré rozpoznanie rizikového pacienta a polohovanie. Pamätajme na to, že každý, teda i chorý človek, sa cíti lepšie, keď je čistý a upravený.

Obliekanie

Obliekanie je tiež každodennou potrebou človeka. Základným pravidlom starostlivosti o chorého je odmietnuť prehnanú pomoc. Ak ho nepovzbudíme, aby si denné úkony robil sám, rýchlo ich stratí. Tie stratené už potom viac nezíska. Približne v 2. až 3. roku trvania choroby začne mať ťažkosti s výberom oblečenia a správnym postupom pri obliekaní, spôsobené zhoršením pamäti ale i neschopnosťou zvládať jemné motorické činnosti (zaväzovanie šnúrok, zapínanie gombíkov). V niektorých prípadoch si chorý prestane uvedomovať potrebu pravidelne sa prezliekať a meniť si bielizeň. Ak sa chorý ešte vie obliecť sám, je dobré zostať v jeho blízkosti, možno mu bude treba pripomenúť niektorú časť odevu, ktorú si má vziať. Skriňu plnú oblečenia treba vytriediť. Veľa vecí chorého zbytočne mätie. Keď si odev nevie vybrať sám, pomôžme mu pripraviť jednotlivé súčasti v poradí, v akom nasledujú. Ak si niektorú časť odevu oblečie zle, taktne zakročme a pomôžme mu obliecť sa správne. Pri veľkých ťažkostiach so zaväzovaním šnúrok je lepšie kúpiť topánky so zapínaním na suchý zips. Obuv by mala mať protišmykovú gumenú podrážku. Je dôležité sa snažiť chorému obliekanie a vyzliekanie zmeniť na zábavné cvičenie či hru.

Stravovanie a výživa

Chorí s Alzheimerovou chorobou nepotrebujú žiadnu špeciálnu diétu. Ich strava však má byť pestrá a dostatočne vyvážená na potrebné živiny. Má byť bohatá hlavne na ľahko stráviteľné bielkoviny. Dôležitý je dostatok vlákniny a tekutín pre správnu činnosť čriev a pravidelnosť vyprázdňovania. Ak má chorý nadmernú chuť k jedlu, treba obmedziť prístup k potrave s vysokým obsahom tukov a cukrov. Naopak, ak chudne, dohliadať na to, aby jedol dostatočne a pravidelne. Príjem potravy sa vzhľadom na postupnú stratu sebestačnosti stáva čoraz ťažší.

„Nechcela jesť, ale on (odborník), povedal: „to nevadí, ona nemá takú fyzickú aktivitu, aby to nevydržala. Nevadí, nech neje.“ „A to je len jedna z foriem jej prejavu egoizmu. Na začiatku môže mať človek s demenciou väčšiu chuť k jedlu.“ (2O5) V neskorších štádiách to zvykne byť naopak - človek prijíma menej potravy a nie je schopný vyhodnotiť jej množstvo, skladbu, často ani nevyhodnotí či je jedlo teplé alebo studené. Môže sa pridať problém s hltaním, čo je častejšie v neskorších štádiách demencie, kedy je nutné jedlo podávať sondou. „Po tom období vzdoru, tej exitácii, sa telo už unaví a vzdor upadne. Vtedy prídem za ňou a dám jej jesť.“ (2O5)

Chorý môže mať problémy s prehĺtaním potravy a tekutín, niekedy stráca záujem o jedlo, pretože sa necíti dobre. Pri prijímaní potravy by mal zostať samostatný čo najdlhšie. Pamätajme na to, že chorý nemusí byť schopný rozlišovať studené a horúce, a preto si môže popáliť ústa horúcim jedlom alebo nápojom. Nezabúdajme tiež na potrebu hydratácie, pretože chorý často nedokáže definovať pocit smädu. Niektorí jedinci majú vyššiu energetickú spotrebu než zdraví jedinci. I pri normálnej strave chudnú. Vtedy sa treba poradiť s lekárom o možnostiach tzv. doplnkovej výživy. Ide o prípravky vzhľadom podobné detským mliečnym kokteilom. Ich výživová hodnota zodpovedá výdatnému jedlu. Pokiaľ problémy s prehĺtaním znemožňujú zdravé a bezpečné stravovanie, je potrebné poradiť sa s lekárom. Ak chorý už nie je schopný potravu sám požuť a prehltnúť, hrozí nebezpečenstvo aspiračnej pneumónie. Môže sa stať, že kúsok potravy prejde namiesto do pažeráka priedušnicou až do pľúc a vznikne zápal pľúc.

Starostlivosť o vyprázdňovanie

Osobitnú pozornosť treba venovať inkontinencii. Objavuje sa už v stredne ťažkom štádiu Alzheimerovej choroby asi u 40 až 60% chorých. Každý problém s vyprázdňovaním si vyžaduje dôkladné lekárske vyšetrenie zamerané na vylúčenie a odstránenie liečiteľných príčin. Ak sa u pacienta nezistí žiadna organická príčina, dôležité je zaviesť stály rozvrh vyprázdňovania a použiť opatrenia na zvládnutie inkontinencie (zberné pomôcky, ochranný odev), ktoré rešpektujú intimitu chorého. Chorým s demenciou uniká moč ešte pred príchodom na toaletu. Preto musia mať k dispozícii prenosné toalety a ľahko snímateľný odev. Neraz v nervozite nedokážu nájsť cestu na WC. Pomôžu im výrazné, farebné, dobre rozlíšiteľné znaky. Pri trvalej inkontinencii treba chorého vodiť na toaletu pravidelne, každé 2 až 3 hodiny. Uľahčením je použitie prenosnej toalety a večerné obmedzenie príjmu tekutín. Zavedenie permanentného katétra čo najdlhšie odďaľujeme, pretože ohrozuje chorého infekciou a negatívne vplýva na jeho psychiku. Pri pretrvávajúcich problémoch s inkontinenciou možno použiť hygienické pomôcky vhodné pri inkontinencii dospelých (vložky, plienky). Spočiatku vložky len na niekoľko hodín denne sú vhodným postupným prechodom na trvalý stav plienkových nohavičiek. Hygienické pomôcky možno získať na predpis u lekára prvého kontaktu na odporúčanie geriatra, urológa, neurológa.

Užívanie liekov

Pravidelné a správne užívanie predpísaných liekov je veľmi dôležité a pritom je to jedna z prvých oblastí, kde sa demencia prejavuje. Človek zabúda brať lieky v určený čas, zoberie si dávku opakovane, alebo si zosype lieky pripravené v dávkovači dohromady. „...lieky dávať. Lebo keď povedal, idem na záhradku, nabalil som mu lieky a povedal: tu máš napísané, vezmeš o 12.00 h.“ (1O6) Veľkým problémom je pravidelné užívanie liekov. Participanti nám to v rozhovore potvrdili: „... oveľa horšie je, ak odmieta brať lieky. Lebo ona berie lieky aj na demenciu, a tam keď už vynecháš 2- 3 dávky, je zle. Tu sme už museli volať lekára, ktorý jej pichol injekciu. Dali jej infúziu s glukózou a samozrejme, že to pomohlo, telo jej znovu zmocnelo. Lebo už mala vodu, cukor a už sme znovu fičali.“ (2O5)

Opatrovník počúva dookola tie isté otázky typu, prečo má chorý brať lieky. Je to vyčerpávajúce a náročné na trpezlivosť a psychiku opatrovateľa: „Lieky sa berú 3x do dňa. A stále je otázka: „Prečo mám brať lieky!?“ to je to odmietanie. A tiež sa prejavuje taká trucovitosť: nechce brať lieky po jednom a každý jeden zapiť, ale lupne do seba naraz všetkých 5 liekov a jasné, že jej zaskočí. Potom začne vracať a darmo jej povieš, že pomaly, po jednom.“ (2O5) Dôležité je uvedomiť si, že chorý sám lieky nemusí užiť. Nemožno sa spoliehať ani na jeho presviedčanie, ale treba lieky kontrolovať. „Musíš ty lieky dávkovať a kontrolovať a riešiť, pretože on, ako chorý človek sa necíti ako chorý človek... On...“ (1O6)

Denný režim a aktivity

Väčšina chorých žije doma po najdlhšie obdobie svojej choroby. Na začiatku ochorenia sú schopní byť aktívni v rámci denných povinností, vykonávať bežné domáce práce alebo samoobslužné činnosti, mať svoje záľuby. Po určitom čase však už potrebujú pomoc pri organizovaní dňa aj denných aktivít. Opatrovatelia často vynechávajú chorého z bežných povinností a snažia sa urobiť všetko sami s úmyslom, že tak urobia všetko lepšie a rýchlejšie. Denný režim je však vhodná aktivizácia chorého, ktorý prirodzene podporuje jeho mozgovú činnosť a udržiava jeho schopnosť sebaobsluhy. Prílišným ochranným postojom voči chorému a jeho nečinnosťou, negovaním predchádzajúcich záľub vlastne podporujeme zabúdanie a stratu dosiahnutých schopností.

Dodržiavanie denného režimu predstavuje neustále prispôsobovanie, pružné reagovanie a hľadanie vhodných aktivít. Chorí s Alzheimerovou chorobou majú veľkú potrebu poriadku, pravidelnosti a odpočinku. Je potrebné sa snažiť túto potrebu uspokojovať čo najviac a zaviesť každodennú rutinu: vstávanie, umývanie a obliekanie, raňajky, nákup, káva, odpočinok, drobné práce v dome, obed, prechádzka, krátky spánok, čaj, príprava jedla, večera, odpočinok, spánok. Pri starostlivosti o ľudí s Alzheimerovou chorobou pravdepodobne neexistuje cennejší prostriedok ako zmysluplná aktivita. Ak je využívaná dobre, dokáže pozdvihnúť človeka na duchu a rozptýliť depresívnu náladu. Môže znížiť nervozitu a nepokoj. Programy aktivít sú pre chorého rovnako podstatné ako fyzická starostlivosť a výživa. Takýto program treba vykonávať rozvážne a rozumne. Opatrovatelia by mali poznať hodnotu a význam programu. Mali by byť oboznámení a vyškolení v technikách zamestnávania chorého.

K všeobecným zásadám zamestnávania chorých patrí: podporovanie samostatného rozhodovania seniora, dodržiavanie bezpečnosti seniora, dodržiavanie bezpečnosti zo strany opatrovateľa, rešpektovanie želania seniora v súlade s podmienkami. Aktivačný program predstavuje zvyčajne drobné úlohy, ktoré nútia chorých prirodzeným spôsobom vyvíjať činnosť, a tým aj udržiavať vlastné schopnosti. Pre človeka s demenciou je pri dennej aktivizácii dôležité, aby režim dňa bol stály. Časté zmeny počas dňa môžu viesť k stavom dezorientácie. Stereotyp prináša chorému pocit istoty, pretože vie, čo bude nasledovať. Večer sa treba pokúsiť s chorým zhrnúť, čo celý deň robil, čo príjemné zažil, čo ho naj...

Dostupné sociálne služby a peňažné príspevky

Komplexná ošetrovateľská starostlivosť o imobilného pacienta je veľmi náročná, preto existujú služby, ktoré dokážu odborne pomôcť. Mnoho ľudí netuší, že existujú rôzne opatrovateľské služby, ktoré vedia odborne pomôcť pri ošetrovaní a opatrovaní seniorov. Tieto služby sú dokonca dotované aj štátom. Osoby postihnuté Alzheimerovou chorobou alebo inou demenciou trpia zdravotným postihnutím, ktoré obmedzuje ich komunikačné, orientačné, sebaobslužné alebo pohybové schopnosti. Od roku 2008 sociálne služby upravuje Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a peňažné príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia Zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ŤZP.

Peňažné príspevky na kompenzáciu

O peňažný príspevok na kompenzáciu je možné požiadať len na základe posudku o odkázanosti na určitý peňažný príspevok. Posudková činnosť je lekárska a sociálna. Na základe lekárskeho posudku a sociálneho posudku sa vypracuje pre žiadateľa komplexný posudok s určením miery funkčnej poruchy a navrhnutou formou kompenzácie. Na základe komplexného posudku sa vydáva rozhodnutie o priznaní, prípadne o nepriznaní žiadanej kompenzácie. O udelení peňažného príspevku na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia podľa Zákona č. 447/2008 Z.z. odkázanej osobe rozhoduje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny podľa miesta trvalého bydliska vášho príbuzného.

Peňažné príspevky pre osoby s Alzheimerovou demenciou najčastejšie zahŕňajú tieto:

• peňažný príspevok na kúpu pomôcky,
• peňažný príspevok na prepravu,
• peňažný príspevok na úpravu bytu (napr. kúpeľňa, sprcha),
• peňažný príspevok na úpravu rodinného domu,
• peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na hygienu alebo opotrebovanie šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia,
• peňažný príspevok na opatrovanie.

Osobe s Alzheimerovou chorobou, ktorá spĺňa podmienky fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, môže byť vydaný preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom.

Typy sociálnych služieb

Poskytnutie sociálnej služby je len na základe posudku o odkázanosti na sociálnu službu. Posudková činnosť je lekárska a sociálna. Na základe lekárskeho posudku a sociálneho posudku sa vypracuje pre žiadateľa komplexný posudok s určením miery funkčnej poruchy. Poskytovanie sociálnej služby sa riadi Zákonom č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách. Podľa toho, o aký druh sociálnej služby máte záujem, žiadate o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu na tom úrade, ktorá spadá do jeho kompetencie (tzn. mesto a obec alebo vyšší územný celok-samosprávny kraj) podľa miesta trvalého bydliska vášho príbuzného.

V kompetencii mesta a obce je prijímať žiadosť a vydávať rozhodnutie o odkázanosti na sociálnu službu v:

• zariadení pre seniorov (ZpS),
• zariadení opatrovateľskej služby (ZOS),
• dennom stacionári (DS),
• pre opatrovateľskú službu (OS).

V kompetencii VÚC je prijímať žiadosť a vydávať posudok o odkázanosti na sociálnu službu v:

• domove sociálnych služieb (DSS),
• špecializovanom zariadení (ŠZ).

Sociálne služby zahŕňajú špeciálnu starostlivosť pre klientov. Ak je klientovi vydaný posudok o odkázanosti na sociálnu službu, sú mu poskytované tzv. sociálne služby. Tie zahŕňajú:

• Odbornú činnosť: základné sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri odkázanosti na pomoc inej osoby, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, sociálna rehabilitácia, ošetrovateľská starostlivosť, pracovná terapia, tlmočenie, sprostredkovanie tlmočenia a osobnej asistencie, pomoc pri výkone opatrovníckych práv a povinností.
• Obslužnú činnosť: ubytovanie, stravovanie, upratovanie, pranie, žehlenie a údržba bielizne a šatstva.
• Ďalšie činnosti: napr. denný stacionár poskytuje sociálnu službu fyzickej osobe na začiatku ochorenia, ktorá je na ňu odkázaná len určitý čas počas dňa, v rozsahu 2-8 hodín.

Typy zariadení a služieb

Domáca opatrovateľská služba poskytuje napríklad pomoc s upratovaním, varením, nákupom potravín a drogérie, umývaním riadu alebo donáškou jedla. Taktiež sa môžu opatrovatelia postarať o osobnú hygienu pacienta, sprevádzať ho k lekárovi alebo aj do kina či divadla. Opatrovateľskú službu zriaďuje obec alebo poverená organizácia. O seniora sa môže starať aj rodinný príslušník, ktorý poberá príspevok na opatrovanie seniora. Zo zákona má nárok tento rodinný príslušník na 30 dní dovolenky. Počas tohto obdobia je obec povinná zabezpečiť primeranú starostlivosť o seniora. Táto služba sa zabezpečuje buď v domácnosti, alebo v zariadení, ktoré je určené na starostlivosť o seniorov.

Ďalšou možnosťou, ako sa postarať o svojho rodinného príslušníka v seniorskom veku, je možnosť využitia denných stacionárov. Seniori tu môžu rozvíjať svoje záujmy, porozprávať sa s rovesníkmi, zúčastňovať sa spoločných akcií, alebo využiť možnosti terapie, psychológa, prípadne rehabilitovať pod dozorom odborníka. Profesionálna ošetrovateľská zdravotnícka služba pomáha pri rôznych zdravotníckych úkonoch. Takýto personál ošetruje pooperačné rany, rehabilituje s pacientom po úrazoch a operáciách, ošetruje preležaniny, alebo sa stará o ďalšie zdravotné problémy, ktoré si vyžadujú odbornú pomoc. Táto služba neposkytuje pomoc pri iných úkonoch, stará sa iba o zdravotné problémy pacienta a dá sa vybaviť u všeobecného lekára.

tags: #osetrovatelska #starostlivost #pri #alzheimerovou #chorobou